vyhlášky č. 31/1993 Z.z. v platnom znení vo výške 4 157,-- Sk (137,98 Eur), ktorú uloţil dedičom zaplatiť súdnej komisárke v lehote 10 dní tak, ţe Ing. S. K. zaplatí sumu 2 078,-- Sk (68,97 Eur), M. K. sumu 693,-- Sk (23 Eur), M. K. sumu 693,-- Sk (23 Eur) a E. S. sumu 693,-- Sk (23 Eur) a Ing. S. K., uloţil tieţ povinnosť uhradiť doplatok súdneho poplatku vo výške 1 501,-- Sk (49,82 Eur) na účet okresného súdu v lehote 15 dní. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, ţe dedičstvo po poručiteľke bolo uznesením Okresného súdu T. sp. zn. 21 D 1242/2002 z
ktorého, ak tento zákon neustanovuje inak, nemôţe na základe právneho úkonu alebo rozhodnutia súdu o vyporiadaní spoluvlastníctva alebo rozhodnutia o dedičstve vzniknúť rozdelením jestvujúcich pozemkov uvedených v § 21 ods. 1 pozemok menší ako 2000 m2 ak ide o poľnohospodársky pozemok, alebo pozemok menší ako 5000 m2 ak ide o lesný pozemok. Ak sa dedičia nevyporiadajú o dedičstve pozemkov uvedených v § 21 ods. 1 v súlade s podmienkami uvedenými v odseku 1, alebo ak v dôsledku týchto podmienok súd nemôţe potvrdiť nadobudnutie dedičstva
dedičských podielov, súd rozhodne, ţe pozemky nadobúdajú dedičia, u ktorých sú najlepšie predpoklady na ich obhospodarovanie a súd rozhodne aj o povinnosti nadobúdateľa pozemku vyporiadať sa s ostatnými dedičmi. Zákaz drobenia poľnohospodárskej pôdy v zmysle vyššie uvedených ustanovení zákona č. 180/1995 Z.z., sa vzťahuje na nehnuteľnosti, ktoré vo výroku uznesenia prikázal v celosti 3 4 Cdo 9/2011 nadobúdateľovi Ing. S. K., pri ktorých súd nemôţe postupovať
ustanovení O.s.p. a potvrdiť nadobudnutie týchto pozemkov dedičom
ich dedičských podielov, pričom najlepšie predpoklady na obhospodarovanie týchto pozemkov súd videl u tohto dediča. Zákaz drobenia poľnohospodárskej pôdy v zmysle vyššie uvedených ustanovení zákona č. 180/1995 Z.z. sa nevzťahuje na ostatné nehnuteľnosti tvoriace predmet dedičstva a preto súd vo vzťahu k nim postupoval
ustanovení O.s.p. a potvrdil nadobudnutie týchto pozemkov dedičom
ich dedičských podielov. Krajský súd v Trenčíne na odvolanie dedičov M. K. a M. K., uznesením z 13. januára 2009 sp. zn. 5 CoD 27/2008 potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne s poukazom na § 219 O.s.p. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ţe súd prvého stupňa správne stanovil všeobecnú aj čistú hodnotu dedičstva a zároveň aj správne pojal do dedičstva jednotlivé nehnuteľnosti, tak ako sú definované vo výroku rozhodnutia. Za správny povaţoval aj postup súdu prvého stupňa (keď medzi dedičmi nedošlo k dohode v súlade s ustanovením § 23 ods. 1,2 zákona č. 180/1995 Z.z. o zákaze drobenia poľnohospodárskej pôdy), ţe potvrdil nadobudnutie dedičstva v prospech jedného z dedičov a tieţ za správny povaţoval názor, ţe vzhľadom na to, ţe dedič Ing. S. K. má trvalé bydlisko v N., má najlepšie predpoklady na to, aby mohol prevziať sporné nehnuteľnosti s tým, ţe vyplatí ostatných spoludedičov vo výške ich zákonných dedičských podielov a rovnako správne dedičom potvrdil nadobudnutie dedičstva vo výške dedičských podielov k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v intraviláne, ktorých sa zákaz drobenia pôdy netýka. K námietke odvolateľov týkajúcej sa započítania daru a vybavenia dielne J. K. poukázal odvolací súd na to, ţe predmetné dedičské konanie prebieha po poručiteľke J. K. a preto započítanie daru by mohlo prichádzať do úvahy jedine pri prejednaní dedičstva po nebohom J. K. a nie v tomto dedičskom konaní. Proti tomuto uzneseniu podal dovolanie dedič M. K. a ţiadal napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a súdu prvého stupňa zrušiť a vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietal, ţe postupom oboch súdov mu bola odňatá moţnosť vyjadriť sa k osobe vyššieho súdneho úradníka a tieţ k osobám sudcov odvolacieho súdu a namietať ich zaujatosť. Oba súdy bezprecedentným spôsobom mu zabránili aby bola vec prejednaná za prítomnosti jeho advokáta a aby tak mal moţnosť predloţiť dôkazy a dokázať svoje tvrdenia, a po podaní odvolania nemal moţnosť vyjadriť sa k tvrdeniam navrhovateľa (Ing. S. K. – pozn. dovolacieho súdu), keď navrhovateľ mal moţnosť vyjadriť sa k podanému odvolaniu ale dovolateľ uţ nemal moţnosť vyjadriť sa k tvrdeniam navrhovateľa uvedeným 4 4 Cdo 9/2011 vo vyjadrení k odvolaniu. Spôsob, akým súd rozdelil pozemky povaţuje za nevyhovujúci nielen pre seba, ale aj pre navrhovateľa. Postupom súdu prvého stupňa a tieţ odvolacieho súdu bola dovolateľovi a jeho advokátovi odňatá moţnosť konať pred súdom osobne, výsledkom čoho je, ţe konanie má vady, ktoré majú za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a boli tieţ porušené ustanovenia o predkladaní dôkazov a vykonávaní dokazovania. Rozhodnutie okresného aj krajského súdu nemá oporu vo vykonanom dokazovaní a obe vychádzajú z nesprávneho právneho hodnotenia dôkazov a trpia vadou nesprávneho posúdenia veci. Ostatní dedičia sa k dovolaniu nevyjadrili. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1, 3 O.s.p.), či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť dovolaním. Pri skúmaní prípustnosti dovolania vychádzal dovolací súd z toho, ţe dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Pokiaľ dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu je tento opravný prostriedok prípustný, ak smeruje proti zmeňujúcemu uzneseniu odvolacieho súdu (239 ods. 1 písm. a/ O.s.p.), alebo ak odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/) na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b/ veta prvá O.s.p.), alebo ak odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu (§ 239 2 písm. a/ O.s.p.), alebo ak ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky (§ 239 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Dovolanie dediča v danom prípade smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktoré nevykazuje znaky niektorého z vyššie uvedených uznesení, proti ktorým je dovolanie prípustné. Jeho dovolanie preto nie je v zmysle § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. prípustné. Prípustnosť tohto opravného prostriedku by prichádzala do úvahy len v prípade výskytu niektorej z vád uvedených v ustanovení § 237 O.s.p. 5 4 Cdo 9/2011 S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1, veta druhá O.s.p., ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.s.p. (či uţ to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu
O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné
Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci
zákona bol potrebný, prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Treba zdôrazniť, ţe § 237 O.s.p. nemá ţiadne obmedzenia vo výpočte rozhodnutí odvolacieho súdu, ktoré sú spôsobilým predmetom dovolania. Z hľadiska prípustnosti dovolania
uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný a ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., moţno ním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, v ktorých je inak dovolanie z hľadiska § 239 O.s.p. vylúčené. Právne relevantné ale nie je tvrdenie dovolateľa, ţe k vade takejto povahy došlo, ale iba zistenie, ţe konanie je ňou skutočne zaťaţené. Dovolateľ netvrdil, ţe by konanie bolo postihnuté vadou konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. a vada tejto povahy ani nevyšla v dovolacom konaní najavo. S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti, ktorých sa mali dopustiť súdy oboch niţších stupňov, sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či postupom odvolacieho súdu nebola dovolateľovi odňatá moţnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. dovolanie je prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom. Odňatím moţnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia tých jeho procesných práv, 6 4 Cdo 9/2011 ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. O takýto prípad v prejednávanej veci nejde. V konaní o dedičstve súd poveruje notára, aby ako súdny komisár vykonal všetky úkony potrebné pre postup v konaní o dedičstve (vrátane vypočutia účastníkov, obstarania podkladov pre rozhodnutie, získania potrebných informácií, vykonania dokazovania), prejednal dedičstvo a v prípadoch, keď sú splnené podmienky uvedené v § 175zca, vydal osvedčenie o dedičstve (viď § 38 ods. 1 O.s.p.). Úkony notára
1 O.s.p. sa povaţujú za úkony súdu (§ 38 ods. 3 O.s.p.), preto aj účasť dedičov na vykonávaní týchto úkonov súdneho komisára sa povaţuje za ich účasť na vykonávaní úkonov súdu. Účasť dediča na "pojednávaní" pred súdnym komisárom (resp. na iných úkonoch, napr. spisovaní zápisnice o predbeţnom vyšetrení, vykonávaní dokazovania, pri zisťovaní majetku a dlhov poručiteľa, pri vykonávaní súpisu aktív a pasív, určení všeobecnej ceny majetku, výšky dlhov a čistej hodnoty dedičstva, pri vydávaní osvedčenia o dedičstve) treba povaţovať za účasť účastníka konania o dedičstve na súdnom pojednávaní. Tak isto úkon dediča urobený voči súdnemu komisárovi treba povaţovať za úkon urobený voči súdu prejednávajúcemu dedičstvo. Z toho vyplýva, ţe realizácia procesných práv dediča pri úkonoch vykonávaných pri prejednaní dedičstva povereným súdnym komisárom je zároveň realizáciou procesných práv účastníka občianskeho súdneho konania (konania o dedičstve). Z obsahu spisu vyplýva, ţe na základe plnej moci zo
1 O.s.p. (v znení účinnom od 1. júla 2007), ak nejde o prípad uvedený v § 209 ods. 1 druhej vete, doručí súd prvého stupňa bezodkladne odvolanie ostatným účastníkom, a ak odvolanie smeruje proti rozhodnutiu vo veci samej, vyzve účastníkov, aby sa k odvolaniu vyjadrili.
