1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O.s.p.) zamietol ţalobu ţalobcu voči rozhodnutiu ţalovaného č. 695/231/30955/11 z
19 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní, a preto správne ţalovaný rozhodol
1 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní. Súd povaţoval jeho rozhodnutie dostatočne jasné a zrozumiteľné a preto ţalobu ako nedôvodnú zamietol a ţalobcovi, ktorý bol v konaní neúspešný nepriznal náhradu trov konania.
1 OSP. Proti rozsudku krajského súdu podal v zákonnej lehote odvolanie ţalobca, ktorý navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len najvyšší súd) zmenil rozsudok krajského súdu tak, ţe ţalobe vyhovie a prizná ţalobcovi náhradu trov konania. V dôvodoch poukázal na skutočnosť, ţe prvostupňový súd nedostatočne zistil skutkový stav a vec nesprávne právne posúdil. Poukázal na ust. § 1a zákona č. 511/1992 Zb. zákona o správe daní ako aj na ust. čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a § 63 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní. Ţalovaný sa k podanému odvolaniu ţalobcu vyjadril svojim podaním z 10. januára 2012. Ţalovaný vo svojom vyjadrení poukázal na ust. § 30 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. ako aj na skutočnosť, ţe nešlo o situáciu
1 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a preto vydal rozhodnutie
1 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní. Navrhol napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP), preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo z dôvodov a v medziach podaného odvolania (§ 212 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP) bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá OSP) a dospel k záveru, ţe napadnutý rozsudok krajského súdu je potrebné zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe ţalôb, alebo opravných prostriedkov zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené záujmy týchto osôb môţu byť priamo dotknuté (§ 244 ods. 1, 2 OSP). Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých sa rozhodovalo v správnom konaní; ide o právny inštitút, ktorý umoţňuje, aby sa kaţdá osoba, ktorá sa cíti byť rozhodnutím, či postupom orgánu verejnej správy poškodená, dovolala súdu, ako nezávislého orgánu a vyvolala tak konanie, v ktorom správny orgán už nebude mať 3 8Sžf/3/2012 autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania s rovnakými právami ako ten o koho práva v konaní ide. V prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, ţe bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a ţiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postup, sa postupuje
ustanovení druhej hlavy piatej časti OSP (§ 247 ods. 1 OSP). Predpokladom postupu súdu
druhej hlavy piatej časti OSP (rozhodovanie o ţalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov) je, aby pri rozhodnutí správneho orgánu vydaného v správnom konaní išlo o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť (§ 247 ods. 2 OSP).
3 OSP predmetom preskúmania môţe byť za podmienok ustanovených v odsekoch 1 a 2 aj rozhodnutie, proti ktorému zákon nepripúšťa opravný prostriedok, ak sa stalo právoplatným. Z obsahu odvolania ţalobcu je zrejmé, ţe o.i. namietal skutočnosť, ţe krajský súd sa vo svojom rozhodnutí vôbec nevysporiadal s jeho námietkami poukazujúc na ust. § 1a a § 63 ods. 1 a nasl. zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a ktorý mal byť
jeho názoru aplikovaný na daný prípad. Ako vyplýva z obsahu jeho podaného odvolania, ţalobca namietal nepreskúmateľnosť, nezrozumiteľnosť nesúhlasiac s jeho výrokom a dôvodmi, keď poukazujúc na skutočnosti, ţe správca dane nepostupoval pri vrátení preplatku na daní v súlade so zákonom, ale tento postup obišiel svojvoľným výkladom zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní.
2 OSP (v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP) v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Citované zákonné ustanovenie je potrebné z hľadiska práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj „ústava“) vykladať a uplatňovať tak, ţe rozhodnutie súdu musí obsahovať dôvody, na základe ktorých je zaloţené. 4 8Sžf/3/2012 Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie
čl. 46 ods. 1 ústavy je teda aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Rozhodnutie súdu musí však obsahovať odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (k tomu pozri bliţšie rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veciach sp. zn. IV. ÚS 115/03 a sp. zn. III. ÚS 60/04 – www.concourt.sk). Túto poţiadavku zvýrazňuje vo svojej judikatúre aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý v tejto súvislosti najmä uvádza: „Právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad“. (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997). Európsky súd pre ľudské práva ale zároveň tieţ pripomína, ţe právo na spravodlivý súdny proces nevyţaduje, aby súd v rozsudku reagoval na kaţdý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia povaţovaný za rozhodujúci (porovnaj napr. rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko a Hiro Balani c. Španielsko, oba z 9. decembra 1994, Annuaire, séria A č. 303 A a č. 303 B). Aj
judikatúry ústavného súdu odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, ţe z tohto aspektu je plne realizované právo na spravodlivé súdne konanie (k tomu pozri bliţšie rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veciach sp. zn. III. ÚS 209/04, sp. zn. IV. ÚS 112/05, sp. zn. I. ÚS 380/08, sp. zn. III. ÚS 172/2010 a sp. zn. II. ÚS 537/2010 – www.concourt.sk). Vychádzajúc z uvedeného aj v správnom súdnictve nesporne obsahom práva na súdnu ochranu
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je aj právo ţalobcu, ako účastníka preskúmavacieho konania na také odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré bude zodpovedať na jeho primárne námietky obsiahnuté v ţalobe ţalobcu voči napadnutému rozhodnutiu. 5 8Sžf/3/2012 Opomenutie krajského súdu, ţe sa v rozhodnutí ţiadnym spôsobom nevysporiadal s ust. § 1a a § 63 ods. 1 a nasl. zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní, však zhora definovanému právu na riadne odôvodnenie rozhodnutia nezodpovedá. Takéto odôvodnenie rozhodnutia nie je prejavom aplikačnej a interpretačnej dostatočnosti konajúceho všeobecného súdu, nedáva zrozumiteľným spôsobom odpoveď na námietky ţalobcu uvedené v jeho ţalobe. Vychádzajúc z vyššie citovaných zákonných ustanovení a zásad, súd v správnom súdnictve je oprávnený a povinný vysporiadať sa s námietkami ţalobcu uvedenými v ţalobe, ako aj námietkami ţalovaného uvedenými v jeho vyjadrení. Vzhľadom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky musel konštatovať, ţe odôvodnenie rozsudku krajského súdu nie je súladné s ust. § 157 ods. 2 OSP. Ak teda v posudzovanej veci krajský súd
názoru najvyššieho súdu sa riadne nevysporiadal so všetkými podstatnými námietkami ţalobcu, postupoval nedôsledne, a preto Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok krajského súdu
3 veta druhá a § 221 ods. 1 písm. f/ OSP zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 221 ods. 2 OSP), v ktorom krajský súd po opätovnom vysporiadaní sa s námietkami ţalobcu znova vo veci rozhodne a svoje rozhodnutie náleţite (teda dostatočne konkrétne) odôvodní tak, aby ústavnému právu na spravodlivé súdne konania bolo urobené zadosť. Zároveň sa vysporiada aj s námietkami ţalované ohľadom jeho postupu v danej veci. Najvyšší súd Slovenskej republiky k zhora vyslovenému právnemu názoru povaţuje za potrebné dodať, ţe napriek apelačnému opravnému systému, ktorý sa v správnom súdnictve v Slovenskej republiky nateraz uplatňuje, primárne preskúmava zákonnosť napadnutého rozhodnutia správneho orgánu krajský súd ako súd prvého stupňa. Úlohou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako súdu odvolacieho je preskúmavať vecnú správnosť prvostupňových rozhodnutí a nie nahrádzať prieskumnú činnosť súdu prvého stupňa včítane odôvodňovania rozhodnutia. V novom rozhodnutí rozhodne však krajský súd i o náhrade trov tohto odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 v spojení s § 246c ods. 1 vety prvej OSP). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. mája 2011). 6 8Sžf/3/2012 P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný. V Bratislave 29. novembra 2012 JUDr. Eva Babiaková, CSc., v. r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia : Dagmar Bartalská
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.