Najvyšší súd 2Sžo/5/2012 Slovenskej republiky R O Z S U D O K V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny Kováčovej a členov senátu JUDr. Aleny Poláčkovej, PhD. a JUDr. Jozefa Milučkého v právnej veci ţalobcov: 1) Bc. J. B., narodený X., bytom v B., J., 2) M. Ž., narodený X., bytom v B., obaja zastúpení advokátom Mgr. Michalom Šalingom, so sídlom v Bratislave, Chrobákova 1, proti ţalovanému: Obvodný úrad Bratislava, odbor všeobecnej vnútornej správy, so sídlom v BratislaveB., Staromestská 6, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia ţalovaného č. OVVS:2010/22804/HI zo dňa
- augusta 2010, konajúc o odvolaní ţalobcov v prvom a druhom rade proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 4S 326/2010-32 zo dňa
- novembra 2011, takto r o z h o d o l : Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 4 S 326/2010-32 zo dňa
- novembra 2011, p o t v r d z u j e . Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . O d ô v o d n e n i e : Krajský súd v Bratislave napadnutým rozsudkom č. k. 4S 326/2010-32 zo dňa
- novembra 2011 zamietol ţalobcu ţalobcov v prvom a druhom rade proti rozhodnutiu ţalovaného č. OVVS:2010/22804/HI zo dňa
- augusta 2010, ktorým ţalovaný zamietol odvolanie ţalobcov a potvrdil rozhodnutie Mestskej časti Bratislava – Petrţalka, zastúpenej 2 2Sžo/5/2012 starostom, č. Matr.8766/2010 zo dňa
- mája 2010, ktorým podľa § 1 ods. 1, § 2 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine v znení neskorších prepisov (ďalej len zákon o rodine), § 4 ods. 1 zákona č. 154/1994 Z. z. o matrikách v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o matrikách) nebolo vyhovené ţiadosti ţalobcov v prvom a druhom rade o uzavretie manţelstva. Krajský súd v odôvodnení poukázal na ustanovenia čl. 13 ods. 1 a ods. 4, čl. 41 Ústavy Slovenskej republiky. Uviedol, ţe z ustanovení § 1, § 2 zákona o rodine vyplýva, ţe manţelstvo je trvalým spoločenstvom dvoch osôb rôzneho pohlavia; ide o manţelstvo monogamné. Podľa názoru krajského súdu bol dodrţaný zákonný postup, keď prvostupňové rozhodnutie vydal starosta Mestskej časti Bratislava – Petrţalka (čl. 71 Ústavy Slovenskej republiky, § 27 ods. 1 zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov, § 29, § 17 ods. 3 zákona č. 347/1990 Zb. o hlavnom meste Slovenskej republiky Bratislave, § 4 ods. 1 zákona o matrikách). O odvolaní proti rozhodnutiu starostu mestskej časti rozhodol jeho nadriadený orgán – ţalovaný. Zo strany správnych orgánom nebolo porušené ľudské právo ţalobcov, tak ako to má na zreteli čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (publikovaného v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod č. 209/1992 Zb.; Ďalej len Dohovor). Štátny orgán nemôţe do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných. Krajský súd ďalej uviedol, ţe ţiadne ustanovenie Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (ani čl. 14) nezakladá právo na uzavretie manţelstva osobami rovnakého pohlavia. Vydané rozhodnutia správnych orgánov nezasahovali do existujúceho súkromného a rodinného ţivota ţalobcov. Podľa názoru krajského súdu vydané rozhodnutia nemoţno povaţovať za diskriminačné voči ţalobcom ani z hľadiska úpravy zákona č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len antidiskriminačný zákon), pretoţe ţalobcovia nimi neboli diskriminovaní z hľadiska sexuálnej orientácie, rodu alebo iného postavenia (§ 2 antidiskriminačného zákona). Ţiadosti ţalobcov o uzavretie manţelstva nemohlo byť vyhovené nie z dôvodu sexuálnej orientácie, iného postavenia, ale z dôvodu, ţe 3 2Sžo/5/2012 uzavretie manţelstva je za súčasnej právnej úpravy moţné len medzi muţom a ţenou. Ţalobcovia tento základný zákonný predpoklad nespĺňajú. Krajský súd sa stotoţnil s názorom ţalovaného, ţe tento nemohol postupovať nad rámec existujúcej právnej úpravy. Krajský súd nezistil v konaní správnych orgánov takú vadu, ktorá by mohla spôsobiť nezákonnosť vydaného rozhodnutia (pôvodný nezákonný postup spočívajúci v zaslaní oznámenia matriky zo dňa
- apríla 2010 bol konvalidovaný následnými rozhodnutiami vydanými v súlade so Správnym poriadkom). Proti tomuto rozsudku podali ţalobcovia v prvom a druhom rade v zákonnej lehote odvolanie, v ktorom navrhli rozsudok krajského súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie; v prípade potvrdenia rozsudku krajského súdu navrhli vo výroku rozsudku odvolacieho súdu pripustiť dovolanie podľa § 238 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu; uplatnili si náhradu trov odvolacieho konania. Ţiadali nariadiť odvolacie pojednávanie, na ktorom sa chcú k veci vyjadriť osobne a nesúhlasia, aby príslušný súd rozhodol bez nariadenia pojednávania. Majú za to, ţe súd prvého stupňa sa nedostatočne, resp. vôbec nevyporiadal s otázkou základných ľudských práv a slobôd – konkrétne s právom na súkromný a rodinný ţivot podľa čl. 8 v spojení s čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len Dohovor). Súd prvého stupňa sa nezaoberal komparáciou faktickej roviny manţelstva, ktorá existuje medzi osobami rozdielneho pohlavia, de facto ale aj de jure, a ktorá tieţ existuje medzi osobami rovnakého pohlavia, avšak vzhľadom na existujúcu právnu úpravu, resp. jej absenciu, táto existuje iba de facto. Súd prvého stupňa sa nezaoberal ani komparáciou definície rodiny, domácnosti a osôb blízkych bez ohľadu na pohlavie. Podľa názoru ţalobcov je ustanovenie § 1 ods. 1 zákona o rodine diskriminačné (na základe sexuálnej orientácie, rodinného stavu, rodu alebo iného postavenia, ďalej z dôvodu pohlavia, pohlavnej alebo rodovej identifikácie) a obmedzuje základné práva a slobody osôb rovnakého pohlavia (právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti, práva na ochranu mena, na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného ţivota, práva na rešpektovanie súkromného a rodinného ţivota a zákaz diskriminácie). Uvedené ustanovenie teda priamo diskriminuje a vytvára právnu neistotu pri partnerskom spolunaţívaní osôb rovnakého pohlavia. Ani v jednom ustanovení zákona o rodine sa nespomína sexuálna orientácia osôb, ktoré vstupujú do manţelstva, čo podľa názoru ţalobcov znamená, ţe do manţelstva môţu vstúpiť aj osoby s inou sexuálnou orientáciou, pričom musí byť splnená len 4 2Sžo/5/2012 jedna podmienka, a to aby to bol muţ a ţena. Z toho podľa názoru ţalobcov vyplýva, ţe v zákone o rodine pri uzavretí manţelstva je rozhodujúce pohlavie, teda rod. Preto ţalobcovia sú diskriminovaní z dôvodu rodu (pohlavia) a nie ich sexuálnej orientácie. Ţalobcovia poukázali na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky (PL. ÚS 8/04, PL. ÚS 33/95, I. ÚS 34/96, PL. ÚS 21/2000, PL. ÚS 18/97, III. ÚS 64/2000, I. ÚS 13/2000, II. ÚS 94/95, PL. ÚS 5/93, PL. ÚS 15/98, II. ÚS 59/97) a Európskeho súdu pre ľudské práva (Evans v. Veľká Británia, č. sťaţnosti 6339/05 - § 73; Pretty v. Veľká Británia, č. sťaţnosti 2346/02 - § 88; vec Dudgeon, A 1993, č. 259; Rees Case, Series a 1986, č. 106; Cossey Case, Series a 1990, č. 184) a Toonen v. Australia CCPR/C/50/D488/
- Na záver uviedli, ţe hodnoverne a konkrétnymi príkladmi preukázali rozdiel v zaobchádzaní s inou porovnateľnou osobou. Preukázali dôvod, kvôli ktorému došlo k diskriminácii a z ktorého je diskriminácia zakázaná. Medzi dôvodom namietanej diskriminácie a vzniknutou nevýhodou existuje príčinná súvislosť. Ţalovaný súdu neposkytol dostatočné vysvetlenie, prečo nemohlo dôjsť k prípadnej diskriminácii ţalobcov, teda ţalovaný nevyvrátil domnienku prípadného porušenia zásady rovnakého zaobchádzania. Ţalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu ţalobcov v prvom a druhom rade navrhol rozsudok krajského súdu potvrdiť. Uviedol, ţe zákon o rodine nediskriminuje ţalobcov na základe sexuálnej orientácie, pretoţe k uzavretiu manţelstva je rozhodujúce pohlavie snúbencov, teda rod a nie sexuálna orientácia. Konaním správneho orgánu nedošlo k priamej diskriminácii podľa § 2a ods. 2 antidiskriminačného zákona, pretoţe nedochádza k diskriminácii párov rovnakého pohlavia, ktoré chcú uzavrieť manţelstvo, voči iným párom rovnakého pohlavia, ktoré by sa povaţovali za osoby v porovnateľnej situácii. Podľa názoru ţalovaného je zákon o rodine v súlade s Ústavou Slovenskej republiky a právom Európskej únie, ktoré ponecháva na vôli členských štátov právnu úpravu inštitútu manţelstva. V Slovenskej republike absentuje právny predpis, ktorý by povoľoval uzatvoriť manţelstvo alebo registrované partnerstvo osobám rovnakého pohlavia, čo však nie je v rozpore s právnou úpravou Európskej únie. V Európskej únii nie je prijatý doposiaľ ţiadny záväzný právny akt ukladajúci členským štátom povinnosť prijať zákon o zväzkoch (manţelstve, registrovanom partnerstve) medzi osobami rovnakého pohlavia. Ţalovaný postupoval v súlade s článkom 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky ako aj s čl. 8 a čl. 14 Dohovoru, ktoré nezakladajú právo na uzavretie manţelstva osobám rovnakého pohlavia. 5 2Sžo/5/2012 Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 v spojení s § 246c ods. 1 prvá veta Občianskeho súdneho poriadku) preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, súc viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 212 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, a dospel k záveru, ţe odvolanie ţalobcov v prvom a druhom rade nie je dôvodné. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle § 250ja ods. 2, § 214 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku s ohľadom na to, ţe išlo o posúdenie správnosti aplikácie hmotnoprávneho predpisu na predmetnú právnu veci (§ 1 zákona o rodine, § 2, § 2a antidiskriminačného zákona, zákona o matrikách, čl. 8, 12 a čl. 14 Dohovoru, čl. 2 ods. 2, čl. 41 Ústavy Slovenskej republiky) a skutkový stav medzi účastníkmi konania sporný nebol (bliţšie napríklad rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Varela Assalino proti Portugalsku z
- apríla 2002, č. sťaţnosti 64336/01). Nenariadenie pojednávania nebolo v rozpore s verejným záujmom; súd nepovaţoval za potrebné vykonať dokazovanie podľa § 250ja ods. 2 druhá veta Občianskeho súdneho poriadku, nakoľko skutkový stav medzi účastníkmi sporný nebol a vykonanie ďalšieho dokazovania by skutkový stav nezmenilo. Termín verejného vyhlásenia rozsudku bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke www.nsud.sk v súlade s § 156 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku. V predmetnej právnej veci je potrebné zohľadniť aj špecifiká správneho súdnictva, ktorého úlohou nie je nahradzovať činnosť orgánov verejnej správy, ale len preskúmať zákonnosť ich postupov a rozhodnutí na základe ţalôb alebo opravných prostriedkov (§ 244 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku), teda to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených ţalobou rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy. Preto treba vziať do úvahy, ţe správny súd nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy (pozri napríklad uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 382/2011 z
- septembra 2011, sp. zn. IV. ÚS 396/2011 z
- septembra 2011, sp. zn. IV. ÚS 214/2011 z
- mája 2011). Navyše, ţalobcovia sa osobne spolu so svojím právnym zástupcom zúčastnili na pojednávaní pred súdom prvého stupňa dňa
- novembra 2011 (č.l. 25 – 27 súdneho spisu), na ktorom im bolo umoţnené sa v plnej miere vo veci vyjadriť. Najvyšší súd Slovenskej republiky z obsahu súdneho spisu, ktorého súčasťou je aj administratívny spis ţalovaného č. OVVS:2010/22804/H1, zistil, ţe ţalobcovia v prvom a druhom rade dňa
- marca 2010 poţiadali Miestny úrad Mestskej časti Bratislava – Petrţalka, matričný úrad (ďalej aj len prvostupňový správny orgán) o uzavretie manţelstva 6 2Sžo/5/2012 a zároveň poţiadali o nezverejňovanie osobných údajov a vydanie rozhodnutia podľa § 46 a nasl. Správneho poriadku s poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Sţo/82/2007 z
- marca
- V ţiadosti poukázali na Ústavu Slovenskej republiky, Všeobecnú deklaráciu ľudských práv, Chartu základných práv a slobôd, Chartu základných práv Európskej únie, Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd, Európsky dohovor o voľnom pohybe osôb, tovaru a sluţieb, ako aj Zmluvu o Európskej únii a Zmluvu o fungovaní Európskej únie vrátane ich Protokolov a príloh. Prvostupňový správny orgán dňa
- mája 2010 vydal rozhodnutie č. Matr.8766/2010, ktorým nevyhovel ţiadosti ţalobcov o uzavretie manţelstva s poukazom na § 1, § 2 zákona o rodine a § 4 ods. 1 zákona o matrikách, nakoľko obaja ţiadatelia o uzavretie manţelstva sú rovnakého, muţského pohlavia, čo nekorešponduje s ustanovením § 1 ods. 1 zákona o rodine. Ţalovaný ako druhostupňový správny orgán rozhodnutím č. OVVS:2010/22804/Hl. zo dňa
- augusta 2010 uvedené rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdil. Poukázal na čl. 2 ods. 2, čl. 13, čl. 41 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky. Poukázal na to, ţe v zákone o rodine je manţelstvo definované ako zväzok muţa a ţeny, ide teda o zväzok dvoch osôb rozdielneho pohlavia, a preto rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu povaţoval za zákonné. V predmetnej právnej veci je medzi účastníkmi konania spornou otázka moţnosti uzavretia manţelstva osobami rovnakého pohlavia v podmienkach Slovenskej republiky. Ochrana manţelstva, rodičovstva a rodiny je garantovaná Ústavou Slovenskej republiky v článku 41 ods. 1 prostredníctvom vykonávacieho zákona, ktorým je zákon o rodine. Garanciu tohto ústavného práva je však nevyhnutné vnímať v kontexte článku 51 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého sa moţno domáhať práv vyplývajúcich (okrem iných) z ústavného článku 41 len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú. Článkom 51 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky sa zniţuje dostupnosť taxatívne určených práv a slobôd pre jednotlivca. Ak zákon, ktorý príslušné základné právo alebo slobodu vykonáva, nezakladá právny nárok na domáhanie sa základného práva v niektorých okolnostiach alebo ak nezakladá právny nárok na domáhanie sa základného práva skupinou osôb, následkom je, ţe aj v takom prípade sa základné právo alebo sloboda priznáva ako ústavné právo, ale v konaní pred orgánom výkonnej moci alebo súdnej moci nemoţno 7 2Sžo/5/2012 dosiahnuť vydanie individuálneho aktu aplikácie práva v prospech konkrétnej osoby (pozri aj Drgonec, J.: Ústava Slovenskej republiky. Komentár,
- vydanie. Heuréka 2007, s. 573, 574). Uvedené ústavné obmedzenie niektorých základných práv a slobôd sa však relativizuje v spojení s článkom 7 ods. 2, ods. 5 a čl. 154c Ústavy Slovenskej republiky, konkrétne právne záväznými aktmi Európskej únie, ktoré majú prednosť pred zákonom, a medzinárodnými zmluvami, ktoré majú prednosť pred zákonom (pôjde o medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, medzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon, medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, a medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom pred nadobudnutím účinnosti tohto ústavného zákona, sú súčasťou jej právneho poriadku a majú prednosť pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd). Pôjde teda o primárne právo Európskej únie a záväzné sekundárne právo Európskej únie, Chartu základných práv Európskej únie (ďalej len Charta) a Dohovor. K týmto dokumentom sa Najvyšší súd Slovenskej republiky vyjadrí v ďalšej časti odôvodnenia po podaní výkladu ustanovení zákona o rodine. V podmienkach Slovenskej republiky je inštitút manţelstva upravený v zákone o rodine a je definovaný (čl. 1 základných zásad, § 1, § 2) ako zväzok muţa a ţeny; manţelstvo vzniká na základe ich dobrovoľného a slobodného rozhodnutia uzavrieť manţelstvo po splnení podmienok ustanovených týmto zákonom: - ide o muţa a ţenu, - súhlasné vyhlásenie snúbencov (muţa a ţeny), - verejné súhlasné vyhlásenie pred orgánom obce alebo mestskej časti, ktorá vedie matriku, alebo pred orgánom registrovanej cirkvi alebo náboţenskej spoločnosti, alebo v cudzine pred orgánom Slovenskej republiky na to určeným, - v prítomnosti dvoch svedkov, - neexistujú okolnosti vylučujúce uzavretie manţelstva. Zákonodarca jednoznačným spôsobom určuje, ţe manţelstvo môţe vzniknúť len medzi muţom a ţenou, teda osobami rozdielneho pohlavia. Zákonodarca povaţoval základné zásady za právne vyjadrenie mravných postulátov. Uţ v priebehu historického vývoja 8 2Sžo/5/2012 rodinného práva mali morálne normy dôleţité miesto pri realizácii rodinnoprávnych vzťahov. Pre rodinné právo je špecifické preberať morálne pravidlá a dávať im normatívny charakter. Ide o normy imperfektné - neobsahujúce sankciu (bliţšie pozri dôvodovú správu k zákone o rodine dostupnú na www.nrsr.sk). Z uvedeného vyplýva, ţe úmyslom zákonodarcu bolo umoţniť zaloţenie manţelstva výlučne osobám rozdielneho pohlavia, nie však rovnakého pohlavia. Zákon o rodine nezakladá právny nárok na domáhanie sa základného práva uzavrieť manţelstvo osobami rovnakého pohlavia; následkom je, ţe hoci sa aj v tomto prípade základné právo priznáva ţalobcom ako ústavné právo (za podmienky uzavretia manţelstva so ţenou), v konaní pred orgánom štátu, teda orgánom výkonnej moci alebo súdnej moci, nemoţno v predmetnej právnej veci dosiahnuť vydanie individuálneho aktu aplikácie práva (rozhodnutia) v prospech ţalobcov v prvom a druhom rade. V tejto súvislosti Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého štátne orgány (teda aj súdy a orgány verejnej správy) môţu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Conditio sine qua non v materiálnom právnom štáte je dôsledné dodrţiavanie kompetencií orgánmi verejnej moci. Ústavný súd Slovenskej republiky podal výklad citovaného čl. 2 ods. 2 uznesením sp. zn. I. ÚS 3/98 z
- februára 1998, ktorý bol publikovaný v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod č. 49/1998 Z. z. a podľa čl. 128 Ústavy Slovenskej republiky je všeobecne záväzný odo dňa jeho vyhlásenia v Zbierke zákonov Slovenskej republiky
- februára 1998, nasledovne: „
- Článku 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v časti: „Štátne orgány môžu konať... v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon“ zodpovedá konanie orgánu štátu v rozsahu zákona bez výnimky a súčasne zákonom ustanoveným spôsobom. Tento výklad platí aj vtedy, keď sa orgán štátu domnieva, že iný štátny orgán konal spôsobom, ktorý nebol v súlade s Ústavou Slovenskej republiky. Údajné protiústavné konanie jedného orgánu štátu nie je pre iný štátny orgán dôvodom, aby konal inak ako v rozsahu zákona a zákonom ustanoveným spôsobom.
- Len taký postup orgánov štátu, ktorý zohľadňuje ústavné princípy citovaného ustanovenia čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky spôsobom a v rozsahu uvedenom vyššie pod bodom 1, je naplnením princípu právnej istoty ako nedielnej súčasti právneho štátu v zmysle čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky.“ 9 2Sžo/5/2012 Keďţe zákon o rodine neumoţňuje osobám rovnakého pohlavia uzatvoriť manţelstvo, orgány verejnej správy (prvostupňový aj druhostupňový správny orgán) ani súd nemôţu konať nad rámec svojej kompetencie a zákona o rodine a umoţniť im uzavrieť manţelstvo, pretoţe by porušili čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 1 a § 1 ods. 1 zákona o rodine. V Slovenskej republike v súčasnosti nie je kodifikovaná moţnosť uzatvoriť manţelstvo, resp. registrované partnerstvo osobami rovnakého pohlavia. Na oblasť rodinného práva nemoţno aplikovať ani antidiskriminačný zákon, tak ako sa domáhali ţalobcovia v prvom a druhom rade. Citovaný zákon upravuje uplatňovanie zásady rovnakého zaobchádzania a ustanovuje prostriedky právnej ochrany, ak dôjde k porušeniu tejto zásady, a to v oblastiach, ktoré sú v ňom zakotvené. Vyplýva to aj z dôvodovej správy k uvedenému zákonu (číslo parlamentnej tlače 566). Ide o nasledovné oblasti: oblasť pracovnoprávnych a obdobných právnych vzťahov, sociálneho zabezpečenia, zdravotnej starostlivosti, poskytovania tovarov a sluţieb a vo vzdelávaní. Do antidiskriminačného zákona boli transponované dve Smernice Rady, a to Smernica Rady 2000/43/ES z
- júna 2000, ktorá ustanovuje zásadu rovnakého zaobchádzania s osobami bez ohľadu na rasový a etnický pôvod a Smernica Rady 2000/78/ES z
- novembra 2000, ktorá ustanovuje všeobecný rámec rovnakého zaobchádzania v zamestnaní a zárobkovej činnosti. Obe uvedené Smernice sa týkajú rovnakých oblastí ako slovenský antidiskriminačný zákon, nevzťahujú sa na zákaz diskriminácie v oblasti rodinného práva. Krajský súd preto nepochybil, keď v odôvodnení svojho rozsudku uviedol, ţe ţalobcovi neboli diskriminovaní na základe antidiskriminačného zákona (z dôvodu sexuálnej orientácie, rodu alebo iného postavenia). Najvyšší súd Slovenskej republiky sa tieţ zaoberal otázkou, či Slovenská republika ratifikovala medzinárodnú zmluvu, ktorá má prednosť pred zákonom v zmysle čl. 7 ods. 5, čl. 154c Ústavy Slovenskej republiky, alebo či existuje právne záväzný predpis Európskej únie (čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky), ktoré by priamo ukladali povinnosť Slovenskej republike uznať manţelstvo alebo registrované partnerstvo osôb rovnakého pohlavia. Charta základných práv Európskej únie (publikovaná v Úradnom vestníku Európskej únie pod č. C 303/1,
- decembra 2007), záväzná pre členské štáty Európskej únie, v článku 10 2Sžo/5/2012 9 upravuje právo uzavrieť manţelstvo a právo zaloţiť rodinu, tak ţe priamo odkazuje na vnútroštátne zákony, ktoré upravujú výkon týchto práv („Právo uzavrieť manželstvo a právo založiť rodinu sa zaručuje v súlade s vnútroštátnymi zákonmi, ktoré upravujú výkon týchto práv.“). Z Komentára k Charte (publikovaného v Úradnom vestníku Európskej únie pod č. C 303/17,
- decembra 2007) vyplýva, ţe rozsah článku 9 je širší a zahŕňa v sebe aj iné ako tradičné formy manţelstva, za podmienky, ţe tieto sú upravené vnútroštátnymi zákonmi jednotlivých členských štátov. Kľúčovú úlohu má teda národná legislatíva a v rámci nej široké moţnosti vnútroštátnych pravidiel týkajúcich sa manţelstva s ohľadom na sociálne a kultúrne vnímanie konkrétnej spoločnosti. Článok 9 neobsahuje ţiadne zakazujúce obmedzenia pri prístupe k právu uzavrieť manţelstvo. To však neznamená, ţe ide o absolútne právo; nie je moţné, aby akýkoľvek pár, ak si to ţelá, uplatňoval svoje právo na uzavretie manţelstva na príslušnom orgáne bez splnenia zákonných podmienok. Vnútroštátna úprava väčšiny členských štátov Európskej únie predpokladá, ţe manţelstvo uzatvoria osoby rôzneho pohlavia (s výnimkou Holandska, Belgicka). Vzhľadom na značnú diverzitu vnútroštátnych úprav týkajúcich sa manţelstva je článok 9 koncipovaný neutrálne a expressis verbis neurčuje pohlavie osôb, ktoré môţu manţelstvo uzatvoriť; zároveň však priamo odkazuje na vnútroštátnu právnu úpravu. Európska únia od členských štátov nevyţaduje, aby akceptovali manţelstvá, resp. registrované partnerstvá osôb rovnakého pohlavia, ani členským štátom neprikazuje právne upraviť zväzky osôb rovnakého pohlavia a ponecháva riešenie tejto otázky na členské štáty a ich vnútroštátnu legislatívu. V Slovenskej republike v súčasnosti neexistuje právna úprava manţelstva osôb rovnakého pohlavia, ani právna úprava registrovaného partnerstva osôb rovnakého pohlavia. Preto správne orgány oboch stupňov aj súd prvého stupňa postupovali správne, keď nevyhoveli ţiadosti ţalobcov o uzatvorenie manţelstva. Ďalším právne záväzným dokumentom (čl. 154c ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, 209/1992 Zb.) vzťahujúcim sa na vec je Dohovor, ktorý v článku 12 uvádza, ţe muţi a ţeny spôsobilí vekom na uzavretie manţelstva majú právo uzavrieť manţelstvo a zaloţiť rodinu v súlade s vnútroštátnymi zákonmi, ktoré upravujú výkon tohto práva. Aj podľa názoru Európskeho súd pre ľudské práva je riešenie manţelstva osôb rovnakého pohlavia ponechané na vnútroštátnu legislatívu členských štátov Rady Európy. Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len ESĽP) sa vo veci Schalk a Kopf proti Rakúsku, z
- júna 2010, č. sťaţnosti 30141/04, zaoberal moţným porušením práv 11 2Sžo/5/2012 sťaţovateľov (osôb rovnakého pohlavia), ktorým nebolo umoţnené uzatvoriť manţelstvo. ESĽP poznamenal, ţe v rámci Európy neexistuje konsenzus týkajúci sa manţelstva osôb rovnakého pohlavia. Otázka, či umoţniť alebo neumoţniť uzatvorenie manţelstva osobám rovnakého pohlavia je ponechaná na vnútroštátnu úpravu členských štátov. Manţelstvo má hlboký sociálny a kultúrny význam, ktorý sa medzi jednotlivými spoločnosťami môţe líšiť. ESĽP pripomenul, ţe nemôţe svojím vlastným rozhodnutím nahradiť rozhodnutie vnútroštátnych orgánov, ktoré najlepšie môţu posúdiť a reflektovať na potreby spoločnosti, preto podľa jeho názoru článok 12 Dohovoru neukladá členským štátom povinnosť uznať ţiadosť osôb rovnakého pohlavia o uzavretie manţelstva. ESĽP následne dospel k záveru, ţe nedošlo k porušeniu článku 12 Dohovoru. ESĽP sa v citovanom rozsudku vo veci Schalk a Kopf zaoberal aj aplikáciou čl. 8 v spojení s čl. 14 Dohovoru na manţelstvo osôb rovnakého pohlavia. Je nepochybné, ţe vzťah párov rovnakého pohlavia (ako je to aj v prípade ţalobcov v predmetnej právnej veci) patrí pod pojem „súkromný ţivot“ tak ako ho upravuje článok 8 Dohovoru. Na účely článku 8 Dohovoru stabilné spoluţitie párov rovnakého pohlavia patrí pod pojem „rodinný ţivot“ rovnako ako vzťah párov rozdielneho pohlavia v totoţnej situácii. ESĽP zdôraznil, ţe Dohovor a jeho články je potrebné vykladať vo vzájomnej súvislosti. Vzhľadom na to, ţe čl. 12 Dohovoru neukladá členským štátom povinnosť zabezpečiť párom rovnakého pohlavia prístup k manţelstvu, ani čl. 14 v spojení s čl. 8 Dohovoru (ide o ustanovenia so všeobecnejším účelom a rozsahom ako článok 12) túto povinnosť členským štátom neukladajú. Preto ESĽP uzavrel, ţe členské štáty majú mieru voľnej úvahy v obmedzení práva na prístup k manţelstvu tak vzhľadom na článok 12, ako aj články na 8 a 14 Dohovoru. ESĽP následne rozhodol, ţe nedošlo k porušeniu článku 14 v spojení s článkom 8 Dohovoru. Najvyšší súd Slovenskej republiky súc viazaný rozhodnutiami ESĽP podľa § 135 ods. 1 druhá veta v spojení s § 246c ods. 1 prvá veta Občianskeho súdneho poriadku je tieţ názoru, ţe právna úprava manţelstva, resp. registrovaného partnerstva osôb rovnakého pohlavia je ponechaná členským štátom na úvahu a na ich vnútroštátnu legislatívu. ESĽP, Dohovor, ani Európska únia a Charta do tejto kompetencie členských štátov nezasahujú a ani direktívne neprikazujú tieto inštitúty legálne upraviť a akceptovať. V Slovenskej republike v súčasnosti zákon o rodine neumoţňuje uzatvoriť manţelstvo osobám rovnakého pohlavia a nie je kodifikovaný ani inštitút registrovaného partnerstva. Ako bolo uvedené vyššie, v zmysle čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 9 Charty základných práv Európskej únie, článkov 8, 12 2Sžo/5/2012 12 a 14 Dohovoru, § 1 ods. 1 zákona o rodine sa ţalobcovia v prvom a druhom rade nemôţu úspešne domáhať uzatvorenia manţelstva, keďţe ide o partnerov rovnakého pohlavia. Vzhľadom na uvedené skutočnosti a citované právne predpisy sa krajský súd nemusel zaoberať komparáciou faktickej roviny manţelstva a definíciou rodiny, domácnosti a blízkych osôb bez ohľadu na pohlavie, tak ako to namietali ţalobcovia. Uvedená komparácia by konečné rozhodnutie súdu vo veci nezmenila. K citácii rozhodnutí ESĽP obsiahnutej v odvolaní ţalobcov Najvyšší súd Slovenskej republiky uvádza, ţe na ňu nemohol prihliadnuť, pretoţe sa vzťahuje na iné skutkové situácie. Vo veci Evans proti Spojenému kráľovstvu (č. sťaţnosti 6339/05) odsek 73, na ktorý sa odvolávajú ţalobcovia, vo veci Pretty proti Spojenému kráľovstvu (č. sťaţnosti 2346/02) odsek 88, na ktorý sa odvolávajú ţalobcovia, ide o práva na rešpektovanie rodinného ţivota. V tejto súvislosti Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na rozsudok ESĽP vo veci Schalk a Kopf uvedený vyššie, ktorý otázku čl. 8, 12 a 14 Dohovoru pri pároch rovnakého pohlavia vyriešil priamo. Rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky, citované ţalobcami a ktoré sú uvedené vyššie v odôvodnení tohto rozsudku, sa týkajú duchovných cirkví, núteného výkonu rozhodnutí v exekučnom konaní, nesúladu ustanovenia § 8 ods. 8 antidiskriminačného zákona s čl. 1 ods. 1 a s čl. 12 ods. 1 prvou vetou a ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, nesúladu zákona č. 246/1993 Z. z. o zbraniach a strelive s čl. 25 ods. 2 a čl. 12 ods. 1 a ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, všeobecne záväzných nariadení obce a obmedzení súkromného ţivota v súvislosti so zákonom č. 372/1990 Zb. o priestupkoch, ukladania povinností všeobecne záväzným nariadením obce nad rámec zákona, ochrany obydlia pri vysťahovaní z bytu a poskytnutí bytovej náhrady. Je zrejmé, ţe uvedené rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sa týkajú skutkovo odlišných prípadov, preto na ne Najvyšší súd Slovenskej republiky v predmetnej právnej veci neprihliadol. Vychádzajúc z uvedených skutočností Najvyšší súd Slovenskej republiky povaţuje postup a rozhodnutie správnych orgánov oboch stupňov ako aj krajského súdu za súladné s § 1 ods. 1 zákona o rodine, so zákonom o matrike, s Ústavou Slovenskej republiky, čl. 9 Charty, čl. 8, 12 a 14 Dohovoru. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského 13 2Sžo/5/2012 súdu v Bratislave č. k. 4S 326/2010-32 zo dňa
- novembra 2011 ako vecne správny potvrdil (§ 219 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku). K ţiadosti ţalobcov o pripustenie dovolania Najvyšší súd Slovenskej republiky uvádza, ţe podľa § 246c ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku pre riešenie otázok, ktoré nie sú upravené v piatej časti Občianskeho súdneho poriadku sa primerane pouţijú ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona. Opravný prostriedok je v konaní podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku prípustný len vtedy, ak je to v tejto časti ustanovené. Proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky naviac opravný prostriedok nie je podľa tretej vety uvedeného ustanovenia zákona prípustný. Mimoriadnym opravným prostriedkom je aj dovolanie. Keďţe zo ţiadneho ustanovenia piatej časti Občianskeho súdneho poriadku – Správne súdnictvo – nevyplýva prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu súdu v správnom súdnictve, čo znamená, ţe najvyšší súd v správnom súdnictve nie je ani dovolacím súdom. Uvedený právny záver rešpektuje aj judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky, podľa ktorej niet ţiadnych pochybností o tom, ţe dovolanie je v správnom súdnictve neprípustné (napríklad sp. zn. II. ÚS 87/09, IV. ÚS 208/08, II. ÚS 125/2011). Ústavný súd poukázal tieţ na to, ţe v civilnom dovolacom konaní dohliada najvyšší súd prostredníctvom inštitútu dovolania na procesnú čistotu a jednotnosť rozhodovania v súdnych konaniach, ktorých podstatou je v zásade spor o súkromné právo prerokúvaný od začiatku na všeobecnom súde, oproti tomu je správne súdnictvo preskúmavaním zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy, teda orgánov inej ako súdnej sústavy. Uţ správne súdnictvo je kontrolou inej sústavy, a tak zákonodarca nepovaţoval za rozumné a účelné, aby kontrola verejnej správy bola ešte kontrolovaná prostredníctvom inštitútu dovolania. Okrem toho správne súdnictvo nemusí byť zjednocované prostredníctvom dovolania, pretoţe druhostupňové rozhodovanie najvyššieho súdu v správnom súdnictve uţ túto funkciu plní. V danej súvislosti nesmie byť mätúce, ţe správne a civilné súdnictvo sú zhodou historických okolností obsiahnuté v jednom procesnom kódexe (IV. ÚS 208/08). Na základe uvedených skutočností preto Najvyšší súd Slovenskej republiky v predmetnej právnej veci vo výroku dovolanie nepripustil. Prípustnosti dovolania z dôvodu posúdenia právnej otázky zásadného významu sa moţno domáhať v občianskom súdnom konaní, nie však v súdnom preskúmavacom konaní podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku. 14 2Sžo/5/2012 O náhrade trov odvolacieho konania Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 250k ods. 1, § 246c ods. 1 prvá veta Občianskeho súdneho poriadku a neúspešným ţalobcom ich náhradu nepriznal a ţalovanému v tomto konaní náhrada trov konania neprináleţí. P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný. V Bratislave dňa
- decembra 2012 JUDr. Elena Kováčová, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia : Dagmar Bartalská