2 O.s.p., v tomto znení, len čo všetkým účastníkom uplynie lehota na podanie odvolania a vyjadrenia k odvolaniu, predloţí súd vec bez zbytočného odkladu odvolaciemu súdu. Z uvedeného vyplýva, ţe v rámci odvolacieho konania je povinnosťou súdu prvého stupňa po zistení, ţe odvolanie má predpísané náleţitosti, doručiť odvolanie ostatným účastníkom konania, vyzvať ich, aby sa vyjadrili k odvolaniu ak odvolanie smeruje proti rozhodnutiu vo veci samej a predloţiť spis odvolaciemu súdu. Túto povinnosť má súd prvého stupňa splniť bez zbytočného odkladu potom, čo všetkým účastníkom uplynula lehota na podanie odvolania a súčasne aj lehota na vyjadrenie sa k odvolaniu. Súd prvého stupňa teda nemá povinnosť doručiť ostatným účastníkom vyjadrenie k odvolaniu. Dovolateľ preto nedôvodne namieta, ţe tým, ţe mu nebolo doručené vyjadrenie Ing. S. K. na jeho odvolanie, mu postupom súdu bola odňatá moţnosť konať pred súdom. 8 4 Cdo 9/2011
1 O.s.p. (v znení účinnom od 15. októbra 2008), na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie ak a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b/ súd prvého stupňa rozhodol
bez nariadenia odvolacieho pojednávania, c/ to vyţaduje dôleţitý verejný záujem.
2 O.s.p. v tomto znení, v ostatných prípadoch môţe odvolací súd rozhodnúť aj bez nariadenia odvolacieho pojednávania. Princíp verejnosti konania, ktorý patrí k ústavným procesným zárukám práva na súdnu ochranu, s ktorým úzko súvisí princíp ústnosti a bezprostrednosti a právo vyjadriť sa k všetkým vykonávaným dôkazom, nie je absolútny. To znamená, ţe umoţňuje, aby zákon stanovil z neho výnimky (pozri napr. II. ÚS 58/97). Zo spisu vyplýva, ţe v prejednávanej veci odvolací súd rozhodol bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.). V predmetnej veci je zrejmé, ţe odvolací súd sa stotoţnil s dôvodmi uznesenia súdu prvého stupňa, teda mal za to, ţe súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav a o veci aj správne rozhodol. Súd prvého stupňa rozhodol v predmetnej veci na pojednávaní a nejde tu ani o verejný záujem, keďţe nejde o veci týkajúce sa v rôznych súvislostiach väčšieho okruhu osôb, napr. spory týkajúce sa územného celku sídliska a pod. Dohovor o ľudských právach a základných slobodách nevyţaduje a ani z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva nemoţno vysledovať, ţe by sa malo na všetkých súdnych inštanciách pojednávanie vykonávať verejne. Ak teda rozhodoval súd prvého stupňa na pojednávaní, odvolací súd v zásade nemusí nariadiť pojednávanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe odvolací súd postupoval v súlade so zákonom, pokiaľ prejednal odvolanie proti rozhodnutiu prvostupňového súdu vo veci samej dňa 13. januára 2009 bez nariadenia odvolacieho pojednávania. Postup odvolacieho súdu nemal za následok odňatie moţnosti dediča konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. Dovolací súd poukazuje na tú skutočnosť, ţe za postup súdu odnímajúci účastníkovi konania moţnosť konať pred súdom v zmysle citovaného zákonného ustanovenia, nie je moţné povaţovať postup súdu v súlade s príslušnými procesnými ustanoveniami. Nedošlo preto k závadnému procesnému postupu súdu, ktorým by sa dedičovi znemoţnila 9 4 Cdo 9/2011 realizácia jeho procesných práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Pokiaľ dovolateľ namietal i odňatie moţnosti vyjadriť sa k osobe vyššieho súdneho úradníka a k osobám sudcov odvolacieho súdu a namietať ich zaujatosť v konaní, dovolací súd konštatuje, ţe takýto postup z obsahu spisu nemoţno vyvodiť.
1 O.s.p., účastníci majú právo z dôvodov
1 uplatniť námietku zaujatosti voči sudcovi, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť.
2 O.s.p., účastník môţe uplatniť námietku zaujatosti
odseku 1 najneskôr na prvom pojednávaní, ktoré viedol sudca, o ktorého vylúčenie ide, alebo do 15 dní, odkedy sa mohol dozvedieť o dôvode, pre ktorý je sudca vylúčený.
1 O.s.p., o tom, či je vylúčený zapisovateľ alebo iný pracovník súdu, ako aj znalec alebo tlmočník, platia tieto ustanovenia primerane; rozhoduje o tom predseda senátu alebo samosudca. Právo účastníka uplatniť námietku zaujatosti patrí medzi procesné práva, ktorého základ pramení priamo z Ústavy Slovenskej republiky (čl. 46 ods. 1). Zo znenia ustanovení Občianskeho súdneho poriadku moţno vyvodiť, ţe námietku zaujatosti (či uţ voči sudcovi alebo inému pracovníkovi súdu) môţe účastník uplatniť počas celého konania, najneskôr však do pätnástich dní, odkedy sa o dôvode vylúčenia mohol dozvedieť. Námietku zaujatosti je dokonca moţné vzniesť aj po tom, čo bolo vo veci rozhodnuté, kedy tak odvolací, ako aj dovolací súd k vylúčeniu sudcu prihliadnu z úradnej povinnosti a posudzujú ho bez ohľadu na to, či o vylúčení bolo
aj rozhodnuté. V dôvodoch dovolania však dovolateľ konkrétne dôvody pre vylúčenie či uţ vyššieho súdneho úradníka alebo sudcov odvolacieho súdu neuvádza, a neuvádza ani okamih, kedy sa mal o dôvodoch na ich vylúčenie dozvedieť. Vzhľadom na absenciu akýchkoľvek bliţších skutočností týkajúcich dôvodov na vylúčenie vyššieho súdneho úradníka, príp. sudcov odvolacieho súdu z prejednávania a rozhodovania tejto veci, na základe ktorého postupu súdu mala byť dovolateľovi odňatá moţnosť konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. (por. druhý odsek dovolania), dovolací súd dospel k záveru, ţe takýto postup 10 4 Cdo 9/2011 z obsahu spisu nemoţno vyvodiť a pre nedostatok akýchkoľvek iných konkrétnych dôvodov nešlo ani o prípad, ktorý by bolo moţné podradiť pod ustanovenie § 237 písm. g/ O.s.p. Pokiaľ dovolateľ namietal nedôsledné zisťovanie (a nesprávne právne posúdenie) skutkových okolností v súvislosti s potvrdením nadobudnutia dedičstva (§ 242 ods. 2 písm. b/, c/ O.s.p.), dovolací súd uvádza, ţe opodstatnenosť týchto námietok by bolo moţné posúdiť len v prípade, ţe by dovolanie bolo procesne prípustné (o tento prípad ale nejde). Tvrdené neúplné zistenie rozhodujúcich skutkových zistení, prípadne aj nevykonanie niektorého dôkazu môţe viesť k jeho nesprávnym skutkovým záverom, a teda v konečnom dôsledku aj k nesprávnemu rozhodnutiu, nie však k vade konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. S otázkou vykonania dôkazov súvisí problematika ich hodnotenia – pokiaľ dovolateľ namietal aj nesprávne hodnotenie dôkazov, treba uviesť, ţe v prípade nesprávnosti hodnotenia dôkazov (dovolací súd sa hodnotením dôkazov nezaoberal) nejde o dôvod, ktorý by zakladal prípustnosť dovolania
Rovnako nemoţno vidieť dôvod zakladajúci prípustnosť dovolania
v právnych záveroch, ku ktorým dospel odvolací súd v napadnutom uznesení, lebo právne posúdenie veci súdom je realizáciou jeho rozhodovacej činnosti a nezakladá dôvod prípustnosti dovolania
f/ O.s.p. Z uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, ţe dovolateľ neopodstatnene namietal, ţe v konaní mu postupom súdu bola odňatá moţnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Keďţe v danom prípade nie je dovolanie dediča
prípustné a nevyšla najavo procesná vada konania v zmysle § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol jeho dovolanie ako procesne neprípustné (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.), pričom sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti. O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky
1 písm. c/ O.s.p. (s pouţitím analógie) v spojení s § 243b ods. 5 a § 224 ods. 1 O.s.p., keď neboli dané dôvody pre pouţitie odseku 2 tohto ustanovenia. 11 4 Cdo 9/2011 Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.