Najvyšší súd 6 Cdo 140/2012 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne G. Č., bývajúcej v T., v dovolacom konaní zastúpenej JUDr. Jánom Červeňans

§ 237písm.

f/ O.s.p., z ktorého dovolacieho dôvodu vyvodzujú i prípustnosť svojho dovolania. Tento dovolací dôvod zakladajú na tom, že podľa ich názoru „im bolo odopreté právo na riadne rozhodnutie vo veci, vrátane jeho odôvodnenia, a teda bola im odopretá možnosť plného uplatnenia práv vyplývajúcich z príslušnej právnej normy“. Podľa žalovaných „súdna prax“ síce pripúšťa, aby sa odvolací súd odvolal na dôvody rozsudku súdu prvého stupňa, nie však vtedy, ak súd prvého stupňa nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia sa mal preto riadne vyrovnať s ich zásadnými tvrdeniami o nulitnosti výmeru a o splnení predpokladov vzniku ich vlastníctva vydržaním. Tvrdia, že odvolací súd sa vôbec 3 6 Cdo 140/2012 nevyrovnal s ich argumentáciou, tieto ignoroval a ani „nedefinoval právnu úpravu podporujúcu ním prezentovaný právny názor“. Žalovaní v ďalších častiach dovolania podrobne vyložili svoje dôvody, z ktorých majú za to, že výmer je aktom nulitným a že ich právni predchodcovia k sporným nehnuteľnostiam nadobudli vlastnícke právo vydržaním, a naostatok popreli aj správnosť záverov súdov o tom, že v konaní nebolo preukázané, že by sa právni predchodcovia žalobkyne vzdali prídelu. Navrhli, aby dovolací súd na základe ich dovolania zmenil napadnutý rozsudok odvolacieho súdu tak, že zmení rozsudok súdu prvého stupňa a žalobu zamietne. Žalobkyňa navrhla dovolanie žalovaných zamietnuť, pretože ním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu je správny a postupom súdov nebola žalovaným odňatá možnosť konať pred súdom. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení, že dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), riadne zastúpení (§ 241 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel k záveru, že dovolanie bolo podané proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok nie je prípustný, preto ho treba odmietnuť. Dovolací súd pritom vychádzal z týchto záverov. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne. V záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha obmedzeniam, resp. podmienkam (čl. 46 ods. 4

čl. 51 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú ustanovenia § 236 a nasl. O.s.p. (I. ÚS 4/2011). Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania osobitné postavenie. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/, b/ O.s.p.) a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) vád a že dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu len pokiaľ to pripúšťa zákon (§ 236 4 6 Cdo 140/2012 ods. 1 O.s.p.). V preskúmavanej veci žalovaní napadli dovolaním rozhodnutie odvolacieho súdu vydané vo forme rozsudku, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa. Podmienky prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku odvolacieho súdu sú upravené v ustanoveniach § 238 O.s.p. Prípustnosť dovolania žalovaných v predmetnej veci podľa týchto ustanovení ale neprichádza do úvahy. Nejde totiž o zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu vo veci samej, ani o rozsudok, v ktorom by sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci, pretože dovolací súd v tejto veci ešte nerozhodoval. Rovnako nejde o rozsudok, vo výroku ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, ani o rozsudok, ktorým by bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým by súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. Ak súdne konanie trpí niektorou z vád vymenovaných v ustanovení § 237 O.s.p., možno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, pri ktorých je inak dovolanie z hľadiska § 238 O.s.p. neprípustné. Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.) skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 písm. a/ až g/ O.s.p., dovolací súd sa ďalej zaoberal otázkou, či nie je daná prípustnosť dovolania v zmysle tohto zákonného ustanovenia, teda či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti byť účastníkom konania, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad absencie návrhu na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný, prípad odňatia možnosti účastníkovi pred súdom konať a rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania súdom nesprávne obsadeným. Osobitne sa zaoberal námietkou žalovaných, že konanie trpí vadou uvedenou v § 237 písm. f/ O.s.p. spočívajúcou v nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozhodnutia odvolacieho, ako aj prvostupňového súdu. Úvodom k tejto dovolacej námietke treba pripomenúť, že podľa uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 115/03 z

1. júla 2003: „Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec 5 6 Cdo 140/2012 podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces“. Dovolací súd považuje za potrebné v tejto súvislosti upozorniť aj na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 78/05 zo
2. marca 2005, podľa ktorého: „Súčasťou základného práva na súdnu ochranu v občianskom súdnom konaní podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je právo na odôvodnenie, ktorého štruktúra je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O.s.p. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní“. Naostatok nemožno opomenúť ani ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p. (nie súdnu prax, ako to tvrdia žalovaní v dovolaní), v zmysle ktorého je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Tá je podmienená stotožnením sa so skutkovými aj právnymi dôvodmi rozhodnutia prvostupňového súdu v plnom rozsahu. V takomto prípade je postačujúce v odôvodnení skonštatovať správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti ďalšie dôvody. Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších stupňov zodpovedajú vyššie uvedeným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Súd prvého stupňa dostatočne a presvedčivo objasnil, z akých úvah vychádzal pri závere, že boli splnené všetky podmienky vzniku vlastníctva právnych predchodcov žalobkyne na základe výmeru a prečo nie je možné považovať tento výmer za akt nulitný. Rovnako vysvetlil dôvody, z ktorých mal za to, že právni predchodcovia žalovaných nemohli nadobudnúť vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam vydržaním, 6 6 Cdo 140/2012 ako aj ďalšie pre posúdenie veci rozhodujúce skutočnosti. Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a že odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia. Nemožno nechať bez povšimnutia, že súd prvého stupňa bol pri svojom rozhodovaní viazaný právnymi závermi odvolacieho súdu vyslovenými v jeho zrušujúcom uznesení z
3. januára 2010, ktoré rovnako vychádzalo pri posudzovaní platnosti a účinnosti výmeru zo záverov dovolacieho súdu v obdobnej veci, rozhodovanej pod sp. zn. 4 Cdo 48/
4. Nie je nedostatkom odôvodnenia súdu prvého stupňa, ak sa odvoláva alebo opakuje závery nadriadeného súdu, ktorými je viazaný. Krajský súd, ktorý zotrval na svojich záveroch uvedených vo svojom zrušujúcom uznesení, sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením rozsudku prvostupňového súdu, ktorý považoval za vecne správny. Jeho postup bol teda v súlade s ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p. umožňujúcim odvolaciemu súdu podrobnejšie nezdôvodňovať svoje rozhodnutie a odkázať na dôvody obsiahnuté v prvostupňovom rozhodnutí, ak sa s nimi plne stotožňuje. Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že súdy neodôvodnili svoje rozhodnutia podľa predstáv žalovaných. Žalovanými namietané ďalšie vady konaní a rozhodnutí súdov, t. j. že ich konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (ktorú naostatok žalovaní ani nekonkretizujú) a že ich rozhodnutia spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. b/, c/ O.s.p.), sú síce prípustnými dovolacími dôvodmi, samotné ale prípustnosť dovolania nezakladajú. Ako už bolo uvedené vyššie, dovolanie je v ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku upravené ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý nemožno podať proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu; pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania, nemožno napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému prieskumu, a preto ani zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia. Keďže prípustnosť dovolania žalovaných nemožno vyvodiť z ustanovení § 238 O.s.p. a neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky 7 6 Cdo 140/2012 ich dovolanie odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.

§ 243bods.

5 O.s.p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný. V dovolacom konaní úspešnej žalobkyni vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti žalovaným, ktorí úspech nemali (§ 243b ods. 5 O.s.p.

§ 224ods.

1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Žalobkyňa v dovolacom konaní podala návrh na rozhodnutie o trovách tohto konania a požadovanú náhradu vyčíslila sumou 159,17 € za dva úkony právnej pomoci (prevzatie a príprava zastúpenia a vyjadrenie na dovolanie). Dovolací súd jej priznal náhradu trov dovolacieho konania vo výške zodpovedajúcej odmene advokáta za jeden úkon právnej služby (vyjadrenie z

1. mája 2012 k dovolaniu). Vychádzal z § 11 ods. 1 písm. a/ a § 14 ods. 1 písm. b/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb a žalobkyni priznal náhradu trov dovolacieho konania vo výške 79,58 € (odmena 58,69 € + režijný paušál 7,63 € + DPH 13,26 €). Nepriznal jej náhradu za úkon právnej pomoci spočívajúci v prevzatí a príprave zastúpenia v dovolacom konaní, keďže ňou zvolený zástupca ju zastupoval aj v základnom konaní. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
2. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
3. februára 2013 JUDr. Ladislav Górász, v. r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Viera Čulenová