← Slovensko

o 7 162,71 eur s prísl.

Najvyšší súd Slovenskej republiky 6 Cdo 76,77/2011 U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu K. J., bývajúceho v S., v dovolacom konaní zastúpeného JUDr. Ľubicou Višňovskou, advokátkou so sídlom v Košiciach, Štúrova č. 20, proti ţalovaným 1/ T. K., bývajúcej v K., 2/ D. H., bývajúcej v S., 3/ T. F., bývajúcemu v P., o zaplatenie 7.162,72 Eur (215.784 Sk), vedenej na Okresnom súde Košice II pod sp.zn. 29 C 325/1998, o dovolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo

  1. júla 2010 sp.zn. 5 Co 201/2009 a uzneseniu Krajského súdu v Košiciach z
  2. septembra 2010 sp.zn. 5 Co 201/2009 v spojení s opravným uznesením z
  3. novembra 2010 sp.zn. 5 Co 201/2009, takto r o z h o d o l : Rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo
  4. júla 2010 sp.zn. 5 Co 201/2009 a uznesenie Krajského súdu v Košiciach z
  5. septembra 2010 sp.zn. 5 Co 201/2009 v spojení s opravným uznesením z
  6. novembra 2010 sp.zn. 5 Co 201/2009 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie. O d ô v o d n e n i e Okresný súd Košice II rozsudkom zo
  7. februára 2006 č.k. 29 C 325/98-158 v spojení s opravným uznesením z
  8. februára 2007 a v spojení s uznesením zo
  9. februára 2007 uloţil ţalovanej 1/ povinnosť zaplatiť ţalobcovi sumu 71.928 Sk s príslušnými úrokmi z omeškania a ţalovanému 3/ povinnosť zaplatiť ţalobcovi sumu 143.856 Sk s príslušnými úrokmi z omeškania, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Ţalobu voči ţalovanej 2/, ako aj nad 9 %-né úroky z omeškania zamietol. Ţalovaným 1/ a 3/ uloţil povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť ţalobcovi náhradu trov konania a na účet okresného súdu nahradiť trovy konania štátu. Ţalobcovi uloţil povinnosť zaplatiť trovy konania ţalovanej 2/. Za základ svojho rozhodnutia vzal zistenia, ţe ţalobca počas pobytu v Kanade uskutočneného 2 6 Cdo 76/2011 6 Cdo 77/2011 na pozvanie otca ţalovaných T. H., ktorý zomrel 8.12.1995, vyuţil moţnosť kúpy osobného motorového vozidla typu Mazda 626, ŠPZ Ontario 280 XCO, ţe vozidlo kúpil z vlastných peňaţných prostriedkov (otec ţalovaných T. H., kúpu osobného vozidla pre ţalobcu iba sprostredkoval), ţe jeho prepravu na Slovensko uskutočnil na vlastné náklady a ţe po uplynutí blokačnej doby jedného roka mu malo byť vozidlo formálne odpredané za symbolickú cenu jednej koruny. Tieto zistenia mal preukázané predovšetkým z výsluchu ţalobcu, listinných dôkazov nachádzajúcich sa v spise Okresného súdu Košice I sp.zn. 11 D 67/96, z výsluchu svedka Ing. I. B. a ďalších okolností, ktoré vyšli v konaní najavo svedčiacich v prospech tvrdení ţalobcu. Na základe uvedených zistení dospel k záveru, ţe predmetné osobné motorové vozidlo bolo vo vlastníctve ţalobcu a nie otca ţalovaných. Táto vec bola preto v rozpore so zákonom pojatá do dedičstva po nebohom T. H. a nesprávne pripadla ţalovanému 3/ s povinnosťou vyplatiť ţalovanú 1/ v pomere jednej tretiny z hodnoty vozidla. Keďţe ţalovaný 3/ v priebehu konania vozidlo predal, pripustil uznesením ţalobcom navrhnutú zmenu ţaloby (ţalobca sa pôvodne domáhal určenia, ţe on je výlučným vlastníkom vozidla) a uloţil ţalovaným 1/ a 3/ povinnosť zaplatiť mu peňaţné plnenie pozostávajúce z kúpnej ceny vozidla v sume 6.842,50 kanadských dolárov (CAD), z manipulačného poplatku pri jeho preprave v sume 140 CAD a z dopravných poplatkov za prepravu v sume 1.010 CAD. Právne vec posúdil ako majetkový prospech získaný ţalovanými 1/ a 3/ plnením z právneho dôvodu, ktorý dodatočne odpadol (§ 451 ods. 1 a 2 OZ). Ţalobu smerujúcu proti ţalovanej 2/ zamietol pre nedostatok jej vecnej pasívnej legitimácie v konaní (ţalovanej 2/ nepripadol v dedičskom konaní ţiaden podiel na vozidle). Na námietku premlčania vznesenú ţalovanou 1/ neprihliadol, keď dospel k záveru, ţe k získaniu bezdôvodného obohatenia došlo úmyselne, v ktorom prípade platí 10 ročná objektívna premlčacia doba (§ 107 ods. 2 OZ). Rozhodnutie o trovách odôvodnil zásadou zodpovednosti za výsledok v sporovom konaní (§ 142 ods. 1 O.s.p.). Krajský súd v Košiciach rozsudkom z
  10. júna 2007 sp.zn. 5 Co 81/2007 v spojení s uznesením z
  11. júna 2007 na odvolanie ţalovaných 1/ a 3/ a na odvolanie ţalobcu (jeho odvolanie smerovalo len proti uzneseniu o trovách konania) rozsudok okresného súdu v znení opravného uznesenia a uznesenia o trovách konania zmenil tak, ţe ţalobu zamietol a ţalobcovi nepriznal právo na náhradu trov konania. V osobitnom uznesení uloţil ţalobcovi povinnosť zaplatiť ţalovaným trovy konania a nahradiť štátu ním platené trovy. V otázke vlastníctva osobného motorového vozidla dospel k opačnému záveru, neţ súd prvého stupňa. Z výsledkov vykonaného dokazovania súdom prvého stupňa mal za to, ţe ţalobca 3 6 Cdo 76/2011 6 Cdo 77/2011 nepreukázal vlastnícke právo k predmetu ţaloby a ani to, ţe by na kúpu vozidla boli pouţité jeho finančné prostriedky. Keďţe v konaní nebolo preukázané, ţe ţalobca poskytol ţalovaným nejaké plnenie, právne posúdenie veci súdom prvého stupňa povaţoval za nesprávne. Aj v prípade posúdenia nároku ţalobcu podľa ustanovení Občianskeho zákonníka o bezdôvodnom obohatení, nebolo moţné nárok priznať, vzhľadom na dôvodné dovolanie sa premlčania ţalovanými. Keďţe ţalovaní mali v konaní plný úspech, priznal im osobitným uznesením náhradu trov konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z
  12. marca 2009 sp.zn. 4 Cdo 18/2008 rozsudok a uznesenie krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu nerešpektovania ustanovenia § 213 ods. 2 O.s.p. v znení platnom v čase odvolacieho pojednávania, keď k odlišnému skutkovému záveru, neţ súd prvého stupňa, dospel len na základe prehodnotenia dokazovania vykonaného týmto súdom, bez toho, aby dokazovanie sám zopakoval alebo doplnil a tak si v prejednávanej veci zadováţil rovnocenný podklad pre odlišné hodnotenie dôkazov podľa § 132 O.s.p. V poznámke k právnemu názoru odvolacieho súdu v otázke premlčania uviedol, ţe odvolací súd pri posúdení tejto otázky vychádzal nesprávne zo zistenia, ţe ţalobca nárok na peňaţné plnenie uplatnil na súde aţ
  13. októbra 2005 a následne dospel k nesprávnemu záveru, ţe nárok ţalobcu je premlčaný. Krajský súd v Košiciach konajúc znovu o odvolaniach ţalovaných 1/ a 3/ a ţalobcu (jeho odvolanie smerovalo len proti uzneseniu o trovách konania) po zopakovaní a doplnení dokazovania rozsudkom zo
  14. júla 2010 sp.zn. 5 Co 201/2009 a uznesením z
  15. septembra 2010 sp.zn. 5 Co 201/2009 v spojení s opravným uznesením z
  16. novembra 2010 sp.zn. 5 Co 201/2009, rozsudok okresného súdu v znení opravného uznesenia zmenil tak, ţe ţalobu zamietol, osobitným uznesením ţalovaným priznal náhradu trov konania a uloţil ţalobcovi povinnosť nahradiť štátu ním platené trovy. V odôvodnení rozsudku uviedol, ţe z dôvodov rozhodnutia okresného súdu nie je zrejmé, čo vlastne zistil, keď tvrdí také okolnosti, ktoré si navzájom protirečia (ţe vozidlo bolo vo vlastníctve ţalobcu, resp. ţe bolo pre neho kupované). Po zhodnotení listinných dôkazov (Čestného prehlásenia Dr. J. z
