← Slovensko

o neplatnosť skončenia pracovného pomeru

Obsah (7)§ 142§ 237§ 157§ 167§ 211§ 243b§ 11

Najvyšší súd 2 Cdo 120/2012 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu P. Š., bývajúceho v M., zastúpeného JUDr. M. P., advokátkou v M., proti ţalo

§ 142ods.

1 O.s.p. 2 Cdo 120/2012 2 Krajský súd v Ţiline na odvolanie ţalobcu uznesením z

  1. februára 2011 sp. zn. 9 Co 16/2011 rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p.). Rozhodnutie odôvodnil tým, ţe predmetom konania bolo určenie, či okamţité skončenie pracovného pomeru, vykonané
  2. januára 2010, doručené ţalobcovi
  3. januára 2010, bolo v súlade s príslušnými ustanoveniami Zákonníka práce. Dôvodom pre okamţité skončenie pracovného pomeru mala byť skutočnosť, ţe ţalobca
  4. decembra 2009 v čase od 7.00 hod. do 15.30 hod., keď vykonával prácu ako obsluha závory, bol pod vplyvom alkoholu, ktorý počas pracovnej doby na pracovisku poţíval. Ďalším dôvodom mali byť neospravedlnené absencie v práci
  5. decembra 2009,
  6. decembra 2009 aţ
  7. decembra 2009,
  8. decembra 2009 aţ
  9. decembra 2009, ako aj
  10. januára 2010 aţ
  11. januára 2010 a
  12. januára 2010 (ţalobca sa v uvedené dni, hoci mal nariadenú prácu, na pracovisko nedostavil). Ţalobca pred súdom tvrdil, ţe
  13. decembra 2009 nepoţil počas pracovnej doby na pracovisku ţiadne alkoholické nápoje a od nasledujúceho dňa po telefonickom dohovore s vedúcim strediska čerpal riadnu dovolenku. Tieto skutočnosti preukazoval výplatnými páskami, kde mu dovolenka bola preplatená, oznámením Sociálnej poisťovne o započítanej dobe práce, pričom tvrdenia ţalovanej o porušení pracovnej disciplíny boli preukazované len ústne. Vedúci strediska mal poţívanie alkoholu na pracovisku zistiť prostredníctvom vysielačky a v konaní vypočutí svedkovia potvrdili, ţe ţalobcu videli asi hodinu po skončení pracovnej doby, kedy ho odváţali z pracoviska a poţitie alkoholu u neho mali badať len

reči a gestikulácie. Odvolací súd uviedol, ţe okamţité skončenie pracovného pomeru je výnimočným a mimoriadnym spôsobom skončenia pracovného pomeru. Zákonník práce obsahuje rad ustanovení, ktorých dodrţanie je podmienkou platnosti okamţitého skončenia pracovného pomeru. To znamená, ţe musia byť naplnené formálne náleţitosti (písomnosť, vymedzenie skutkového dôvodu, doručenie), ako aj náleţitosti obsahové. V danom prípade ţalobca namietal absenciou obsahového naplnenia dôvodov, ktoré vo svojom písomnom prejave ţalovaná vymedzila. Spochybnil to, ţe 18. decembra 2009 mal na pracovisku počas pracovnej doby poţívať alkoholické nápoje, ako aj skutočnosť, ţe následne nečerpal dovolenku a jeho neprítomnosť mohol zamestnávateľ povaţovať za neospravedlnenú neprítomnosť v práci. Ţalobca na svoje tvrdenia doloţil viaceré listinné dôkazy. Súd prvého stupňa sa vôbec nevysporiadal s obsahom týchto listinných dôkazov. Pretoţe prvostupňový súd ţiadnym spôsobom nezdôvodnil, prečo tvrdenia ţalobcu nie sú pravdivé a naopak tvrdenia ţalovanej, resp. svedkov povaţoval za pravdivé, keď listinné dôkazy, v tomto prípade svedčili skôr tvrdeniam ţalobcu. Pokiaľ sa súd nevysporiada so všetkými tvrdeniami a námietkami účastníkov, riadnym spôsobom 2 Cdo 120/2012 3 nevyhodnotí vykonané dôkazy a nezdôvodní svoje rozhodnutie, takéto rozhodnutie je nepreskúmateľné a postup odvolacieho súdu nemôţe byť iný, ako takéto rozhodnutie zrušiť a vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala ţalovaná dovolanie. Navrhla, aby dovolací súd zrušil uznesenie odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania vyvodzovala z § 237 písm. f/ O.s.p. a jeho dôvodnosť z § 241 ods. 2 písm. a/, b/ O.s.p. Odňatie moţnosti konať pred súdom videla dovolateľka v nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu, resp. v jeho nepreskúmateľnosti. Uviedla, ţe z obsahu rozhodnutia odvolacieho súdu nie je moţné zistiť, akými úvahami sa odvolací súd riadil pri hodnotení dôkazov, keď sám dokazovanie nezopakoval ani nevykonal nové dôkazy, avšak na rozdiel od súdu prvého stupňa dospel k záveru, ţe listinné dôkazy v tomto prípade svedčili skôr tvrdeniam ţalobcu. Rozhodnutie neobsahuje konkrétne dôvody. Hoci odvolací súd ako dôvod zrušenia rozsudku súdu prvého stupňa uvádzal nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa, zároveň však hodnotil skutkové zistenia a naznačil aj odlišné právne závery. Odvolací súd uprel ţalovanej moţnosť dozvedieť sa o príčinách takéhoto rozhodnutia a náleţite skutkovo a právne argumentovať v ďalšom konaní. Zároveň poukázala aj na vadu v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., keď uviedla, ţe odvolací súd si nezadováţil rovnocenný podklad pre odlišné hodnotenie dôkazov (§ 132 O.s.p.). K dovolaniu ţalovanej sa písomne vyjadril ţalobca a navrhol dovolanie ako nedôvodné zamietnuť. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená advokátkou (§ 241 ods. 1 O.s.p.) skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť dovolaním. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol uznesením. V zmysle § 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ak a) odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b) odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru 2 Cdo 120/2012 4 Európskych spoločenstiev [§ 109 ods. 1 písm. c/] na zaujatie stanoviska. Dovolanie je prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a) odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b) ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c) ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky (§ 239 ods. 2 O.s.p.). Ţalovaná napadla uznesenie odvolacieho súdu, ktorým bol zrušený rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátená na ďalšie konanie. Takéto uznesenie nevykazuje znaky niektorého z vyššie uvedených uznesení, a preto prípustnosť dovolania z § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. nemoţno vyvodiť. Vzhľadom na obsah dovolania ako aj na zákonnú povinnosť skúmať, či napadnuté rozhodnutie nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. (§ 242 ods. 1 O.s.p.), zaoberal sa dovolací súd otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p.

§ 237O.s.p.

je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak

  1. a)sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
  2. b)ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,
  3. c)účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,
  4. d)v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie,
  5. e)sa nepodal návrh na začatie konania, hoci

zákona bol potrebný,

  1. f)účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom,
  2. g)rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Dovolateľka vady v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/, g/ O.s.p. nenamietala a tieto nezistil ani dovolací súd. Dovolateľka tvrdila, ţe uznesenie odvolacieho súdu nespĺňa poţiadavky kladené na odôvodnenie uznesenia, preto je nedostatočne odôvodnené, resp. je nepreskúmateľné.

§ 157ods.

2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho s navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje 2 Cdo 120/2012 5 za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

§ 167ods.

2 O.s.p. ak nie je uvedené inak, pouţijú sa na uznesenie primerane ustanovenia o rozsudku.

§ 211ods.

2 O.s.p. ak tento zákon neustanovuje inak, pre konanie na odvolacom súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa. Vady konania vymedzené v zhora citovaných častiach ustanovenia § 237 O.s.p. sú porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, toto právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (Ruiz Torija c/a Španielsko z

  1. decembra 1994, Séria A, č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťaţnosť č. 18390/91) a Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález z
  2. mája 2004 sp. zn. I. ÚS 226/03), treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie povaţovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Pretoţe povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami účastníka; porušením uvedeného práva účastníka na jednej strane a povinnosti súdu na druhej strane sa účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma moţnosť náleţite, skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky s jeho dôvodmi) v rámci vyuţitia prípadne riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak potom nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá prípustnosť dovolania

§ 237písm.

f/ O.s.p. a zároveň aj dôvodnosť podaného dovolania. 2 Cdo 120/2012 6 Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe v odôvodení uznesenia odvolací súd zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, prečo rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušil a svoje závery aj primerane vysvetlil. Odvolací súd poukázal na to, ţe prvostupňový súd ţiadnym spôsobom nezdôvodnil, prečo tvrdenia ţalobcu nepokladal za pravdivé a naopak tvrdenia ţalovanej, resp. svedkov za pravdivé povaţoval. Ďalej dodal, ţe pokiaľ sa súd nevysporiada so všetkými tvrdeniami a námietkami účastníkov, riadnym spôsobom nevyhodnotí vykonané dôkazy a nezdôvodní svoje rozhodnutie, takéto rozhodnutie je nepreskúmateľné a preto postup odvolacieho súdu nemôţe byť iný ako takéto rozhodnutie zrušiť a vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Rozhodnutie odvolacieho súdu nemoţno povaţovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretoţe odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, ţe dovolateľ/ka sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotoţňuje, nemôţe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia súdu (napr. I. ÚS 188/06). Táto námietka ţalovanej je preto nedôvodná. Ţalovaná ďalej v dovolaní tvrdila, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). Iná vada konania je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolací súd môţe pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tohto tvrdenia o existencii tohto dovolacieho dôvodu aţ vtedy, keď je dovolanie z určitého zákonného dôvodu prípustné; o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde. Vzhľadom na uvedené moţno zhrnúť, ţe v danom prípade prípustnosť dovolania nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 239 O.s.p., ani z ustanovenia § 237 O.s.p. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dovolanie ţalovanej odmietol

§ 243bods.

5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa uznesením odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti. V dovolacom konaní procesne úspešnému ţalobcovi vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti ţalovanej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p., § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Ţalobca podal návrh na rozhodnutie o priznaní náhrady trov 2 Cdo 120/2012 7 dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p.) a trovy tohto konania vyčíslil. Dovolací súd mu priznal náhradu spočívajúcu v odmene advokáta za 1 úkon právnej sluţby – vypracovanie vyjadrenia k dovolaniu z 26. augusta 2011 /doručené súdu 30. augusta 2011/ (§ 14 ods. 1 písm. b/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych sluţieb v znení neskorších predpisov). Základnú sadzbu tarifnej odmeny určil

§ 11ods.

1 písm. a/ tejto vyhlášky v sume 57 €, čo s náhradou výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške jednej stotiny výpočtového základu 7,41 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje spolu 64,41 €. Pretoţe však trovy boli uplatnené len v sume 58,86 €, dovolací súd nemohol priznať viac, ako sa ţiadalo. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 31. októbra 2012 JUDr. Martin Vladik, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.