Najvyšší súd 3 Cdo 258/2012 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu K., s.r.o., so sídlom v K., IČO: X., zastúpeného JUDr. T. S., advokátom so s

opravným uznesením z

1. augusta 2011 č.k. 10 C 383/2004-301 uloţil ţalovanému povinnosť zaplatiť ţalobcovi do 3 dní sumu 271 832,50 € s 20 % úrokom z omeškania ročne od
2. januára 1997 do zaplatenia a v rovnakej lehote mu zaplatiť náhradu trov konania 24 228,98 € na účet jeho právneho zástupcu. Na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, ţe ţaloba je dôvodná. Vychádzal z toho, ţe v danom prípade je uplatnený nárok z obchodnoprávneho vzťahu, ktorý sa riadi ustanoveniami § 536 a nasl. Obchodného zákonníka. Pre uzavretie zmluvy o dielo sa nevyţadovala písomná forma a postačujúcou bola dohoda o jej podstatných náleţitostiach. Výsledkami vykonaného dokazovania mal preukázané, ţe právny predchodca ţalobcu vykonával pre ţalovaného stavebné práce v rámci investičnej akcie „Sídlisko nad Nemocnicou K.“. Po nadobudnutí účinnosti zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení a zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí prebiehali rokovania o stavebnej činnosti medzi právnym predchodcom ţalobcu a ţalovaným. Zúčastňovala sa ich aj Stavoinvesta K., ktorá konala za investora najprv na základe zákona a neskôr na náklade mandátnej zmluvy uzavretej
3. septembra 1993 s Mestom K.. Na stretnutí štatutárnych zástupcov právneho predchodcu ţalobcu a ţalovaného, zastúpeného primátorom Ing. Š. P., bol
4. decembra 1991 prerokovaný ďalší postup prác a financovania komplexnej bytovej výstavby na uvedenom sídlisku. Bolo dohodnuté, ţe dodávateľ v roku 1992 podá ţalovanému informáciu o ďalšej stavebnej činnosti podľa projektu a rozpočtu a po pridelení limitu usmerní aj objemy. Po oboznámení potrebných skutočností došlo začiatkom roku 1992 medzi ţalovaným a právnym predchodcom ţalobcu nepochybne k uzavretiu zmluvy o dielo. Pri takejto dohode bolo nesporné, akú stavebnú činnosť má dodávateľ pre ţalovaného vykonať podľa projektovej dokumentácie a podľa rozpočtu s tým, ţe za investora bola poverená na všetky úkony Stavoinvesta K.. V rokoch 1992 aţ 1996 dodávateľ stavebnú činnosť vykonával, túto zákonným spôsobom odovzdal zisťovacími protokolmi o vykonaní stavebných prác s presným súpisom vykonaných prác a dodávok tvrdených odberateľom. Nebol preto sporný okruh, mnoţstvo a cena stavebných prác. To, či ţalovaný bol alebo nebol schopný zaplatiť za vykonané práce a dodávky v roku 1996, je v danom prípade irelevantné. Podľa právneho názoru súdu prvého stupňa treba vychádzať z toho, ţe ţalovaný bezdôvodne odmietol 4 3 Cdo 258/2012 prevziať celkové dielo. V zázname z
5. septembra 1996 ţalovaný uznal, ţe doposiaľ neboli uhradené splátkové listy za vykonané práce a dodávky v sume 8 189 226 Sk a zaplatená bola len suma 11 841 156 Sk z celkovej hodnoty diela 20 030 382 Sk. Konanie ţalovaného povaţoval súd prvého stupňa za uznanie dlhu čo do dôvodu a výšky. V nadväznosti na to dospel k záveru, ţe ţalovanému bola opodstatnene predloţená konečná faktúra – dovtedy mu boli vystavované a ním postupne preberané len zálohové listy, v ktorých boli potvrdzované vykonané práce a ich hodnota. Ţalovaný zaplatil čiastočné úhrady v novembri 1992 vo výške 900 000 Sk a v auguste 1993 vo výške 100 000 Sk. Výsledky vykonaného dokazovanie nepreukázali, ţe by došlo k zmene alebo ukončeniu daného zmluvného vzťahu; napokon, netvrdil to ani ţalovaný. Podľa názoru súdu prvého stupňa nemôţe byť platnosť zmluvy o dielo podmieňovaná nedostatkom finančných prostriedkov ţalovaného. Ţalovaným vznesenú námietku premlčania posúdil súd prvého stupňa podľa ustanovení § 397 a 392 ods. 1 Obchodného zákonníka a dospel k záveru, ţe vystavovanie splátkových listov nie je vyúčtovaním ceny diela, nemá ani náleţitosti daňového dokladu, preto aţ konečným vyúčtovaním ceny diela (faktúrou č. X. z
6. decembra 1996) a jej nezaplatením v sume 8 189 226 Sk v lehote splatnosti mohol dodávateľ prvýkrát uplatniť právo na súde. Premlčacia (4-ročná) doba preto plynula od tohto dátumu a právo bolo uplatnené na súde
7. septembra 2000, teda v rámci tejto doby. Podľa názoru súdu prvého stupňa došlo
8. septembra 1996 v písomnom zázname k písomnému uznaniu dlhu ţalovaným za dodávku stavebných prác v sume 8 189 226 Sk, pričom tento zostatok ţalovaný potvrdil v prítomnosti S.. Pokiaľ ide o úrok z meškania, súd prvého stupňa vychádzal z § 369 ods. 1 a § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka; dospel k záveru, ţe ţalovaný sa dostal do omeškania s peňaţným plnením (so splatením ceny diela), preto je povinný zaplatiť od
9. januára 1997 úroky z omeškania o 1 % vyššie ako poţadovali banky v roku 1992 za úvery v mieste sídla dlţníka. Keďţe priemerná úroková sadzba na úvery v bankách v tomto roku bola 19 %, priznal súd ţalobcovi úroky z omeškania vo výške 20 % ročne. O trovách konania rozhodol súd prvého stupňa podľa § 142 ods. 1 O.s.p. Na odvolanie ţalovaného Krajský súd v Košiciach rozsudkom z
10. júna 2012 sp. zn. 2 Co 202/2011 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa

opravným uznesením potvrdil a ţalovanému uloţil povinnosť zaplatiť ţalobcovi náhradu trov odvolacieho konania 1 164,49 €. V odôvodnení uviedol, ţe vec prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), rozsudok verejne vyhlásil (§ 156 ods. 1 O.s.p.), verejné vyhlásenie rozsudku oznámil na úradnej tabuli súdu (§ 156 ods. 3 O.s.p.) a po oboznámení sa s vecou 5 3 Cdo 258/2012 dospel k záveru, ţe súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav, ktorý aj správne právne posúdil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotoţnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa a zaoberal sa aj jednotlivými odvolacími námietkami ţalovaného. K jeho argumentácii, ţe vzťah, z ktorého je vyvodzovaný ţalobou uplatnený nárok, nemá obchodnoprávnu povahu a nemal byť preto posudzovaný podľa ustanovení Obchodného zákonníka, ale podľa Hospodárskeho zákonníka (v dôsledku čoho sa aj otázka premlčania mala posudzovať podľa Hospodárskeho zákonníka), odvolací súd uviedol, ţe predmetný vzťah sa aj podľa jeho názoru neriadil hospodárskou zmluvou č. X. a na ţalovaného neprešli práva a povinnosti z tejto zmluvy. Ţalovaný nie je právnym nástupcom národného výboru, ktorý túto zmluvu uzavrel. Správny je preto názor súdu prvého stupňa, ţe v roku 1992 vznikol medzi právnym predchodcom ţalobcu a ţalovaným nový právny vzťah zaloţený zmluvou o dielo podľa Obchodného zákonníka, predmetom ktorej bolo pokračovanie v investičnej výstavbe. Ţalovaný sám neuzavrel s dodávateľom ţiadnu zmluvu podľa Hospodárskeho zákonníka. Medzi účastníkmi konania neexistoval teda vzťah upravený ustanoveniami Hospodárskeho zákonníka, po nadobudnutí účinnosti Obchodného zákonníka bola však uzavretá neformálna nová zmluva, ktorá je podľa obsahu zmluvou o dielo podľa ustanovení § 536 a nasl. Obchodného zákonníka. Za nedôvodnú označil odvolací súd aj odvolaciu námietku, ţe ţalovaný dlh konečnou faktúrou z decembra 1996 neuznal. Zo záznamu z preberacieho konania nedokončenej stavby (č.l. 3 spisu) nepochybne vyplýva, ţe ţalovaný stavbu nepreberá (odmieta prevziať), lebo nemá prostriedky na zabezpečenie finančného krytia stavby. I keď takéto potvrdenie o neuhradení dlţnej sumy nie je uznaním dlhu, je bezpochyby dôkazom o vedomosti ţalovaného o existencii dlhu. Pokiaľ ţalovaný v odvolaní namietal, ţe faktúra č. X. nemá náleţitosti podľa vyhlášky č. 37/1983 Zb. o fakturovaní a platení dodávok pre investičnú výstavbu a dodávok geologických prác, odvolací súd poukázal na to, ţe táto vyhláška bola zrušená s činnosťou od

1. mája
2. Pritom sama skutočnosť, či konečná faktúra bola vystavená s vedomím alebo bez vedomia ţalovaného, je právne irelevantná. K námietke, ţe konečná faktúra nebola ţalovanému doručená, odvolací súd poukázal na výsluch svedka JUDr. P. R., z ktorého vyplýva, ţe faktúra bola doručená osobne a nie je dôleţité, či ţalovaný zaevidoval takúto faktúru v došlej pošte. Súd prvého stupňa správne rozhodol o úrokoch z omeškania s poukazom na § 369 a § 502 Obchodného zákonníka a správne tieţ posudzoval otázku premlčania podľa ustanovení Obchodného zákonníka s tým, ţe v danom prípade nedošlo k premlčaniu podľa tohto zákonníka. Zo všetkých uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil 6 3 Cdo 258/2012 ako vecne správny (§ 219 ods. 1 a 2 O.s.p.). O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal ţalovaný dovolanie, prípustnosť ktorého vyvodzoval z § 238 ods. 2 O.s.p. tvrdiac, ţe odvolací súd sa odchýlil od právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vysloveného v tejto veci. Podľa názoru dovolateľa je dovolanie prípustné aj v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., lebo mu nebolo doručené vyjadrenie, ktoré podal ţalobca k odvolaniu ţalovaného proti rozsudku súdu prvého stupňa. Na podporu názoru, ţe v dôsledku toho neprebehlo odvolacie konanie podľa zásad spravodlivého súdneho konania, ţalovaný poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 76/2012 a tieţ na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva z
3. apríla 2010 vo veci Hudáková proti Slovenskej republike. V konaní došlo opätovne aj k tzv. inej procesnej vade konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.); odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu je totiţ znovu nedostatočné (§ 157 ods. 2 O.s.p.), lebo z neho nevyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami súdu pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na druhej strane. Napadnuté rozhodnutie tieţ spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), a to v otázke právnej povahy vzťahu, z ktorého je vyvodzovaný ţalobou uplatnený nárok. Ţalovaný, obdobne ako uţ v odvolacom konaní, namietol, ţe súd rozhodol bez dostatočného zistenia skutkového stavu, z vykonaných dôkazov vyvodil nesprávne skutkové zistenia, opomenul rozhodné skutočnosti, v hodnotení dôkazov je logický rozpor a napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Záver súdov, ţe v roku 1992 bola uzavretá zmluva o dielo zakladajúca právny vzťah, na ktorý sa vzťahuje Obchodný zákonník, nemá ţiadnu oporu vo vykonanom dokazovaní. Nepodloţený je aj záver súdov, ţe konečnou faktúrou bola vyúčtovaná dokončená stavba (súdy totiţ nevykonali dokazovanie rozhodnutím o kolaudácii stavby, ktoré by preukázalo, ţe stavba nebola v roku 1996 dokončená). I keď prvostupňové rozhodnutie bolo potvrdené ako vecne správne, jednotlivé závery zaujaté odvolacím súdom k odvolacím námietkam nevystihujú podstatu odvolania. Na bliţšie vysvetlenie tejto argumentácie ţalovaný uviedol, ţe počas konania zostala spornou existencia konečnej faktúry č. X., ktorú ţalovaný ani nemá k dispozícii. Aj v konaní vypočutí svedkovia (P. B. a Ing. D. N.) sa vyjadrili, ţe túto faktúru nikdy nevideli. Písomné vyhotovenie tejto faktúry, existenciu ktorej potvrdil iba svedok JUDr. P. R., má – na rozdiel od iných faktúr vystavených v danom prípade – nielen obsahové, ale aj formálne nedostatky (chýbajúce pečiatky a podpisy). Z komplexu týchto okolností je zrejmé, ţe faktúra bola 7 3 Cdo 258/2012 vyhotovená bez súhlasu a vedomia ţalovaného. Svedok Ing. Š. P. poprel, ţe by v roku 1992 uzatváral zmluvu o dielo. Aj konečná faktúra č. X. bola vyhotovená na základe hospodárskej zmluvy č. X.. Zmluvný vzťah zaloţený hospodárskou zmluvou, ako to podľa názoru ţalovaného potvrdili aj výsledky vykonaného dokazovania (vrátane výpovede svedka P. B. a listinného dôkazu – mandátnej zmluvy zo
4. septembra 1993, splátkových listov zaloţených v spise na č.l. 75 aţ 113, záznamu z
5. januára 1996), bol zaloţený hospodárskou zmluvou a jeho právna podstata zostala nezmenená aj po
6. januári
7. Aj záznam z
8. decembra 1991 svedčí o tom, právny vzťah účastníkov konania bol zaloţený hospodárskou zmluvou a predmetná investičná akcia bola pôvodne financovaná zo štátneho rozpočtu. Dokazovaním nepodloţený je preto záver súdov, ţe došlo k uzatvoreniu zmluvy o dielo v zmysle Obchodného zákonníka. Existenciu obchodnoprávneho vzťahu tvrdil v konaní ţalobca iba účelovo, so zreteľom na uplatnenú námietku premlčania. Právny vzťah účastníkov konania mal byť preto podľa § 763 ods. 1 Obchodného zákonníka posudzovaný podľa ustanovení Hospodárskeho zákonníka (R 63/1999). V tomto zmysle nie je teda „v súlade s vykonaným dokazovaním“ záver súdov, ţe nedošlo k premlčaniu ţalobou uplatneného práva. Podľa názoru ţalovaného k premlčaniu došlo, lebo išlo o právo vyvodzované z hospodársko- právneho vzťahu. Záznam z preberacieho protokolu vyhotoveného
