nahradenie prejavu vôle a iné

Najvyšší súd 1 Cdo 77/2011 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcov: 1/ J. K., bytom B., 2/ M. K., bytom B., obaja zastúpení JUDr. J. S., PhD., advokátom v K., proti ţalovaným: 1/ Mestská časť Bratislava - Staré Mesto, so sídlom v Bratislave, Vajanského nábreţie 3, zastúpená JUDr. P. N., advokátom v B., 2/ Hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava, so sídlom v Bratislave, Primaciálne námestie 1, o nahradenie prejavu vôle a iné, ktorá sa viedla na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 7C 171/2006, o dovolaní ţalobcov proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z

1. apríla 2010, sp. zn. 6 Co 105/2010, takto r o z h o d o l : Dovolanie o d m i e t a. Ţalovaným nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania. O d ô v o d n e n i e Okresný súd Bratislava I rozsudkom z
2. marca 2009, č.k. 7C 171/2006-254 ţalobu o nahradenie prejavu vôle ţalovaného 2/ uzavrieť so ţalobcami zmluvu o prevode vlastníctva nebytových priestorov o ploche 210,03 m2 nachádzajúcich sa v dome súp. č. X postavenom na parc. č. X zapísanej na LV č. X pre k. ú. S, a ţalobu o vydanie dokladov týkajúcich sa dotknutých nehnuteľností ţalovaným1/ zamietol. Mal za preukázané, ţe ţalovaná1/ vykonáva správu nehnuteľnosti vedených na LV č. X, so ţalobcom 1/ uzatvorila nájomnú zmluvu s dobou nájmu 5 rokov (do 17.11.2002) na sporné nebytové priestory, nereagovala na ţiadosť ţalobcu 1/ o predaj nebytových priestorov a po uplynutí doby nájmu sa súdnym rozhodnutím (rozsudok KS v Bratislave z 28.11.2007 sp. zn. 4Co 3/2007) domohla vypratania sporných nebytových priestorov. Na základe zisteného skutkového stavu vyvodil súd prvého stupňa záver, ţe zákon č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov zakotvuje len právo na prednostný prevod vlastníctva nebytového priestoru, nie však povinnosť obce takýto 2 1 Cdo 77/2011 prevod aj uskutočniť; takáto povinnosť sa vzťahuje len na byty. Pre uloţenie povinnosti ţalovanému 1/ vydať ţalobcom sedem druhov dokladov týkajúcich sa sporných nehnuteľností nezistil okresný súd právny dôvod. Krajský súd v Bratislave na odvolanie ţalobcov rozsudkom z
3. apríla 2010 sp. zn. 6 Co 105/2010 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil V zhode s výsledkami konania pred súdom prvého stupňa konštatoval, ţe zákon č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov neukladá ţalovanému 2/ povinnosť uzavrieť zmluvu o prevode vlastníctva nebytových priestorov. Ustanovenie § 16 ods. 3 citovaného zákona zakladá nájomcovi nebytového priestoru právo na prednostný prevod, čo znamená, ţe ak sa vlastník domu rozhodne nebytový priestor predať, je povinný ho ponúknuť najprv jeho nájomcovi. Vyslovil názor, ţe vlastníka domu nemoţno formou nahradenia prejavu vôle podľa § 161 ods. 3 O.s.p. prinútiť, aby nebytový priestor predal ani jeho nájomcovi. Skonštatoval, ţe ţalobca 1/ uţ nie je ani nájomcom sporných nebytových priestorov, nakoľko doba nájmu uplynula. Zhodne so súdom prvého stupňa povaţoval za nedôvodnú ţalobu aj voči ţalovanému 1/, pretoţe neexistuje ţiaden právny dôvod na vydanie dokumentov týkajúcich sa sporných nebytových priestorov. Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podali dovolanie ţalobcovia. Prípustnosť dovolania odôvodnili ustanovením § 237 písm. f/ O.s.p. tvrdiac, ţe postupom odvolacieho súdu im bola odňatá moţnosť konať pred súdom a bolo porušené právo na spravodlivý proces v zmysle čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Namietali, ţe krajský súd sa obmedzil len na prevzatie argumentácie súdu prvého stupňa, pričom tak urobil bez toho, aby sa vyjadril k ich argumentom uvedených v odvolaní alebo aby uviedol, prečo ich neakceptoval. Tieţ mali za to, ţe obe rozhodnutia súdov niţších stupňov spočívajú aj na nesprávnom právnom posúdení veci, keď sa pri výklade povinnosti obce pri nakladaní s nebytovými priestormi nezaoberali aj existenciou a povahou všeobecne záväzného nariadenia hlavného mesta SR Bratislave č. 14/1996, ktoré nadobudlo účinnosť 10.10.1995 a ktoré je stále platné a účinné. Na základe textu spomínaného všeobecne záväzného nariadenia vzniklo u nich legitímne očakávanie, ţe dôjde k prevodu vlastníctva. Zamietnutím ţaloby súdy porušili aj princíp právnej istoty v zmysle čl.1 ústavy SR. Dovolatelia navrhli rozsudok odvolacieho súdu, spolu s rozsudkom súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť Okresnému súdu Bratislava I na ďalšie konanie. 3 1 Cdo 77/2011 Ţalovaní v písomnom vyjadrení k dovolaniu ţalobcov navrhli dovolanie odmietnuť ako neprípustné. Podrobne uviedli dôvody, pre ktoré je potrebné povaţovať dovolanie za neprípustné a zaujali stanovisko k ďalším jednotlivým námietkam dovolateľov uvádzanými v dôvodoch dovolania. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr to, či dovolanie ţalobcu smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom. V zmysle § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238 O.s.p. platí, ţe ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.) alebo rozsudok, potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, avšak len vtedy, ak odvolací súd v jeho výroku vyslovil, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu (§ 238 ods. 3 O.s.p.) alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a
4. V danom prípade dovolaním ţalobcov nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, ţe dovolanie proti nemu je prípustné a dovolací súd v prejednávanej veci doteraz nerozhodoval. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, ţe dovolanie ţalobcov nie je podľa § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p. procesne prípustné. S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p., ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.s.p. (či uţ to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné 4 1 Cdo 77/2011 ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Vzhľadom na námietky dovolateľov a tieţ s prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1, veta druhá O.s.p., dovolací súd kládol dôraz na skúmanie tej vady, ktorej existenciu dovolatelia v dovolaní namietali (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Odňatím moţnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie moţnosti konať pred súdom, 2/ to, ţe k odňatiu moţnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu, 3/ moţnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, ţe zákon bliţšie v ţiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie moţnosti konať pred súdom nešpecifikuje, pod odňatím moţnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemoţňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. Dovolatelia namietali, ţe odvolací súd porušil princíp predvídateľnosti súdnych rozhodnutí tým, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu je nepreskúmateľné, a to z dôvodu, ţe odvolací súd všetky argumenty namietané v odvolaní nevyhodnotil a nepremietol do rozhodnutia jasným a zrozumiteľným spôsobom. 5 1 Cdo 77/2011 Dovolatelia v súvislosti s tvrdením tejto procesnej vady konania namietali porušenie ich práva na spravodlivý súdny proces. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky kaţdý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, ţe osobám nemoţno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z
5. decembra 1994, séria A, č. 303- A, s.12, § 29, Hiro Balani 6 1 Cdo 77/2011 c. Španielsko z
6. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z
7. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z
8. februára 1998). Rovnako sa aj Ústavný súd Slovenskej republiky opakovane vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie (viď napr. nález III. ÚS 119/03-30). Ústavný súd vyslovil, ţe súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03). Podľa ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Odôvodnenie rozsudku musí mať náleţitosti uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p. (§ 211 O.s.p.). Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tieţ s poukazom na ním prijaté právne závery. Účelom odôvodnenia rozsudku je vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu musí byť zároveň aj dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v dovolacom konaní. Ak rozsudok odvolacieho súdu neobsahuje náleţitosti uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p., je nepreskúmateľný. Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov zodpovedajú vyššie uvedeným poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne 7 1 Cdo 77/2011 závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Súd prvého stupňa s ohľadom na vykonané dokazovanie dospel k záveru, ţe platný a účinný právny poriadok neukladá právnu povinnosť vlastníkovi domu previesť vlastníctvo k nebytovým priestorom. Samotný fakt, ţe dovolatelia sa s dôvodmi uvedenými v rozsudku prvostupňového súdu nestotoţňujú neznamená, ţe jeho zdôvodnenie nezodpovedá poţiadavkám, ktoré na túto časť rozsudku kladie vyššie citované zákonné ustanovenie. Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe aj odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil. Aj odvolací súd dospel k rovnakému záveru ohľadom interpretácie zákona č. 182/1993Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, a preto návrh nahradenie prejavu vôle ţalovaného 2/ uzavrieť so ţalobcami zmluvu o prevode vlastníctva nebytových priestorov nepovaţoval za dôvodný. Jeho rozhodnutie nemoţno povaţovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretoţe odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Z podaného dovolania ďalej vyplýva, ţe ţalobcovia v dovolaní namietali, ţe napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia ţalobcov boli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), ţalobcami vytýkaná skutočnosť by mala za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. 8 1 Cdo 77/2011 V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo). Vzhľadom na to, ţe prípustnosť dovolania ţalobcov nemoţno vyvodiť zo ţiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti. V dovolacom konaní procesne úspešným ţalovaným vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania, proti ţalobcom ktorí úspech nemali (§ 243b ods. 5 v spojení s § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd nepriznal ţalovaným náhradu trov dovolacieho konania, lebo v dovolacom konaní nepodali návrh na uloţenie povinnosti nahradiť trovy dovolacieho konania (243b ods. 5 v spojení s § 224 ods. 1 a § 151 ods. 1 O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
9. P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
10. júna 2012 JUDr. Jana B a j á n k o v á , v.r. predsedníčka senátu Za správnosť : Hrčková Marta