Obsah (13)

§ 397§ 250k§ 437§ 292§ 246c§ 244§ 2§ 9§ 76§ 78§ 81§ 84§ 219

Najvyšší súd 8Sžf/63/2011 Slovenskej republiky ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu JUDr. Jaroslavy Fúrovej a členov senátu JU

§ 397ods.

7 písm. d/ zákona č. 238/2001 Z. z. Colného zákona v znení neskorších predpisov (ďalej v texte rozsudku len „Colný zákon“). Ţalobca v priebehu celého colného konania tvrdil, ţe je dlţníkov viac (deklarant, hlavný zodpovedný, dopravca), ale nikdy ich neoznačil ani neuviedol, dôvod, na základe ktorého by sa mali dlţníkmi stať. V súvislosti s tvrdeným uplynutím lehoty na oznámenie sumy dovoznej platby, krajský súd uviedol, ţe suma dovoznej platby zodpovedajúca colnému dlhu bola ţalobcovi po zapísaní do účtovnej evidencie prvýkrát oznámená rozhodnutím z dňa

1. apríla 2004, ktoré bolo ţalovaným zrušené dňa
2. októbra 2004 a vec bola vrátená na nové prejednanie a rozhodnutie. Nové rozhodnutie bolo vydané dňa
3. apríla 2005, ktorým bola ţalobcovi oznámená suma dovoznej platby 149 317 Sk, pričom toto rozhodnutie bolo ţalovaným potvrdené. Následným rozsudkom Krajského súdu v Nitre č. k. 30S/69/2007 – 60 zo dňa
4. septembra 2008 bolo rozhodnutie ţalovaného zo dňa
5. júla 2007 zrušené, ako aj prvostupňové rozhodnutie colného úradu zo dňa
6. apríla 2005 a vec bola vrátená ţalovanému na ďalšie konanie. Ďalšie rozhodnutie vydal colný úrad dňa
7. februára 2010, sumu dovoznej platby určil na 4956,42 €, pričom toto rozhodnutie ţalovaný potvrdil dňa
8. októbra
9. Prepočítaním lehôt nebolo zistené uplynutie lehoty troch rokov odo dňa vzniku colného dlhu, t.j. od
10. marca
11. Z námietky ţalobcu nebolo zrejmé, kedy mala zákonom stanovená lehota na oznámenie sumy dovoznej platby uplynúť, ţalobca v tomto smere neurobil ţiadny výpočet, z ktorých dôvodov povaţoval krajský súd túto námietku za účelovú a ničím nepodloţenú, nakoľko s prihliadnutím na prerušenie plynutia lehôt odo dňa nasledujúceho po dni podania opravného prostriedku alebo ţaloby do vydania právoplatného rozhodnutia v konaní o opravnom prostriedku alebo v súdnom konaní, k uplynutiu lehoty nedošlo, keď krajský súd sám túto lehotu prepočítal. O trovách rozhodol krajský súd

§ 250kods.

1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej v texte rozsudku len „O. s. p.“) tak, ţe neúspešnému ţalobcovi ich náhradu nepriznal. Proti predmetnému rozsudku podal ţalobca v zákonnej lehote dňa

1. novembra 2011 odvolanie, v ktorom sa domáhal jeho zmeny tak, ţe odvolací súd zruší rozhodnutie Colného riaditeľstva Slovenskej republiky značka 21713/2010-1410 zo dňa
2. októbra 2010 a rozhodnutie Colného úradu Ţilina č. 4177/2010-6091 zo dňa
3. februára 2010 a vec vráti ţalovanému na ďalšie konanie. Zároveň sa domáhal náhrady trov konania. 4 8Sžf/63/2011 Uviedol, ţe krajský súd nesprávne vec právne posúdil tým, ţe nepouţil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z neprávneho právneho posúdenia veci. Právny názor krajského súdu, ţe postavenie deklaranta mal ţalobca tým, ţe vodič ţalobcu podal colné vyhlásenia, ako aj tým, ţe ţalobca (v zastúpení vodičom) tovar získal a drţal a prepravil na colné územie Slovenskej republiky a mal ho k dispozícii, čím ho súčasne nemohla mať iná fyzická ani právnická osoba a ţiadna iná osoba okrem ţalobcu nemohla podať colné vyhlásenie, pretoţe nemala k prepravovanému tovaru dispozičné oprávnenie alebo iný vzťah, nepovaţoval ţalobca za správny, rozporný s Colným zákonom, zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej v texte rozsudku len „Správny poriadok“), s čl. 152 ods. 4 Ústavy SR a súčasne aj v rozpore s vykonaným dokazovaním. Krajský súd nerozlíšil medzi právnou otázkou podpísania písomného colného vyhlásenia osobou oprávnenou podať colné vyhlásenie upravenou v § 81 ods. 1 Colného zákona a otázkou podávania písomného colného vyhlásenia osobou uvedenou a upravenou v ustanovení § 84 ods. 1 Colného zákona, čím dospel k nesprávnemu právnemu názoru, ţe ţalobca je v právnej pozícii deklaranta tým, ţe vodič ţalobcu podal colné vyhlásenie. Ţalobca ďalej namietal, ţe krajský súd sa skutkovo ani právne nezaoberal ani z jednou z námietok ţaloby, ktoré svojim obsahom súvisia s tým, či je colné vyhlásenie podpísané osobou oprávnenou podať colné vyhlásenie, pričom k tejto skutočnosti bez akéhokoľvek zdôvodnenia uviedol len to, ţe ak vodič ţalobcu mohol konať len ako zamestnanec ţalobcu, nakoľko medzi nimi existoval pracovnoprávny vzťah a vodič ţalobcu vo svojej svedeckej výpovedi zo dňa
4. februára 2009 potvrdil, ţe predmetnú prepravu vykonával na základe pokynov zamestnávateľa a nie na vlastnú zodpovednosť, mali by tieto skutočnosti znamenať, ţe pri vykonávaní prepravy tovaru z Poľska na colné územie Slovenskej republiky konal vodič jednoznačne v mene ţalobcu ako jeho zamestnanec poverený vykonávaním prepravy. Ţalobca uviedol, ţe preukázanie, ţe vodič ţalobcu na základe existencie pracovnoprávneho vzťahu so ţalobcom konal v mene ţalobcu ako jeho zamestnanec poverený vykonávaním prepravy, neznamená ešte preukázanie toho, ţe vodič bol oprávnený ţalobcu zastupovať, resp. konať v mene a na účet ţalobcu ako svojho zamestnávateľa (ak táto skutočnosť nevyplýva z obsahu jeho pracovnej zmluvy), pričom táto skutočnosť mala byť právne významná uţ pri rozhodovaní Colného úradu Ţilina o prepustení tovaru do 5 8Sžf/63/2011 navrhovaného reţimu tranzit, ako aj pri rozhodovaní Colného úradu Ţilina a ţalovaného vo veci samej. Z vykonaného dokazovania nevyplýva, ţe vodič Ú. bol v rámci plnenia svojich pracovnoprávnych úloh oprávnený k podpísaniu konkrétneho predmetného písomného colného vyhlásenia ako oprávnená osoba, teda ako osoba zastupujúca ţalobcu v právnej pozícii deklaranta. Vodič Ú. sa pri svojej výpovedi zo dňa
5. februára 2009 vyjadril len všeobecne, keď uviedol, ţe vykonával všetky úkony súvisiace s konkrétnymi prepravami vykonávaných na základe ústnych pokynov jeho šéfa p. K., avšak vôbec neuviedol o aké konkrétne úkony išlo. Ďalej ţalobca uviedol, ţe vodičovi nedal nikdy a v ţiadnej forme príkaz, pokyn na to, aby ho vodič Ú. zastupoval ako deklaranta v predmetnom colnom konaní, resp. na to, aby vodič Ú. v zmysle § 81 ods. 1 Colného zákona podpisoval v jeho mene a na jeho účet colné vyhlásenie ako osoba, ktorá zastupuje ţalobcu, ako deklaranta a ktorá je osobou oprávnenou podať colné vyhlásenie. Úlohou Colných orgánov bolo v rámci konania autoritatívne zistiť existenciu určitého právneho stavu, teda zistiť, ţe colný dlh vznikol, určiť osobu objektívne zodpovednú za vzniknutý colný dlh ako dlţníka a uloţiť takémuto dlţníkovi povinnosť colný dlh zaplatiť. Skúmanie, či colné vyhlásenie mohla alebo nemohla podávať iná osoba neţ ţalobca, resp. vodič ţalobcu, tak ako to uviedol krajský súd, nebolo pre zodpovedanie otázky kto je dlţníkom objektívne zodpovedným za vzniknutý colný dlh podstatné, nakoľko Colný zákon s takouto situáciou ráta, a to nevyvrátiteľnou právnou domnienkou uvedenou v ustanovení § 9 ods. 3 veta druhá text za bodkočiarkou Colného zákona. Samotný zákon vylučuje v tomto zmysle aj skúmanie a zisťovanie otázky či colné vyhlásenia mohla alebo nemohla podávať iná osoba neţ ţalobca, resp. iná osoba neţ vodič ţalobcu ako zástupca ţalobcu. Následkom nesprávneho právneho názoru krajský súd zároveň vyhol aj riešeniu skutkovej a právnej otázky súvisiacej zo zastupovaním ţalobcu ako deklaranta v colnom konaní, ku ktorej za účelom správneho právneho posúdenia ţalobca s poukazom na jednotlivé ustanovenia Colného zákona uviedol, ţe v prípadoch, keď je účastník konania zastúpený na základe plnomocenstva, koná za účastníka v jeho mene jeho zástupca a zo zastúpenia vznikajú práva a povinnosti priamo zastúpenému. Splnomocnenie na zastupovanie má mať písomnú formu alebo ho treba vyhlásiť ústne do zápisnice. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, ţe ţalobca ako dopravca mal v zmysle predmetnej zmluvy o preprave veci uzatvorenej so spoločnosťou I. L., A., vedomosť len o tom, ţe sa má dostaviť na hraničnom priechode S. do špedičnej spoločnosti, ktorá mu vystaví sprievodku (jednotný colný doklad, 6 8Sžf/63/2011 ďalej v texte rozsudku len „JCD“), avšak s akým obsahom mu JCD, najmä čo do otázky upravujúcej právnu pozíciu hlavného zodpovedného, bude vystavený, ţalobca preukázateľne nevedel; ţalobca nemal zo špedičnou spoločnosťou I. S., ktorá predmetné jednotné colné vyhlásenie na hraničnom priechode S. vystavila, uzatvorenú v ţiadnej forme zmluvu, ktorá by bola oprávňovala túto spoločnosť ku konkrétnemu konaniu pri vystavovaní predmetného jednotného colného vyhlásenia; najmä však, ţalobca neudelil v ţiadnej forme, písomnej alebo ústnej plnomocenstvo pre jeho zamestnanca - vodiča U. k tomu, aby ho tento zastupoval ako deklaranta v predmetnom colnom konaní, a ani mu k tomu v tomto smere nedal ţiaden príkaz, pokyn, resp. mandát. Z uvedeného ţalobca povaţoval za preukázané, ţe ţalobca nemal sám vôľu byt' deklarantom, a teda ani nemohol následne pristúpiť k uplatneniu svojho práva v pozícii deklaranta, a to práva zvoliť si na predmetné colné konanie zástupcu v zmysle § 17 ods. 1 správneho poriadku, resp. v zmysle § 9 ods. 1 veta prvá Colného zákona. Z vykonaného dokazovanie je zrejmé, ţe vodič U., ako osoba označujúca sa sama za zástupcu ţalobcu v právnej pozícii deklaranta v ods. 50 tlačiva JCD podpísal a zároveň nepreukázal písomným plnomocenstvom splnomocnenie na priame zastupovanie ţalobcu ako deklaranta, teda nesplnil svoju zákonnú povinnosť, čím jednak nepreukázal v zmysle § 17 ods. 3 veta prvá Správneho poriadku svoje splnomocnenie na zastupovanie ani iným zákonom uznaným a dovoleným spôsobom a súčasne tým naplnil nevyvrátiteľnú právnu domnienku § 9 ods. 3 veta druhá text za bodkočiarkou Colného zákona v zmysle ktorej, ak zástupca neurobí vyhlásenie uvedené v ustanovení § 9 ods. 3 veta prvá text za bodkočiarkou Colného zákona, povaţuje sa za osobu konajúcu ako deklarant, nakoľko koná v predmetnom colnom konaní vo vlastnom mene a na svoj účet. Vzhľadom na zákonom predpokladanú existenciu tejto nevyvrátiteľnej právnej domnienky neprichádza do úvahy aplikácia § 17 ods. 3 veta druhá Správneho poriadku, navyše Colný úrad Ţilina neuviedol v tomto smere ţiadnu argumentáciu, z ktorej by bolo moţné usúdiť či a ako vôbec správny orgán pristúpil k uplatneniu § 17 ods. 3 veta druhá Správneho poriadku, teda na základe akých pre neho relevantných dôvodov preukazujúcich v tomto smere nepochybnosť od preukazu plnomocenstva upustil a prečo sa v tomto smere uspokojil len s dokladmi predloţenými vodičom ţalobcu (t.j. CMR, faktúra a Eur l). Colný úrad nezisťoval či a v akom rozsahu ţalobca splnomocnil vodiča na zastupovanie v colnom konaní s prihliadnutím na všetky okolnosti tohto prípadu. Osobou, ktorej zákonne patrí právna 7 8Sžf/63/2011 pozícia deklaranta v predmetnom colnom konaní je P. U., a to pri uplatnení ustanovení § 9 ods. 3 veta druhá text za bodkočiarkou Colného zákona. Ţalobca ďalej nesúhlasil s právnym názorom colných orgánov, ţe z ich strany nebolo potrebné skúmať interné záleţitosti firmy ţalobcu vo vzťahu k tomu, či sa dal zastúpiť v právnej pozícii deklaranta svojim vodičom, nakoľko im postačilo na zistenie, ţe mal byť vôľu deklarantom to, ţe vodič ţalobcu podpísal colné vyhlásenie a toto vyhlásenie musí byt' vţdy pred podaním colného vyhlásenia podpísané oprávnenou osobou. Krajský súd sa rovnako nevysporiadal s ďalšími námietkami obsiahnutými v ţalobe, najmä, ţe vydaním rozhodnutia vo veci samej nie je potrebné určovať účastníka konania za deklaranta, pričom ţalobca v tejto súvislosti poukázal na obsah administratívneho spisu (č. l. 53). Zákonné povinnosti dané Colným zákonom, ktoré boli vo vzťahu k vzniknutému colnému dlhu porušené patria identicky tak osobe v právnej pozícii hlavného zodpovedného ako aj osobe v pozícii dopravcu tovaru. Zo strany colných orgánov bolo potrebné k zistenej porušenej zákonnej povinnosti následne prideliť zodpovednostnú právnu pozíciu, teda ktorá osoba ako dlţník tým, zodpovedá za povinnosti, ktorých porušenie bolo zistené, teda právnu pozíciu hlavného zodpovedného, resp. dopravcu tovaru, resp. príjemcu tovaru. Aţ následne bolo správne a zákonné pristúpiť k uplatneniu ustanovenia § 397 ods. 6, § 397 ods. 7 Colného zákona, a tým aj k určeniu osoby dlţníka objektívne zodpovedného za splnenie colného dlhu a to aj s uvedením povinností, ktoré takáto osoba ako dlţník porušila. Len takto zákonne zistený, určený a označený dlţník, resp. dlţníci môţu byť zodpovední za splnenie colného dlhu a zároveň sú takto označení aj v rozhodnutí colných orgánov vo veci samej. Colné orgány sa nevysporiadali s identickým porušením právnych povinností, vynechali druhý právny krok a súčasne nesprávne, nezrozumiteľne, nedôvodne a nezákonne uviedli, ţe v prípade vzniku colného dlhu nezákonným odňatím spod colného dohľadu môţe byt'

§ 397ods.

6, § 397 ods. 7 Colného zákona dlţníkom kaţdá osoba uvedená v tomto ustanovení. Na základe takéhoto nezákonného postupu vo svojich rozhodnutiach nezákonne označili za dlţníka objektívne zodpovedného za splnenie colného dlhu len ţalobcu, a to vo výroku rozhodnutia bez uvedenia zákonných povinností, ktoré ako dlţník porušil a zároveň bez uvedenia zodpovednostnej právnej pozície teda bez uvedenia či a ako dlţník zodpovedá ako hlavný zodpovedný alebo ako dopravca tovaru, resp. či zodpovedá v obidvoch týchto pozíciách a zároveň v odôvodnení rozhodnutia nezákonne označili za dlţníka len ţalobcu a to len v právnej pozícii deklaranta a to aj napriek tomu, ţe z vykonaného dokazovania je zrejmé, ţe v tejto veci sú dvaja právni dlţníci a to jeden v pozícii dopravcu a jeden v pozícii 8 8Sžf/63/2011 deklaranta označovaného v reţime tranzit ako hlavný zodpovedný, ktorí sú v zmysle § 402 Colného zákona solidárne zodpovednými za splnenie predmetného colného dlhu. Colné orgány celé konanie viedli od začiatku v rozpore so zisteným skutkovým stavom len voči ţalobcovi ako jedinému účastníkovi konania, avšak táto skutočnosť nemôţe byť ţalobcovi na ťarchu, tak ako to sa o to pokúšajú colné orgány. Ţalobca ďalej uviedol, ţe krajský súd sa nezaoberal otázkou preukázania zodpovednosti dopravcu tovaru za colný dlh ako aj s ďalšími relevantnými námietkami, pričom v podrobnostiach poukázal na obsah ţaloby. K podanému odvolaniu sa písomným podaním zo dňa 9. decembra 2011 vyjadril ţalovaný tak, ţe napadnutý rozsudok krajského súdu navrhol ako vecne správny potvrdiť. Ţalovaný, s poukazom na jednotlivé ustanovenia Colného zákona, uviedol, ţe je nepochybné, ţe ţalobca ako fyzická osoba oprávnená na podnikanie v oblasti nákladnej cestnej dopravy vykonal prepravu tovaru, cukor biely, prostredníctvom svojho zamestnanca (vodiča) P. U. a tento ţalobcom prepravovaný tovar nebol predloţený colnému úradu určenia Banská Bystrica, tak ako vyplývalo z colného vyhlásenia č. 602504402057 zo dňa 19. februára 2004, ale bol vyloţený bez vedomia colných orgánov v priestoroch pouţívaných spoločnosťou V. H., S., pričom týmto konaním došlo k porušeniu colných predpisov. Uvedené bolo preukázané v konaní, ktoré bolo ukončené právoplatným rozhodnutím Colného úradu Nitra zn. 227-1-2004-TR-51/04 zo dňa 10. mája 2004, kde sa preukázalo, ţe ţalobca, zodpovedný za splnenie colného dlhu, sa dopustil colného deliktu

§ 437ods.

1 Colného zákona, pretoţe porušil colné predpisy spôsobom uvedeným v § 439 písm. d/ Colného zákona, a to na tom skutkovom základe, ţe ako hlavný zodpovedný nepredloţil tovar v neporušenom stave a v určenej lehote colnému úradu určenia; ţe v rozpore s § 292 ods. 1 Colného zákona nezabezpečil splnenie povinností vyplývajúcich z reţimu tranzit stanovených pre tovar, cukor biely, prepustený do reţimu tranzit colným vyhlásením č. 602504402057 zo dňa

1. februára 2004, keď tovar nepredloţil colnému orgánu určenia, čím došlo k nezákonnému odňatiu tovaru (cukor biely) spod colného dohľadu. K tvrdeniu ţalobcu, ţe nie je hlavným zodpovedným pri vzniku colného dlhu, ţalovaný poukázal na písomné colné vyhlásenie č. 602504402057 zo dňa
2. februára 2004, kde je v odseku 50 ako hlavný zodpovedný uvedený ţalobca, ktorý bol v zmysle príslušných dokladov zároveň dopravcom predmetného tovaru. Povinnosť hlavného zodpovedného

§ 292ods.

1 Colného zákona sa vzťahuje na osobu, ktorá je ako hlavný zodpovedný v rámci 9 8Sžf/63/2011 príslušného tranzitného colného reţimu označená v príslušných dokladoch. Zodpovednosť ostatných osôb, dopravcu a príjemcu tovaru je upravená v § 292 ods. 2 Colného zákona. Zodpovednosť hlavného zodpovedného v zmysle § 292 ods. 1 Colného zákona a zodpovednosť dopravcu a príjemcu tovaru

§ 292ods.

2 Colného zákona sa navzájom nevylučujú, ale existujú súčasne vedľa seba. Ani jedna z uvedených zodpovedných osôb sa nemôţe svojej zodpovednosti voči colným orgánom

§ 292Colného zákona zbaviť jej „prenesením“ na inú osobu.

