258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a vec treba preto interpretovať v súlade so Smernicou Rady 93/13/EHS o neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „Smernica“). Vychádzal z názoru, ţe v exekučnom konaní súd je povinný uţ pri rozhodovaní o ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia ex offo posúdiť povahu zmluvnej podmienky (rozhodcovskej doloţky), ktorou je zaloţená právomoc rozhodcovského súdu vo veci konať a rozhodnúť, z hľadiska jej primeranosti (prijateľnosti), a teda jej platnosti. Za základ svojho rozhodnutia vzal zistenie, ţe rozhodcovský súd vyvodil svoju právomoc konať a rozhodnúť o ţalobe na splnenie povinnosti vrátiť úver aj s príslušenstvom, z bodu 9.2 Obchodných podmienok pre úver (verzia 1/2006), v ktorom je obsiahnutá rozhodcovská doloţka,
ktorej akékoľvek spory, ktoré vzniknú zo zmluvy o úvere a obchodných podmienok (ZoÚ a OP), budú riešené dohodou. V prípade nedosiahnutia dohody klient prijíma návrh Banky na riešenie vzájomných sporov vzniknutých na základe alebo súvisiacich s ZoÚ a OP, vrátane sporov o platnosť, výklad a zánik ZoÚ a OP, v rozhodcovskom konaní pred Stálym rozhodcovským súdom zriadenom pri spoločnosti ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŢNA a MEDIAČNÁ, a.s. (RAM)
jeho vnútorných predpisov s tým, ţe strany sporového konania sa rozhodnutiu RAM podriadia s tým, ţe toto rozhodnutie bude pre nich konečné a záväzné a ţe miestom rozhodcovského konania je Bratislava.
exekučného súdu uvedená rozhodcovská doloţka deleguje všetky právomoci len na rozhodcovský súd v Bratislave, čo môţe sťaţiť povinnému prístup k súdu a nebola dojednaná individuálne; je zaradená do obchodných podmienok pre úver ako súčasť formulárovej (typovej, adhéznej) zmluvy, ktorá splynula s ostatnými štandardnými podmienkami zmluvy. Povinný mohol zmluvu odmietnuť len ako celok, alebo sa podrobiť všetkým podmienkam poskytnutia úveru, teda aj rozhodcovskému konaniu. Dospel preto k záveru, ţe táto rozhodcovská doloţka je v neprospech povinného, a je teda neprijateľná. Výkon práv vyplývajúcich z takto dohodnutej rozhodcovskej doloţky sa prieči dobrým mravom, z ktorého dôvodu ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nevyhovel. Krajský súd v Košiciach na odvolanie oprávneného uznesením z 27. januára 2012 sp.zn. 5 CoE 215/2011 uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. V celom rozsahu sa stotoţnil 3 6 Cdo 98/2012 so skutkovými a právnymi závermi exekučného súdu. Za správny, zákonu zodpovedajúci, povaţoval jeho právny názor,
ktorého zmluva o úvere uzavretá medzi právnym predchodcom oprávneného a povinným, je zmluvou o spotrebiteľskom úvere. Mal za to, ţe exekučný súd pred vydaním poverenia na vykonanie exekúcie je predovšetkým povinný
2 Exekučného poriadku na návrh alebo aj bez návrhu skúmať, či exekučný titul spĺňa materiálne a formálne podmienky vykonateľnosti a v prípade, ak zistí rozpor exekučného titulu so zákonom, musí aj adekvátne procesne zareagovať. Navyše, zákon č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“) v ustanovení § 45 priznáva exekučnému súdu právo preskúmavať rozhodcovský rozsudok i bez návrhu z hľadísk vyjadrených v tomto ustanovení, aj čo do jeho vecnej správnosti. Námietky oprávneného, vznesené z týchto hľadísk, povaţoval preto za nedôvodné. Okrem toho uviedol, ţe i
jeho názoru je rozhodcovská doloţka neprijateľná, lebo spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa (povinného). Keďţe neprijateľná rozhodcovská doloţka je neplatná, rozhodcovský rozsudok je materiálne nevykonateľný, čo je neodstrániteľná prekáţka brániaca exekúcii. Rozhodcovský rozsudok nemôţe byť teda zákonným exekučným titulom na vykonanie exekúcie. Povaţoval preto rozhodnutie exekučného súdu, ktorým zamietol ţiadosť exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, za vecne správne. Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podal včas dovolanie oprávnený. Navrhol, aby dovolací súd uznesenie odvolacieho súdu zmenil a poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie, alebo aby uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnil dovolacími dôvodmi uvedenými v ustanovení § 241 ods. 2. písm. a/, b/, c/ O.s.p.; dovolací dôvod
2 písm. a/ O.s.p. v spojení s ustanoveniami § 237 písm. d/, e/, f/ O.s.p. (v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo, nepodal sa návrh na začatie konania, hoci
zákona bol potrebný, účastníkom konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom).
názoru dovolateľa právoplatný rozhodcovský rozsudok disponuje atribútom právnej záväznosti rovnako ako právoplatný rozsudok všeobecného súdu, a je po uplynutí lehoty na plnenie vykonateľný, t.j. spôsobilý byť podkladom pre exekúciu. Právoplatný rozhodcovský rozsudok je teda prekáţkou pre opätovné prejednanie veci. Exekučný súd nie je preto oprávnený skúmať „materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, rozhodcovské konanie, ani zmluvu, na základe ktorej bol vydaný.“ Ak tak exekučný súd v danej veci urobil, konal v rozpore s ustanovením § 159 ods. 3 O.s.p. Za neprijateľné povaţoval ďalej to, aby súd 4 6 Cdo 98/2012 poprel právoplatnosť a vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku, hoci sa nepodal návrh na začatie konania o jeho zrušení, podanie ktorého bolo
zákona potrebné (§ 40 zákona o rozhodcovskom konaní). Ak napriek tomu konanie prebehlo, ide o prípad vady uvedenej v § 237 písm. e/ O.s.p. Taktieţ namietal, ţe postupom súdov mu bola odňatá moţnosť konať pred súdom a bolo porušené jeho právo na spravodlivý súdny proces
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. Odňatie moţnosti konať pred súdom odôvodnil tým, ţe mu nebolo umoţnené riadne a zákonným spôsobom uplatniť priznané právo z rozhodcovského rozsudku v exekučnom konaní, a ţe prvostupňový i odvolací súd nedostatočne odôvodnili svoje rozhodnutia. Nesúhlasil s názorom exekučného súdu, ţe v exekučnom konaní je exekučný súd oprávnený ex offo skúmať meritórny súlad rozhodcovského rozsudku s hmotnoprávnou úpravou, a teda ţe z úradnej moci je oprávnený rozhodovať o neprijateľnosti rozhodcovskej doloţky.
oprávneného exekučnému súdu to neumoţňuje ţiadne zákonné ustanovenie. Pri skúmaní dôvodov zamietnutia ţiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
2 Exekučného poriadku sa exekučný súd musí obmedziť len na také dôvody, ktoré majú povahu skutkovo zjavných dôvodov. Nemôţe preskúmavať rozhodcovský rozsudok z hľadiska jeho súladu so všeobecne záväznými predpismi. Exekučný súd nie je totiţ vecne príslušný vo veci konať ako súd vyššej inštancie, kasačný súd alebo súd konajúci o opravnom prostriedku (zákon mu neumoţňuje vykonávať dokazovanie vo veci samej, zrušiť alebo zmeniť výrok rozsudku, ktorým sa rozhodlo vo veci samej). Rovnako ani ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom konaní neumoţňuje exekučnému súdu skúmať vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, teda hodnotiť skutkovú a právnu stránku prípadu. Tejto zásade zodpovedá aj vymedzenie dôvodov pre zastavenie exekúcie, včítane dôvodu uvedeného pod písm. c/ ustanovenia § 45 ods. 1 citovaného zákona (toto ustanovenie odkazuje nie na konkrétny obsah plnenia, ale na jeho povahu). Za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie povaţoval nepostačujúce odôvodnenie rozhodnutia exekučného súdu, ako aj odvolacieho súdu. Namietal, ţe v dôsledku nedostatočného odôvodnenia nemal moţnosť podať kvalifikované odvolanie proti uzneseniu exekučného súdu, a ţe odvolací súd sa vôbec nezaoberal ani tými odvolacími dôvodmi, ktoré v odvolaní uviedol. Dovolanie odôvodnil tieţ tým, ţe súdy niţších stupňov povaţovali nesprávne zmluvu o úvere za zmluvu spotrebiteľskú v zmysle Občianskeho zákonníka, a tak na uvedený zmluvný vzťah nesprávne aplikovali ustanovenia na ochranu spotrebiteľa obsiahnuté v Občianskom zákonníku, a ţe záver súdov niţších stupňov,
ktorého rozhodcovská doloţka ja neplatná, je nesprávnou aplikáciou 5 6 Cdo 98/2012 ustanovenia § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka, ktoré navyše v čase dojednania rozhodcovskej doloţky nebolo účinné. Povinný sa k dovolaniu oprávneného nevyjadril. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený v súlade s § 241 ods. 1 O.s.p., skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.), či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno dovolaním napadnúť. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle § 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie konania
1 písm. c/ O.s.p.
2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky. Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadol oprávnený dovolaním, nemá znaky ţiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu 6 6 Cdo 98/2012 uvedenému v ustanovení § 239 ods. 2 písm. a/ aţ c/ O.s.p. Dovolanie oprávneného preto
1 a 2 O.s.p. prípustné nie je. Prípustnosť dovolania oprávneného by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.
tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania
uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo. Oprávnený procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/, b/, c/, g/ O.s.p. netvrdil a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva. Dovolateľ v dovolaní výslovne namietal existenciu vady uvedenej v § 237 písm. d/ O.s.p. tvrdiac, ţe exekučný súd skúmaním „materiálnej správnosti rozhodcovského rozsudku“ opätovne vec prejednal, ďalej existenciu vady uvedenej v § 237 písm. e/ O.s.p. tvrdiac, ţe nebol podaný návrh na zrušenie rozhodcovského rozsudku, hoci
zákona to bolo potrebné, a naostatok aj vadu spočívajúcu v odňatí moţnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ktorú vadu videl v odmietnutí práva na uspokojenie priznanej pohľadávky v exekučnom konaní, hoci zákonné podmienky k tomu neboli splnené, a v nedostatočnom odôvodnení rozsudkov. 7 6 Cdo 98/2012 I. K prvému dovolateľom namietanému dôvodu, dovolací súd uvádza nasledovné:
3 O.s.p. len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôţe sa prejednávať znova. Prekáţka rozsúdenej veci (rei iudicatae) patrí k procesným podmienkam konania a jej existencia (zistenie) v kaţdom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. Jej podstata spočíva v tom, ţe právoplatný rozsudok predstavuje vec rozsúdenú, v ktorom prípade sa vylučuje moţnosť totoţnú vec znova prejednať a o nej rozhodnúť. O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom uţ bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený ţalobným petitom vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, z ktorých uţ bol pôvodne uplatnený (t.j. ak vyplýva z rovnakého skutku). O totoţnosť účastníkov ide najmä vtedy, ak v novom konaní ide o ten istý nárok medzi tými istými účastníkmi. Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či uţ z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej sukcesie. Toto procesné ustanovenie sa uplatní aj v exekučnom konaní (§ 251 ods. 4 O.s.p.). V posudzovanej veci z obsahu spisu vyplýva, ţe konaniu vo veci prejednávanej exekúcie nepredchádzalo ţiadne iné exekučné konanie s tým istým predmetom konania, a ktoré by sa týkalo tých istých účastníkov. Prekáţku rozsúdenej veci pre exekučné konanie netvorí právoplatný rozhodcovský rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní, a to ani vtedy, ak exekučný súd skúma, či exekučný titul vydaný vo forme rozhodcovského rozsudku, je materiálne vykonateľný. Z povahy rozhodcovského konania, ktoré je v zákonom vymedzených prípadoch alternatívnou moţnosťou k súdnemu sporovému konaniu totiţ vyplýva, ţe jeho rezultátom môţe byť titul, splnenia ktorého sa moţno domáhať vykonaním exekúcie. Oprávnený preto neopodstatnene namieta, ţe súdy niţších stupňov zaťaţili konanie vadou uvedenou v § 237 písm. d/ O.s.p. II.
názoru oprávneného je konanie súdov niţších stupňov postihnuté aj vadou
e/ O.s.p., ktorej sa mali, ako to vyplýva z obsahu dovolania, dopustiť tým, 8 6 Cdo 98/2012 ţe nebol podaný návrh na zrušenie rozhodcovského rozsudku, hoci
zákona to bolo potrebné.
dovolacieho súdu o takúto vadu v posudzovanej veci nejde. Ustanovenie § 237 písm. e/ O.s.p. zakladá prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku jednej z neodstrániteľných podmienok konania, návrhu na začatie konania; ak konanie prebieha napriek nedostatku návrhu a nejde o prípad, kedy súd môţe konať aj bez návrhu, je treba konanie zastaviť. Exekučný súd ale v danej veci začal konať na základe ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, o ktorej bol povinný rozhodnúť do 15 dní od jej doručenia (§ 44 Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho – obsahového – hľadiska (§ 41 ods. 2 O.s.p.) nejde zo strany oprávneného o námietku nedostatku návrhu na začatie konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p., ale o námietku inú, ktorú oprávnený uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu súdov niţších stupňov. III. Oprávnený v dovolaní tieţ namieta, ţe súdy mu v konaní odňali moţnosť pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
f/ O.s.p. je dovolanie prípustné, ak bola účastníkovi odňatá moţnosť konať pred súdom. Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania
tohto ustanovenia, je procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme moţnosť pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv. Súdna prax je jednotná v tom, ţe za porušenie práva v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. treba povaţovať aj rozhodnutie exekučného súdu o zamietnutí ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ak pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky. Výsledkom takéhoto rozhodnutia je totiţ zastavenie exekúcie, čím sa oprávnenému v exekučnom konaní odopiera právo na výkon vykonateľného rozhodnutia 9 6 Cdo 98/2012 (porovnaj uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 6 Cdo 24/2010 a sp.zn. 3 Cdo 209/2008). Dovolací súd preto skúmal, či v danej veci nejde o túto vadu konania. V rámci prieskumu rozhodnutí súdov z hľadiska uvedenej vady bolo kľúčové zodpovedanie otázky, či exekučný súd, ktorý koná o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, je pri rozhodovaní o ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie oprávnený aj bez návrhu (ex offo) posúdiť platnosť rozhodcovskej doloţky, na základe ktorej rozhodcovský súd zaloţil svoju právomoc.
2 Exekučného poriadku súd preskúma ţiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul; ak ide o exekučné konanie vykonávané na podklade rozhodnutia vykonateľného
231/1999 Z.z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov, exekučný titul sa nepreskúmava. Ak súd nezistí rozpor ţiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia ţiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul
2 písm. c/ a d/. Ak súd zistí rozpor ţiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, ţiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky uţ v uznesení z 13. októbra 2011 sp.zn. 3 Cdo 146/2011 uverejnenom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 3 rok 2012 pod rad. č. 46, (dostupnej na internetových stránkach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nssr.gov.sk), zaujal stanovisko, ţe pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Vychádzal pritom z jednotného názoru súdnej praxe, ţe uţ v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie, sa exekučný súd v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, okrem iného zaoberá tým, či rozhodnutie (iný titul) uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané v súlade so zákonom, t.j. či bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných 10 6 Cdo 98/2012 právnych predpisoch ide o rozhodnutie (iný titul) vykonateľné tak po stránke formálnej (z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané), ako aj materiálnej (z aspektu obsahových náleţitostí rozhodnutia – jednak určitosti, zrozumiteľnosti, a presnosti označenia subjektov práv a povinností, jednak vyjadrenia uloţenej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať). Exekučný súd je teda uţ v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie bezpochyby oprávnený posúdiť, či oprávneným označený exekučný titul (ne)bol vydaný k tomu kompetentným orgánom (túto skutočnosť napokon nepopiera ani dovolateľ). Význam tohto oprávnenia tkvie v tom, ţe ak exekučný titul vydal orgán, ktorý k tomu nemal právomoc, ide o rozhodnutie ničotné, nevyvolávajúce ţiadne právne účinky. Takéto rozhodnutie nespĺňa predpoklad materiálnej vykonateľnosti (záväznosť) a na jeho základe nemoţno preto viesť nútený výkon rozhodnutia. Osobitosť postavenia rozhodcovského súdu spočíva medzi iným v tom, ţe jeho právomoc vec prejednať a rozhodnúť sa odvodzuje od rozhodcovskej zmluvy. Predpokladom právomoci rozhodcovského súdu je teda platné uzavretie rozhodcovskej zmluvy medzi zmluvnými stranami, a to či uţ vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doloţky. Ak teda právomoc rozhodcovského súdu je závislá od existencie platnej rozhodcovskej zmluvy a exekučný súd má povinnosť v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, okrem iného, zisťovať rozpor exekučného titulu so zákonom, t.j. aj to, či bol vydaný orgánom s právomocou na jeho vydanie, je logické, ţe exekučný súd musí pri tomto zisťovaní posúdiť, nielen to, či rozhodcovská zmluva bola medzi zmluvnými stranami vôbec uzavretá, ale aj to, či bola uzavretá platne. Iba platná rozhodcovská zmluva môţe totiţ zaloţiť právomoc rozhodcovského súdu na jej základe určitú vec prejednať a rozhodnúť; absolútna neplatnosť právneho úkonu má za následok akoby právny úkon nebol nikdy uzavretý. Uvedené moţno
dovolacieho súdu zhrnúť tak, ţe exekučný súd, ktorý koná o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ak má pre to dostatok skutkových a právnych poznatkov, je v zmysle ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku oprávnený a zároveň povinný uţ v štádiu rozhodovania o ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie aj bez návrhu (ex offo) skúmať, či rozhodcovská zmluva medzi zmluvnými stranami bola uzavretá platne. Ak exekučný súd zistí, ţe právomoc rozhodcovského súdu bola zaloţená na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy, prislúcha 11 6 Cdo 98/2012 mu právo vyvodiť všetky dôsledky vyplývajúce z príslušných právnych predpisov pre to, aby zmluvná strana nebola uvedenou doloţkou viazaná. Nemoţno preto prisvedčiť dovolateľovi v tom, ţe zo ţiadneho ustanovenia procesného predpisu exekučnému súdu nevyplýva oprávnenie rozhodcovskú doloţku posúdiť z hľadiska jej platnosti. V preskúmavanej veci bol preto plne opodstatnený a zákonnom podloţený postup exekučného súdu, ktorý po podaní ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie skúmal, či rozhodcovská doloţka bola uzavretá platne. Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského súdu a nesmeroval k „zrušeniu“ tohto rozhodnutia; exekučný súd si ani neosvojoval postavenie odvolacieho súdu, tak ako to mylne tvrdil v svojom dovolaní dovolateľ. Skúmaním platnosti rozhodcovskej doloţky exekučný súd len realizoval svoje oprávnenie vyplývajúce mu z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom. K samotnému záveru exekučného súdu v súvislosti s rozhodcovskou doloţkou (jej prijateľnosti a teda platnosti) treba uviesť, ţe v danom prípade mal exekučný súd k dispozícii rozhodujúce skutkové podklady, z ktorých bol schopný získať potrebné informácie o skutkovom a právnom stave (z rozhodcovského rozsudku zo 16. júna 2010 sp.zn. WHA0110023 vydaného Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri spoločnosti ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŢNA a MEDIAČNÁ, je okrem iného zrejmé, ţe rozhodcovský súd zaloţil svoju právomoc na ustanovení bodu 9.2 Obchodných podmienok pre úver, na zmluve o úvere z 19. septembra 2006 a na Obchodných podmienkach pre úver – verzia 1/2006). Otázku prijateľnosti rozhodcovskej doloţky skúmal z aspektov, ktoré Smernica v čl. 3 bod. 1. a 2. (individuálne dojednanie podmienky) a v bode 1. písm. q/ prílohy k Smernici (zbavenie spotrebiteľa práva podať ţalobu) výslovne pripúšťa. Jeho skutkové závery, ktoré v súvislosti s platnosťou rozhodcovskej doloţky urobil, majú povahu zjavných skutkových zistení vyplývajúcich z vyššie uvedených podkladov. Záver exekučného súdu o tom, ţe skúmaná rozhodcovská doloţka je neprijateľná, a preto je neplatná, nie je v zjavnom rozpore s obsahom spisu. Listiny, ktoré mal exekučný súd k dispozícii, takýto záver umoţňovali. 12 6 Cdo 98/2012 Keďţe exekučný súd zistil uţ pri postupe
2 Exekučného poriadku, ţe exekučný titul vo forme rozhodcovského rozsudku predloţeného oprávneným, je v rozpore so zákonom, dospel k správnemu záveru, ţe nie sú splnené podmienky pre udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Pokiaľ súd prvého stupňa predmetnú ţiadosť zamietol a odvolací súd jeho rozhodnutie potvrdil, nešlo o prípad zamietnutia ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, hoci pre toto rozhodnutie neboli splnené zákonné predpoklady. Postup súdov niţších stupňov nemal preto za následok odňatie moţnosti oprávnenému pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
názoru dovolacieho súdu nie je opodstatnená ani námietka dovolateľa týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí exekučného a odvolacieho súdu.
2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhované dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
2 O.s.p. ak nie je ďalej ustanovené inak, pouţijú sa na uznesenie primerane ustanovenia o rozsudku. Je nepochybné, ţe jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpoveď na všetky relevantné právne a skutkové otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (IV. ÚS 115/03). Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán, avšak s výhradou, ţe majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, I. ÚS 353/06, II. ÚS 220/08, III. ÚS 12/07, IV. ÚS 163/08). Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom ustanovení. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 ods. 3 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na kaţdú námietku alebo argument 13 6 Cdo 98/2012 v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). V preskúmavanej veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov zodpovedajú vyššie uvedeným poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí. Exekučný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, k akým skutkovým záverom dospel, ktoré právne predpisy aplikoval na prejednávanú vec a z akých právnych záverov vychádzal. Prijatý záver o nesplnení podmienok pre vyhovenie ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vysvetlil zrozumiteľne a v dostatočnom rozsahu. Odvolací súd sa stotoţnil s dôvodmi rozhodnutia exekučného súdu, sám tieto dôvody doplnil a tieţ vysvetlil, prečo sa nestotoţnil s námietkami oprávnenej uvedenými v odvolaní. Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia dalo tak odpoveď na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany oprávnenej, keď v dostatočnom rozsahu zodpovedalo, prečo nemohlo byť vyhovené ţiadosti poţadovanej súdnym exekútorom. Okolnosť, ţe táto odpoveď neúspešného oprávneného neuspokojuje, neznamená, ţe odôvodnenie nespĺňa parametre zákonného rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p.; za odňatie moţnosti konať pred súdom v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie
predstáv či poţiadaviek oprávneného. Moţno zhrnúť, ţe z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.
dovolacieho súdu skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky; odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu ako celok poţiadavky zákona na odôvodnenie rozhodnutia spĺňa. IV. Dovolateľom namietané ďalšie vady v konaní a rozhodnutí súdov, t.j. ţe ich konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a ţe ich rozhodnutia spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. b/, c/ O.s.p.), sú síce prípustnými dovolacími dôvodmi, samotné ale prípustnosť dovolania nezakladajú. Dovolanie je v ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku upravené ako 14 6 Cdo 98/2012 mimoriadny opravný prostriedok, ktorý nemoţno podať proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu; pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania, nemoţno napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému prieskumu, a preto ani zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia. Keďţe prípustnosť dovolania nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 239 O.s.p. a neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie oprávneného
1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti oprávnenému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však ţiadne trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, ţe nepodal návrh na ich priznanie. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 16. januára 2013 JUDr. Ladislav Górász, v r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.