2 OSP konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych názorov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Preto sa s ním stotožnil v plnom rozsahu a doplnil, že krajský súd správne konštatoval skutočnosť, že pre uplatnenie reštitučných nárokov podľa zákona č. 229/1991 Zb. zákon nepredpisuje predloženie plnej moci s overenými podpismi osôb, ktoré k uplatňovaniu reštitučného nároku splnomocnenca splnomocňujú. Správny orgán nemal dostatočné argumenty na spochybnenie udelenej plnej moci. Tu však konštatoval, že napriek tomu, že správny orgán túto plnú moc spochybňoval, nevyvodil z nej postup, ktorý by bránil splnomocnenej osobe zúčastniť sa správneho konania. Takisto najvyšší súd poukázal na správny záver krajského súdu, že na základe Európskej judikatúry nie je potrebné, aby z hľadiska uplatnenia reštitučných nárokov zákonodarca vyžadoval aj preukázanie trvalého pobytu osoby na území v danom prípade ČSFR i keď zákon č. 229/1991 Zb. v § 4 ods. 2 v tejto časti nebol novelizovaný, z hľadiska Európskej judikatúry sa nevyžaduje splnenie podmienky trvalého pobytu pre riadne uplatnenie reštitučného nároku. Najvyšší súd Slovenskej republiky v súlade so závermi prvostupňového súdu dospel k názoru, že navrhovateľ neuviedol všetky rozhodné skutočnosti, ktoré striktne vyžaduje zákon č. 229/1991 Zb. pre posúdenie reštitučného nároku. Reštituenti aj ich právna 5 10Sžr/87/2012 zástupkyňa boli niekoľkokrát vyzývaní na predloženie potrebných dokladov. Predovšetkým sa jednalo o predloženie dedičského rozhodnutia po E. P. a následne dedičského rozhodnutia po E. P. Tieto doklady do rozhodnutia správneho orgánu neboli predložené. Zo strany navrhovateľa bolo potrebné preukázať, že E. P. v rozhodnom období zomrela a že právnym nástupcom a dedičom je E. P. Napriek výzvam navrhovateľ ani jeho právna zástupkyňa do rozhodnutia správneho orgánu vydaného dňa 28.9.2009 tieto doklady nepredložili. Pre preskúmanie správnych rozhodnutí z hľadiska správneho súdnictva konania podľa tretej hlavy piatej časti OSP je podstatný stav v čase vydania rozhodnutia. Keďže navrhovateľ napriek výzvam správneho orgánu a dlhotrvajúcemu správnemu konaniu od roku 1992 bol nečinný a nepredložil dôkazy, ktoré by potvrdzovali, že pôvodný vlastník E. P. zomrela, a že jeho právnym nástupcom sa skutočne stal E. P. v tomto smere neuniesol dôkazné bremeno. Navrhovateľ nepredložil a napriek výzve nepreukázal skutočnosti, ktoré by objasňovali akým spôsobom v rozhodnom období prešiel predmetný majetok na štát a či sú splnené zákonné podmienky pre uplatnenie reštitučného nároku podľa zákona 229/1991 Zb. stanovené v § 6 ako aj ostatné ustanovenia zákona. V tomto smere správny orgán nebol povinný vo veci vykonať dokazovanie, vzhľadom na to, že dôkazné bremeno niesol navrhovateľ. To, že k opravnému prostriedku bol predložený úmrtný list E. P. ako aj anglická verzia, tlmočnícky overený preklad poslednej vôle E. P. nemení nič na skutočnosti, že v čase rozhodovania správneho orgánu navrhovateľ nepreukázal zákonné podmienky pre uplatnenie reštitučného nároku. Najvyšší súd vzhľadom na námietky navrhovateľa, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je nepreskúmateľné, uviedol, že napadnuté rozhodnutie má všetky formálne i obsahové náležitosti, ktoré vyžaduje zákon, uvedené rozhodnutie vychádza z dostatočne zisteného skutkového stavu, ktoré je logicky vyhodnotené a riadne právne posúdené. Na základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností, po vyhodnotení odvolacích dôvodov navrhovateľa najvyšší súd s osvojením si argumentácie krajského súdu postupom podľa § 219 ods. 2 OSP rozhodol tak, že rozhodnutie krajského súdu potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP a 250k ods. 1 OSP v spojení s § 250l ods. 2 OSP tak, 6 10Sžr/87/2012 že účastníkom nepriznal ich náhradu, nakoľko navrhovateľ nebol v odvolacom konaní úspešný a odporca podľa zákona nemá nárok na náhradu trov konania. Proti vyššie uvedenému rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozsudku krajského súdu v Žiline sp. zn. 23Sp/99/2009 z 25.10.2010 podal sťažnosť F. P., na základe ktorej Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí dňa 25.4.2012 rozhodol, že základné právo F. P. podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky ako aj jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sžr/31/2010 z 26.10.2011 a jemu predchádzajúcim postupom porušené boli. Vzhľadom na uvedené ústavný súd rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sžr/31/2010 z 26.10.2011 zrušil a vec vrátil Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie, pričom zaviazal Najvyšší súd Slovenskej republiky uhradiť F. P. trovy právneho zastúpenia v sume 323,52 Eur na účet jeho advokáta JUDr. J. M. Vo zvyšnej časti sťažnosti F. P. nevyhovel. Za podstatné pre rozhodnutie v tejto veci bolo pre ústavný súd či súdy zúčastnené na rozhodovaní v tejto veci pri svojom rozhodovaní mali prihliadnuť na listinné dôkazy preukazujúce aktívnu legitimáciu sťažovateľa (ako navrhovateľa v konaní pred správnym orgánom a odvolateľa pred súdmi), predložené až v rámci odvolacieho konania proti rozhodnutiu správneho orgánu ako prílohy k jeho opravného prostriedku – odvolaniu, t.j. či správne aplikovali v danom prípade ustanovenie § 250i ods. 1 OSP, podľa ktorého pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Ústavný súd poukázal na to, že jednotlivé ustanovenia jednoduchého práva sú všeobecné súdy povinné interpretovať a aplikovať v prvom rade vždy z pohľadu účelu a zmyslu ochrany ústavou garantovaných základných práv a slobôd. Totiž aj v prípade hypoteticky možnej konkurencie viac metodologicky, racionálne obhájiteľných interpretačných alternatív je nutné zvoliť ako výsledok výkladu tú, ktorá opodstatnene nadobúda prednosť pred ostatnými, t.j. uprednostniť interpretáciu takú, ktorá je ústavne konformnejšia. 7 10Sžr/87/2012 Ratio legis v danom prípade aplikovaného zákona č. 229/1991 Zb. je výslovne vymedzený v jeho preambule a spočíva v sledovaní zmiernenia následkov niektorých majetkových krívd, ku ktorým došlo voči vlastníkom poľnohospodárskeho a lesného majetku v období r. 1948 – 1989 a dosiahnuť zlepšenie starostlivosti o poľnohospodársku a lesnú pôdu obnovením pôvodných vlastníckych vzťahov k pôde a upraviť vlastnícke vzťahy k pôde v súlade so záujmami hospodárskeho rozvoja vidieka a v súlade s požiadavkami na tvorbu krajiny a životného prostredia. Ústavný súd po dôslednom oboznámení sa s odôvodnením rozsudku najvyššieho súdu dospel k záveru, že tento súd v posudzovanom prípade nerešpektoval účel reštitúcii poľnohospodárskej pôdy a lesnej pôdy a formalistickou interpretáciou § 250i ods. 1 OSP v spojení s § 4 zák. č. 229/1992 Zb. neprihliadajúc na jeho účel zasiahol do základného práva sťažovateľa na súdnu a inú ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru. V predmetnom konaní ako správny orgán tak i súdy zúčastnené na rozhodovaní o tejto veci považovali za podstatné vyriešenie otázky aktívnej legitimácie sťažovateľa. Je pravdou, že sťažovateľ v konaní pred správnym orgánom nepredložil žiadne dôkazy preukazujúce jeho tvrdenie, že je osobou oprávnenou na uplatnenie uvedeného reštitučného nároku. Nesporným však zostal fakt, že už v konaní pred správnym orgánom oprávnenou osobou bol, napriek tomu, že toto svoje tvrdenie v danom čase nevedel preukázať. Rozhodnutie správneho orgánu o jeho návrhu (nepriznanie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti ani náhrady za ne) z dôvodu nepreukázania jeho aktívnej legitimácie v predmetnom konaní v jeho dôsledkoch znamená, že bol zamietnutý návrh osoby zo zákona oprávnenej na uplatnenie reštitučného nároku, ktorá si ho už vzhľadom na § 13 zák. č. 229/1991 Zb. nemá možnosť opätovne uplatniť. Podľa názoru ústavného súdu povinnosťou najvyššieho súdu pri preskúmaní rozhodnutia správneho orgánu vzhľadom na jeho špecifičnosť bolo dôsledne dbať na princípy právneho štátu a nevykladať príslušné ustanovenia aplikovaných v zákonoch iba formalisticky, aby tak nedošlo k neprimeranej tvrdosti zákona voči sťažovateľovi, ktorého základné práva, resp. základné práva jeho právneho predchodcu boli už zrejme porušené 8 10Sžr/87/2012 bez akéhokoľvek zavinenia a zároveň bol najvyšší súd povinný dbať na to, aby ním zvolený postup v konaní smeroval k naplneniu účelu zákona č. 229/1991 Zb. V danom prípade v rámci odvolacieho konania sťažovateľ predložil listinné dôkazy, ktorými preukázal svoju aktívnu legitimáciu v predmetnom konaní, t.j. odstránil procesnú vadu konania, pre ktorú nedošlo k preskúmaniu jeho reštitučného nároku, napriek tomu v dôsledku postupu, ktorý v tejto veci zvolili súdy zúčastnené na konaní v predmetnej veci k preskúmaniu a rozhodnutiu o jeho reštitučnom nároku v uvedenom konaní nedošlo. Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatoval, že aplikácia § 250i ods. 1 OSP sa v danom prípade javila ako formalistická a neprípustná, pretože opomína samotný účel zák. č. 229/1991 Zb. Preto ústavný súd konštatoval, že právne závery najvyššieho súdu o nepreukázaní aktívnej legitimácie sťažovateľa ako základného predpokladu úspešného si uplatnenia reštitučných nárokov v súdnom konaní sú ústavne nesúladné a porušujúce už označené základné a iné práva sťažovateľa. Vzhľadom na uvedené ústavný súd tento rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky po vrátení veci na ďalšie konanie viazaný právnymi názormi ústavného súdu (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde) vyjadrenými v náleze postupujúc ako odvolací súd podľa § 10 ods.
1 veta prvá OSP preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 250ja ods.
2 OSP, pričom deň rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli na internetovej stránke Najvyššieho súdu SR www.nsud.sk (§ 156 ods. 1, 3 OSP v spojení s § 246 ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 OSP) a dospel jednomyseľne k záveru, že odvolanie navrhovateľa je dôvodné. Rozsudok bol verejne vyhlásený
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.