Aj v prípade, ak príjemca prevezme tovar od dopravcu a zároveň sľúbi jeho predloţenie colnému úradu určenia, prípadne iné riadne ukončenie colného reţimu tranzit v určenej lehote, zodpovednosť dopravcu i hlavného zodpovedného trvá aţ do skutočného splnenia podmienok colného reţimu tranzit a do jeho riadneho ukončenia. V prípade nesplnenia podmienok reţimu tranzit zodpovedajú spolu s osobou, ktorá toto nesplnenie priamo zavinila aj hlavný zodpovedný a dopravca. Zodpovednosť týchto osôb v rámci colného reţimu tranzit je zodpovednosťou objektívnou, tzn. zodpovednosťou za výsledok, bez ohľadu na zavinenie. Splnenie podmienok colného reţimu tranzit pri preprave predmetného tovaru nebolo v správnom konaní o colnom dlhu a ani v súdnom konaní ţiadnym spôsobom preukázané, a to ani ţalobcom ani inou osobou a nebolo zistené ani činnosťou colného úradu. Pri podaní písomného colného vyhlásenia na prepustenie tovaru do reţimu tranzit bol v odseku 50 colného vyhlásenia uvedený ţalobca a colné vyhlásenie podpísal vodič, ktorý v tom čase bol zamestnancom ţalobcu. V správnom konaní, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozhodnutia bolo jednoznačne preukázané, ţe predmetný tovar bol prepravovaný ţalobcom (ţalobca ako fyzická osoba oprávnená na podnikanie realizoval prepravnú činnosť) a zároveň bolo preukázané, ţe ţalobca predmetný tovar prepravoval v colnom reţime tranzit pod colným dohľadom a o tejto skutočnosti (s ohľadom na predmet podnikateľskej činnosti ţalobcu, charakter konkrétnej prepravy i obsah písomných dokumentov nachádzajúcich sa v spise) vedel. Vodič konal v rámci objednávky na prepravu a aj jemu vyplývala povinnosť postupovať v zmysle Colného zákona, teda v pozícii zamestnanca ţalobcu bol povinný tovar predloţiť na riadne ukončenie tranzitnej operácie colnému úradu určenia alebo iného colného úradu. V momente, kedy vodič ako zamestnanec ţalobcu tovar odňal spod colného dohľadu bol stále zamestnancom ţalobcu a vykonával pre neho činnosť - prepravu tovaru v zmysle pracovnej zmluvy, s vedomím a na základe pokynov ţalobcu. Ţalobca, ako fyzická osoba P. K. predmetné colné vyhlásenie osobne nepodpísala, avšak ţalobca v postavení dopravcu

§ 292ods.

2 Colného zákona zodpovedal za predloţenie tovaru colnému úradu určenia, 10 8Sžf/63/2011 pretoţe vedel, ţe tovar sa prepravuje v reţime tranzit. Aj v prípade, ţe vodič sa pri podaní colného vyhlásenia povaţuje za osobu konajúcu vo vlastnom mene a na svoj účet, je stále preukázané, ţe ţalobca konal ako dopravca v rozpore s vtedy platným Colným zákonom, teda bolo moţné ţalobcu určiť za dlţníka

§ 397ods.

7 písm. d/ Colného zákona. Povinnosť ţalobcu, ako osoby vykonávajúcej prepravu predmetného tovaru, predloţiť predmetný tovar príslušnému colnému úradu vyplývala aj z ustanovenia § 68 ods. 1 v spojení s ustanovením § 66 ods. 1 písm. a/ Colného zákona, pričom túto povinnosť mal ţalobca bez ohľadu na prípadné konanie alebo nekonanie iných osôb. Nedodanie predmetného tovaru colnému úradu určenia a jeho vyloţenie v priestoroch pouţívaných spoločnosťou V. – H., S. bolo porušením právnej povinnosti ţalobcu a malo za následok nezákonné odňatie predmetného tovaru spod colného dohľadu. Vedomosť ţalobcu o tom, ţe je prepravcom tovaru, ktorý podlieha colnému dohľadu a z prepravy ktorého vyplývajú určené povinnosti bola preukázaná nielen v správnom konaní, ale bola objasnená a podloţená konkrétnymi dôkazmi aj vo vyjadrení ţalovaného k ţalobe. Ţalobca túto prepravu tovaru ako fyzická osoba oprávnená na podnikanie vykonával so všetkými právnymi následkami, ktoré sú s tým spojené. Pri preprave predmetného tovaru uzatvoril ţalobca zmluvy o preprave veci, ktoré osobne zaevidoval a voči ich obsahu nemal ţiadne námietky. Prepravy tovaru sa vykonali na základe objednávok a pokynov, ktoré dával ţalobca osobne (s. 4 zápisnice o ústnom pojednávaní zn. 2947/2009-6091-INT zo dňa

1. februára 2009). Ţalovaný s poukazom na zmluvu o preprave veci č. 9267/2/2004 zo dňa
2. februára 2004 uviedol, ţe pred začatím prepravy bol ţalobca upovedomený o podmienkach prepravy, ako aj o svojich právach a povinnostiach a súhlasil s nimi, nakoľko nemal ako odborník v danej oblasti ţiadne námietky proti podmienkam uvedeným v zmluve o preprave veci. Zo spisového materiálu vyplýva, ţe splnomocnenie na špedícii vodič nepotreboval, stačilo, aby predloţil CMR, faktúru, dodací list, preukázal sa dokladom totoţnosti a v prípade, ţe prepravca bol na špedícii prvýkrát, tak aj výpisom z obchodného registra alebo výpisom zo ţivnostenského registra. Tieto doklady boli postačujúce pre špedičnú spoločnosť na to, aby táto vyhodnotila, v akom vzťahu ako k prepravcovi je vodič, ako aj skutočnosť, ţe tento vodič je oprávnený zastupovať daného prepravcu pri zabezpečovaní colnej deklarácie, hľadaní špedičnej spoločnosti, ako aj v samotnom colnom konaní ako deklaranta (4 strana zápisnice o ústnom pojednávaní zn. 10876/2009-6091-INT zo dňa
3. júla 2009). Ţalobca ako hlavný zodpovedný pri preprave predmetného tovaru v colnom reţime tranzit zodpovedal

§ 292ods.

1 Colného zákona, zároveň vykonával dopravu 11 8Sžf/63/2011 predmetného tovaru, a teda zodpovedal za predloţenie tovaru v neporušenom stave colnému úradu určenia v určenej lehote tieţ

§ 292ods.

2 zákona Colného. Z odvolania ţalobcu nevyplýva ţiadna skutočnosť, ktorá by spochybnila vznik colného dlhu uvedeným spôsobom alebo vyvrátila postavenie ţalobcu ako dlţníka právne kvalifikovaného

§ 397ods.

7 písm. d/ Colného zákona. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 246c ods. 1 veta prvá O. s. p. v spojení s § 10 ods. 2 O. s. p.), preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo (

§ 246cods.

1 veta prvá O. s. p. v spojení s § 211 a nasl. O. s. p.) a dospel k záveru, ţe odvolanie ţalobcu nie je dôvodné. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle § 250ja ods. 2 O. s. p. s tým, ţe deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 29. novembra 2012 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O. s. p.).

§ 244ods.

1 O. s. p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe ţalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

§ 244ods.

3 O. s. p. rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môţu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť.

§ 2písm.

m/ Colného zákona, na účely tohto zákona sa rozumie, dlţníkom fyzická osoba alebo právnická osoba zodpovedná za splnenie colného dlhu.

§ 2písm.

q/ Colného zákona, na účely tohto zákona sa rozumie, colným vyhlásením úkon, ktorým fyzická osoba, štatutárny orgán, zamestnanec právnickej osoby alebo zástupca týchto osôb formou a spôsobom ustanovenými colnými predpismi prejavuje svoju vôľu, aby bol tovar prepustený do navrhovaného reţimu. 12 8Sžf/63/2011

§ 2písm.

r/ Colného zákona, na účely tohto zákona sa rozumie, deklarantom fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá robí colné vyhlásenie vo vlastnom mene, alebo fyzická osoba alebo právnická osoba, v ktorej mene sa colné vyhlásenie robí.

§ 9ods.

1 Colného zákona, na colné konanie si kaţdý môţe určiť zástupcu; ustanovenie § 84 ods. 1 druhej vety tým nie je dotknuté. Zastúpenie môţe byť

1. a)priame, ak zástupca koná v mene zastúpenej osoby a na jej účet,
2. b)nepriame, ak zástupca koná vo vlastnom mene, ale na účet zastúpenej osoby.

§ 9ods.

3 Colného zákona, zástupca je povinný vyhlásiť, či ide o priame zastúpenie, alebo nepriame zastúpenie; ak takéto vyhlásenie neurobí, povaţuje sa za osobu konajúcu vo vlastnom mene a na svoj účet.

§ 76ods.

1, 2, 3 Colného zákona, colným konaním sa rozumie konanie, v ktorom o právach a právom chránených záujmoch alebo povinnostiach osôb pri dovoze, vývoze alebo pri tranzite tovaru rozhoduje colný orgán. Účelom colného konania je rozhodnúť, či a za akých podmienok sa tovar prepúšťa do navrhovaného reţimu alebo sa mu pridelí navrhované colne schválené určenie. Colné konanie sa začína podaním colného vyhlásenia, ktorým sa navrhuje prepustenie tovaru do reţimu alebo pridelenie iného colne schváleného určenia.

§ 78ods.

1 Colného zákona, na prepustenie tovaru do reţimu sa podáva colné vyhlásenie.

§ 78ods.

2 Colného zákona, Colné vyhlásenie sa podáva

1. a)písomne,
2. b)prostredníctvom zariadenia na spracovanie a prenos údajov, ak to povolí colný úrad,
3. c)ústne alebo
4. d)iným úkonom, ktorým drţiteľ tovaru prejavuje vôľu, aby bol tovar prepustený do navrhovaného reţimu. 13 8Sžf/63/2011

§ 81ods.

1 Colného zákona, písomné colné vyhlásenie musí byť podpísané osobou oprávnenou podať colné vyhlásenie a musí obsahovať všetky údaje potrebné na prepustenie tovaru do navrhovaného reţimu.

§ 81ods.

3 Colného zákona, podpísaním podaného písomného colného vyhlásenia sa stáva deklarant alebo jeho zástupca zodpovedným za správnosť údajov uvedených v písomnom colnom vyhlásení, pravosť pripojených dokladov a splnenie všetkých povinností súvisiacich s prepustením tovaru do navrhovaného reţimu.

§ 84ods.

1 Colného zákona, písomné colné vyhlásenie podáva osoba, ktorá predkladá tovar príslušnému colnému úradu. Ak z prijatia písomného colného vyhlásenia vyplýva konkrétna povinnosť určitej osobe, písomné colné vyhlásenie musí podať táto osoba alebo sa musí podať v jej mene. Predmetom tohto konania je preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ţalovaného č. 21714/2010-1410 zo dňa

1. októbra 2010, ktorým bolo zamietnuté odvolanie ţalobcu a potvrdené prvostupňové rozhodnutie Colného úradu Ţilina č. 4388/2010-6091 zo dňa
2. februára 2010, ktorým bola ţalobcovi oznámená suma dovoznej platby vo výške 4956,42 €. Krajský súd v Nitre v napadnutom rozsudku podrobne opísal skutkové okolnosti prípadu, najvyšší súd preto nepovaţoval za potrebné ich opakovane uvádzať a v tomto smere odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku. Podstatnou námietkou vznesenou ţalobcom v odvolaní, ako aj v priebehu celého správneho a súdneho konania, bola otázka nedostatku plnomocentva pre osobu podpisujúcu colné vyhlásenie. Z obsahu administratívneho spisu je zrejmé, ţe osoba podávajúca a podpisujúca colné vyhlásenie, vodič U., bol v rozhodnom čase zamestnancom ţalobcu. Z obsahu pracovnej zmluvy medzi ţalobcom a p. U.. vyplýva, ţe p. U. bol vodičom MKD (medzinárodnej kamiónovej dopravy – pozn. súdu);

bodu 6 pracovnej zmluvy bol povinný vykonávať dojednanú prácu osobne a plniť pokyny nadriadených zamestnancov. Uvedené potvrdil aj p. U. vo výpovedi zo dňa

1. februára 2009, keď uviedol, ţe bol vodičom v medzinárodnej doprave a všetky úkony súvisiace s konkrétnymi prepravami vykonával na základe ústnych pokynov ţalobcu. Zo zápisnice o pojednávaní zo dňa
2. februára 2009 14 8Sžf/63/2011 rovnako vyplýva, ţe p. U. vykonával pre ţalobcu priemerne mesačne 2-3 prepravy tovaru v medzinárodnej doprave, pričom ak nešiel na TIR karnet, colné vyhlásenie v ods. 50 podpisoval vţdy, pričom ţalobca o uvedenom postupe vedel. K tomuto vyjadreniu nemal ţalobca v priebehu správneho konania ţiadne pripomienky. Preprava cukru bola uskutočnená na základe zmluvy o preprave, ktorá bola dojednaná medzi spoločnosťou I. L., A. a ţalobcom (nie vodičom ţalobcu prípadne iným zamestnancom ţalobcu). Ţalobca pri plnení tejto zmluvy konal prostredníctvom svojho zamestnanca, p. U.. Vychádzajúc z existencie pracovnoprávneho vzťahu, p. U. bol povinný plniť povinnosti z neho vyplývajúce, teda vykonávať prácu

pokynov zamestnávateľa (§ 47 Zákonníka práce). Aj v zmysle Obchodného zákonníka (§ 15) p. U. bol oprávnený na všetky úkony, ku ktorým pri jeho činnosti obvykle dochádzalo. Pokiaľ p. U. svojim konaním spôsobil ţalobcovi ako zamestnávateľovi pri výkone práce škodu, moţno sa jej náhrady domáhať

predpisov súkromného práva. Z výpovede ţalobcu zo dňa 13. februára 2009 vyplýva, ţe priemerne ročne jeho spoločnosť vykonala 250 prepráv v medzinárodnej doprave. Je teda zrejmé, ţe ţalobca mal vedomosť o okolnostiach konania na colných úradoch respektíve podávania colného vyhlásenia. Odvolacia námietka, ţe ţalobca neudelil p. U. ţiaden pokyn, aby ho podpísal ako hlavného zodpovedného, tak neobstojí. Z vyššie uvedených skutočností je zrejmé, ţe obvyklou súčasťou práce p. U. pri jej výkone (pri medzinárodnej preprave), bolo aj podávanie colných vyhlásení a ich podpisovanie v mene zamestnávateľa a ţalobca mal o tejto skutočnosti vedomosť. Takýto postup bol súčasťou plnenia pracovných úloh a hoci explicitne z pracovnej zmluvy nevyplýva (nakoniec ako ani ţiaden podrobnejší opis práce), je zrejmé, ţe medzi ţalobcom a jeho zamestnancom bol obvyklý a zauţívaný. Z citovaných ustanovení Colného zákona vyplýva, ţe colné vyhlásenie podáva osoba, ktorá predkladá tovar príslušnému colnému úradu, pričom týmto úkonom prejavuje vôľu, aby bol tovar prepustený do navrhovaného reţimu. 15 8Sžf/63/2011 Nakoľko osobou, ktorá tovar predloţila a chcela ho prepustiť do navrhovaného reţimu bol ţalobca, bol tento osobou oprávnenou podať colné vyhlásenie, uskutočnenie ktorého úkonu prebehlo prostredníctvom jeho zamestnanca, p. U., v rámci plnenia pracovných úloh. Oprávnenie na zastupovanie ţalobcu p. U.. vyplývalo z obsahu jeho pracovných úloh a existencie pracovnoprávneho vzťahu. Pre podporu uvedeného je potrebné uviesť, ţe ak by boli prijaté konštrukcie ţalobcu, ohľadne nedostatku plnomocenstva, a teda ţe p. U. nebol oprávnený podpísať colné vyhlásenie, nie je zrejmé, akým iným spôsobom podával ţalobca colné vyhlásenia pri ostatných prípadoch v medzinárodnej preprave (ak nebol vodičom on osobne), nakoľko nebol súčasťou priloţených spisov ţiaden doklad, vyjadrenie, z ktorého by vyplývalo udeľovanie plných mocí pre colné konania, či uţ pre p. U. alebo pre iného zamestnanca ţalobcu. V zmysle prílohy č. 21 k vyhláške Ministerstva financií SR č. 251/2001 Z. z., ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia Colného zákona, v bode 50 sa pri priamom zastúpení v tomto odseku uvádza aj zástupca deklaranta a pravá časť odseku je vyhradená na vlastnoručný podpis deklaranta, pri priamom zastúpení vlastnoručný podpis zástupcu. P. U. podal colné vyhlásenie v mene žalobcu v zmysle § 84 ods.1 in fine Colného zákona, pričom z colného vyhlásenia je zrejmé, ţe vyhlásenie podal a vlastnoručne podpísal p. U. ako zástupca – zamestnanec ţalobcu s uvedením jeho funkcie (vodič). ktoré označenie je potrebné povaţovať za vyhlásenie v zmysle § 9 ods. 3 Colného zákona, keď tento úkon bol urobený voči colnému úradu; je zrejmé, ţe ide o priame zastúpenie, nepriamy zástupca koná vo vlastnom mene, nie v mene zastúpeného. Ţalobca ďalej namietal, ţe krajský súd sa nevysporiadal so všetkými námietkami v ţalobe vznesenými, najvyšší súd nepokladal túto za dôvodnú. K základným právam účastníka konania obsiahnutým v práve na spravodlivý proces, patrí právo na uvedenie dostatočných dôvodov, na ktorých je rozhodnutie zaloţené. V súvislosti s riadnym odôvodnením je potrebné uviesť, ţe vychádzajúc z konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (o. i. veci García Ruiz proti Španielsku, rozsudok zo dňa 21.1.1999 týkajúci sa sťaţnosti č. 30544/96, Ruiz Torija proti Španielsku, rozsudok zo dňa 9.12.1994, týkajúci sa sťaţnosti č. 18390/91, Van de Hurk proti Holandsku, rozsudok zo dňa 19.4.1994, týkajúci sa sťaţnosti č. 16034/90, ), judikatúry Ústavného súdu SR (sp. zn. I. ÚS 226/03 zo dňa 12.5.2004, III. ÚS 209/04 zo dňa 23.6.2004, sp. zn. 16 8Sžf/63/2011 III. ÚS 95/06 zo dňa 15.3.2006, sp. zn. III. ÚS 260/06 zo dňa 23.8.2006), nie je nutné, aby na kaţdú ţalobnú námietku bola daná súdom podrobná odpoveď a rozsah povinnosti odôvodniť súdne rozhodnutie sa môţe meniť

povahy rozhodnutia a musí byť analyzovaný s ohľadom na okolnosti kaţdého prípadu, ak však súd v odôvodnení nereaguje na zásadnú, relevantnú námietku, súvisiacu s predmetom súdnej ochrany prednesenú ţalobcom, je potrebné tento nedostatok povaţovať za prejav arbitrárnosti (svojvoľnosti). Súd je povinný dbať na to, aby jeho rozhodnutie bolo presvedčivé, na podporu čoho uvedie dostatočné argumenty. Ţalobca odvodzoval námietky práve z tvrdenej neexistencie plnomocenstva v colnom konaní. Ak by bol krajský súd býval dospel k záveru, ţe colné vyhlásenie bolo podpísané osobou, ktorá na to nemala oprávnenie, bolo by potrebné sa zaoberať aj inými dôvodmi ţaloby. Keďţe však uvedená námietka dôvodná nebola, a ani najvyšší súd nevzhliadol dôvod odchýliť sa od právneho názoru vysloveného v tejto súvislosti krajským súdom, nemoţno povaţovať napadnutý rozsudok za nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov, keď ostatné námietky neboli relevantné pre rozhodnutie vo veci. Pokiaľ ţalobca vytýkal colným orgánom nedostatky výroku, ohľadom absencie označenia porušených právnych povinností a označenia pozície ţalobcu ako zodpovednej osoby (hlavného zodpovedného alebo dopravcu), z Colného zákona nevyplývajú pre výrok rozhodnutia osobitné náleţitosti, rozdielne od Správneho poriadku. Rovnako ani ţalobca neoznačil ţiaden predpis, z ktorého by povinnosť uviesť vo výroku tieto skutočnosti, plynula, a preto túto námietku povaţoval najvyšší súd za nedôvodnú. S poukazom na vyššie uvedené sa Najvyšší súd Slovenskej republiky stotoţnil so záverom krajského súdu vysloveným v napadnutom rozsudku, vznesené odvolacie námietky neboli spôsobilé spochybniť jeho správnosť, a preto napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil a v podrobnostiach naň odkazuje

§ 219ods.

1, 2 O. s. p. v spojení s § 250ja ods. 3 vety druhej O. s. p. O trovách odvolacieho konania rozhodol najvyšší súd

§ 250kods.

1 veta prvá O. s. p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O. s. p. a s § 224 ods. 1 O. s. p. tak, ţe ţalobcovi 17 8Sžf/63/2011 ich náhradu nepriznal, pretoţe nebol v konaní úspešný, a ţalovanému v takomto konaní náhrada trov konania neprináleţí. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011). P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 29. novembra 2012 JUDr. Jaroslava Fúrová, v. r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia : Dagmar Bartalská