1 a § 146 ods. 2 druhá veta O.s.p. Proti tomuto rozsudku (potvrdzujúcemu výroku) odvolacieho súdu podal dovolanie ţalovaný, ktorý ţiadal tento zrušiť ako aj jemu predchádzajúci rozsudok súdu prvého stupňa a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania vyvodzoval z § 237 písm. f/ O.s.p., t.j. ţe postupom súdov niţších stupňov mu bola odňatá moţnosť pred súdom konať, keď nevykonali právne významné dôkazy, pre rozhodnutie vo veci – výsluch navrhovaných svedkov. Dovolateľ povaţoval rozsudok odvolacieho súdu za zmätočný, nespĺňajúci kritéria odôvodnenia rozhodnutia podľa § 157 ods. 2 O.s.p., čo malo za následok odňatie moţnosti konať pred súdom a porušenie jeho práva na spravodlivý proces. 4 4 Cdo 230/2012 Odvolaciemu súdu ďalej vyčítal, ţe i napriek svojmu názoru, ţe ţalovaný bez rozhodnutia príslušného orgánu o tom, ţe ţalobca je z titulu náhrady jeho dlţníkom, nemohol ho označiť za svojho dlţníka, lebo ním nemohol byť len na základe subjektívneho názoru ţalovaného, nepovaţoval návrhy na vykonanie dokazovania vypočutím štrnástich svedkov za právne relevantné pre rozhodnutie vo veci. Z uvedeného ţalovaný vyvodil, ţe odvolací súd síce pripustil, ţe účastník má právo dôkazy navrhovať, avšak nemá právo na ich vykonanie. Z ďalších dôvodov dovolania vyplýva, ţe ţalovaný namieta nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom, keď poukazuje na súdnu prax pripúšťajúcu zverejnenie pravdivej, hoci aj kritickej správy, týkajúcej sa správania určitej fyzickej osoby, pričom v konaní o ochranu osobnosti v takomto prípade má ţalovaný právo preukazovať, ţe kritika je oprávnená a zaloţená na pravdivých tvrdeniach. Sporná skutková otázka, či je ţalobca dlţníkom ţalovaného z titulu náhrady škody spôsobenej b. T. a K.K. v dňoch X sa mala v tomto konaní preukazovať z dôvodu, ţe ide o tzv. dôkaz pravdivosti kritiky ţalobcu, zo strany ţalovaného. V konaní boli k tejto skutočnosti vykonané len listinné dôkazy a výsluch ţalobcu. Tieto dôkazy boli podľa názoru ţalovaného nesprávne vyhodnotené, čím sa odvolací súd nezaoberal pre nesprávny názor na predmet dokazovania. Dovolateľ tieţ nesúhlasil s podaným výkladom § 135 O.s.p. odvolacím súdom. Ţalovaný zároveň navrhol, aby dovolací súd odloţil vykonateľnosť rozsudku súdu prvého stupňa (§ 243 O.s.p.). Ţalobca sa k dovolaniu ţalovaného nevyjadril. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. Os..p.), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel k záveru, ţe dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto prostriedok nie je prípustný. Podľa § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. 5 4 Cdo 230/2012 V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238 O.s.p. platí, ţe ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.) alebo rozsudok potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, avšak len vtedy, ak odvolací súd v jeho výroku vyslovil, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. (§ 238 ods. 3 O.s.p.). V danej veci rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje znaky rozsudku uvedeného v § 238 ods. 1 a 3 O.s.p., pretoţe nejde o zmeňujúci ale potvrdzujúci rozsudok, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, ţe je dovolanie proti nemu prípustné a nejde ani o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. Dovolanie nie je prípustné ani podľa ustanovenia § 238 ods. 2 O.s.p. z dôvodu, ţe dovolací súd doposiaľ nerozhodoval. S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p., ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.s.p. (či uţ to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia. Existenciu ţiadnej podmienky prípustnosti dovolania uvedenej v tomto zákonom ustanovení dovolací súd nezistil. So zreteľom na ţalovaným tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, ţe v prejednávanej veci mu súdom bola odňatá moţnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Odňatím moţnosti sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. O procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní 6 4 Cdo 230/2012 postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva; v zmysle § 18 O.s.p. majú účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké moţnosti na uplatnenie ich práv, napr. právo vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom (§ 41 O.s.p.), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy (§ 44 O.s.p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom (§ 123 O.s.p.), byť predvolaný na súdne pojednávanie (§ 115 O.s.p.), na to, aby im bol rozsudok doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O.s.p.) a pod. Dovolací súd v danom prípade z obsahu spisu nezistil, ţe by konanie pred súdmi niţších stupňov bolo postihnuté procesnou vadou, znemoţňujúcou ţalovanému realizáciu jeho procesných práv. Pokiaľ ţalovaný v dovolaní tvrdil, ţe súd nevykonal ním navrhnuté dôkazy, treba uviesť, ţe podľa ustálenej súdnej praxe nevykonanie dôkazov navrhnutých účastníkom nie je postupom, ktorým súd odňal účastníkovi moţnosť konať pred súdom (R 37/1993). Účastníkovi konania totiţ zákon ukladá povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, pričom za dôkaz môţu slúţiť všetky prostriedky, ktorými moţno zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký posudok, správy a vyjadrenia orgánov a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch účastníkov (§ 120 ods. 1 veta prvá a § 125 veta prvá O.s.p.). O tom, ktoré z navrhovaných dôkazov (prípadne takých, ktoré nie sú navrhované) budú vykonané, rozhoduje však súd. Z uvedeného je zrejmé, ţe Občiansky súdny poriadok účastníkovi konania priznáva právo vykonanie určitého dôkazu navrhnúť. Toto procesné oprávnenie ţalovaný v danej veci aj vyuţil (nebolo mu odňaté). Nevykonaním ţalovaným navrhovaných dôkazov nedošlo teda k odňatiu mu moţnosti konať pred súdom. Dovolací súd poznamenáva, ţe v dovolacom konaní môţe prihliadnuť k takýmto namietaným nedostatkom len vtedy, ak je splnený predpoklad prípustnosti dovolania (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo). Tvrdenie o neúplnosti vykonaného dokazovania, resp. ţe súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, predstavuje dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., t.j., ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ktorou otázkou sa dovolací súd môţe zaoberať len v prípade, ak je dovolanie procesne prípustné. Dovolateľ spochybňuje zákonnosť napadnutého rozhodnutia, keďţe nespĺňa podľa jeho názoru kritéria odôvodnenia rozhodnutia podľa § 157 ods. 2 O.s.p. Dovolací súd uvádza, ţe v danej veci sa odvolací súd plne stotoţnil s argumentáciou súdu prvého stupňa, 7 4 Cdo 230/2012 konštatoval správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia uviedol ďalšie dôvody. V značnom rozsahu uviedol rozhodujúci skutkový stav, oboznámil obsah odvolania, primeraným spôsobom opísal stanoviská procesných strán, a vysvetlil prečo nepovaţoval za dôvodné doplnenie dokazovania. Podľa názoru dovolacieho súdu skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 od. 1 Ústavy Slovenskej republiky a odôvodnenie napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.
2 O.s.p.). Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa. Dovolací súd napokon poznamenáva, ţe odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemusí odpovedať na kaţdú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o dovolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). Obsah dovolania svedčí o názore ţalovaného o nesprávnom právnom posúdení veci odvolacím súdom (v rozpore s ustanoveniami Občianskeho zákonníka) o (ne)moţnosti ţalovaného označiť ţalobcu za svojho dlţníka bez toho, ţe by o uvedenom bolo vydané rozhodnutie príslušným orgánom. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Súd ale právnym posúdením veci neodníma účastníkovi konania moţnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (viď napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 112/2001, sp. zn. 2 Cdo 50/2002). Právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov je Najvyšším súdom Slovenskej republiky povaţované za relevantný dovolací dôvod, ktorým moţno odôvodniť procesne prípustné dovolanie (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), zároveň je ale zhodne zastávaný názor, ţe (ani prípadné) nesprávne právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov nie je procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., pretoţe (ani 8 4 Cdo 230/2012 prípadným) nesprávnym právnym posúdením veci súd účastníkovi konania neznemoţňuje realizáciu ţiadneho jeho procesného oprávnenia (viď napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 102/2004, sp. zn. 2 Cdo 282/2006, sp. zn. 3 Cdo 174/2005, sp. zn. 4 Cdo 165/2003). I keby podľa názoru dovolateľa išlo o nesprávne právne posúdenie veci (dovolací súd z tohto aspektu vec neposudzoval), táto skutočnosť by mala za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd pouţil správny právny predpis a či ho správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo). Keďţe dovolanie ţalovaného nie je procesne prípustné, nemohol dovolací súd pristúpiť k posúdeniu správnosti právneho posúdenia veci odvolacím súdom (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Nakoľko prípustnosť dovolania v danom prípade nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p. a v dovolacom konaní neboli zistené ani dôvody prípustnosti dovolania uvedené v ustanovení § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalovaného podľa § 243b ods. 5 O.s.p.
1 písm. c/ O.s.p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil splnenie predpokladov na odloţenie vykonateľnosti rozhodnutia v zmysle § 243 O.s.p. a v súlade s ustálenou praxou o tom nevydal samostatné rozhodnutie. O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p. (s pouţitím analógie)
5 O.s.p. a § 224 ods. 1 O.s.p., keď neboli dané dôvody pre pouţitie odseku 2 tohto ustanovenia. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.