o vymoženie 2 157,34 € s príslušenstvom

Najvyšší súd 4 Cdo 12/2011 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej P. s.r.o., so sídlom B., IČO: X., zastúpenej JUDr. A. C., advokátkou v B., proti povinnému M. P., bytom D., o vymoženie 2 157,34 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Prievidza pod sp. zn. 16 Er 394/2009, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne z

1. júla 2010 sp. zn. 5 CoE 229/2010, takto r o z h o d o l : Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Trenčíne z
2. júla 2010 sp. zn. 5 CoE 229/2010 z r u š u j e a vec vracia Krajskému súdu v Trenčíne na ďalšie konanie. O d ô v o d n e n i e Okresný súd Prievidza uznesením z
3. marca 2010 č.k. 16 Er 394/2009-10 zamietol ţiadosť súdneho exekútora Mgr. D. K. o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie s poukazom na ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Uviedol, ţe oprávnená sa návrhom zo dňa 22.1.2010, doručeným súdnemu exekútorovi dňa 3.2.2010, domáhala vykonania exekúcie proti povinnému na základe exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok zo dňa 31.8.2009, sp. zn. R., ktorým bola povinnému uloţená povinnosť zaplatiť oprávnenej sumu 64 992,02 Sk (2 157,34 €) spolu s úrokom z omeškania vo výške 14,25 % ročne od 17.7.2008 aţ do zaplatenia a nahradiť trovy rozhodcovského konania vo výške 1 499,79 Sk (49,79 €). Záväzkovoprávny vzťah medzi oprávnenou a povinným, z dôvodu porušenia ktorého došlo k vydaniu rozhodcovského rozsudku, vznikol na základe „Zmluvy o revolvingovom úvere“ uzavretej medzi povinným a oprávnenou dňa 13.2.
4. Prvostupňový súd dospel k záveru, ţe daný právny vzťah je potrebné posudzovať podľa ustanovení o spotrebiteľskom práve, predmetná zmluva je spotrebiteľskou zmluvou a má charakter spotrebiteľského úveru v zmysle ustanovenia § 2 písm. a/ zákona č. 258/2001 Z.z. 4 Cdo 12/2011 2 V danom prípade bola rozhodcovská zmluva súčasťou zmluvy o revolvingovom úvere ako rozhodcovská doloţka. V zásade bola daná v doloţke voľba moţnosti riešiť spor z predmetnej zmluvy buď súdnym konaním alebo v rozhodcovskom konaní, pričom výber spočíva na ţalobcovi. Spotrebiteľ však vzhľadom k tomu, ţe ţalobcom v spotrebiteľských úveroch je spravidla veriteľ, ktorý sa domáha plnenia z porušovania zmluvy, potom nemá ţiadnu moţnosť ovplyvniť alternatívu riešenia sporov v prípadoch, keď ţalobu podáva veriteľ, teda oprávnený (á). Výber osoby rozhodcu evidentne uskutočnil sám veriteľ, ktorý zostavil znenie rozhodcovskej doloţky vo svojej vopred pripravenej formulárovej zmluve. V tejto skutočnosti prvostupňový súd videl nekalú povahu dojednania o moţnosti riešenia sporu. Za výrazne jednostrannú a pre spotrebiteľa poškodzujúcu povaţoval úpravu v rozhodcovskej doloţke, podľa ktorej v prípade, ţe nebude môcť ani jeden z uvedených rozhodcov prevziať funkciu rozhodcu, určí náhradného rozhodcu veriteľ. Aj v prípadoch ak by dlţník osobu rozhodcu namietal, resp. všetkých rozhodcov v rozhodcovskej zmluve uvedených, je výber náhradného rozhodcu znova na veriteľovi. Rozhodca, ktorého si teda vyberá výlučne oprávnený (á), je oprávnený vydať aj bez vypočutia ţalovaného rozhodcovský rozsudok, ak sa v ţalobnom návrhu uplatňuje právo na zaplatenie peňaţnej sumy. Ţalovaný teda spotrebiteľ nemal ţiadnu moţnosť ovplyvniť tak výber rozhodcu a vyjadriť sa k návrhu. Vychádzajúc z komplexnej úpravy rozhodcovskej doloţky ju súd prvého stupňa povaţoval v celosti za neprijateľnú podmienku a teda neplatnú, pričom poukázal aj na judikatúru Európskeho súdneho dvora. Dôvodil, ţe predloţený rozhodcovský rozsudok vzhľadom na absenciu právomoci rozhodcu v danej veci konať, a to s poukazom na neplatnosť rozhodcovskej doloţky, nemoţno povaţovať za spôsobilý exekučný titul. Pre rozpor exekučného titulu a tým i návrhu a ţiadosti o udelenie poverenia nielen s Exekučným poriadkom ale aj úniovým právom, prvostupňový súd zamietol ţiadosť o udelenie poverenia v celom rozsahu. Krajský súd v Trenčíne na odvolanie oprávnenej uznesením z
5. júla 2010 sp. zn. 5 CoE 229/2010 uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. V dôvodoch svojho rozhodnutia sa stotoţnil so skutkovými a právnymi závermi prvostupňového súdu a skonštatoval správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia. S poukazom na výklad smernice Rady 93/13/EHS z
6. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách uviedol, ţe po preskúmaní veci „nezistil nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa ani v jednej z odvolateľom namietaných okolností. V danom prípade súd prvého stupňa vo veci dôsledne aplikoval ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ako aj ustanovenie § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v platnom znení a vykonal 4 Cdo 12/2011 3 aj správny výklad citovaných zákonných ustanovení. Odvolací súd dospel k záveru, ţe súd prvého stupňa správne povaţoval danú zmluvu uzatvorenú medzi účastníkmi zo dňa 13.2.2007 za spotrebiteľskú zmluvu podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka a následne sa v plnom rozsahu stotoţňuje s odôvodnením súdu prvého stupňa, ktorý rozhodcovskú doloţku v danej zmluve vyhodnotil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku. Pokiaľ vo veci vydal rozhodcovský rozsudok, rozhodca, ktorý konal na základe rozhodcovskej doloţky, ktorú súd povaţuje ako celok za neprijateľnú a tým neplatnú v súlade s ust. § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, súd prvého stupňa v konečnom dôsledku správne zamietol ţiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na výkon exekúcie“. Proti uvedenému uzneseniu odvolacieho súdu podala dovolanie oprávnená a navrhla ho zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie z dôvodu podľa § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 237 písm. f/ O.s.p. Odvolaciemu súdu vytkla, ţe pri rozhodovaní o podanom odvolaní sa zaoberal skúmaním napadnutého uznesenia výlučne z odvolacieho dôvodu podľa ustanovenia § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p., t.j. nesprávneho právneho posúdenia veci. Z iných dôvodov uplatnených v podanom odvolaní uznesenie súdu prvého stupňa neskúmal. Zároveň ani nevyslovil, ţe uplatnenie ostatných odvolacích dôvodov nie je na mieste, je neprípustné alebo nedôvodné. Tým, ţe odvolací súd sa výlučne zaoberal skúmaním napadnutého uznesenia z hľadiska správnosti právneho posúdenia, a nie aj ostatnými odvolacími dôvodmi, oprávnenej odňal reálnu a efektívnu moţnosť konať pred súdom. Podľa názoru oprávnenej takýto postup odvolacieho súdu je zaťaţený vadou zmätočnosti. Odvolací súd vybavil odvolanie formálne odkazom na ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p. bez toho, aby prejednal vec v súlade a v rozsahu podľa ustanovenia § 212 ods. 1 O.s.p. Samotná aplikácia ustanovenia § 219 ods. 2 O.s.p. je v tejto veci sporná, keďţe prvostupňové rozhodnutie sa s námietkami oprávnenej v odvolaní vôbec nevyporiadava a teda, pokiaľ odvolací súd odkazuje a stotoţňuje sa s odôvodnením tohto rozhodnutia, ide o nepreskúmateľné rozhodnutie odvolacieho súdu. Zvyšnú časť dovolania oprávnená venuje vlastnej právnej argumentácii súvisiacej s rozsahom oprávnení exekučného súdu. Povinný sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadril. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho 4 Cdo 12/2011 4 pojednávania (§ 243 ods. 3 O.s.p.), skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol uznesením. Pokiaľ dovolanie smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vydanému v tejto procesnej forme, je tento opravný prostriedok prípustný, ak smeruje proti zmeňujúcemu uzneseniu (§ 239 ods. 1 písm. a/ O.s.p.) alebo uzneseniu, ktorým odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev [§ 109 ods. 1 písm. c/] na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b/ O.s.p.) alebo potvrdzujúcemu uzneseniu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu (§ 239 ods. 2 písm. a/ O.s.p.) alebo ak ním bolo potvrdené buď uznesenie súdu prvého stupňa o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia (§ 239 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) alebo uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo jeho vyhlásenie za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky (§ 239 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Dovolaním napadnuté uznesenie nevykazuje znaky ţiadneho z tých rozhodnutí, prípustnosť dovolania preto z uvedených ustanovení nemoţno vyvodiť. Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.) skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 239 O.s.p., ale zaoberal sa i otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p. Ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., moţno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, v ktorých je inak dovolanie z hľadiska § 239 O.s.p. vylúčené. Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. ale nie je významný subjektívny názor účastníka tvrdiaceho, ţe došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo. 4 Cdo 12/2011 5 Podstatná časť dovolacích námietok oprávnenej spočíva v zásade v tvrdení, ţe odvolacím súdom jej bola odňatá reálna a efektívna moţnosť konať pred súdom, keď z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu nie je moţné zistiť, či a ako sa vysporiadal, okrem správnosti právneho posúdenia veci prvostupňovým súdom, aj s ďalšími odvolacími námietkami. Podľa ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom. Vada konania vymedzená v citovanom ustanovení § 237 písm. f/ O.s.p. je vo svojej podstate porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z
7. decembra 1994, séria A, č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťaţnosť č. 18390/91) a Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález z
8. mája 2004 sp. zn. I. ÚS 226/03) treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie povaţovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Poţiadavky na riadne odôvodnenie rozsudku súdu vo vnútroštátnych podmienkach Slovenskej republiky ustanovuje § 157 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. V spojitosti s § 167 ods. 2 O.s.p. toto ustanovenie primerane platí aj pre odôvodnenie uznesenia súdu. Povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami účastníka. Porušením uvedeného práva účastníka na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť o príčinách rozhodnutia právom predvídaným spôsobom) odníma moţnosť náleţite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky s jeho 4 Cdo 12/2011 6 dôvodmi) v rámci vyuţitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov a teda sa mu odníma moţnosť konať pred súdom. Podľa názoru dovolacieho súdu bolo takouto vadou postihnuté i konanie pred odvolacím súdom v prejednávanej veci. Z odôvodnenia dovolaním napadnutého uznesenia je zrejmé, ţe odvolací súd sa s odvolacími námietkami dovolateľky v zásade vysporiadal len tým, ţe v náväznosti na § 219 ods. 2 O.s.p. v celom rozsahu poukázal na odôvodnenie súdu prvého stupňa, s ktorým sa stotoţnil, a konštatovaním, ţe po preskúmaní veci nezistil nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa ani v jednej z odvolateľom namietaných okolností. Takéto odôvodnenie uznesenia odvolacieho súdu nezodpovedá poţiadavke na riadne a presvedčivé odôvodnenie súdneho rozhodnutia. V tejto súvislosti preto nemoţno inak, len súhlasiť s námietkami dovolateľky, ţe z takéhoto odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nie je moţné zistiť, či sa odvolací súd okrem uplatneného odvolacieho dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. zaoberal aj ďalšími štyrmi odvolacími dôvodmi a ako sa s nimi vysporiadal, keďţe o týchto odvolacích dôvodoch v rozhodnutí odvolacieho súdu niet ţiadnej zmienky. Neexistencia dôvodov súdneho rozhodnutia má za následok jeho nepreskúmateľnosť a tým i jeho nepresvedčivosť, čo je vadou konania, ktorou sa, ako uţ bolo uvedené, účastníkovi odníma moţnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Uvedená skutočnosť, ţe došlo v konaní k procesnej vade podľa § 237 písm. f/ O.s.p. je nielen dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania, ale zároveň je tieţ okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie vţdy zrušiť, pretoţe rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závaţnou procesnou vadou nemôţe byť povaţované za správne. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté uznesenie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1 O.s.p.). V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
9. 4 Cdo 12/2011 7 P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
10. januára 2013 JUDr. Ľubor Š e b o, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková