← Slovensko

o zaplatenie 10 938,64 eur s prísl.

Najvyšší súd 2 Cdo 43/2012 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkýň 1/ B. H., bývajúcej v Ţ., 2/ M. H., bývajúcej v T., zastúpených JUDr. J. C., advokátom v Ţ., proti ţalovanému M. M., bývajúcemu v T., zastúpenému JUDr. D. C., advokátom v Ţ., o zaplatenie 10 938,64 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Ţilina pod sp.zn. 6 C 17/2001, o dovolaní ţalobkýň 1/, 2/ proti rozsudku Krajského súdu v Ţiline z

  1. júna 2011 sp.zn. 8 Co 352/2010, takto r o z h o d o l : Z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Ţiline z
  2. júna 2011 sp.zn. 8 Co 352/2010 a vec mu vracia na ďalšie konanie. O d ô v o d n e n i e Okresný súd Ţilina rozsudkom zo
  3. októbra 2006 č.k. 6 C 17/2001-238 zaviazal ţalovaného zaplatiť pôvodnému ţalobcovi P. H. (ktorý v priebehu konania zomrel) sumu 147 000 Sk so 17,6 % ročným úrokom z omeškania z tejto sumy od
  4. augusta 2000 do zaplatenia. Vo zvyšnej časti ţalobu zamietol. Uviedol, ţe o trovách konania rozhodne samostatným uznesením. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, ţe ţalobca sa ţalobou podanou na súde
  5. apríla 2000 domáhal voči ţalovanému zaplatenia sumy 329 537,40 Sk s 21,8 % úrokom z omeškania od
  6. októbra 1999 do zaplatenia a náhrady trov konania. Okresný súd povaţoval za preukázané, ţe medzi účastníkmi konania bola uzavretá zmluva o dielo, v ktorej sa ţalovaný ako objednávateľ a ţalobca ako zhotoviteľ dohodli na realizácii stavebných prác na stavbe rodinného domu, stavebných úprav, prístavby a nadstavby podľa spracovanej projektovej dokumentácie, so začiatkom prác v mesiaci máj 1999 a ich skončení v mesiaci november
  7. Cena diela bola dohodnutá na 1 500 000 Sk. Záväzkovoprávny vzťah medzi účastníkmi konania posudzoval okresný súd podľa ustanovení Občianskeho zákonníka. Ţalovaný listom zo
  8. augusta 2000 od zmluvy o dielo písomne odstúpil, pretoţe napriek upozorneniam ţalobca neodstránil vady diela. Ţalobca prevzatie písomného odstúpenia 2 2 Cdo 43/2012 od zmluvy potvrdil vo svojej výpovedi na súdnom pojednávaní
  9. mája
  10. Vo výpovedi však uviedol, ţe presne nevie, kedy mu bola predmetná písomnosť doručená. Okresný súd uzavrel, ţe v dôsledku odstúpenia od zmluvy, táto sa v súlade s ustanovením § 48 ods. 2 Občianskeho zákonníka od začiatku zrušuje. Bolo potrebné stanoviť výšku nároku na zaplatenie peňaţnej sumy za práce uţ vykonané, pretoţe v zmysle § 457 Občianskeho zákonníka kaţdý z účastníkov je povinný vrátiť to, čo dostal. Súd priznal ţalobcovi na základe znaleckého dokazovania právo na zaplatenie sumy 147 000 Sk so 17,6 % úrokom z omeškania od
  11. augusta 2000 do zaplatenia. Odstúpením od zmluvy
  12. augusta 2000 vznikla ţalovanému povinnosť zaplatiť ţalobcovi istinu, keďţe ju však nezaplatil, dostal sa nasledujúcim dňom podľa § 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka do omeškania. Pri stanovení výšky úroku z omeškania okresný súd vychádzal z nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z. a priznal ţalobcovi návrh na úrok z omeškania vo výške 17,6 %. Ţalobu vo zvyšnej časti ohľadom istiny a úrokov z omeškania zamietol a v zmysle ustanovenia § 142 ods. 2 O.s.p. uloţil ţalovanému zaplatiť ţalobcovi trovy konania. Na odvolanie ţalovaného Krajský súd v Ţiline rozsudkom z
  13. novembra 2007 č.k. 8 Co 79/2007-265 (v poradí prvým) v spojení s dopĺňacím rozsudkom z
  14. marca 2009 č.k. 8 Co 79/2007-302 bez nariadenia pojednávania rozhodol tak, ţe rozsudok okresného súdu zmenil vo výroku, ktorým súd zaviazal ţalovaného zaplatiť sumu 147 000 Sk so 17,6 % ročným úrokom z omeškania z tejto sumy od
  15. augusta 2000 do zaplatenia tak, ţe ţalovaný je povinný zaplatiť ţalobcovi sumu 147 000 Sk, výrok, ktorým súd vo zvyšnej časti ţalobu zamietol, zostáva nedotknutý, ţiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. Dopĺňacím rozsudkom vo výroku ohľadom príslušenstva pohľadávky – 17,6 % ročný úrok z omeškania zo sumy 147 000 Sk od
  16. augusta 2000 do zaplatenia zamietol. Odvolací súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, ţe o sume 147 000 Sk, ktorú je povinný zaplatiť ţalovaný ţalobcovi, sa ţalovaný dozvedel aţ zo znaleckého posudku, ktorý podal znalec v konaní pred súdom a súd zaviazal ţalovaného na zaplatenie tejto peňaţnej sumy. Teda o výške dlhu voči ţalobcovi, sa ţalovaný dozvedel aţ rozhodnutím súdu prvého stupňa. Nie je moţné uvaţovať o lehote od
  17. augusta 2000, tak ako to v rozhodnutí uviedol okresný súd. Odvolací súd ďalej uviedol, ţe by bolo taktieţ v rozpore s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka), pokiaľ by bol ţalovaný zaviazaný plniť priznanú istinu ţalobcovi odo dňa, keď nebola zrejmá jej výška, teda od
  18. augusta
  19. 3 2 Cdo 43/2012 Uvedený rozsudok odvolacieho súdu napadol ţalobca dovolaním a Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací uznesením z
  20. augusta 2010 sp.zn. 2 Cdo 125/2009 zrušil rozsudok odvolacieho súdu vo výroku o príslušenstve pohľadávky a v nadväzujúcom výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia vrátil vec Krajskému súdu v Ţiline na ďalšie konanie. Dovolací súd dospel k záveru, ţe konanie na odvolacom súde bolo postihnuté procesnou vadou v zmysle § 237 O.s.p., pretoţe odvolací súd nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie, ktorým zamietol ţalobu o zaplatenie príslušenstva pohľadávky – 17,6 % ročného úroku z omeškania zo sumy 147 000 Sk od
  21. augusta 2000 do zaplatenia. Vychádzal zo skutkových zistení súdu prvého stupňa, ale na rozdiel od prvostupňového súdu dospel k inému záveru o dôvodnosti uplatňovaného nároku na zaplatenie príslušenstva pohľadávky bez toho, aby dostatočne vysvetlil, akými úvahami sa riadil, keď povaţoval za postačujúce iba zaplatenie istiny. Z odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu je zrejmé, ţe sa nevysporiadal s otázkou stanovenia začiatku omeškania ţalovaného s plnením peňaţného záväzku, uviedol iba, ţe
  22. august 2000 nie je rozhodujúci dátum, pretoţe ţalovaný vtedy ešte nevedel o výške dlhu voči ţalobcovi. Odvolací súd teda má za to, ţe dlh ţalovaného jestvoval, no otázku konkrétneho omeškania s plnením peňaţného záväzku neriešil. Taktieţ vôbec neodôvodnil svoj záver o tom, ţe priznanie ţalobcovi nároku na zaplatenie úrokov z omeškania by bolo v rozpore s dobrými mravmi. Krajský súd v Ţiline rozsudkom z
  23. júna 2011 sp.zn. 8 Co 352/2010 (v poradí druhým) rozsudok Okresného súdu Ţilina č.k. 6 C 17/2001-238 zo dňa
  24. októbra 2006 v spojení s uznesením Okresného súdu Ţilina zo dňa
  25. decembra 2006 č.k. 6 C 17/2001-244 vo výroku, ktorým zaviazal ţalovaného zaplatiť pôvodnému ţalobcovi 17,6 % ročný úrok z omeškania zo sumy 147 000 Sk od
  26. augusta 2000 do zaplatenia, a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, zmenil tak, ţe návrh ţalobkýň 1/ a 2/ na zaplatenie 17,6 % úroku z omeškania zo sumy 4 879,51 € (147 000 Sk) od
  27. augusta 2000 do zaplatenia pôvodnému ţalobcovi zamietol. Uviedol, ţe o trovách konania bude rozhodnuté osobitným rozhodnutím. Vychádzal z toho, ţe po doručení uznesenia dovolacieho súdu zo dňa
  28. augusta 2010 sp.zn. 2 Cdo 125/2009 ţalobca P. H. zomrel a na základe dedičského rozhodnutia o prejednaní dedičstva po nebohom ţalobcovi na Okresnom súde Ţilina pod sp.zn. 30 D 146/2009, Dnot 48/2009 bolo zistené, ţe ako dedičia prichádzajú do úvahy manţelka B. H. a dcéra M. H.. Výzvou zo dňa
  29. mája 2011 krajský súd vyzval dedičky po zomrelom P. H. o oznámenie, či trvajú na návrhu ohľadne ročného úroku z omeškania vo výške 17,6 % zo 4 2 Cdo 43/2012 sumy 147 000 Sk od
  30. augusta 2000 do zaplatenia a ako dedičia po ňom vstupujú do práv a záväzkov právneho predchodcu v konaní, kde vystupoval ako ţalobca. Na pojednávaní pred krajským súdom dňa
  31. júna 2011 ţalobkyne zastúpené splnomocneným zástupcom trvali na podanom návrhu, aby ţalovaný zaplatil úrok z omeškania tak, ako bol uplatnený. Vo svojom rozhodnutí súd uviedol, ţe dedičstvo sa nadobúda smrťou poručiteľa (§ 460 Občianskeho zákonníka). Ak je viac dedičov v čase smrti poručiteľa, do rozhodnutia o dedičstve sú povaţovaní za vlastníkov celého majetku patriaceho do dedičstva a v sporoch s inými osobami, ktoré sa týkajú práv a povinností patriacich do dedičstva, majú postavenie nerozlučných spoločníkov (§ 91 ods. 2 O.s.p.). Rozhodnutie súdu o tom, či určitá vec patrí do dedičstva sa preto musí vzťahovať na všetkých dedičov. Za stavu, ţe pôvodný ţalobca v priebehu konania zomrel, jeho právni nástupcovia B. H. a M. H. sa mohli domáhať len určenia, ţe pohľadávka 17,6 % ročný úrok z omeškania zo sumy 4 879,51 € (147 000 Sk) od
  32. augusta 2000 do zaplatenia patrí do dedičstva po poručiteľovi P. H., zomrelom X.. Pôvodná ţaloba, ktorou sa ţalobca domáhal zaplatenia 17,6 % ročného úroku z omeškania zo sumy 147 000 Sk od
  33. augusta 2000 do zaplatenia podľa odvolacieho súdu nemohla obstáť. Právni nástupcovia pôvodného ţalobcu mali moţnosť domáhať sa zmeny pôvodnej ţaloby a uplatňovaného nároku v zmysle § 95 O.s.p., a to aj na odvolacom konaní. Keďţe takto nepostupovali, odvolaciemu súdu nezostávalo nič iné ako rozhodnutie prvostupňového súdu vo výroku, ktorým bol zaviazaný ţalovaný platiť ţalobcovi úrok z omeškania 17,6 % ročne zo sumy 4 879,51 € (147 000 Sk) zmenil podľa ustanovenia § 220 O.s.p. Uvedený rozsudok odvolacieho súdu napadli ţalobkyne 1/, 2/ dovolaním, ktoré odôvodnili tým, ţe napadnuté rozhodnutie je postihnuté takou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie a toto rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Rozhodnutie odvolacieho súdu povaţujú dovolateľky za nezákonné a nepreskúmateľné. Odvolací súd nerešpektoval pokyny dovolacieho súdu. Poukázali na to, ţe pohľadávka, ktorá je predmetom konania, nemôţe byť zaradená do dedičstva, pretoţe nemá právny titul, ide o nezrelú pohľadávku. Dovolateľky navrhli, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Ţalovaný povaţoval dovolanie za neopodstatnené a navrhol ho zamietnuť. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, ktoré moţno 5 2 Cdo 43/2012 napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu v rozsahu vyplývajúcom z § 242 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, ţe dovolanie účastníkov je dôvodné. Z ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. vyplýva, ţe dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. môţe byť dovolanie podané iba z dôvodov, ţe a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku. Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.) skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., zaoberal sa dovolací súd najskôr otázkou, či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p. (t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka byť účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, prípad nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len na takýto návrh, prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať, alebo prípad rozhodovania vylúčeným sudcom či súdom nesprávne obsadeným). Odvolací súd dospel k záveru, ţe konanie a rozhodnutie odvolacieho súdu je postihnuté vadou v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Odňatím moţnosti konať sa v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. rozumie taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. 6 2 Cdo 43/2012 Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie moţnosti konať pred súdom, 2/ to, ţe k odňatiu moţnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu, 3/ moţnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, ţe zákon bliţšie v ţiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie moţnosti konať pred súdom nešpecifikuje, pod odňatím moţnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemoţňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. O takýto prípad v prejednávanej veci ide z dôvodu, ţe dovolateľky oprávnene vo svojom dovolaní vytýkajú, ţe rozsudok odvolacieho súdu je zmätočný a nepreskúmateľný. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky zaručuje, ţe kaţdý sa môţe domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Z ustanovenia čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vyplýva, ţe kaţdý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, ţe tak základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/06). 7 2 Cdo 43/2012 Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, ţe osobám nemoţno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Ak je toto konanie v rozpore s procesnými zásadami, porušuje ústavnoprávne princípy (II. ÚS 85/06). Zmyslom práva na súdnu ochranu je umoţniť kaţdému reálny prístup k súdu a tomu zodpovedajúcu povinnosť súdu o veci konať. Ak osoba (právnická alebo fyzická) splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej musí umoţniť stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia vyplývajú (viď nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky z
  34. augusta 2001 II. ÚS 14/2001, z
  35. novembra 2002 II. ÚS 132/02, z
  36. apríla 2007 III. ÚS 171/2006). Podľa § 1 O.s.p. Občiansky súdny poriadok upravuje postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb. Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa ţalobca domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril ţalovaný prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu teda nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z
  37. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z
  38. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z
  39. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z
  40. februára 1998). Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-
  41. Ústavný súd uţ vyslovil, ţe 8 2 Cdo 43/2012 súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03). Právo účastníka na riadne odôvodnenie rozhodnutia je jednoznačne takým procesným právom, ktoré mu je v občianskom súdnom konaní priznané za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Jedným z dôvodov, prečo právo účastníka konania je takým právom, je to, ţe súd je povinný odôvodniť svoje rozhodnutie aj v rámci verejného vyhlásenia rozhodnutia. Práve prítomnosť verejnosti a prítomnosť účastníkov konania je jednou zo záruk, ţe odôvodnenie rozhodnutia súdu nebude svojvoľným a arbitrárnym. Tak odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa, ako aj odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu musia mať náleţitosti uvedené v ustanovení § 157 ods. 3 O.s.p. (§ 211 O.s.p.). Musia obsahovať výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku rozsudku. Súdy sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musia vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a ich myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tieţ s poukazom na právne závery, ktoré prijali. Účelom odôvodnenia rozsudku je predovšetkým preukázať správnosť rozsudku. Odôvodnenie musí byť súčasne i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutí v konaní o riadnom alebo mimoriadnom opravnom prostriedku, t.j. musí byť preskúmateľné. V tejto súvislosti povaţuje dovolací súd za potrebné zdôrazniť to, ţe pri zmene rozhodnutia podľa § 220 O.s.p. odvolací súd nahrádza svojím rozhodnutím rozhodnutie súdu prvého stupňa. Jeho zmeňujúce rozhodnutie musí preto obsahovať úplné a výstiţné zdôvodnenie. Niet v ňom miesta pre dohady a domnienky. Zákonom poţadované riadne a presvedčivé odôvodnenie písomnej formy rozsudku (§ 157 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 211 O.s.p.) je nie len formálnou poţiadavkou, ktorou sa má zamedziť vydaniu obsahovo nezdôvodnených, nepresvedčivých alebo neurčitých a nezrozumiteľných rozsudkov, ale má byť v prvom rade prameňom poznania úvah súdu tak v otázke zisťovania skutkového stavu veci, ako aj v právnom posúdení veci. Tieto poţiadavky napadnutý rozsudok odvolacieho súdu nespĺňa. 9 2 Cdo 43/2012 Z rozsudku odvolacieho súdu nie je moţné vyvodiť záver o tom, z akého skutkového stavu vychádzal súd pri svojom zmeňujúcom rozhodnutí vo vzťahu k úroku z omeškania. Vo svojom prvom rozsudku (z
  42. novembra 2007 sp.zn. 8 Co 79/2007, ktorý bol vo výroku o príslušenstve pohľadávky a o trovách konania Najvyšším súdom Slovenskej republiky zrušený) sa odvolací súd nevysporiadal s otázkou stanovenia začiatku omeškania ţalovaného s plnením peňaţného záväzku a neodôvodnil záver o tom, ţe priznanie nároku ţalobcovi na zaplatenie úroku z omeškania by bolo v rozpore s dobrými mravmi. V ďalšom konaní po tom, čo pôvodný ţalobca P. H. zomrel X. a na jeho miesto vstúpili jeho právne nástupkyne B. H. – manţelka a M. H. – dcéra, ţalobu o zaplatenie úrokov z omeškania zamietol, pretoţe právne nástupkyne sa mohli domáhať len určenia, ţe pohľadávka patrí do dedičstva po poručiteľovi P. H.. Odvolací súd vôbec nevysvetlil, prečo by prípadne mala celá pohľadávka patriť do dedičstva po P. H., keďţe tento v čase smrti bol v manţelskom zväzku s B. H.. V prípade, ţe ich bezpodielové spoluvlastníctvo manţelov nebolo zrušené, nemôţu všetky pohľadávky pôvodného ţalobcu patriť do dedičstva po ňom. Touto ani ďalšími otázkami, s ktorými sa mal odvolací súd vysporiadať uţ na základe predchádzajúceho zrušujúceho uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sa však odvolací súd v odôvodnení svojho zmeňujúceho rozhodnutia vôbec nezaoberal. Z uvedeného je podľa dovolacieho súdu zrejmé, ţe odvolací súd zaťaţil svoje konanie a rozhodnutie vadou (§ 237 písm. f/ O.s.p.), ktorá je dôvodom, pre ktorý dovolací súd musí napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť, pretoţe rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závaţnou procesnou vadou, nemôţe byť vecne správne. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto rozsudok Krajského súdu v Ţiline podľa § 243b ods. 1 O.s.p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V novom rozhodnutí rozhodne súd aj o trovách dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
  43. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. 10 2 Cdo 43/2012 V Bratislave
  44. októbra 2012 JUDr. Martin Vladik, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.