  17. mája 2005, svedeckého prehlásenia M. a A. P. z
  18. mája 1996), výpovede J. H. vypočutého pred súdom prvého stupňa a výpovedí svedkov Ing. B. a svedkyne Dr. J., ktorých výsluchom odvolací súd doplnil dokazovanie, dospel na rozdiel od súdu prvého stupňa ku skutkovým zisteniam, ţe ako kupujúci vozidla vystupoval zomrelý otec ţalovaných T. H., ţe ku kúpe vozidla ho viedla skutočnosť, ţe 4 6 Cdo 76/2011 6 Cdo 77/2011 vozidlo chcel po uplynutí jedného roka od svojho návratu na Slovensko predať ţalobcovi, ţe na zaplatenie kúpnej ceny vozidla neboli pouţité finančné prostriedky ţalobcu a ţe ten iba odovzdal kúpnu cenu 6 842 CAD M. P. a bol T. H. splnomocnený na vybavenie colného odbavenia vozidla. Na výpis zo Slovenskej poľnohospodárskej banky, a.s., Bratislava z
  19. augusta 1995, neprihliadol, lebo ţalobca ho, napriek riadnemu poučeniu podľa § 120 ods. 4 O.s.p., predloţil aţ na odvolacom pojednávaní
  20. januára
  21. V konaní nebolo teda ţiadnym spôsobom preukázané, ţe by ţalobca poskytol ţalovaným nejaké plnenie. Nemohol preto ani odpadnúť právny dôvod neexistujúceho plnenia, z ktorého dôvodu súd prvého stupňa na vec nesprávne aplikoval ustanovenie § 451 ods. 1 a 2 OZ. Jeho rozsudok preto spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Pokiaľ ide o otázku premlčania dospel k záveru, ţe súd prvého stupňa posúdil túto otázku správne, avšak z iných, neţ ním uvedených dôvodov. Rozsudok okresného súdu preto podľa § 220 O.s.p. zmenil a ţalobu v celom rozsahu zamietol. Osobitným uznesením rozhodol o náhrade trov konania. Vzhľadom na plný úspech ţalovaných v konaní (§ 142 pds. 1 O.s.p.) priznal ţalovaným náhradu trov konania a ţalobcu zaviazal v zmysle § 148 ods. 1 O.s.p. zaplatiť štátu aj náhradu trov, ktoré štát platil. Proti tomuto rozsudku a uzneseniu krajského súdu podal včas dovolanie ţalobca. Navrhol napadnuté rozhodnutia odvolacieho súdu zrušiť a vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie. Uviedol, ţe odvolací súd po zrušujúcom rozhodnutí najvyššieho súdu síce rešpektoval jeho rozhodnutie, čo do procesného postupu a prihliadol aj na ním vyslovený právny názor v otázke premlčania, nezaoberal sa však ďalšími otázkami, ktoré dovolací súd vo svojom rozhodnutí vyslovil. Vytýkal krajskému súdu, ţe sa ţiadnym spôsobom nevyporiadal pri zmene rozsudku s otázkou, akú úlohu mal ţalobca v prípade kúpy vozidla, ak dospel k záveru, ţe vozidlo si nekupoval ţalobca, ale právny predchodca ţalovaných. Nesprávne sa vyporiadal s čestným vyhlásením predávajúceho o tom, kto motorové vozidlo kupoval. V tomto smere sa obmedzil iba na konštatovanie, ţe ako kupujúci vystupoval T. H. a ţe odovzdanie kúpnej ceny predávajúcemu ţalobcom ešte nesvedčí tomu, ţe išlo o jeho finančné prostriedky. Všetky dôkazy svedčiace v prospech tvrdení ţalobcu, ţe na kúpu vozidla mal finančné prostriedky, ţe kúpnu cenu sám predávajúcemu vyplatil a ţe len formálne existovali doklady na právneho predchodcu ţalovaných, odvolací súd povaţoval za nedostatočné. Namietal, ţe odvolací súd neprihliadol na ním v odvolacom konaní predloţený dôkaz o existencii finančných prostriedkov nesprávne len z dôvodu, ţe bol riadne poučený podľa § 120 ods. 4 O.s.p. Správne mal vychádzať aj zo stanoviska najvyššieho súdu, 5 6 Cdo 76/2011 6 Cdo 77/2011 v ktorom bolo uvedené, ţe je nutné pre správne posúdenie veci vykonať všetky dôkazy, t.j. aj tie, ktoré súd prvého stupňa nevykonal. Na záver poznamenal, ţe právny predchodca ţalovaných nemal dôvod si tesne pred svojim odchodom na územie Slovenka kupovať v Kanade motorové vozidlo. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods.1 O.s.p.), po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania, ktorý je zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania preskúmal napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu v rozsahu vyplývajúcom z § 242 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, ţe ho treba zrušiť. V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. môţe byť dovolanie podané iba z dôvodov, ţe a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je podľa zákona (§ 242 ods. 1 O.s.p.) viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi. Obligatórne sa zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom posudzuje podľa ich obsahu. Dovolateľ v dovolaní namietal nesprávny postup odvolacieho súdu v tom, ţe odvolací súd nevzal do úvahy dôkaz (výpis zo Slovenskej poľnohospodárskej banky, a.s., Bratislava z
  22. augusta 1995), ktorý nebol uplatnený pred súdom prvého stupňa, čo nesprávne odôvodnil len s poukazom na to, ţe ţalobca bol riadne poučený podľa § 120 ods. 4 O.s.p. Dovolací súd sa preto zaoberal najskôr opodstatnenosťou tejto ţalobcom vznesenej námietky. Rozsudky súdov prvého stupňa vo veci samej moţno s prihliadnutím k novým skutočnostiam a dôkazom v odvolacom konaní preskúmať (pokiaľ nejde o konania podľa § 120 ods. 2 O.s.p.), len v prípadoch uvedených v § 205a ods. 1 O.s.p., t.j. ak sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho) alebo obsadenia súdu, ak má byť nimi preukázané, ţe v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, ak odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4, 6 6 Cdo 76/2011 6 Cdo 77/2011 a ak ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predloţiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa. Odvolací súd je teda povinný posúdiť, či pri preskúmaní rozhodnutia súdu prvého stupňa vezme nové skutočnosti alebo dôkazy do úvahy, zo všetkých vyššie uvedených hľadísk (najmä, ak sú dôvody účastníkom tvrdené), čo musí nájsť odraz aj v dôvodoch rozhodnutia. Navyše, v odvolacom konaní moţno primerane pouţiť ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa (§ 211 ods. 2 O.s.p.), teda mimo iných, tieţ ustanovenie § 120 ods. 1 O.s.p. Aj pre odvolacie konanie preto platí, ţe odvolací súd môţe výnimočne vykonať (a teda aj prihliadnuť) aj iné dôkazy, neţ navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Odvolací súd je preto povinný v prípade, ţe účastník označí nové dôkazy skúmať, či nejde o také dôkazy, vykonanie ktorých je bezpodmienečne nutné pre rozhodnutie vo veci a ktoré by teda výnimočne mohol vykonať aj bez ich označenia účastníkom konania. V posudzovanej veci je z obsahu spisu zrejmé, ţe odvolací súd síce vykonal ţalobcom označený nový listinný dôkaz v súlade s § 129 ods. 1 O.s.p., avšak na neho neprihliadol s odôvodnením, ţe súd prvého stupňa poučil účastníkov, a teda aj ţalobcu podľa § 120 ods. 4 O.s.p. Vôbec sa nezaoberal tým, či týmto dôkazom nemá byť preukázané, ţe v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej a najmä tým, či ho ţalobca bez svojej viny (ne)mohol predloţiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa, keďţe ţalobca uvádzal dôvody, pre ktoré ho pred súdom prvého stupňa neuplatnil. Odvolací súd opomenul tento dôkaz skúmať aj z hľadiska, či nejde o taký dôkaz, vykonanie ktorého je nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci, a teda kedy by ho mohol výnimočne vykonať (a naňho prihliadnuť) aj bez jeho označenia účastníkom konania. Odvolací súd postupoval teda pri skúmaní dôkazu, ţalobcom neuplatneného pred súdom prvého stupňa, ako odvolacieho dôvodu, v rozpore s ustanovením § 205a ods. 1 O.s.p. a § 120 ods. 1 veta druhá O.s.p v spojení s § 211 ods. 2 O.s.p. Navyše, ak odvolací súd odôvodnil neprihliadnutie na dôkaz, ktorý nebol ţalobcom uplatnený pred súdom prvého stupňa, len s poukazom na ustanovenie § 120 ods. 4 O.s.p., ide o rozsudok, ktorý v tejto časti trpí nedostatkom dôvodov a je preto nepresvedčivý. Podľa dovolacieho súdu ani spôsob, akým odvolací súd dospel ku skutkovým zisteniam, nemoţno povaţovať za správny, zákonu zodpovedajúci; následne nemôţu byť správne ani jeho skutkové zistenia, ku ktorým dospel a ani jeho právne závery, ktoré z týchto skutkových zistení vyvodil. 7 6 Cdo 76/2011 6 Cdo 77/2011 Podľa § 120 ods. 1 O.s.p. účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môţe výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Podľa § 125 O.s.p. za dôkaz môţu slúţiť všetky prostriedky, ktorými moţno zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký posudok, správy a vyjadrenia orgánov, fyzických osôb a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch účastníkov. Pokiaľ nie je spôsob vykonania dôkazu predpísaný, určí ho súd. Podľa § 132 O.s.p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to kaţdý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Z vyššie citovaných zákonných ustanovení vyplýva, ţe účastníci sú povinní na svoje tvrdenia navrhnúť dôkazy, pričom za dôkaz môţu slúţiť všetky prostriedky, ktorými moţno zistiť skutočný stav veci. Súd je povinný všetky dôkazy, ktorými je moţné tvrdenú skutočnosť dokázať, vykonať spôsobom uvedeným v zákone a takto vykonané dôkazy zhodnotiť. Hodnotenie dôkazov je činnosť súdu, v rámci ktorej hodnotí vykonané dôkazy z hľadiska ich hodnovernosti, ich pravdivosti, zákonnosti a dôleţitosti. Uţ zo samotného znenia ustanovenia § 132 O.s.p. vyplývajú základné pravidlá, podľa ktorých súd pristupuje k hodnoteniu vykonaných dôkazov. Najskôr hodnotí kaţdý dôkaz jednotlivo a následne takto zhodnotené dôkazy porovnáva v ich vzájomnej súvislosti, pričom v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami nesmie existovať logický rozpor. Pritom v rámci hodnotenia dôkazov je povinný prihliadnuť na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci konania. Okrem toho je pri hodnotení dôkazov potrebné zohľadniť aj iné okolnosti, ako sú vzájomná nadväznosť, súlad alebo rozpor medzi skutočnosťami, ktoré z vykonaného dôkazu vyplývajú a pod. Skutkové zistenie ako výsledok hodnotenia dôkazov nemôţe byť zásadne správne, ak hodnotenie dôkazov súdom nezodpovedá citovanému ustanoveniu § 132 O.s.p., lebo súd hodnotil kaţdý dôkaz len jednotlivo a nie aj v ich vzájomnej súvislosti, lebo opomenul dôleţité skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo ktoré vyšli za konania najavo. Skutkové zistenie nie je správne ani vtedy, ak medzi vykonaným dôkazom (jeho obsahom) a z neho vyvodeným (čiastkovým) skutkovým záverom, je zrejmý nesúlad. Ak určitú skutočnosť je moţné preukázať len na základe 8 6 Cdo 76/2011 6 Cdo 77/2011 nepriamych dôkazov (osoba, s ktorou bola tvrdená dohoda uzavretá, zomrela), pre záver o jej preukázaní, je dostačujúce, aby predmetný skutkový záver bolo moţné s veľkou mierou pravdepodobnosti pripustiť. Nepriame dôkazy nemusia mať takú dôkaznú silu, ktorá nepripúšťa iný skutkový záver, neţ ku ktorému súd dospel, avšak postačuje, ţe s veľkou mierou pravdepodobnosti k tomuto záveru, na rozdiel od iných moţných záverov, vedú. Podľa dovolacieho súdu odvolací súd sa vyššie uvedenými zásadami dôsledne neriadil. V prvom rade treba uviesť, ţe odvolací súd postupoval v rámci hodnotenia dôkazov nesprávne, keď vykonané dôkazy hodnotil len jednotlivo, a nie aj v ich vzájomnej súvislosti a keď jednotlivo hodnotil len výpovede svedkov Ing. B., J. H. a čestné prehlásenie, resp. svedecké prehlásenie Dr. J. a M. a A. P. bez toho, aby uviedol, prečo nepristúpil k hodnoteniu ďalších ním vykonaných, najmä listinných dôkazov. Nemoţno súhlasiť s odvolacím súdom ani v tom, ţe dôkazná sila týchto výpovedí je nepostačujúca preto, ţe o podstatných skutočnostiach sa dozvedeli od T. H. Nebohý T. H. bol totiţ jedinou osobou, ktorá bola na kúpe sporného motorového vozidla spolu so ţalobcom priamo zainteresovaná. Informácie, ktoré T. H. pred svedkami ohľadne kúpy sporného vozidla uviedol, boli teda informácie „z prvej ruky“, ktoré svedkovia získali vnímaním svojimi zmyslami. Len táto skutočnosť nemôţe preto súd viesť k tomu, aby dôkazu urobenému vo forme svedeckej výpovede, resp. vo forme čestného vyhlásenia, nepriznal ţiadnu dôkaznú silu. Za nepresvedčivý a vnútorne rozporný treba povaţovať aj záver odvolacieho súdu urobený v súvislosti so svedeckým prehlásením M. a A. P. z
  23. mája 1996, podľa ktorého z tohto prehlásenia ešte nevyplýva, ţe peniaze vyplatené M. P. patrili ţalobcovi. V uvedenom svedeckom prehlásení (odvolací súd nehodnotil tento dôkaz ako nedôveryhodný, nepravdivý) sa totiţ uvádza nielen to, ţe sprostredkovateľom predaja sporného vozidla bol M. P. a ţe kupujúcim bol ţalobca, ktorý „predmetný automobil kúpil a mne osobne kúpnu cenu vo výške 6.842 CAN aj vyplatil“, ale aj to, kto bol svedkom tejto kúpy (T. H. a A. P.) a na koho 9 6 Cdo 76/2011 6 Cdo 77/2011 poţiadanie a z akého dôvodu vystavil faktúru o zaplatení na meno T. H. (túto časť prehlásenia odvolací súd pominul). Z uvedeného prehlásenia je teda, okrem iného zrejmé, ţe kúpa vozidla sa uskutočnila za prítomnosti T. H. Je preto nelogické, aby peniaze pouţité na zaplatenie kúpnej ceny, ak by nepatrili ţalobcovi, ale T. H., zaplatil sprostredkovateľovi osobne sám ţalobca a nie T. H. Aj skutočnosť, prečo bol v dokladoch uvedený T. H. a nie ţalobca, sa v prehlásení jasne a zrozumiteľne vysvetľuje. Za nesprávny treba povaţovať postup odvolacieho súdu aj v tom, ţe nevzal pri hodnotení dôkazov do úvahy aj ďalšie rozhodné skutočnosti, ktoré vyšli za konania najavo bez toho, aby tento svoj postup náleţitým spôsobom v dôvodoch rozhodnutia vysvetlil. Išlo najmä o skutočnosti, ţe faktúru o zaplatení vozidla mal vţdy vo svojej moci ţalobca, ţe na doklade o preprave vozidla bol, na rozdiel od vozidla typu Chevrolet Corsica prepravovaného T. H. v novembri roku 1993, uvedený ako príjemca ţalobca, ţe ţalobca bol na svoje vlastné náklady vozidlo prevziať v Rotterdame, ţe bol T. H. splnomocnený vybavením „colného odbavenia“ a ţe samotné vozidlo sa aj po smrti T. H. nachádzalo u ţalobcu, ktorý ho vydal ţalovanej strane len za účelom znaleckého ohodnotenia. Podľa dovolacieho súdu všetky tieto okolnosti nie sú v celkovom kontexte daného prípadu nepodstatné a bez právneho významu. Nebol preto dôvod ponechať ich úplne bez povšimnutia tak, ako to nesprávne urobil odvolací súd. Na základe vyššie uvedeného moţno zhrnúť, ţe spôsob, akým odvolací súd postupoval v rámci hodnotenia dôkazov, nezodpovedá ustanoveniu § 132 O.s.p. Následne nemôţu byť preto správne jeho skutkové zistenia, ku ktorým dospel a ani právne závery, ktoré z týchto vadných skutkových zistení vyvodil. Napokon treba uviesť, ţe odvolací súd sa opomenul zaoberať tou časťou ţaloby, v ktorej ţalobca uplatnil nárok na zaplatenie nákladov vynaloţených pri preprave vozidla (manipulačný poplatok v sume 140 CAD a dopravný poplatok v sume 1.010 CAD). V odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu chýba akákoľvek zmienka o tomto nároku. Rozsudok odvolacieho súdu treba preto povaţovať v tejto časti pre nedostatok dôvodov za nepreskúmateľný. 10 6 Cdo 76/2011 6 Cdo 77/2011 Odvolací súd tým, ţe rozsudok v naznačených častiach neodôvodnil v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p., resp. tým, ţe spôsob, akým dospel ku skutkovým zisteniam, nezodpovedá ustanoveniu § 132 O.s.p., zaťaţil konanie vadou uvedenou v § 237 písm. f/ O.s.p., resp. tzv. inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky preto rozsudok odvolacieho súdu a súčasne aj uznesenie krajského súdu z
  24. septembra 2010 v spojení s opravným uznesením, ktorým bolo rozhodnuté o trovách konania, zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b ods. 2 O.s.p.). Dovolací súd pre ďalšie konanie povaţuje za potrebné uviesť, ţe z hľadiska skutkového stavu je nesporné, ţe ţalobca navštívil od
  25. septembra 1995 do
  26. septembra 1995 Kanadu, ţe u sprostredkovateľa M. P. bolo zakúpené
  27. septembra 1995 osobné motorové vozidlo typu Mazda 626, ţe za toto motorové vozidlo bola zaplatená kúpna cena v sume 6.842,50 CAD, ţe na dokladoch od vozidla je uvedených ako kupujúci T. H. a ţe okrem M. P. a jeho brata boli pri kúpe prítomní ţalobca a T. H. Ďalej je nesporné, ţe vozidlo bolo prepravené do Európy a dovezené na Slovensko, pričom pri preprave vozidla bol zaplatený manipulačný poplatok v sume 140 CAD a dopravný poplatok v sume 1.010 CAD. Tieto finančné prostriedky na vyššie uvedené účely boli teda nepochybne zaplatené. Keďţe vlastníctvo k vozidlu nadobudla medzičasom tretia osoba a predmetom ţaloby zostala ţaloba na plnenie, určujúce je zistenie, či vozidlo zaplatil zo svojich peňazí ţalobca alebo právny predchodca ţalovaných. Tým, ţe T. H., ako jedna z osôb priamo zainteresovaných na tejto kúpe zomrel, existujú na preukázanie ţalobcom tvrdenej skutočnosti v podstate len nepriame dôkazy. V takomto prípade je ale pre preukázanie ţalobcom tvrdenej skutočnosti dostačujúce, aby ju bolo moţné, na základe výsledkov vykonaného dokazovania s veľkou mierou pravdepodobnosti, na rozdiel od iného moţného záveru, pripustiť. Odvolací súd mal preto dôkaznú situáciu hodnotiť z toho pohľadu, či všetky vykonané dôkazy a okolnosti, ktoré vyšli v konaní najavo, svedčiace v prospech ţalobcu, s veľkou mierou pravdepodobnosti pripúšťajú iný záver, neţ ten, ţe vozidlo zakúpil T. H., ktorý záver sa vyvodzuje len zo skutočnosti, ţe v dokladoch o kúpe vozidla je uvedený ako kupujúci. V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného konania a tieţ dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 veta tretia O.s.p.). 11 6 Cdo 76/2011 6 Cdo 77/2011 Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
  28. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
  29. novembra 2012 JUDr. Ladislav Górász, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.