Obsah (6)

§ 3§ 142§ 243a§ 242§ 243f§ 243i

Najvyšší súd Slovenskej republiky 7 M Cdo 16/2011 U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne D., spol. s r.o., so sídlom v M., IČO: X., proti ţalovanej Slovenskej rep

rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach z

1. apríla 2004 sp. zn. 14 Co 140/2003 bolo určené, ţe veci, ktoré boli predmetom súpisu
2. júla 1998 vykonaným súdnym exekútorom JUDr. J. B. v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. EX 185/97, sú vylúčené z tejto exekúcie predajom hnuteľných vecí. Pri zisťovaní výšky škody súd vychádzal z dodacích listov č. 1-33 zaloţených v tomto súdom spise na č.l. 117 aţ
3. Nárok na úroky z omeškania posúdil v zmysle § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“)

§ 3nariadenia vlády Slovenskej republiky č.

87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. Na odvolanie ţalovanej Krajský súd v Košiciach rozsudkom z

1. septembra 2010 sp. zn. 4 Co 6/2010 rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o povinnosti ţalovanej zaplatiť ţalobkyni istinu 30 766,08 € a nahradiť trovy prvostupňového konania potvrdil a vo výroku o zaplatenie príslušenstva ţalovanej pohľadávky ho zmenil tak, ţe ţalovanej uloţil povinnosť zaplatiť ţalobkyni 6 %-né úroky z omeškania zo sumy 30 766,08 € od
2. januára
3. Zároveň ţalovanú zaviazal na náhradu trov odvolacieho konania vo výške 567,26 €. Za nedôvodnú povaţoval námietku odvolateľky ohľadom nedostatku jej vecnej pasívnej legitimácie v tomto spore. Nestotoţnil sa s názorom, ţe ţalobkyňa si mala nárok na náhradu škody uplatniť proti súdnemu exekútorovi podľa Exekučného poriadku. Vychádzal z toho, ţe zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutím súdneho exekútora alebo jeho nesprávnym úradným postupom sa posudzuje podľa zákona č. 58/1969 Zb., pretoţe štát na súdneho exekútora preniesol časť svojich oprávnení (výkon súdnych a iných rozhodnutí), z čoho vyplýva aj jeho zodpovednosť za pochybenia súdneho exekútora pri výkone exekučnej činnosti. Za opodstatnenú povaţoval odvolaciu námietku, pokiaľ ide o stanovenie počiatku omeškania s plnením priznaného peňaţného plnenia (prisúdenej istiny). Čas plnenia v súvislosti s nárokom na náhradu škody nie je v OZ upravený, preto je potrebné vychádzať z toho, ţe škodca je povinný škodu nahradiť prvý deň po tom, čo bol poškodeným o jej náhradu poţiadaný, pokiaľ poškodený nestanovil inú lehotu. Ţalobkyňa poţiadala ţalovanú o predbeţné prerokovanie škody listom z
4. júla 2005, vzhľadom na 6 mesačnú lehotu, ktorú 3 7 M Cdo 16/2011 ustanovenie § 10 zákona č. 58/1969 Zb. ustanovuje na uspokojenie nároku a s prihliadnutím na to, ţe v jej priebehu ţalovaná listom z
5. januára 2006 oznámila ţalobkyni, ţe jej nárok neakceptuje, odvolací súd povaţoval za prvý deň omeškania
6. január 2006, odkedy ţalobkyni priznal úroky z omeškania. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p.

§ 142ods.

3 O.s.p. Na základe podnetu ţalovanej podal generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) mimoriadne dovolanie proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z

1. septembra 2010 sp. zn. 4 Co 6/2010 a rozsudku Okresného súdu Michalovce z
2. októbra 2009 č.k. 20 C 72/2006-169 a navrhol napadnutý rozsudok odvolacieho súdu i rozsudok okresného súdu zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie z dôvodu, ţe v konaní došlo k vade uvedenej v § 237 písm. f/ O.s.p. (§ 243f ods. 1 písm. a/ O.s.p.), konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§243f ods. 1 písm. b/ O.s.p.) a rozhodnutia súdov spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p.). Rozhodovacia prax Ústavného súdu Slovenskej republiky (sp. zn. I. ÚS 342/2010) a rozhodovacia prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (sp. zn. 2 Cdo 170/2005) vychádzajúce z rozhodovacej praxe Európskeho súdu pre ľudské práva, povaţujú nevyporiadanie sa s relevantnými – pre rozhodnutie významnými námietkami účastníka konania v odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu za porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a tieţ za naplnenie prípustnosti i dôvodnosti dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. (účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom). Ţalovaná v odvolaní (č.l. 182 spisu) podanom proti rozsudku z
3. októbra 2009 namietala aj to, ţe „prvostupňový súd nevzal do úvahy skutočnosť, ţe ţalobkyňa doposiaľ ničím nepreukázala, ţe by vymáhanie pohľadávky vo výške 30 766,08 €, bolo bezúspešne. Odobraté hnuteľné veci predsa stále niekde existujú“. Išlo o námietku k posúdeniu predpokladov – podmienok zodpovednosti za škodu teda o relevantnú – pre rozhodnutie významnú námietku. S touto námietkou ţalovanej sa odvolací súd nezaoberal, na túto námietku nereagoval – čo zakladá vadu konania uvedenú v § 237 písm. f/ O.s.p. Štát v danej veci podľa súdov zodpovedá za škodu „spočívajúcu v hodnote odobratých vecí, nakoľko tieto ţalobcovi doposiaľ neboli vrátené“. V súdnom spise je pripojený (č.l. 31) rozsudok Okresného súdu 4 7 M Cdo 16/2011 Michalovce z
4. apríla 2003 č.k. 11 C 894/1998-172, podľa ktorého v konaní o vylúčenie vecí z exekúcie ţalobca (D., spol. s r.o.) uviedol, ţe veci, u ktorých ţiada vylúčenie z exekúcie „tvoria koncesovaný tovar a tento bol po odobratí exekútorským úradom od ţalobcu odobratý a uskladnený vedľajším účastníkom na strane ţalovaného“. Záver súdov o vzniku škody vo výške hodnoty súdnym exekútorom odobratých vecí preto nezodpovedá skutkovým zisteniam. S poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 M Cdo 1/2007 ide tieţ o postihnutie konania inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 243f ods. 1 písm. b/). V danej veci súdy nesprávne vyloţili a aplikovali ustanovenia zákona č. 58/1969 Zb., preto v otázke pasívnej vecnej legitimácie došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci (§ 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p.). V zmysle zákona č. 58/1969 Zb. bola zodpovednosť štátu za škodu ustanovená iba pri štátnych orgánoch, orgánoch štátnych organizácií a orgánoch spoločenských organizácii (pri plnení úloh štátneho orgánu). Súdny exekútor nie je štátny orgán, nie je orgán štátnej organizácie a nie je ani orgán spoločenskej organizácie. Štát preto podľa zákona č. 58/1969 Zb. nezodpovedal za škodu spôsobenú súdnym exekútorom pri výkone exekučnej činnosti (obdobne Najvyšší súd Českej republiky sp. zn. 28 Cdo 2363/2009). Ţalobkyňa a ţalovaná sa k mimoriadnemu dovolaniu písomne nevyjadrili. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd rozhodujúci o mimoriadnom dovolaní (§ 10a ods. 3 O.s.p.) po zistení, ţe tento opravný prostriedok podal generálny prokurátor (§ 243e ods. 1 O.s.p.) v lehote jedného roka (§ 243g O.s.p.) proti rozhodnutiu, ktoré môţe napadnúť týmto opravným prostriedkom, preskúmal napadnuté rozhodnutia bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243i ods. 2 O.s.p.

§ 243aods.

3 O.s.p.) v rozsahu podľa § 243i ods. 2

§ 242ods.

1 O.s.p. a dospel k záveru, ţe mimoriadne dovolanie je opodstatnené. Podľa § 243f ods. 1 O.s.p. mimoriadnym dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie súdu za podmienok uvedených v § 243e O.s.p., ak a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237, b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. 5 7 M Cdo 16/2011 Na výskyt procesných vád konania vymenovaných v § 237 O.s.p. prihliada najvyšší súd nielen v konaní o dovolaní (viď § 242 ods. 1 O.s.p.), ale aj v konaní o mimoriadnom dovolaní (viď § 243i ods. 2 O.s.p.

§ 242ods.

1 O.s.p.) bez zreteľa na to, či boli alebo neboli v tomto mimoriadnom opravnom prostriedku uplatnené. O procesnú vadu konania v zmysle § 237 O.s.p. ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom a g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. v konaní o mimoriadnom dovolaní nevyšli najavo. Generálny prokurátor namieta, ţe v konaní došlo k procesnej vade v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. spočívajúcej v tom, ţe odvolací súd sa v odôvodnení rozhodnutia ţiadnym spôsobom nevyporiadal s relevantnou – pre rozhodnutie významnou odvolacou námietkou - smerujúcou k naplneniu podmienok vzniku zodpovednosti za škodu (vznikom škody). O vadu tejto povahy ide v prípade nesprávneho postupu súdu v občianskom súdnom konaní, ktorý porušuje ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku a má za následok znemoţnenie realizácie procesných oprávnení účastníka, ktoré sú mu v súdnom konaní priznané za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústavy“), kaţdý sa môţe domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch. 6 7 M Cdo 16/2011 Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“), ak súd koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46 ods. 1 ústavy inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou zaručené právo na súdnu ochranu (I. ÚS 4/94). Citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy (podobne aj čl. 6 ods. 1 dohovoru) je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany. Obsah práva na súdnu ochranu v čl. 46 ods. 1 ústavy nespočíva len v tom, ţe osobám nemoţno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Kaţdé konanie súdu, ktoré je v rozpore so zákonom, je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu (I. ÚS 26/94). K odňatiu práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy preto dochádza aj vtedy, ak sa niekto („kaţdý“) domáha svojho práva na súde, ale súdna ochrana tomuto právu nie je priznaná, alebo nemôţe byť priznaná v dôsledku konania súdu, ktoré je v rozpore so zákonom (porovnaj III. ÚS 7/08). Právo na spravodlivé prejednanie veci zahŕňa v sebe najmä princíp „rovnosti zbraní“, princíp kontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a ďalšie poţiadavky spravodlivého súdneho konania. Konanie súdu v súlade so zákonom musí vykazovať určitú kvalitu a v materiálnom ponímaní zabezpečovať tak právo na súdnu ochranu. Procesný postup súdu pri konštituovaní rozhodnutia, ktorý nenachádza oporu v zákone, je preto potrebné povaţovať za závaţnú vadu nenaplňujúcu materiálnu stránku práva na súdnu ochranu, práva na spravodlivý proces, ktorá v konečnom dôsledku objektívne bráni riadnemu (účinnému a efektívnemu) uplatneniu dôleţitých procesných práv účastníkov konania, ktoré (práva) slúţia na ochranu ich práv a oprávnených záujmov v občianskom súdnom konaní. Nemoţno opomenúť, ţe procesný úkon účastníka súdneho konania, ktorý má podstatný vplyv na ďalšie súdne konanie je moţné povaţovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu. Ak je účastník konania z uplatnenia tohto procesného úkonu vylúčený alebo v značnej miere obmedzený pri jeho uplatnení v dôsledku nesprávneho postupu súdu, dochádza v takomto prípade k stavu, kedy sa mu postupom súdu odníma moţnosť konať pred súdom, porušuje ústavné právo na súdnu ochranu a spravodlivý proces. 7 7 M Cdo 16/2011 Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, ţe nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z čl. 46 a nasl. ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náleţite odôvodniť (§ 132 a § 157 ods. 1 O.s.p., m. m. I. ÚS 243/07). Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva totiţ aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, ţe majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, obdobne Kraska c. Švajčiarsko z

1. apríla 1993, séria A, č. 254-B, s. 49, § 30). Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O.s.p. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 ods. 2 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na kaţdú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). Vo svojej ustálenej judikatúre aj v nadväznosti na § 219 O.s.p. ústavný súd tieţ zdôraznil, ţe odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemoţno posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09), pretoţe prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (IV. ÚS 489/2011). V danom prípade z odôvodnenia namietaného rozsudku krajského súdu vyplýva, ţe odvolací súd sa stotoţnil s právnymi názormi súdu prvého stupňa vyjadrenými v jeho rozhodnutí v otázke zodpovednosti za uplatnenú škodu, t.j. postupoval v súlade s § 219 ods. 1 O.s.p. Inak posúdil len otázku úrokov z omeškania (ţalovaného príslušenstva). Zákonodarcom upravenú moţnosť odvolacieho súdu obmedziť sa v odôvodnení potvrdzujúceho rozhodnutia len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 219 ods. 1, 2 O.s.p.) je vţdy potrebné v záujme ústavne konformného výkladu (čl. 152 ods. 4 ústavy) aplikovať aj vo svetle judikatúry ústavného súdu a ESĽP zaoberajúcej sa právom účastníka súdneho konania na riadne odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu. Ak tak všeobecný súd nepostupoval, jeho rozsudok je nevyhnutné povaţovať za arbitrárny, zjavne neodôvodnený, a tým priamo zasahujúci do základného práva účastníka súdneho konania na súdnu ochranu 8 7 M Cdo 16/2011 podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ďalej ústavy (čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ďalej listiny). Z uvedeného vyplýva, ţe je úlohou dovolacieho súdu podľa špecifických okolností konkrétneho prípadu posúdiť, či absencia odôvodnenia tak, ako na ňu poukazoval generálny prokurátor, dosahuje takú intenzitu, ţe ňou bolo zasiahnuté do základného práva ţalovanej zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 36 ods. 1 listiny a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) napĺňajúceho vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Je potrebné prisvedčiť generálnemu prokurátorovi, ţe jeho námietka uvedená v dovolaní je dôvodná. Dovolací súd totiţ zistil, ţe sa jedná o námietku, ktorá má význam pre rozhodnutie v tejto veci v tom zmysle, ţe jej zodpovedanie (vysvetlenie) patrilo medzi rozhodné právne skutočnosti predpokladané hypotézou právnej normy aplikovanej súdmi ako relevantnej na tento prípad, bez toho, aby uţ v tomto štádiu dovolacieho prieskumu (§ 243f ods. 1 písm. a/ O.s.p.) skúmal, či súdy vec správne právne posúdili (§ 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p.). Zodpovednosť ţalovanej za škodu súdy zhodne posúdili ako zodpovednosť štátu za nesprávny úradný postup v zmysle § 1 a § 18 ods. 1, 2 zákona č. 58/1969 Zb. Ţalovaná v odvolacej námietke (č.l. 185 spisu) spochybnila zodpovednosť štátu, keď uviedla, ţe ţalobkyňa nepreukázala bezúspešné uspokojenie svojej pohľadávky proti tomu, u koho sa nachádzajú veci nedôvodne odňaté súdnym exekútorom. Súdu tieţ vytkla, ţe odňaté veci predsa niekde existujú. Z určujúceho (obsahového) hľadiska ide o námietku smerujúcu k existencii vzniku zodpovednosti za škodu; bez zistenia, či odňaté veci existujú a prípadne kto je ich drţiteľom totiţ nemoţno ustáliť, či ide o škodu (o aký druh škody sa jedná a aký je jej rozsah) ani to, či, kedy a ako vznikla; bez uvedeného nemôţe byť zodpovedne ustálená ani právna povaha uplatneného nároku, otázka vecnej pasívnej legitimácii v rovine úvah o súbehu (konkurencii) nárokov z titulu bezdôvodného obohatenia a náhrady škody. Právna teória vyprofilovala základné predpoklady, s ktorými sa spája vznik zodpovednosti za škodu v súkromnom práve s ohľadom na právnu úpravu, ktorá v tom - 9 7 M Cdo 16/2011 ktorom prípade upravuje určitý druh občianskoprávnej zodpovednosti za škodu (spravidla ide o porušenie právnej povinnosti – vznik škody – existencia príčinnej súvislosti – zavinenie). Výsledok úvahy o tom, či vznikla zodpovednosť za škodu predpokladá naplnenie znakov príslušnej skutkovej podstaty. Skutkovú podstatu vzniku zodpovednosti z nesprávneho úradného postupu podľa zákona č. 58/1969 Zb. určujú tieto znaky: 1/ osoba vykonávajúca postup, 2/ porušený právny vzťah, 3/ úradný postup, 4/ podmienenosť postupu plnením úloh orgánu, 5/ nesprávnosť postupu, 6/ danosť škody alebo nemajetkovej ujmy a 7/ príčinná súvislosť. Úvahy o tom, či škoda vznikla, a aká je jej výška z prezumovanej príčinnej súvislosti predstavujú esenciálne náleţitosti, od ktorých sa odvíja právna zodpovednosť za jej konkrétnu náhradu. Zodpovednosti z nesprávneho úradného postupu v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. svedčí škoda a existencia nesprávneho úradného postupu a existencia príčinnej súvislosti medzi nimi. Škoda ako predpoklad vzniku tejto zodpovednosti je daná, ak vznikla v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom. Škoda, ktorá vznikla, existuje dovtedy, kým ju zodpovedný štát nenahradí, a z hľadiska jej danosti je bezvýznamné, ţe poškodený alebo niekto iný poškodenú vec opravil, zničenú vec nahradil a pod. Čo sa týka druhov škôd, ktoré vznikajú vo sfére tejto zodpovednosti, môţe ísť o škody vzniknuté zásahom na veci, do majetkových práv, na zárobku, zdraví a ţivote. Prichodí teda podrobnejšie rozlišovať, o aký druh škody ide a čo bolo jej príčinou. Príkladne moţno uviesť, ţe škoda zapríčinená zásahom na majetok môţe spočívať v ujme na veciach alebo na právach. Ujma na veciach môţe byť zapríčinená ich poškodením, zničením, a pod. Ujma na právach môţe byť zapríčinená najmä znemoţnením ich výkonu (napr. tieţ v dôsledku scudzenia, neoprávneného zadrţiavania), ochrany a nesplnením im zodpovedajúcich povinností. V takomto konaní sa prioritne venuje pozornosť identifikácii druhu škody, ktorý nemoţno ustáliť bez náleţitého zistenia škodového deja. Toto zistenie napomáha k ustáleniu, príčinnej súvislosti, rozsahu (výšky) škody a napokon vedie aj k úvahe o spôsobe jej reparácie. Samotné bezprávne odňatie veci alebo jej zadrţanie bez ďalšieho dostatočne neindikuje druh škody ani príčinnú súvislosť, s ktorou sa spája jej vznik. Spravidla je potrebné poznať (zistiť) i ďalšie okolnosti, ktoré nepochybne odôvodňujú druh škody. Inak je tomu v prípade preukázania poškodenia, či zničenia veci. 10 7 M Cdo 16/2011 Pri rozhodovaní v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. ako o zodpovednosti za iného (viď Luby, Š.: Zodpovednosť štátu za škodu, Obzor, Bratislava 1971, str. 31-34) treba si uvedomiť, ţe náhrada škody nepatrí poškodenému, ak sa uţ škoda napravila z iných v zákone uvedených dôvodov (napríklad tak, ţe poškodený bol uspokojený vyplatením dávok z nemocenského, zdravotného, či dôchodkového poistenia, prípadne iného poistenia, alebo prijal plnenie z dobrovoľného vydania bezdôvodného obohatenia a pod.). Súvislosti s (bez)úspešným uplatnením nároku poškodeným voči inému subjektu neţ je štát, môţu byť (v právno-teoretickej rovine) okolnosťou dopadajúcou na obsah zodpovednostného vzťahu medzi štátom a poškodeným z pohľadu otázok spoločnej zodpovednosti za škodu (§ 441 OZ), spôsobu a rozsahu náhrady škody (§ 442 OZ), či výšky škody (§ 443 OZ), ktorými sa súd obligatórne zaoberá v takomto konaní (viď § 20 zákona č. 58/1969 Zb.). Vo všeobecnosti nemoţno vylúčiť, ţe z hľadiska posudzovania tejto zodpovednosti môţe nadobúdať na právnom význame aj iné konanie poškodeného; v zásade platí, ţe v rozsahu, v ktorom bola škoda spôsobená poškodeným, nie je daná zodpovednosť škodcu. Pretoţe súd nie je viazaný právnou kvalifikáciu ale len skutkovým vymedzením v ţalobe, musí si vyriešiť aj prípadnú konkurenciu (súbehu) právnych nárokov a s pomedzi viacerých vybrať správnu právnu normu. Nemoţno tieţ vylúčiť, ţe obnovenie narušenej majetkovej rovnováhy bude moţné dosiahnuť prostredníctvom viacerých procesných i hmotnoprávnych inštitútov súkromného práva (napr. tieţ bezdôvodným obohatením § 451 OZ, náhradou škody, moţnosťou podania excindančnej ţaloby § 55 Exekučného poriadku a podobne). Tomu musí zodpovedať aj zdôvodnenie rozhodnej právnej kvalifikácie spôsobu reparácie majetkovej nerovnováhy. K súbehu nárokov zaznamenala judikatúra viacero názorov, medzi inými tieţ ten, ţe právo na náhradu škody vôbec nevznikne, kým poškodený má moţnosť ţiadať najprv vydanie bezdôvodného obohatenia, a to aţ do uplynutia premlčacej doby pre jeho vydanie, a ţe splatnosť pohľadávky z titulu náhrady škody nastane aţ rozhodnutím súdu vo veci samej (viď Zborník IV, str. 423, Najvyšší súd SR sp. zn. 4 Cz 110/84 zo
2. apríla 1985, tieţ rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 199/2005). Účastníkom konania poskytnutá súdna ochrana v konkrétnom prípade nezodpovedala poţiadavkám materiálneho právneho štátu – právu na súdnu ochranu, v ktorom 11 7 M Cdo 16/2011 sú rešpektované princípy spravodlivého procesu – a jeho výsledok zodpovedá presvedčivému, zrozumiteľnému, spravodlivému a zákonnému rozhodnutiu. Dovolací súd (bez toho aby posudzoval správnosť právneho posúdenia veci) zastáva názor, ţe pokiaľ odvolací súd v okolnostiach prejednávaného prípadu neponúkol k relevantnej odvolacej námietke ţiadne vysvetlenie v odôvodnení svojho rozhodnutia, konanie zaťaţil vadou v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Vychádzajúc z uvedeného dospel dovolací súd k záveru, ţe Generálny prokurátor Slovenskej republiky dôvodne podal mimoriadne dovolanie podľa § 243e O.s.p.

§ 243fods.

1 písm. a/ O.s.p. Na základe vyššie uvedeného dospel najvyšší súd k záveru, ţe mimoriadnym dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu bolo vydané v konaní, v ktorom došlo k procesnej vade v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (§ 243e O.s.p.

§ 243fods.

1 písm. a/ O.s.p.). Najvyšší súd vzhľadom na to toto rozhodnutie zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie (§ 243b O.s.p

§ 243iods.

2 O.s.p.). Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené, koná ďalej o veci. V súlade s praxou rozhodovania v konaní o dovolaní sa dovolací súd v predmetnom konaní o mimoriadnom dovolaní obmedzil len na konštatovanie, ţe došlo k procesnej vade v zmysle 237 písm. f/ O.s.p., v dôsledku čoho uţ nemal právnu moţnosť skúmať, či konanie je postihnuté aj inou vadou majúcou za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 243f písm. b/ O.s.p.) a či mimoriadnym dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu

potvrdeným rozhodnutím súdu prvého stupňa spočíva na (ne)správnom právnom posúdení veci (§ 243f písm. c/ O.s.p.). Posúdeniu preto nepodrobil otázky správnosti výkladu pouţitých ustanovení zákona č. 58/1969 Zb., vecnej pasívnej legitimácii ţalovanej a záverov o vzniku zodpovednosti za uplatnenú škodu. V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a konania o mimoriadnom dovolaní (§ 243d ods. 1 O.s.p.

§ 243iods.

2 O.s.p.). 12 7 M Cdo 16/2011 Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :

1. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
2. septembra 2012 JUDr. Daniela Š v e c o v á, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková