← Slovensko

ochrana krajiny - účastník konania, Aaruhuský dohovor

Najvyšší súd 3Sţp/33/2012 Slovenskej republiky ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedu senátu JUDr. Ivana Rumanu a sudkýň JUDr. Gabriely Gerdovej a JUDr. Jany Zemkovej PhD. v právnej veci ţalobcu: L., so sídlom T., zastúpený: JUDr. I. R., advokátka so sídlom Š., proti ţalovanému: Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky, so sídlom Námestie Ľudovíta Štúra 1, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ţalovaného č. 7986/2008-2.1 zo dňa 13.06.2008 v spojení s prvostupňovým rozhodnutím Krajského úradu ţivotného prostredia v Prešove č. 1/2008/00587-011 zo dňa 09.05.2008, o odvolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 4S/71/2008-64 zo dňa 19.12.2008, jednomyseľne r o z h o d o l : Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 4S/71/2008-64 zo dňa

  1. decembra 2008 m e n í tak, ţe rozhodnutie ţalovaného č. 7986/2008-2.1 zo dňa
  2. júna 2008 v spojení s prvostupňovým rozhodnutím Krajského úradu ţivotného prostredia v Prešove č. 1/2008/00587-011 zo dňa
  3. mája 2008 podľa § 250j ods. 2 písm. a/ O.s.p. z r u š u j e a vec v r a c i a ţalovanému na ďalšie konanie. Ţalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť ţalobcovi náhradu trov konania vo výške 202,67 € do 30 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku na účet právneho zástupcu ţalobcu JUDr. I. R., advokátka, K. O d ô v o d n e n i e Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave zamietol ţalobu ţalobcu, ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia ţalovaného č. 7986/2008-2.1 zo dňa 13.06.2008, ktorým ţalovaný zamietol rozklad podaný ţalobcom proti rozhodnutiu Krajského 2 3Sţp/33/2012 úradu ţivotného prostredia v Prešove č. 1/2008/00587-011 zo dňa 09.05.2008, ktorým nepriznal podľa § 14 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 71/1967 Zb.“) ţalobcovi postavenie účastníka konania vo veci ţiadosti M., týkajúcej sa vydania súhlasov podľa zákona č. 543/2002 Z.z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov, ďalej len ,,zákon č. 543/2002 Z.z.“, v súvislosti s realizáciou výstavby protipoţiarnej lesnej cesty ,,KOTKA“ v chránenom území PR Pálenica s odôvodnením, ţe správne orgány nie sú oprávnené nad rámec zákona (čl. 2 ods. 2 Ústavy SR) priznať fyzickým alebo právnickým osobám (mimovládnym organizáciám – tzv. zainteresovaná verejnosť) postavenie účastníka konania v zmysle zákona č. 71/1967 Zb. s tým, ţe ust. § 82 ods. 3 a 6 zákon č. 543/2002 Z.z. v znení účinnom v čase rozhodnutia im expressis verbis priznával len postavenie zúčastnenej osoby. Proti rozsudku krajského súdu podal ţalobca včas odvolanie a navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, ţe ţalobe v celom rozsahu vyhovie. Zároveň ţiadal priznať náhradu trov celého konania. Namietal, ţe v konaní pred správnymi orgánmi sa doţadoval priznania postavenia účastníka konania na základe priameho účinku čl. 9 ods. 3 Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záleţitostiach ţivotného prostredia publikovaného v Zbierke zákonov pod č. 43/2006 Z.z. (ďalej len „Aarhuský dohovor“) a porušenie svojich práv rozhodnutím ţalovaného, ako aj prvostupňového správneho orgánu vyvodzoval z porušenia práv zakotvených v uvedenom článku Aarhuského dohovoru, teda mal mať prístup k správnemu alebo súdnemu konaniu, umoţňujúci mu napadnutie úkonov a opomenutí súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s vnútroštátnym právom Slovenskej republiky v oblasti ţivotného prostredia. Ţalobca svoje právo byť účastníkom konania v konaniach vedených pred prvostupňovým správnym orgánom aj ţalovaným vyvodzoval z ustanovenia čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, ktorý ako je to zrejmé z jeho exaktnej formulácie, zaručuje členom verejnosti prístup k správnemu alebo súdnemu konaniu, umoţňujúcemu napadnutie úkonov súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s vnútroštátnym právom v oblasti ţivotného prostredia bez toho, aby boli dotknuté procesy preskúmania uvedené v odsekoch 1 a
  4. Ţalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu ţalobcu navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 4S/71/2008-64 zo dňa 19.12.2008 v celom rozsahu potvrdil ako vecne správny. Uviedol, ţe v danom prípade nebola splnená podmienka podľa čl. 9 ods. 2 a 3 Aarhuského dohovoru na to, aby sa ţalobca stal účastníkom konania, pretoţe nebol splnený predpoklad podľa vnútroštátneho práva (§ 82 ods. 3 zákona č. 543/2002 Z.z.), nejde o rozhodnutie podľa čl. 6 uvedeného dohovoru, ani o rozhodnutie, ktoré je v rozpore s vnútroštátnym právom. Čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru je daná moţnosť verejnosti napadnúť akékoľvek porušenie právnych predpisov v oblasti ţivotného prostredia, ktorého sa dopustil buď orgán verejnej moci alebo akákoľvek fyzická alebo právnická osoba. Preskúmanie úkonu alebo opomenutia, ktoré je v rozpore s vnútroštátnym právom môţe vykonať štátny orgán alebo súd. Podľa implementačného sprievodcu k Aarhuskému dohovoru nemá uvedený dohovor vplyv na právo zmluvných strán (strán dohovoru) ustanoviť kritériá, na základe ktorých môţu mať členovia verejnosti prístup ku konaniam o vymáhaní práva ţivotného prostredia. Tento záväzok môţe byť splnený napríklad ustanovením moţnosti iniciovať správne konanie (podnet na preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania, podnet na podanie protestu prokurátora). Najvyšší súd Slovenskej republiky pôvodným rozsudkom sp. zn. 3 Sţp 9/2009 zo dňa 11.06.2009 potvrdil rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 4S/71/2008-64 zo dňa 3 3Sţp/33/2012 19.12.
  5. Nezistil existenciu prameňa práva, na základe ktorej by mohol ţalobcovi priznať postavenie účastníka predmetného správneho konania. Senát najvyššieho súdu vychádzal z predpokladu (ktorý potvrdil aj Súdny dvor EU), ţe Aarhuský dohovor nemá priamy účinok. Článok 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru preto nevyhodnotil ako prameň práva, ktorý by ţalobcovi zaloţil postavenie účastníka predmetného správneho konania. Právnu otázku účinku čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru povaţoval za „acte clair“. Z tohto dôvodu vec Súdnemu dvoru Európskej únie na rozhodnutie o predbeţnej otázke nepredloţil. Rozsudok najvyššieho súdu nadobudol právoplatnosť. Ţalobca rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 3Sţp/9/2009 zo dňa 11.06.2009 napadol sťaţnosťou na Ústavnom súde Slovenskej republike (sp. zn. II. ÚS 140/2010). Súdny dvor Európskej únie rozsudkom C-240/09 [L.] zo dňa 08.03.2011 rozhodol, ţe „Článok 9 ods. 3 Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záleţitostiach ţivotného prostredia schváleného v mene Európskeho spoločenstva rozhodnutím Rady 2005/370/ES zo
  6. februára 2005 nemá priamy účinok v práve Únie. Prináleží však vnútroštátnemu súdu, aby poskytol taký výklad procesného práva týkajúceho sa podmienok, ktoré je potrebné splniť na podanie správneho opravného prostriedku alebo žaloby, ktorý bude v čo najväčšej možnej miere v súlade tak s cieľmi článku 9 ods. 3 tohto dohovoru, ako aj s cieľom účinnej súdnej ochrany práv poskytovaných právom Únie, aby mohla organizácia na ochranu ţivotného prostredia, akou je L., napadnúť na súde rozhodnutie prijaté v rámci správneho konania, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom Únie v oblasti ţivotného prostredia“. Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom sp. zn. II. ÚS 140/2010-50 zo dňa 18.04.2012 rozhodol, ţe základné právo sťaţovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozsudkom najvyššieho súdu pod sp. zn. 3Sţp/9/2009 porušené boli. Zrušil rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 3Sţp/9/2009 zo dňa 11.06.2009 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa postupom podľa § 250ja ods. 2 veta prvá O.s.p. a následne potom, ako bolo oznámenie o vyhlásení rozsudku vyvesené na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.supcourt.gov.sk, www.nsud.sk, vyhlásil vo veci rozsudok, ktorým podľa § 250ja ods. 3 veta prvá O.s.p. zmenil napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave tak, ţe rozhodnutie ţalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím ţalovaného zrušil podľa § 250j ods. 2 písm. a/ O.s.p., pretoţe rozhodnutie správneho orgánu vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci. Po zrušení rozsudku najvyššieho súdu Ústavným súdom Slovenskej republiky sa vec dostala opätovne do štádia odvolacieho konania. Právny stav v medziobdobí bol však zmenený existenciou rozsudku Súdneho dvora Európskej únie C-240/09, ktorý zásadne ovplyvňuje právne posúdenie danej veci. Senát najvyššieho súdu pre ďalší procesný postup v konaní z rozsudku Súdneho dvora Európskej únie stanovil nasledovné závery. 4 3Sţp/33/2012
  7. Čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru nemá priame účinky. Nemohol byť preto právnym základom pre zaloţenie postavenia účastníka správneho konania pre ţalobcu tak, ako to tvrdil v ţalobe.
  8. Súdny dvor však mimo priameho účinku Aarhuského dohovoru jasne povedal, ţe ide o otázku výkladu národných procesných predpisov, ktoré musia byť vykladané tak, aby bola zabezpečená realizácia hmotného práva Európske únie. Skutočnosť, ţe rozsudok Súdneho dvora EU C-240/09 sa stal prameňom i práva Slovenskej republiky nie je a nebola sporná. Pre ďalšie konanie na všeobecných súdoch, aj na správnych orgánoch však má význam skutočnosť, či druhá veta rozsudku, ktorá v podstate zakladá postavenie účastníka správneho konania ţalobcovi, má účinky ex tunc alebo účinky ex nunc. Rozlišovanie tohto účinku má význam vo vzťahu k uţ skončeným konaniam. Ústavný súd v náleze sp. zn. IV. ÚS 95/2010-80 zo dňa 12.04.2012 potvrdil, všeobecné pravidlo o ex tunc účinkoch rozsudkov Súdneho dvora EU a vztiahol ho i na euro konformný výklad národného práva s poukazom na rozsudok Súdneho dvora zo dňa
  9. mája 1999-Sürül C-262/96 Zb. s. I-2685, bod. 107). V náleze č. II. ÚS 140/2010-50, str. 26 zo dňa 18.04.2012 uviedol, ţe „najvyšší súd bude po vrátení veci na ďalšie konanie povinný opätovne rozhodnúť v súlade s výkladom práva EU podaným Súdnym dvorom v rozsudku č. C-240/09 z
  10. marca
  11. Táto povinnosť vyplýva zo všeobecných účinkov rozsudkov Súdneho dvora o prejudiciálnych otázkach týkajúcich sa výkladu práva EU (pozri rozsudky Súdneho dvora vo veci Blaizot č. 24/86 z
  12. februára 1988, bod 27 a vo veci Kuhne a Hetz č. V-453 z
  13. januára 2004, bod 21), podľa ktorých je výklad práva EU záväzný s účinkami ex tunc pre všetky vnútroštátne súdy od momentu, kedy uvedené pravidlo, ktoré bolo predmetom výkladu zo Strany súdneho dvora EU, stalo záväzným.“ Na základe záväzného právneho názoru o ex tunc účinku rozsudku Súdneho dvora EU C-240/09 najvyšší súd dopĺňa, ţe povinnosť euro konformného výkladu existovala uţ v čase vydaného napadnutého prvostupňového rozhodnutia o nepriznaní postavenia účastníka správneho konania ţalobcovi. Najvyšší súd ďalej poukazuje na to, ţe podľa rozsudku C-103/88 Fratelli Constanzo Spa, výrok pod bodom 4/, správne orgány majú rovnakú povinnosť ako súdy aplikovať Európske právo a zdrţať sa aplikácie ustanovení národného práva, ktoré sú v rozpore s ním. Prenesením tohto princípu na daný prípad správne orgány nemôţu poukazovať na čl. 2 ods. 2 ústavy, ţe nie sú oprávnené konať nad rámec zákona. Vzhľadom na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie C-240/09 zo dňa 08.03.2011 senát odvolacieho súdu rozhodnutie ţalovaného č. 7986/2008-2.1 zo dňa
  14. júna 2008 v spojení s prvostupňovým rozhodnutím Krajského úradu ţivotného prostredia v Prešove č. 1/2008/00587-011 zo dňa
  15. mája 2008 podľa § 250j ods. 2 písm. a/ O.s.p. zrušil a vec vrátil ţalovanému na ďalšie konanie. V ďalšom konaní správny orgán musí vyhodnotiť, či správne konania vo veci samej o vydanie súhlasu ešte prebiehajú (resp. môţu vzhľadom na existenciu predmetu konania prebiehať), či ţalobca mohol realizovať, resp. realizoval svoje práva v konaní, resp. či bol na právach ukrátený. V danom prípade bol súhlas na umiestnenie a výstavbu lesnej cesty vydaný rozhodnutím Krajského úradu ţivotného prostredia v Prešove č. 1/2008/00587-016 zo dňa 08.07.
  16. Rozhodnutie je potrebné doručiť ţalobcovi. 5 3Sţp/33/2012 Pre úplnosť je nevyhnutné doplniť, ţe zákonodarca zákonom č. 145/2010 Z.z. okrem iného novelizoval i ustanovenie § 82 ods. 3 zákona č. 543/2002 Z.z. s účinnosťou od 01.05.
  17. O trovách konania rozhodol odvolací súd podľa § 250k ods. 1 veta prvá O.s.p. v spojení s § 224 ods. 2 O.s.p. a § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. tak, ţe priznal ţalobcovi, ktorý mal v konaní úspech právo na náhradu trov konania. Ţalobca si podaním zo dňa 18.09.2008, doručeným krajskému súdu dňa 22.09.2008, na náhradu uplatnil trovy konania na súde prvého stupňa, a to trovy právneho zastúpenia za dva úkony právnej sluţby: prevzatie a príprava zastúpenia vo výške 1.465,-Sk, ţaloba zo dňa 18.08.2008 vo výške 1.465,-Sk, 2x reţijný paušál vo výške 2 x 190,-Sk, spolu 3.310,- Sk + 19% DPH, celkom trovy právneho zastúpenia na súde prvého stupňa vo výške 3.938,90 Sk, t.j. 130,75 €. Trovy právneho zastúpenia boli uplatnené a priznané v súlade s § 11 ods. 1 v spojení s § 14 ods. 1 písm. a/, c/, § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych sluţieb v znení účinnom v čase vykonania právnych sluţieb. Trovy právneho zastúpenia na odvolacom súde si ţalobca uplatnil podaním zo dňa 20.03.2009, za 1 úkon právnej sluţby - odvolanie zo dňa 06.02.2009 vo výške 53,49 € a reţijný paušál 6,95 €, spolu 60,44 € + 19% DPH, celkom trovy právneho zastúpenia na odvolacom súde vo výške 71,92 €, pričom boli uplatnené a priznané podľa § 11 ods. 1 v spojení s § 14 ods. 1 písm. c/, § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. v znení účinnom v čase vykonania právnej sluţby. Celkom boli priznané ţalobcovi na náhradu tieto trovy konania 130,75 € + 71,92 € = 202,67 €, ktoré je povinný zaplatiť ţalovaný na účet JUDr. I. R. č. účtu: X. vedený v S., a.s., VS: X. P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný. V Bratislave dňa
  18. novembra 2012 JUDr. Ivan R U M A N A, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Emília Čičková

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.