9. septembra 1996 „bol vyhodnotený súdom mylne, pretoţe tento záznam neobsahuje uznanie záväzku dlţníkom ani potvrdenie neuhradenia“. Uznanie dlhu poprel aj svedok P. B.. Dlh potvrdil veriteľ, nie dlţník. Takéto „uznanie dlhu“ nemá zákonom predpísaný obsah. Pokiaľ odvolací súd „aj túto časť rozsudku potvrdil“ s poukazom na § 369 a 502 Obchodného zákonníka, nesprávne aplikoval právny predpis. Správne mal totiţ aplikovať § 763 ods. 1 Hospodárskeho zákonníka, ustanovenia ktorého nepoznali úroky z omeškania ako príslušenstvo pohľadávky (R 4/1999). Ţalovaný namietol aj nedostatok svojej pasívnej vecnej legitimácie, ktorý vyvodzoval z toho, ţe základná škola uvedená v konečnej faktúre z
10. decembra 1996 bola prevedená delimitačným protokolom o bezodplatnom odovzdaní majetku z
11. júla
12. So vznesenou námietkou pasívnej legitimácie sa ale odvolací súd nevysporiadal a odpoveď na ňu v dovolaním napadnutom rozhodnutí nedal. Zo všetkých týchto dôvodov ţalovaný ţiadal, aby napadnutý rozsudok odvolacieho súdu a ním potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa boli zrušené a vec aby bola vrátená súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Ţalobca vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, ţe tento opravný prostriedok ţalovaného je procesne neprípustný. Námietky obsiahnuté v dovolaní sa v prevaţnej miere týkajú ţalovaným tvrdených neúplných skutkových zistení súdov, nenáleţitého vyhodnotenia 8 3 Cdo 258/2012 vykonaných dôkazov, nedostatočného vysvetlenia záverov súdov v odôvodneniach rozhodnutí a tieţ nesprávneho právneho posúdenia veci. To znamená, ţe tieto námietky sa týkajú okolností, ktoré by mohli byť významné, iba ak by dovolanie bolo procesne prípustné. Prípustnosť podaného dovolania ale nevyplýva ani z § 237 písm. f/ O.s.p. (odvolací súd nebol povinný doručiť ţalovanému vyjadrenie ţalobcu k odvolaniu ţalovaného), ani z § 238 ods. 2 O.s.p. (súdy po zrušení rozsudku odvolacieho súdu napadnutého mimoriadnym dovolaním odstránili vadu konania, ktorá bola dôvodom zrušenia, a v nasledujúcich rozhodnutiach dostatočne vysvetlili, z ktorých skutkových zistení dospel k svojim právnym záverom). Z týchto dôvodov ţalobca ţiadal dovolanie odmietnuť ako procesne neprípustné; poţiadal tieţ o ním vyčíslenú náhradu trov dovolacieho konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený v súlade s § 241 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti rozsudku. Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. Dovolaním napadnutý rozsudok nevykazuje znaky rozsudkov uvedených v § 238 ods. 1 a 3 O.s.p., preto prípustnosť dovolania ţalovaného z týchto ustanovení nemoţno vyvodiť. 9 3 Cdo 258/2012
13. Dovolací súd pri skúmaní prípustnosti dovolania v zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. vychádzal z toho, ţe o odchýlenie sa od právneho názoru „dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci“ môţe ísť aj v prípade odchýlenia sa od právneho názoru „súdu rozhodujúceho o mimoriadnom dovolaní“ vysloveného v tejto veci. Vzhľadom na to dovolací súd skúmal, či sa súdy niţších stupňov (ne)odchýlili od právneho názoru vysloveného Najvyšším súdom Slovenskej republiky v uznesení z
14. novembra 2010 sp. zn. 3 M Cdo 10/
15. Prípustnosť dovolania podľa § 238 ods. 2 O.s.p. zakladá, ak právny názor dovolacieho súdu (súdu rozhodujúceho o mimoriadnom dovolaní), ktorý bol vyslovený v jeho zrušujúcom rozhodnutí, nebol v ďalšom konaní odvolacím súdom rešpektovaný. Toto ustanovenie sa vzťahuje na názor dovolacieho súdu, ku ktorému dospel pri skúmaní otázok tak hmotnoprávnej, ako aj procesnoprávnej povahy (viď tieţ uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
16. novembra 2007 sp. zn. 3 Cdo 72/2007). Aj podľa názoru Ústavného súdu Slovenskej republiky zodpovedá ustanoveniu § 238 ods. 2 O.s.p. taký výklad, ktorý umoţní meritórne posúdenie veci z hľadiska stretu odlišných právnych názorov na výklad právneho (hmotnoprávneho alebo procesnoprávneho) predpisu (porovnaj I. ÚS 164/2012). Ustanovenie § 243d ods. 1 O.s.p. (rovnako § 243d ods. 1 O.s.p.

§ 243iods.

2 O.s.p.), ktoré zakotvuje záväznosť právneho názoru zaujatého v rozhodnutí dovolacieho súdu, vedie súd niţšieho stupňa k tomu, aby neopakoval predchádzajúce nedostatky procesného alebo hmotnoprávneho charakteru. V danom prípade Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení z

1. novembra 2010 sp. zn. 3 M Cdo 10/2009 konštatoval, ţe mimoriadnym dovolaním napadnuté rozsudky sú nepreskúmateľné. Najvyšší súd Slovenskej republiky svojím zrušujúcim uznesením viedol súdy záväzne k tomu, aby rozhodnutie náleţite odôvodnili špecifikáciou jednotlivých dôkazov, z ktorých sú vyvodzované rozhodujúce skutkové zistenia. Dovolanie ţalovaného by vzhľadom na to bolo prípustné podľa § 238 ods. 2 O.s.p. vtedy, ak by súdy tento záväzný pokyn nerešpektovali. Z dôvodov vyššie uvedených pristúpil dovolací súd najskôr k posúdeniu, či sa súdy oboch niţších stupňov po zrušujúcom uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
2. novembra 2010 sp. zn. 3 M Cdo 10/2009 opäť nedopustili vytýkanej vady, t.j. či sa vyhli tomu, aby ich rozhodnutia boli nepreskúmateľné v dôsledku absencie špecifikácie dôkazov, z ktorých vyvodili relevantné skutkové zistenia. Dovolací súd mal pri skúmaní prípustnosti 10 3 Cdo 258/2012 dovolania podľa § 238 ods. 2 O.s.p. na zreteli, ţe odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového a odvolacieho súdu nemoţno posudzovať izolovane, lebo prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Okresný súd Trebišov po vrátení veci na ďalšie konanie dospel k opätovnému záveru o opodstatnenosti ţaloby. V odôvodnení rozsudku z
3. marca 2011 č.k. 10 C 383/2004-255 uviedol, ţe ţalobou je uplatnený nárok z obchodnoprávneho vzťahu (§ 262 ods. 2 a 536 Obchodného zákonníka), ktorý bol zaloţený zmluvou o dielo. Vysvetlil, ţe k tomuto záveru ho viedli výsledky dokazovania, osobitne dokazovania vykonaného záznamom zo stretnutia štatutárnych zástupcov právneho predchodcu ţalobcu a ţalovaného, zastúpeného primátorom Ing. Š. P.
4. decembra 1991 (tento záznam je v spise zaloţený na č.l. 221 spisu), na ktorom boli prerokované smery a termíny spolupráce zainteresovaných strán. Dohodnuté bolo nielen dofinancovanie roku 1991 v termíne do
5. januára 1992 a ďalší postup prác (odovzdanie objektov obchodu a sluţieb do
6. januára 1991), ale aj to, ţe investor po získaní finančných prostriedkov na komplexnú bytovú výstavbu poskytne dodávateľovi preddavok na nákup materiálu vo výške 50 % prideleného limitu na rok 1992“, a tieţ to, ţe „investor v termíne do
7. januára 1992 po pridelení limitu spresní dodávateľovi finančné objemy na prestavanie v roku 1992 na jednotlivé objekty v rámci sídliska. Súd prvého stupňa z tohto zistenia vyvodil právny záver, ţe v danom skutkovom rámci a realizáciou dohodnutého došlo začiatkom roku 1992 k uzatvoreniu zmluvy o dielo, ktorá dostatočne špecifikovala, akú stavebnú činnosť má dodávateľ vykonať a pre koho a podľa akej projektovej dokumentácie a rozpočtu ju má vykonať. Ďalším skutkovým zistením prvostupňového súdu bolo, ţe v rokoch 1992 aţ 1996 dodávateľ stavebnú činnosť vykonával; k tomuto zisteniu dospel na podklade zisťovacích protokolov o vykonaní stavebných prác s presným súpisom vykonaných prác a dodávok tvrdených odberateľom a tieţ na podklade splátkových listov (viď č.l. 75 aţ 115 spisu). Ako uviedol súd prvého stupňa, v zázname z
8. septembra 1996 (č.l. 174 spisu) ţalovaný priznal svoju neschopnosť dokončiť financovanie stavby a potvrdil, ţe neuhradil splátkové listy za vykonané práce a dodávky v hodnote 8 189 226 Sk a ţe zaplatená bola len suma 11 841 156 Sk z celkovej hodnoty diela 20 030 382 Sk. Z toho súd vyvodil, ţe ţalovaný tým uznal dlh čo do dôvodu a výšky a ţe mu bola opodstatnene predloţená konečná faktúra. V ďalšom súd prvého stupňa – s poukazom na konečné vyúčtovanie diela vo faktúre č. X. z
9. decembra 1996 – uzavrel, ţe aţ na základe tejto faktúry a v dôsledku jej nezaplatenia v lehote splatnosti mohol dodávateľ prvýkrát uplatniť svoje právo voči ţalovanému na súde; 11 3 Cdo 258/2012 aţ od tohto momentu začala plynúť premlčacia (4-ročná) doba, v dôsledku čoho jej uplatnenie na súde
10. septembra 2000 bolo uplatnením v rámci tejto doby. Krajský súd v Košiciach sa v odôvodnení potvrdzujúceho rozsudku z
11. júna 2012 sp. zn. 2 Co 202/2011 stotoţnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa a podrobne sa zaoberal aj odvolacími námietkami ţalovaného. S poukazom na záznam o rokovaní zástupcov dodávateľa a odberateľa v závere roka 1991 dospel aj odvolací súd k záveru totoţnému so súdom prvého stupňa, ţe ţalobou uplatnený nárok má obchodnoprávnu povahu a ţe správne bol posudzovaný podľa Obchodného zákonníka. Predmetný vzťah sa aj podľa názoru odvolacieho súdu neriadil hospodárskou zmluvou č. X. a na ţalovaného neprešli práva a záväzky z tejto zmluvy (ţalovaný nie je právnym nástupcom národného výboru, ktorý túto zmluvu uzavrel). Vychádzajúc z uvedeného záznamu dospel odvolací súd k zhodnému záveru, ţe v roku 1992 bola neformálne uzavretá zmluva o dielo podľa § 536 a nasl. Obchodného zákonníka. Za nedôvodnú označil odvolací súd aj odvolaciu námietku týkajúcu sa konečnej faktúry z decembra
12. Zo záznamu z preberacieho konania (č.l. 3 spisu) podľa názoru odvolacieho súdu vyplýva, ţe ţalovaný stavbu nepreberá z dôvodu nedostatku potrebných finančných prostriedkov. Podľa jeho právneho názoru potvrdenie o neuhradení nie je síce uznaním dlhu, je však dôkazom o vedomosti ţalovaného o existencii dlhu. Pokiaľ ţalovaný v odvolaní namietal, ţe faktúra č. X. nemá náleţitosti podľa vyhlášky č. 37/1983 Zb. o fakturovaní a platení dodávok pre investičnú výstavbu a dodávok geologických prác, odvolací súd poukázal na to, ţe táto vyhláška bola zrušená od
13. mája
14. K námietke, ţe konečná faktúra nebola ţalovanému doručená, odvolací súd poukázal na výsluch svedka JUDr. P. R., ktorý potvrdil jej prevzatie. V rámci skúmania procesnej prípustnosti dovolania mohol Najvyšší súd Slovenskej republiky posudzovať spôsob vyjadrenia a vysvetlenia vzťahu medzi skutkovými závermi súdov a dôkazmi, z ktorých boli tieto závery vyvodené, len v rovine, ktorá je významná z hľadiska § 238 ods. 2 O.s.p. (aţ keby dospel k záveru, ţe dovolanie je prípustné, mohol by sa týmito okolnosťami zaoberať aj z hľadiska danosti dovolacích dôvodov v zmysle § 241 ods. 2 O.s.p.). Pri riešení otázky prípustnosti podaného dovolania dospel dovolací súd k záveru, ţe súdom v danej veci nemoţno vytýkať nerešpektovanie právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zaujatého v jeho zrušujúcom uznesení. Súdy oboch niţších stupňov závery vyjadrené v tomto uznesení rešpektovali, odstránili vyčítaný nedostatok tým, ţe primerane označili relevantné dôkazy a vysvetlili väzbu medzi nimi 12 3 Cdo 258/2012 a skutkovými zisteniami, ktoré z nich vyvodili. V neskoršom rozhodnutí sa ani odvolací súd nedopustil zopakovania toho, čo bolo vytýkané jeho skoršiemu rozhodnutiu. Skutočnosť, ţe súdmi nebol zopakovaný ten nedostatok odôvodnenia, ktorý bol vytknutý v zrušujúcom uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, opodstatňuje záver, ţe v danom prípade prípustnosť dovolania ţalovaného z ustanovenia § 238 ods. 2 O.s.p. nevyplýva.
15. Dovolací súd pri skúmaní prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p., a to aj so zreteľom na obsah dovolania a § 242 ods. 1 O.s.p., skúmal, či v konaní na súdoch niţších stupňov nedošlo k procesným vadám, ktoré sú v § 237 O.s.p. taxatívne vymenované. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný – ak v konaní došlo k niektorej z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., moţno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné (viď napríklad R 117/1999 a R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie je však významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je záver (zistenie) dovolacieho súdu, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo. Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. v dovolaní namietané neboli a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania ţalovaného preto z týchto ustanovení nemoţno vyvodiť. S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti postupu súdov niţších stupňov sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či ţalovanému bola odňatá moţnosť pred súdom konať. Odňatím moţnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie procesne nesprávny postup súdu priečiaci sa zákonu alebo inému všeobecne 13 3 Cdo 258/2012 záväznému právnemu predpisu, ktorý má za následok znemoţnenie realizácie procesných oprávnení účastníka občianskeho súdneho konania (napríklad právo zúčastniť sa pojednávania, vyjadrovať sa k veci, k vykonanému dokazovaniu, podávať návrhy a opravné prostriedky). Ţalovaný v dovolaní namieta, ţe odvolací súd mu odňal moţnosť pred súdom konať tým, ţe mu nedoručil vyjadrenie ţalobcu k jeho odvolaniu, a tým mu nevytvoril procesnú moţnosť zaujať stanovisko k tomuto procesnému úkonu ţalobcu. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý rozhoduje v preskúmavanej veci, uţ k danej problematike zaujal právne závery vo viacerých skorších rozhodnutiach (viď napríklad uznesenia z
16. apríla 2011 sp. zn. 3 Cdo 24/2011, z
17. októbra 2011 sp. zn. 3 Cdo 23/2011 a z
18. decembra 2011 sp. zn. 3 Cdo 129/2011). Opakovane v nich uviedol, ţe absencia vyjadrenia k opravnému prostriedku druhého účastníka konania je právne irelevantná (viď tieţ I. ÚS 498/2011 a IV. ÚS 283/2011) napríklad vtedy, keď súd rozhodujúci o opravnom prostriedku, nezaloţil svoje rozhodnutie na vyjadrení k opravnému prostriedku (teda vtedy, keď vyjadrenie k opravnému prostriedku nemalo zásadný vplyv na rozhodnutie o opravnom prostriedku). V zmysle § 209a ods. 1 O.s.p. platí, ţe ak nejde o prípad uvedený v § 209 ods. 1 druhej vete O.s.p., doručí súd prvého stupňa odvolanie ostatným účastníkom, a ak odvolanie smeruje proti rozhodnutiu vo veci samej, vyzve účastníkov na vyjadrenie k odvolaniu; iná povinnosť mu z týchto ustanovení nevyplýva. Z Občianskeho súdneho poriadku nevyplýva povinnosť odvolacieho súdu predloţiť druhému účastníkovi konania spätne na zaujatie stanoviska vyjadrenie druhého účastníka konania k opravnému prostriedku. Súd nie je povinný donekonečna udrţiavať stav konfrontácie medzi podaniami účastníkov konania – je iba na jeho posúdení, kde je rozumná hranica takúto konfrontáciu ukončiť. Pokiaľ má k dispozícii potrebné argumenty, ako aj pri dodrţaní dikcie § 209a O.s.p. pristúpi k rozhodnutiu vo veci samej (viď aj IV. ÚS 19/2012). Odňatie moţnosti pred súdom konať nezakladá teda sama skutočnosť, ţe odvolateľovi nebolo predloţené vyjadrenie druhej procesnej strany k jeho odvolaniu (viď tieţ uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
19. februára 2012 sp. zn. 1 Cdo 17/2011). Podľa právneho názoru dovolacieho súdu by vyjadrenie účastníka konania k odvolaniu iného účastníka konania malo byť poskytnuté na zaujatie stanoviska odvolateľovi vtedy, pokiaľ vyjadrenie k odvolaniu má zásadný vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu. Iný pohľad na realizáciu práva účastníka oboznámiť sa s vyjadrením procesnej protistrany 14 3 Cdo 258/2012 by mohol v praxi znamenať neustály (opakujúci sa a nikdy nekončiaci) proces vyjadrovania sa jedného účastníka konania k vyjadreniu druhého účastníka konania a k bezbrehému opakovaniu argumentov, ktoré uţ boli v konaní prednesené. Takýto pohľad by mohol mať aţ znaky prílišného právneho formalizmu, odporujúceho materiálnemu chápaniu princípu právneho štátu (pod prehnaným formalizmom sa rozumie interpretácia ustanovenia, pri ktorej striktné trvanie na formálnych stránkach práva neplní ţiadnu rozumnú funkciu, ale naopak, popiera samotný zmysel právnej úpravy). Dovolací súd vzal v danom prípade na zreteľ individuálne okolnosti prejednávanej veci a pristúpil k skúmaniu, či vyjadrenie ţalobcu k odvolaniu ţalovaného malo zásadný vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu. Dospel k záveru, ţe nedoručenie vyjadrenia ţalobcu k odvolaniu druhej procesnej strane (ţalovaného) bolo v preskúmavanej veci z hľadiska ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. právne irelevantné, lebo toto vyjadrenie – ako vyplýva zo spisu – obsahovalo len rekapituláciu a zhrnutie dovtedajšej argumentácie ţalobcu a nemalo zásadný vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu o opravnom prostriedku ţalovaného. Ţalobca v tomto vyjadrení (č.l. 341 spisu) uviedol svoje výhrady voči dôvodom odvolania ţalovaného (ktoré ţalobca označil za opakovanie tvrdení ţalovaného známych z jeho skorších prednesov a vyjadrení) a konštatoval, ţe je správny záver súdov o tom, ţe predmetný právny vzťah je vzťahom upraveným nie Hospodárskym zákonníkom (ale Obchodným zákonníkom), ţalovaný v danom prípade nie je právnym nástupcom (štátu, resp. národného výboru) ako subjektu, ktorý uzavrel hospodársku zmluvu a ţe daný právny vzťah bol zaloţený aţ po účinnosti Obchodného zákonníka neformálnym konaním účastníkov, preto nedošlo k premlčaniu práva v zmysle ustanovení tohto zákonníka. Z hľadiska obsahového ide teda v tomto vyjadrení ţalobcu len o opakovanie všetkých jeho skorších argumentov, ktoré uţ vysvetlil v konaní a podrobne v prítomnosti protistrany predniesol pred súdom prostredníctvom svojho právneho zástupcu (viď zápisnicu o pojednávaní pred Okresným súdom Trebišov zo
20. februára 2011, ktorá je v spise zaloţená na č.l. 225 aţ 231). Ţalovaný teda o nemenných právnych postojoch a zvolenej argumentácii ţalobcu v tejto veci vedel, bol s nimi oboznámený a vyjadril sa k nim (viď č.l. 225 aţ 231 spisu). Obsah spisu v ničom nesvedčí v prospech záveru, ţe odvolací súd by – nebyť tohto vyjadrenia ţalobcu – rozhodol inak, prípadne ţe by odvolací súd k prijatiu jeho rozhodnutia viedlo vyjadrenie ţalobcu k odvolaniu ţalovaného. 15 3 Cdo 258/2012 Dovolací súd na základe vyššie uvedeného dospel k záveru, ţe postupom, ktorý namietal v dovolaní ţalovaný, nedošlo k odňatiu jeho moţnosti pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
21. K uplatneniu tzv. dovolacích dôvodov v zmysle § 241 ods. 2 písm. a/, b/ a c/ O.s.p. treba uviesť, ţe ich úspešné uplatnenie je podmienené záverom dovolacieho súdu, ţe dovolanie je procesne prípustné. Pokiaľ dovolací súd nedospeje k tomuto záveru, platná právna úprava mu neumoţňuje postúpiť v dovolacom konaní ďalej a pristúpiť k posúdeniu napadnutého rozhodnutia a konania, v ktorom bolo vydané. Ak by dovolací súd posudzoval opodstatnenosť uplatnenia jednotlivých dovolacích dôvodov napriek tomu, ţe boli uplatnené v procesne neprípustnom dovolaní, porušil by základné právo na súdnu ochranu účastníka na opačnej procesnej strane (porovnaj II. ÚS 172/03). Vyššie uţ bolo uvedené, ţe dovolanie nie je v danej veci prípustné podľa § 238 ods. 1 a 3 O.s.p., ani podľa § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. Vzhľadom na obsah dovolania treba osobitne uviesť, ţe nie je prípustné ani podľa § 238 ods. 2 O.s.p. (viď 1.) a § 237 písm. f/ O.s.p. (viď 2.). Vzhľadom na procesnú neprípustnosť tohto mimoriadneho opravného prostriedku ţalovaného nemohol dovolací súd posudzovať opodstatnenosť ţalovaným uplatnených dovolacích dôvodov. Povaţuje ale za potrebné zhrnúť, ţe: 3.
22. nedoručením vyjadrenia ţalobcu k odvolaniu ţalovaného odvolateľovi nedošlo k vade konania zakladajúcej prípustnosť dovolania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., 3.
23. dovolateľom vytýkaná nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdov niţších stupňov je judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky povaţovaná za tzv. inú vadu konania (viď R 111/1998), ktorá ako dovolací dôvod (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) môţe byť úspešne uplatnená len v procesne prípustnom dovolaní, sama ale prípustnosť dovolania nezakladá, 3.
24. nesprávne právne posúdenie veci, na ktorom spočíva napadnuté rozhodnutie, nezakladá prípustnosť dovolania (R 54/2012), 3.
25. ţalovaným vytýkané neúplné skutkové zistenia súdov nie sú spôsobilé zaloţiť prípustnosť dovolania (viď tieţ uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 34/2011, 5 Cdo 149/2010, 6 Cdo 134/2010 a 7 Cdo 36/2011), 16 3 Cdo 258/2012 3.
26. skutočnosť, ţe súd v priebehu konania nevykonal všetky účastníkom navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie skutkového stavu, nezakladá prípustnosť dovolania (porovnaj R 37/1993, R 125/1999 a R 6/2000); rozhodovanie o tom, ktoré z dôkazov budú vykonané, patrí totiţ vţdy výlučne súdu, a nie účastníkovi konania (§ 120 ods. l O.s.p., § 211 ods. 3 O.s.p.), 3.
27. nesprávne hodnotenie dôkazov nie je dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania (viď R 42/1993); z prieskumnej povahy dovolacieho konania a z jeho charakteru vyplýva, ţe dokazovanie sa v ňom nevykonáva (§ 243a ods. 2 O.s.p.), preto dovolaciemu súdu ani neprislúcha prehodnocovať dôkazy vykonané súdmi niţších stupňov, 3.
28. „inou vadou“ je napríklad aj neúplné alebo nesprávne zistenie skutkových podkladov pre rozhodnutie súdu, porušenie zákonom predpísaného spôsobu vykonania niektorého dôkazu, prehodnotenie skutkových zistení súdu prvého stupňa odvolacím súdom bez doplnenia alebo zopakovania dokazovania (§ 213 O.s.p.); takáto vada je síce relevantný dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., avšak prípustnosť dovolania nezakladá. Z vyššie uvedených dôvodov dovolací súd procesne neprípustné dovolanie ţalovaného odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p.

§ 218ods.

1 písm. c/ O.s.p. bez toho, aby skúmal vecnú správnosť napadnutého rozsudku odvolacieho súdu. V dovolacom konaní úspešnému ţalobcovi vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti ţalovanému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p.

§ 224ods.

1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Ţalobca v dovolacom konaní podal návrh na rozhodnutie o trovách tohto konania a poţadovanú náhradu vyčíslil sumou 1 164,49 €. Dovolací súd mu priznal náhradu trov dovolacieho konania vo výške zodpovedajúcej odmene advokáta za jeden úkon právnej sluţby (vyjadrenie z

1. septembra 2012 k dovolaniu). Vychádzal z § 10 ods. 1 písm. a/ a § 14 ods. 1 písm. b/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych sluţieb a ţalobcovi priznal náhradu trov dovolacieho konania v ním vyčíslenej výške 1 164,49 €, i keď mu vznikol nárok na túto náhradu vo výške 1 166,4 € [964,37 € (tarifná odmena) + 7,63 € (reţijný paušál) + 194,4 € (DPH) = 1 166,4 €]. 17 3 Cdo 258/2012 Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
2. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
3. januára 2013 JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková