Najvyšší súd 6 Cdo 215/2012 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci oprávnenej BENCONT INVESTMENTS, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Astrová č. 2/A, IČO : 36 432 105, zastúpeného advokátskou kanceláriou ADVOKÁTI s.r.o. so sídlom v Bratislave, Klariská č. 7, v mene ktorej koná Mgr. Ján Boucik, konateľ a advokát, proti povinnej D. D., bytom v B., o vymoženie pohľadávky 260,34 € s príslušenstvom, ktorá vec sa viedla na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn. 1 Er 1638/2011, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z
- januára 2012 sp. zn. 1 CoE 1/2012, takto r o z h o d o l : Dovolanie oprávnenej o d m i e t a . Povinnej nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania. O d ô v o d n e n i e Uznesením z
- januára 2012, sp. zn. 1 CoE 1/2012 Krajský súd v Banskej Bystrici potvrdil uznesenie Okresného súdu v Banskej Bystrici z
- júla 2011, č.k. 1 Er 1638/2011-10, ktorým tento súdu zamietol ţiadosť súdneho exekútora z
- júla 2011 o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Rovnako ako súd prvého stupňa dospel k záveru, ţe bolo povinnosťou exekučného súdu, aby exekučný titul (rozhodcovský rozsudok z
- februára 2011 sp. zn. BB0210115 vydaný Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri Rozhodcovská, arbitráţna a mediačná, a.s. Bratislava) preskúmal aj z hľadiska ustanovenia § 45 ods. 1 Zákona o rozhodcovskom konaní, z hľadiska hmotnoprávnych predpokladov, akými sú dovolenosť a moţnosť plnenia a jeho súlad s dobrými mravmi. Uviedol, ţe zatiaľ čo formálna právoplatnosť rozhodnutí je bezvýnimočná, materiálna právoplatnosť je flexibilnejšia a z váţnych dôvodov z nej existujú výnimky; pre určitý okruh právnych vzťahov znamená, ţe na ne sa hľadí tak, ako keby 2 6 Cdo 215/2012 právoplatné neboli. Určenie dôvodov a rozsahu, v akom sa z hľadiska materiálnej právoplatnosti na rozhodnutie nemá prihliadnuť určuje zákon (pokiaľ nie je v rozpore s Ústavou SR, ústavnými zákonmi a medzinárodnými zmluvami). Tieto princípy sa vzťahujú aj na rozhodcovské rozsudky, ktoré nadobudnú účinky právoplatného rozhodnutia súdu (§ 35 zákona o rozhodcovskom konaní). Exekučný súd teda mohol skúmať, či v predmetnej veci existujú dôvody na zastavenia exekúcie (§ 57 Exekučného poriadku), teda či rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka na plnenie, ktoré je objektívne nemoţné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Konštatoval, ţe v predmetnej exekučnej veci sa vymáha plnenie zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy, ktorá obsahovala rozhodcovskú doloţku, ktorá nebola spotrebiteľom vyjednaná, vychádzala z nerovnováţneho vzťahu a preto sú namieste obavy, ţe slabšia strana (spotrebiteľ, povinný) si svoj osud v závaţnej veci (ako je prípadný rozhodcovský proces) nedokáţe náleţite naplánovať. Rozhodcovskú doloţku povaţoval za neprijateľnú, lebo nebola spotrebiteľom osobitne vyjednaná a núti ho, aby sa v určitých prípadoch neodvolateľne podrobil rozhodcovskému konaniu. Rozhodcovská doloţka (v predmetnej veci) sa prieči dobrým mravom; výkon práv a povinností z nej dobrým mravom odporuje. Odvolací súd uviedol, ţe odkaz na ustanovenia § 261 ods. 3 písm. b/ Obchodného zákonníka a konštatovanie, ţe zmluva o úvere patrí medzi absolútne obchody, nie je prekáţkou na aplikáciu všeobecných ustanovení § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa, do ktorých bola prevzatá aj Smernica rady 93/13/EHS z
- apríla 1993 o neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, v zmysle ktorej zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (viď aj § 53 Obč. zák.). Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podala dovolanie oprávnená. Navrhla, aby dovolací súd uznesenie odvolacieho súdu zmenil a poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie, alternatívne, aby uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania vyvodila z ustanovenia § 237 O.s.p. a odôvodnila ho ustanovením § 241 ods. 2 písm. a/, b/, c/ O.s.p. Z hľadiska ustanovenia § 237 O.s.p. vytýkala, ţe predmetné konanie je postihnuté vadami uvedenými pod písmenami d/, e/, f/ tohto zákonného ustanovenia (t.j., ţe v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo, ţe sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný a ţe účastníkom konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom). Vyslovila názor, ţe exekučný súd nebol oprávnený skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, rozhodcovské konanie, ani zmluvu na základe ktorej bol vydaný. 3 6 Cdo 215/2012 Prejednaniu veci bránila prekážka „res iudicata“. Povaţovala za neprijateľné, aby súd poprel právoplatnosť a vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku, nakoľko sa nepodal návrh na začatie konania o jeho zrušení, hoci bol podľa zákona potrebný. Taktiež namietala, že postupom súdov jej bola odňatá možnosť konať pred súdom a bolo porušené jej právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. Za takú vadu označila skutočnosť, ţe jej nebolo umoţnené riadne a zákonným spôsobom uplatniť jej práva z rozhodcovského rozsudku v exekučnom konaní. Podľa názoru oprávnenej exekučný súd v exekučnom konaní nie je oprávnený ex offo skúmať povahu rozhodcovskej doloţky vzhľadom na právoplatnosť a vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku. Súdom oboch stupňov tieţ vyčítala, ţe zmluvu o úvere povaţovali za zmluvu spotrebiteľskú v zmysle Občianskeho zákonníka a tak na uvedený zmluvný vzťah nesprávne aplikovali ustanovenia na ochranu spotrebiteľa obsiahnuté v Občianskom zákonníku. V dôvodoch dovolania podrobne rozoberala skutkový a právny stav veci. Povinná sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadrila. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 O.s.p., skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.), či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno dovolaním napadnúť. Dospel pritom k záveru, ţe dovolanie v predmetnej veci nie je prípustné. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Keďţe dovolanie v prejednávanej veci smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, jeho prípustnosť bolo treba posudzovať podľa ustanovenia § 239 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, a ak odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska. § 239 ods. 1, písm. a/, písm. b/ O.s.p.) Dovolanie je prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, ďalej vtedy, ak ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia 4 6 Cdo 215/2012 a napokon, ak ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky (§ 239 ods. 2 písm. a/, písm. b/, písm. c/ O.s.p.). Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadla oprávnená dovolaním, nemoţno podriadiť pod ţiaden z dôvodov prípustnosti uvedených vo vyššie citovanom ustanovení, lebo odvolací súd napadnutým uznesením uznesenie súdu prvého stupňa nezmenil, ale ho potvrdil a nerozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev na zaujatie stanoviska. Odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení ani nevyslovil prípustnosť dovolania, lebo v predmetnej veci sa nerozhodovalo o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia a nešlo ani o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky. Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. teda ak : a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo. Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/, b/, c/, g/ O.s.p. netvrdila a nezistil ich ani dovolací súd. 5 6 Cdo 215/2012 Dovolateľka namieta vadu podľa § 237 písm. d/ O.s.p., t.j. ţe sa v tej istej veci uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie. V tejto súvislosti treba uviesť, ţe (v zmysle platnej právnej úpravy) len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôţe sa prejednávať znova (§ 159 ods. 3 O.s.p.). Citované zákonné ustanovenie upravuje prekáţku rozsúdenej veci (rei iudicatae), ktorá svojou podstatou patrí k procesným podmienkam a jej existencia (zistenie) v kaţdom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. Táto prekáţka nastáva predovšetkým vtedy, ak sa má v novom konaní prejednať tá istá vec, pričom o tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom uţ bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého premetu konania a tých istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený ţalobným petitom vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, z ktorých bol uplatnený (t.j. ak vyplýva z rovnakého skutku). Pre posúdenie, či je daná prekáţka veci právoplatne rozhodnutej, nie je významné, ako súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom pôvodného konania; je daná aj vtedy, pokiaľ určitý skutkový dej (skutok) bol po právnej stránke v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne či neúplne. Pokiaľ ide o totoţnosť účastníkov, nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké alebo rozdielne procesné postavenie (či ten, kto bol v skoršom konaní ţalobcom, je ţalobcom aj v novom konaní alebo má postavenie ţalovaného, resp. či ten, kto v skoršom konaní vystupoval ako ţalovaný, má alebo nemá v novom konaní procesné postavenie ţalovaného). Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či uţ z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej sukcesie. Z obsahu spisu v predmetnej veci vyplýva, ţe konaniu vo veci exekúcie oprávnenej BENCONT INVESTMENTS, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Astrová č. 2/A, proti povinnej D. D., bývajúcej v B., o vymoţenie 260,34 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn. 1 Er 1638/2011, na základe rozhodcovského rozsudku vydaného STÁLYM ROZHODCOVSKÝM SÚDOM zriadeným pri ROZHODCOVSKEJ, ARBITRÁŢNEJ a MEDIAČNEJ, a.s. z
- februára 2011 sp. zn. BB0210115, nepredchádzalo iné konanie na súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté. Vzhľadom na uvedené, moţno konštatovať, ţe konanie nie je zaťaţené vadou v zmysle ustanovenia § 237 písm. d/ O.s.p.). V tejto súvislosti treba poukázať aj na odôvodnenie rozhodnutia dovolacieho súdu uvedené ďalej k námietke dovolateľky o výskyte vady konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/) O.s.p. 6 6 Cdo 215/2012 V súvislosti s ďalšou vadou vyplývajúcou z ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p. treba uviesť, ţe o takúto vadu ide v prípade, ak konanie prebieha napriek nedostatku návrhu a nejde o prípad, kedy súd môţe konať aj bez návrhu; v takomto prípade treba konanie zastaviť. V predmetnej veci ale k spomínanej vade nedošlo. Exekučný súd totiţ v danej veci začal konať na základe ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, o ktorej bol povinný rozhodnúť do 15 dní od jej doručenia (§ 44 Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho – obsahového – hľadiska (§ 41 ods. 2 O.s.p.) nejde zo strany oprávnenej o námietku nedostatku návrhu na začatie konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p., ale o námietku inú, ktorú oprávnená uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu a právnych záverov súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade zaloţili svoje rozhodnutia. Oprávnená v dovolaní tieţ namieta, ţe súdy jej v konaní odňali moţnosť pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme moţnosť pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. V súvislosti s vadou v zmysle tohto zákonného ustanovenia je v podstate namietaný čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky kaţdý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, ţe osobám nemoţno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho 7 6 Cdo 215/2012 právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). K odňatiu moţnosti oprávnenej pred súdom konať a k porušeniu práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd malo podľa jej názoru dôjsť nesprávnym rozhodnutím o zamietnutí ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, v dôsledku čoho jej nebolo umoţnené riadne a zákonným spôsobom uplatniť jej práva z rozhodcovského rozsudku v exekučnom konaní. Dovolací súd (vychádzajúc z obsahu spisu) v predmetnej veci dospel k záveru, ţe odvolací súd i súd prvého stupňa splnenie podmienok pre zamietnutie ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie posúdili správne. Skúmaním platnosti rozhodcovskej doloţky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci, t.j. vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah zaloţený právnou skutočnosťou – spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom konaní nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t.j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom. Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je (ako exekučný titul) v rozpore so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či uţ uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doloţky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci sa od neexistencie či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci 8 6 Cdo 215/2012 za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku. Takúto interpretáciu ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyţaduje účel právnej úpravy premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa tvoriacich samostatné odvetvie práva (spotrebiteľské právo). Týmto účelom je odstránenie značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach zaloţených spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa. Oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu v súvislosti s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej neplatnosťou, nebránia ustanovenia zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“), napr. § 21 ods. 2 alebo § 40 ods. 1 písm. c/ tohto predpisu. Tieto ustanovenia sa týkajú všeobecne účastníkov rozhodcovského konania, ktorými môţu byť aj iné subjekty neţ spotrebiteľ, pričom sa v nich premieta klasická rímska právna zásada (princíp) „vigilantibus iura scripta sunt“ („práva patria bdelým“ alebo „nech si kaţdý stráţi svoje práva“ alebo „zákony sú písané pre bdelých“). Kým nevyuţitie postupu podľa týchto ustanovení v prípade iných účastníkov rozhodcovského konania znamená stratu moţnosti skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v konkrétnej veci (pretoţe inak by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel – boli by nadbytočné), v spotrebiteľských veciach tomu tak nie je. Princíp „vigilantibus iura scripta sunt“ v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje dôleţitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, ţe aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyuţije moţnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa. V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doloţky z dôvodu, ţe nebola individuálne dojednaná a ţe spôsobovala nevyváţenosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech povinného. Listiny predloţené oprávnenou takýto záver umoţňovali. Z úverovej zmluvy uzavretej medzi oprávnenou a povinnou vyplýva, ţe rozhodcovská doloţka bola medzi zmluvnými stranami dohodnutá uţ podpisom zmluvy, keďţe jej súčasťou sú (ako predtlačený formulár) Obchodné podmienky pre úver, a teda aj rozhodcovská doloţka obsiahnutá 9 6 Cdo 215/2012 v článku 11, v bode 11.2 týchto podmienok. Dovolací súd sa stotoţňuje aj s dôvodmi, ktorými súdy v exekučnom konaní odôvodnili nevyváţenosť dohodnutej rozhodcovskej doloţky. Správnym rozhodnutím o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie preto neodňali oprávnenej možnosť konať pred súdom. Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe aj odôvodnenia písomných vyhotovení rozhodnutí (súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu) zodpovedajú poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí tak v zmysle ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p. v spojení s ustanovením § 167 ods. 2 O.s.p., ako aj v zmysle judikatúry ESĽP (napr. Ruiz Torija c. Španielsko z
- decembra 1994, séria A, č. 303-A, s.12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z
- decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z
- mája 1997, Higgins c. Francúzsko z
- februára 1998) a tieţ aj judikatúry Ústavného súdu SR (napr. nález III. ÚS 119/03-30, IV. ÚS 115/03). Bola v nich totiţ daná odpoveď na všetky argumenty relevantné pre rozhodnutie veci. V súvislosti s tvrdením dovolateľky, ţe rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, prípadne ţe by konanie bolo postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, treba zdôrazniť, ţe tieto tvrdenia môţu byť len odôvodnením dovolania v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 písm. b/, písm. c/ O.s.p. v prípade, ak je dovolanie procesne prípustné; samé osebe však prípustnosť dovolania nezakladajú. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). Aj za predpokladu, ţe by tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené, mohli mať za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových 10 6 Cdo 215/2012 záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde. Vzhľadom na uvedené moţno preto zhrnúť, ţe v danom prípade prípustnosť dovolania nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 239 O.s.p. a iné vady konania v zmysle § 237 O.s.p. neboli dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie oprávnenej odmietol (§ 218 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p.), lebo smerovalo proti rozhodnutiu, proti ktorému tento opravný prostriedok nie je neprípustný. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti. V dovolacom konaní úspešnej povinnej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky jej však ţiadne trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, ţe nepodala návrh na ich priznanie. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
- P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
- októbra 2012 JUDr. Daniela Švecová, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová