Najvyšší súd 6 Cdo 173/2011 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne H. L.Š., zastúpenej JUDr. Tiborom Sojkom, advokátom so sídlom v L., A. Sládkoviča č. 1, proti ţalovanej Západoslovenskej vodárenskej spoločnosti, a.s., so sídlom v Nitre, Nábreţie za hydrocentrálou č. 4, IČO: 36 550 949, zastúpenej Advokátskou kanceláriou JURIKA & KELTOŠ, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Mickiewiczova č. 2, v mene ktorej koná ako konateľ advokát Mgr. Martin Keltoš, o náhradu za vecné bremeno, vedenej na Okresnom súde L. pod sp.zn. 7 C 111/2006, o dovolaní ţalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Nitre z
- marca 2011 sp.zn. 9 Co 276/2010 takto r o z h o d o l : Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Nitre z
- marca 2011 sp.zn. 9 Co 276/2010 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie. O d ô v o d n e n i e Ţalobou podanou na Okresnom súde L.
- júla 2006 sa ţalobkyňa domáhala voči ţalovanej zaplatenia sumy 300 000 Sk (9 958,18 EUR) predstavujúcej náhradu za vecné bremeno zriadené v súvislosti s výstavbou vodohospodárskeho diela (vodovodu) na pozemku v jej výlučnom vlastníctve, zapísanému v katastri nehnuteľností pre kat. úz. L. na liste vlastníctva č. X. ako parcela reg. „C“ č. 9395/3 – orná pôda o výmere 27 053 m
- V ţalobe uviedla, ţe rozhodnutím vydaným Okresným úradom v L., odborom ţivotného prostredia dňa
- septembra 2001 č. T-2001/01414-Vod/CH, ktoré nadobudlo právoplatnosť
- októbra 2001, bolo právnemu predchodcovi ţalovanej (Západoslovenské vodárne a kanalizácie š.p. ) povolené zriadenie vodohospodárskeho diela „Prívod vody a vodovodné siete v obciach ochranného pásma JE Mochovce, objekt L. – prepojenie vodomerov“, pričom vlastníkom dotknutých pozemkov bola uloţená povinnosť trpieť vykonanie stavebných prác a v nevyhnutnom rozsahu aj prác súvisiacich s prevádzkou a údrţbou vodohospodárskeho 6 Cdo 173/2011 2 diela, a zároveň im bol uloţený zákaz stavať trvalé objekty a vykonávať činnosti, ktoré by bránili uţívaniu stavby k určenému cieľu, a to v ochrannom pásme stanovenom nad vodovodným potrubím na obidve strany v šírke 2,0 m. Napriek opakovaným ţiadostiam o zaplatenie náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva vyššie uvedeným spôsobom jej ţalovaná toto plnenie neposkytla. Okresný súd L. (ďalej len „súd prvého stupňa“ alebo „prvostupňový súd“) rozsudkom z
- júla 2010 č.k. 7C 111/2006-278 uloţil ţalovanej povinnosť zaplatiť ţalobkyni sumu 8 600 EUR do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia a vo zvyšku ţalobu zamietol. Zároveň rozhodol o povinnosti ţalovanej zaplatiť ţalobkyni v rovnakej lehote náhradu trov konania 1 619,91 EUR a zaplatiť na účet súdu sumu 0,03 EUR. Vyhovujúci výrok vo veci samej odôvodnil výsledkami vykonaného dokazovania, z ktorého vyvodil záver o opodstatnenosti uplatneného nároku do výšky hodnoty vecného bremena zistenej znaleckým posudkom. Námietku premlčania vznesenú ţalovanou nepovaţoval za dôvodnú poukazujúc na to, ţe vecné bremeno bolo zapísané v katastri nehnuteľností na príslušnom liste vlastníctva záznamom dňa
- júla 2004, preto ţalobou podanou na súde
- júla 2006 bol nárok na náhradu uplatnený včas. Krajský súd v Nitre (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie ţalovanej rozsudkom z
- marca 2011 sp.zn. 9 Co 276/2010 rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutom vyhovujúcom výroku zmenil tak, ţe ţalobu zamietol. Zároveň rozhodol, ţe ţalovanej sa nepriznáva náhrada trov konania. Na rozdiel od súdu prvého stupňa bol toho názoru, ţe uplatnený nárok je premlčaný, preto ho nemoţno priznať. V odôvodnení rozsudku uviedol, ţe k vzniku vecného bremena došlo momentom nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o povolení zriadenia vodohospodárskeho diela, t.j. dňom
- októbra
- Nasledujúcim dňom začala ţalobkyni plynúť všeobecná trojročná premlčacia doba vyplývajúca z ustanovenia § 101 Obč. zákonníka. Keďţe ţalobkyňa si uplatnila nárok na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva z dôvodu jeho zaťaţenia vecným bremenom ţalobou podanou na súde aţ
- júla 2006 a ţalovaná v konaní vzniesla námietku premlčania, došlo tým k zániku nároku, t.j. k strate jeho súdnej vymáhateľnosti. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie ţalobkyňa. Navrhla, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zmenil a uloţil ţalovanej povinnosť zaplatiť jej 8 600 EUR z titulu primeranej náhrady za zriadenie práva vecného bremena. Dovolanie 6 Cdo 173/2011 3 odôvodnila nesprávnym právnym posúdením veci odvolacím súdom. Poukazovala na to, ţe ţalovaná listom z
- septembra 2003 jednostranne uznala svoj dlh voči nej z dôvodu náhrady za obmedzenie jej vlastníckeho práva vecným bremenom, pričom aj výška dlhu bola aktuálnymi cenovými predpismi ľahko objektivizovateľná a dokonca aj objektívne určená, keďţe ţalovaná sama objednala vyhotovenie znaleckého posudku na vyčíslenie tejto náhrady. Ţalovaná vo vyjadrení k dovolaniu navrhla tento mimoriadny opravný prostriedok ako nedôvodný zamietnuť poukazujúc na to, ţe jej prípis z
- septembra 2003 nemoţno povaţovať za uznanie dlhu, pretoţe neobsahuje zákonom predpísané náleţitosti pre takýto právny úkon. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) preskúmal dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu a dospel k záveru, ţe ho treba zrušiť. Z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. vyplýva, ţe dovolací súd je viazaný rozsahom dovolania, ako aj uplatneným dovolacím dôvodom. Obligatórne sa zaoberá len vadami konania uvedenými v § 237 O.s.p. a inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Podľa názoru dovolacieho súdu konanie pred odvolacím súdom bolo postihnuté tzv. inou vadou konania majúcou za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Za inú vadu konania sa spravidla povaţuje najmä porušenie ustanovení o dokazovaní, a to tým, ţe súd vôbec nezisťoval skutočnosti rozhodujúce pre posúdenie veci aj napriek tomu, ţe boli tvrdené a na ich preukázanie boli navrhnuté dôkazy, porušenie ustanovení o vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov, (napr. osoba, ktorá mala byť vypočutá ako svedok, bola vypočutá ako účastník konania, svedok nebol o svojich povinnostiach riadne poučený, dôkaz listinou bol vykonaný v rozpore s § 129 O.s.p. a pod.), nevykonanie dôkazu navrhnutého účastníkom na preukázanie rozhodujúcej skutočnosti, hoci súd následne dospel k záveru, ţe účastník neuniesol dôkazné bremeno, odklon odvolacieho súdu od skutkových záverov súdu prvého stupňa bez zopakovania dôkazov alebo doplnenia dokazovania, nesplnenie poučovacej povinnosti, zohľadnenie skutočností, ktoré z dokazovania nevyplynuli, 6 Cdo 173/2011 4 opomenutie rozhodných skutočností, ktoré vyšli v konaní najavo, ako aj porušenie pravidiel logického myslenia pri vyvodzovaní skutkových zistení z vykonaných dôkazov. V preskúmavanej veci súčasťou skutkového stavu zisteného súdom prvého stupňa, od ktorého sa odvolací súd neodchýlil, boli aj skutkové zistenia o obsahu korešpodencie medzi účastníkmi, ktorá predchádzala uplatneniu nároku podaním ţaloby. Z týchto zistení vyplynulo, ţe ţalovaná na písomnú výzvu ţalobkyne o poskytnutie náhrady za vecné bremeno reagovala listom z
- septembra 2003, v ktorom uviedla, ţe vlastník pozemku má právo na náhradu za nútené obmedzenie uţívania nehnuteľnosti, no vzhľadom na to, ţe proces zriadenia vecného bremena je zdĺhavejšia činnosť, bude môcť zaplatiť ţalobkyni uvedenú náhradu aţ po vypracovaní geometrických plánov a zapísaní vecného bremena v katastri nehnuteľností, a ţe na vyčíslenie tejto náhrady objednáva vyhotovenie znaleckého posudku (list ţalovanej zo
- novembra 2004 adresovaný znalkyni a zaslaný na vedomie ţalobkyni). Tým, ţe odvolací súd na uvedené skutočnosti, ktoré vyšli v konaní najavo, neprihliadol, zaťaţil konanie vadou majúcou za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Z hľadiska dôvodnosti vznesenej námietky premlčania mohli mať tieto skutočnosti rozhodujúci význam. Ak by totiţ umoţňovali záver o uznaní dlhu ţalovanou, mala by táto okolnosť v zmysle § 110 ods. 1 Obč. zákonníka za následok plynutie desaťročnej premlčacej doby odo dňa, keď k uznaniu došlo. Pri posudzovaní premlčania uplatneného práva je súd povinný zaoberať sa všetkými do úvahy prichádzajúcimi ustanoveniami vymedzujúcimi dĺţku premlčacej doby a začiatok jej plynutia. Táto povinnosť súdu vyplýva z ustanovenia § 100 ods. 1 Obč. zákonníka, ktoré explicitne odkazuje na ustanovenia § 101 aţ 110 tohto právneho predpisu. Keďţe v dôsledku opomenutia relevantných skutočností sa odvolací súd nezaoberal moţnosťou aplikácie § 110 ods. 1 Obč. zákonníka na daný prípad, bol jeho právny záver o premlčaní uplatneného nároku predčasný, a teda nesprávny. Odvolací súd sa s otázkou prípadného uznania či neuznania dlhu zo strany ţalovanej nijako nevysporiadal ani v odôvodnení svojho rozsudku, hoci zástupca ţalobkyne na odvolacom pojednávaní na uznanie dlhu ţalovanou výslovne poukazoval. V tejto časti treba preto povaţovať rozsudok odvolacieho súdu za nepreskúmateľný, čo má za následok aj vadu konania spočívajúcu v odňatí moţnosti ţalobkyne konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) O.s.p. 6 Cdo 173/2011 5 Z dôvodu uvedených vád konania dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu podľa § 243b ods. 1 O.s.p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Za účelom efektivity ďalšieho konania dovolací súd povaţuje za potrebné poznamenať, ţe pre vznik účinkov uznania dlhu ako jednostranného právneho úkonu dlţníka adresovaného veriteľovi, vyplývajúcich z § 110 ods. 1 Obč. zákonníka, tento právny predpis v § 558 (upravujúcim uznanie dlhu) nevyţaduje, aby sa dlţník v uznávacom prejave zaviazal na plnenie, ale stačí, ţe z obsahu písomného prejavu je zrejmé, ţe si je svojej povinnosti vedomý. Nie je ani nevyhnutné uviesť výslovne dôvod dlhu priamo v uznávacom prejave a ani dobu, v ktorej bude dlh splnený. Uznávací prejav však musí obsahovať také údaje, z ktorých za prípadnej pomoci výkladu podľa § 35 Obč. zákonníka dôvod dlhu nepochybne vyplýva. Poţiadavka uznávacieho prejavu čo do dôvodu a výšky je splnená aj bez výslovného pouţitia výrazu „uznanie dlhu“, ak z okolností prípadu je nepochybné, ţe išlo o uznávací prejav (R 25/1993). Pokiaľ ide o výšku uznaného dlhu, je postačujúce, ak je táto vyjadrená tak, ţe je objektívne určiteľná. Dovolací súd ďalej dodáva, ţe zásada spravodlivej ochrany práv vyplývajúca z § 1 O.s.p. vyţaduje, aby občianske súdne konanie ako celok bolo spravodlivé. Spravodlivosť musí byť vţdy prítomná v procese, ktorým sudca interpretuje a aplikuje právo, ako hodnotový činiteľ spoločný všetkým demokratickým právnym poriadkom. Pri zisťovaní a formulovaní odpovede súdu, čo je konkrétnym právom v prejednávanej veci, musí byť tento hodnotový činiteľ rešpektovaný v maximálnej miere. Pre nachádzanie práva je nevyhnutné vychádzať z individuálnych okolností kaţdého jednotlivého prípadu. Poţiadavka spravodlivého konania ako celku a povinnosť súdu rozhodovať v súlade s pravidlami slušnosti (ekvity) v prejednávanej veci znamená, ţe v prípade, ak by nemalo ísť o uznávací prejav vôle ţalovanej, bude povinnosťou odvolacieho súdu zaoberať sa otázkou, či vznesenie námietky premlčania neodporuje dobrým mravom. Nevyhnutnosť riešenia konfliktu medzi právnou istotou (ktorá sa má dosiahnuť námietkou premlčania) a spravodlivosťou vyţadujú totiţ konkrétne okolnosti danej veci. Ide predovšetkým o okolnosť, ţe pokiaľ na otázku začiatku plynutia premlčacej doby na uplatnenie nároku na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva vznikom vecného bremena podľa špeciálneho predpisu (zákona č. 138/1973 Zb. o vodách) nemali ani súdy v základnom konaní jednotnú a ustálenú odpoveď, môţe sa uplatnenie následkov premlčania javiť ako neprimeraný postih 6 Cdo 173/2011 6 ţalobkyne, a ďalej o okolnosť, ţe ţalovaná utvrdzovala ţalobkyňu vo viere, ţe po zápise vecného bremena v katastri nehnuteľností a zistení hodnoty vecného bremena znaleckým posudkom jej táto náhrada bude poskytnutá. Dovolací súd v tejto súvislosti pripomína, ţe súčasťou dobrých mravov je dobrá viera (bona fides) v zmysle poctivosti, vernosti danému slovu a mravnej povinnosti splniť záväzok. Je to morálne kritérium posudzovania správania sa, ktoré má dve stránky – poctivosť vlastnú a zároveň dôveru v poctivosť druhých i vieru v dôveryhodnosť ako takú. Stálosť a pravdivosť v sľuboch a dohodách bola uţ v rímskom práve chápaná ako základ spravodlivosti. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
- P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
- januára 2013 JUDr. Rudolf Čirč, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová