Obsah (7)

§ 142§ 224§ 157§ 211§ 48§ 679§ 9

Najvyšší súd 2 Cdo 216/2011 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu I. K., bývajúceho v R., zastúpeného C., so sídlom v M., proti ţalovanému J.

čl. VI ods. 2 nájomnej zmluvy právo odstúpiť od nájomnej zmluvy. V konaní bolo preukázané, ţe ţalovaný aj po odstúpení od nájomnej zmluvy uţíval predmetné nebytové priestory, teda uţíval ich bez právneho dôvodu. Z vykonaného dokazovania ďalej vyplynulo, ţe ţalovaný mal vedomosť o zmene vlastníckeho práva k spoluvlastníckemu podielu k budove s. č. X. uţ v lete 2008, resp. na jeseň roku 2008. V nadväznosti na uvedené súd poukázal na to, ţe ţalovaný mal

čl. V nájomnej zmluvy (ktorej znenie nebolo počas celej doby nájmu menené) platiť nájomné prenajímateľovi mesačne vţdy do

1. dňa príslušného mesiaca v hotovosti. Ţalovaný sa mohol účinne zbaviť svojich záväzkov na nájomnom voči pôvodnému vlastníkovi M. Š. iba pokiaľ ide o nájomné, ktoré bolo splatné do času, kým mu nebola zmena vlastníctva k budove s. č. X. zo strany ţalobcu preukázaná alebo zo strany pôvodného prenajímateľa – M. Š. oznámená. Aj keby ţalovaný zaplatil nájomné za celú dobu nájmu (t.j. za obdobie od
2. januára 2005 do
3. decembra 2011) pôvodnému prenajímateľovi, nebolo by zaplatenie nájomného v danej veci vo vzťahu k ţalobcovi účinné. Ţalovanému nič nebránilo domáhať sa vrátenia vydania bezdôvodného obohatenia spočívajúceho v neoprávnene prijatom plnení nájomného od pôvodného prenajímateľa a súčasne platiť nájomné od rozhodnej doby novému prenajímateľovi – ţalobcovi. O trovách konania súd rozhodol

§ 142ods.

1 O.s.p. Krajský súd v Ţiline rozsudkom z

1. mája 2011 sp. zn. 8 Co 94/2011 zmenil rozsudok okresného súdu tak, ţe ţalobu zamietol. Ţalobcovi uloţil povinnosť nahradiť ţalovanému trovy konania v sume 974,73 € k rukám zástupcu ţalovaného do troch dní od právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, ţe ţalovaný v právnom postavení nájomcu uzatvoril
2. januára 2005 s M. Š. v právnom postavení prenajímateľa (v tom čase spoluvlastník budovy s. č. X.) nájomnú zmluvu, predmetom ktorej boli nebytové priestory o podlahovej ploche X. m2, nachádzajúce sa v budove (na LV označená ako "školský objekt") s. č. X. na ul. I., postavenej na parc. č. CKN X., zapísanej na LV č. X. pre obec a k. ú. R., za účelom prevádzkovania fitnes centra ţalovaným (ďalej len "nebytové priestory"). V čl. II nájomnej zmluvy sa zmluvné strany dohodli, ţe nájomná zmluva sa uzatvára na dobu určitú – od
3. januára 2005 do
4. decembra
5. Nájomné bolo dohodnuté vo výške 62 004,-- Sk ročne bez DPH, pričom ţalovaný sa zaviazal nájomné platiť pravidelne mesačne vo výške 6 149,-- Sk s DPH, a to najneskôr do
6. dňa príslušného kalendárneho mesiaca v hotovosti (čl. V nájomnej zmluvy). V čl. VI bod 2 nájomnej zmluvy si zmluvné strany dohodli, ţe prenajímateľ môţe kedykoľvek odstúpiť od zmluvy, ak nájomca do 60 dní od doručenia písomného napomenutia prenajímateľa neuhradí dlţné nájomné. Na 3 2 Cdo 216/2011 základe kúpnej zmluvy z
7. mája 2008 sa ţalobca stal podielovým spoluvlastníkom predmetnej stavby. Z výpovede M. Š. vyplynulo, ţe skutočnosť, ţe došlo k zmene vlastníctva k tejto budove oznámil ţalovanému, pričom aj samotný ţalovaný na pojednávaní vypovedal, ţe nemal pochybnosti o tom, ţe došlo k prevodu vlastníctva. Medzi účastníkmi nebolo sporné, ţe ţalovaný po tom, ako došlo k zmene vlastníckeho práva, neplatil ţalobcovi nájomné. Ţalovaný namietal, ţe svojho záväzku platiť nájomné sa zbavil zaplatením nájomného za celú dobu nájmu, t.j. za obdobie od
8. januára 2005 do
9. decembra 2011 M. Š.. Výzvou z
10. decembra 2009 (doručenou ţalovanému toho istého dňa), poţiadal ţalobca ţalovaného o zaplatenie nájomného za obdobie od
11. júna 2008 do
12. decembra
13. V priebehu súdneho konania ţalobca písomne
14. júna 2010 odstúpil od predmetnej nájomnej zmluvy. Odstúpenie od zmluvy bolo ţalovanému doručené
15. júna 2010.

odvolacieho súdu právny predchodca ţalobcu ako prenajímateľ uzavrel so ţalovaným ako nájomcom zmluvu o nájme nebytových priestorov

zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov. Právna úprava nájmu nebytových priestorov je obsiahnutá v dvoch základných predpisoch. Prvým je zákon č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov a druhým predpisom je Občiansky zákonník, ktorý upravuje nájomnú zmluvu všeobecne v § 663 a nasl. Na nájom nebytových priestorov sa vzťahuje všeobecná úprava Občianskeho zákonníka len v tých otázkach, ktoré výslovne neupravuje zákon o nájme a podnájme nebytových priestorov. Z čl. VI zmluvy o nájme nebytových priestorov označenom ako skončenie nájmu vyplýva, ţe prenajímateľ môţe kedykoľvek odstúpiť od zmluvy, ak nájomca napriek písomnej výstrahe uţíva prenajatý predmet nájmu alebo ak trpí uţívanie predmetu nájmu takým spôsobom, ţe prenajímateľovi vzniká škoda, alebo ţe mu hrozí značná škoda, ak nájomca neuhradí dlţné nájomné aj napriek písomnému napomenutiu prenajímateľa do 60 dní od doručenia písomného napomenutia. Zákon o nájme a podnájme nebytových priestorov neupravuje problematiku odstúpenia od zmluvy, ani nevylučuje výslovné pouţitie inej úpravy týchto vzťahov. Z toho dôvodu bolo moţné ustanovenie § 679 Občianskeho zákonníka aplikovať i na nájomné vzťahy

zákona o nájme a podnájme nebytových priestorov.

odvolacieho súdu sa na odstúpenie od zmluvy pre neplatenie nájomného týkajúce sa nebytového priestoru § 679 ods. 3 druhá veta Občianskeho zákonníka nevzťahuje. Pri bytoch a nebytových priestoroch totiţ platí špeciálna úprava súvisiaca s moţnosťou dania výpovede z nájmu. Inak povedané, odstúpiť od zmluvy o nájme nebytových priestorov moţno (aj keď zákon o nájme nebytových priestorov túto problematiku neupravuje), ale nie pre neplatenie nájomného. Ţalobca mohol v danom prípade ak mal za to, ţe ţalovaný mu neplatí nájomné, len nájom vypovedať a to v zmysle ustanovenia § 9 ods. 2 4 2 Cdo 216/2011 písm. b/ zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov,

ktorého prenajímateľ môţe písomne vypovedať zmluvu uzavretú na určitý čas pred uplynutím času, ak nájomca o viac ako jeden mesiac mešká s platením nájomného alebo za sluţby, ktorých poskytovanie je spojené s nájmom. K absolútnej neplatnosti právneho úkonu musel súd prihliadať ex offo. Vzhľadom na uvedené odvolací súd uzavrel, ţe uvedené časti nájomnej zmluvy týkajúce sa odstúpenia od zmluvy sú absolútne neplatné (§ 41 Občianskeho zákonníka) pre rozpor so zákonom (§ 39 Občianskeho zákonníka). Ţalovanému preto nebolo moţné uloţiť povinnosť vypratať nebytové priestory. O náhrade trov konania rozhodol odvolací súd

§ 224ods.

2 v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal ţalobca dovolanie. Navrhol, aby dovolací súd zmenil rozsudok odvolacieho súdu tak, ţe potvrdí rozsudok súdu prvého stupňa. Prípustnosť dovolania vyvodzoval z § 238 ods. 1 O.s.p. a jeho dôvodnosť z § 241 ods. 1 písm. a/ aţ c/ O.s.p. Uviedol, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu povaţuje za nedostatočne odôvodnené a je názoru, ţe predmetné odôvodnenie je na hranici preskúmateľnosti. Ďalej uviedol, ţe odvolací súd vec nesprávne právne posúdil. Dodal, ţe odvolací súd nesprávne interpretoval a aplikoval § 679 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Súd sa obmedzil len na jazykový výklad zákona, čo je z hľadiska právnej argumentácie nesprávne. Súd dospel neprípustnou vylučovacou metódou k záveru o moţnosti bezvýhradnej aplikácie ustanovenia § 679 Občianskeho zákonníka a navyše si toto ustanovenie vyloţil čisto mechanicky bez uváţlivého výkladu v súlade so zvyškom právnej úpravy súkromno-právnych vzťahov. Znenie vety druhej tohto ustanovenia „ak nejde o byt, ani nebytový priestor“ treba vykladať vo vzťahu ku zvyšku daného ustanovenia, ale aj celého Občianskeho zákonníka. V ţiadnom prípade nie je moţné vykladať intenciu ustanovenia tak, ţe ustanovenie § 679 ods. 3 Občianskeho zákonníka ako lex generalis vylučuje moţnosť odstúpenia od zmluvy, ktorú si účastníci dohodli v zmluve na základe ustanovenia § 48 Občianskeho zákonníka. Aplikácia ustanovenia § 48 Občianskeho zákonníka korešponduje vzťahu Občianskeho zákonníka ako predpisu všeobecného k zákonu č. 116/1990 Zb. ako predpisu špeciálnemu. Osobitné ustanovenia o nájme bytu (§ 685 a nasl. Občianskeho zákonníka) k zákonu č. 116/1990 Zb. sú síce vo vzťahu zákona všeobecného k zákonu špeciálnemu, ale pri výklade predpisov Občianskeho zákonníka je potrebné neopomínať všeobecné ustanovenia prvej časti Občianskeho zákonníka. Vzťah medzi účastníkmi konania je vzťahom obchodnoprávnym s odkazom na ustanovenie § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka. Občiansky a obchodný zákonník stoja na zásadách zmluvnej voľnosti a dispozitívnosti a nie je moţné pri výklade 5 2 Cdo 216/2011 zákona opomenúť základné zásady, na ktorých tieto predpisy súkromného práva stoja. Treba navyše zobrať do úvahy aj fakt, ţe zmluvné strany sú podnikateľmi, kde je rovnosť zmluvných subjektov jedna z hlavných zásad a uzatvorili medzi sebou zmluvu o nájme nebytových priestorov, čo znamená, ţe dispozitívnosť v tomto prípade nie je obmedzená. Ustanovenie § 48 Občianskeho zákonníka je lex generalis k zákonu č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov. Zákon v tomto prípade nechráni verejný záujem, slabšiu stranu alebo tretiu osobu. Ţalovaný v písomnom vyjadrení k dovolaniu uviedol, ţe dovolanie pokladá za nedôvodné a navrhol ho zamietnuť. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený v zmysle § 241 ods. 1 O.s.p., proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, ţe dovolanie ţalobcu je dôvodné. V zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. môţe byť dovolanie podané iba z dôvodov, ţe a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tieţ tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len

toho, ako ich dovolateľ označil, ale

obsahu tohto opravného prostriedku. Vzhľadom na obsah dovolania ako aj na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.) skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., zaoberal sa dovolací súd predovšetkým otázkou, či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v tomto zákonnom ustanovení. V zmysle § 237 O.s.p. je dovolanie prípustné a teda aj dôvodné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak

1. a)sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
2. b)ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,
3. c)účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol 6 2 Cdo 216/2011 riadne zastúpený,
4. d)v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie,
5. e)sa nepodal návrh na začatie konania, hoci

zákona bol potrebný,

1. f)účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom,
2. g)rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Dovolateľ vady v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/, g/ O.s.p. nenamietal a ani dovolací súd existenciu týchto vád nezistil. Dovolací súd osobitne skúmal, či v prejednávanej veci nebola dovolateľovi odňatá moţnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Ţalovaný namietal nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, resp. jeho nepreskúmateľnosť. Pokiaľ ţalovaný tvrdí, ţe rozsudok odvolacieho súdu nevyhovuje poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia, dovolací súd uvádza, ţe všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (v tomto prípade odvolacieho súdu), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, ţe z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/2003).

§ 157ods.

2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

§ 211ods.

2 O.s.p. ak tento zákon neustanovuje inak, pre konanie na odvolacom súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa. To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý 7 2 Cdo 216/2011 je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z

1. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z
2. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z
3. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z
4. februára 1998). Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu zodpovedá vyššie uvedeným poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Odvolací súd v odôvodnení svojho zmeňujúceho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil. Jeho rozhodnutie nemoţno povaţovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretoţe súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, ţe dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotoţňuje, nemôţe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia súdu (napr. I. ÚS 188/06). Dovolací súd s poukazom na vyššie uvedené existenciu vady v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. nezistil. Rovnako dovolací súd nezistil výskyt namietanej inej vady konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). Ţalobca vo svojom dovolaní ďalej namietal nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V danej veci ţalovaný ako nájomca uzatvoril
5. januára 2005 s M. Š. ako prenajímateľom (v tom čase spoluvlastník budovy s. č. X.) nájomnú zmluvu, predmetom ktorej boli nebytové priestory (vyššie špecifikované). V čl. VI bod 2 nájomnej zmluvy si 8 2 Cdo 216/2011 zmluvné strany dohodli, ţe prenajímateľ môţe kedykoľvek odstúpiť od zmluvy, ak nájomca do 60 dní od doručenia písomného napomenutia prenajímateľa neuhradí dlţné nájomné. Na základe kúpnej zmluvy z
6. mája 2008 sa ţalobca stal podielovým spoluvlastníkom predmetnej stavby. Medzi účastníkmi nebolo sporné, ţe ţalovaný po tom, ako došlo k zmene vlastníckeho práva, neplatil ţalobcovi nájomné. Výzvou z
7. decembra 2009 (doručenou ţalovanému toho istého dňa) poţiadal ţalobca ţalovaného o zaplatenie nájomného za obdobie od
8. júna 2008 do
9. decembra
10. Dňa
11. júna 2010 ţalobca odstúpil od nájomnej zmluvy, pričom toto odstúpenie bolo ţalovanému doručené toho istého dňa. Okresný súd uzavrel, ţe ţalobcovi

čl. VI ods. 2 nájomnej zmluvy vzniklo právo odstúpiť od predmetnej zmluvy pre neplatenie nájomného. Preto, ak ţalovaný aj po odstúpení od nájomnej zmluvy uţíval nebytové priestory, uţíval ich bez právneho dôvodu. Súd prvého stupňa preto ţalobe vyhovel. Krajský súd na rozdiel od okresného súdu uzavrel, ţe § 679 ods. 3 druhá veta Občianskeho zákonníka sa na odstúpenie od zmluvy pre neplatenie nájomného týkajúceho nebytového priestoru nevzťahuje. Uviedol, ţe odstúpiť od zmluvy o nájme nebytových priestorov moţno (aj keď zákon o nájme nebytových priestorov túto problematiku neupravuje), ale nie pre neplatenie nájomného. Odvolací súd bol toho názoru, ţe ţalobca mohol v danom prípade ak mal za to, ţe ţalovaný mu neplatí nájomné len nájom vypovedať a to v zmysle ustanovenia § 9 ods. 2 písm. b/ zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov. S týmto názorom odvolacieho súdu sa však dovolací súd nestotoţňuje.

§ 48ods.

1 Občianskeho zákonníka od zmluvy môţe účastník odstúpiť, len ak je to v tomto alebo v inom zákone ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté.

§ 679ods.

3 Občianskeho zákonníka prenajímateľ môţe kedykoľvek odstúpiť od zmluvy, ak nájomca napriek písomnej výstrahe uţíva prenajatú vec alebo ak trpí uţívanie veci takým spôsobom, ţe prenajímateľovi vzniká škoda alebo ţe mu hrozí značná škoda. Ak nejde o byt alebo nebytový priestor, môţe prenajímateľ tieţ odstúpiť od zmluvy, ak nájomca, hoci upomenutý, nezaplatil splatné nájomné ani do splatnosti ďalšieho nájomného, a ak je táto doba kratšia ako tri mesiace, do troch mesiacov, alebo ak s ohľadom na právoplatné rozhodnutie príslušného orgánu treba prenajatú vec vypratať.

§ 9ods.

2 písm. b/ zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov prenajímateľ môţe písomne vypovedať zmluvu uzavretú na určitý čas pred 9 2 Cdo 216/2011 uplynutím času, ak nájomca o viac ako jeden mesiac mešká s platením nájomného alebo za sluţby, ktorých poskytovanie je spojené s nájmom. Z nájomnej zmluvy je zrejmé, ţe účastníci zmluvy sa dohodli, ţe prenajímateľ môţe kedykoľvek odstúpiť od zmluvy, ak nájomca do 60 dní od doručenia písomného napomenutia prenajímateľa neuhradí dlţné nájomné. Dovolací súd teda posudzoval, či ţalobca mal v prípade neplatenia nájomného len moţnosť vypovedať nájomnú zmluvu

§ 9ods.

2 písm. b/ zákona č. 116/1990 Zb., alebo mohol od zmluvy aj odstúpiť a to na základe článku VI bod 2 nájomnej zmluvy. Z povahy zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov ako normy lex specialis vo vzťahu k Občianskemu zákonníku ako normy lex generalis vyplýva, ţe nemoţno vylúčiť dôvody zániku nájomného vzťahu upravené v rámci všeobecných ustanovení o nájomnej zmluve, resp. všeobecné dôvody zániku záväzkov ako napr. odstúpenie od zmluvy.

názoru dovolacieho súdu nemoţno zo ţiadneho ustanovenia Občianskeho zákonníka týkajúceho sa nájomnej zmluvy, ani z ustanovení zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov vyvodiť vylúčenie moţnosti aplikácie všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka o právnych úkonoch. Účastníkom právneho úkonu, ktorí rešpektujú dôsledky plynúce z kogentnej špeciálnej úpravy, nemoţno uprieť, aby si v medziach daných všeobecnými ustanoveniami Občianskeho zákonníka dohodli aj taký spôsob zániku ich zmluvného záväzku, ktorý má oporu v platnom práve. Pokiaľ účastníci takúto moţnosť vyuţili, je potrebné dôsledok z toho plynúci rešpektovať. Ustanovenie § 679 ods. 3 Občianskeho zákonníka (dispozitívne ustanovenie) nebráni účastníkom zmluvy o nájme nebytových priestorov dojednať si moţnosť odstúpenia od zmluvy pre prípad neplatenia nájomného, ako v tomto prípade (§ 48 Občianskeho zákonníka). Treba mať totiţ na zreteli, ţe aj pre takéto ustanovenie ako súčasť zmluvy o nájme nebytových priestorov platí všeobecná úprava Občianskeho zákonníka o právnych úkonoch (§ 34 a nasl. Občianskeho zákonníka). So zreteľom na uvedené dovolací súd rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b ods. 2 veta prvá O.s.p.). V ďalšom konaní je právny názor dovolacieho súdu záväzný (§ 243d ods. 1 veta druhá O.s.p.). 10 2 Cdo 216/2011 V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 veta tretia O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 28. novembra 2012 JUDr. Jozef K o l c u n, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová