o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam

Najvyšší súd 4 Cdo 143/2011 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky Ing. G. R., bytom T., zastúpenej JUDr. M. Š., advokátom v B., proti odporcovi Slovenskej republike, za ktorú koná Krajský pozemkový úrad v Banskej Bystrici, Nám. Ľ. Štúra 1, Banská Bystrica, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, vedenej na Okresnom súde Rimavská Sobota pod sp. zn. 7 C 91/2008, o dovolaní navrhovateľky proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z

1. apríla 2011 sp. zn. 14 Co 89/2011, takto r o z h o d o l : Dovolanie o d m i e t a . Odporcovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva. O d ô v o d n e n i e Okresný súd Rimavská Sobota rozsudkom zo
2. decembra 2010 č.k. 7 C 91/2008-137 návrh navrhovateľky zamietol. Ţiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, ţe pri posúdení veci dospel k záveru, ţe v danom prípade na strane odporcu nie je daná pasívna vecná legitimácia, pričom vecnou legitimáciou je stav vyplývajúci z hmotného práva (v danom prípade zákon č. 503/2003 Z.z.) s tým, ţe nedostatok pasívnej vecnej legitimácie znamená, ţe podľa hmotnoprávnych ustanovení nie je odporca subjektom tvrdenej povinnosti a ţaloba proti nemu nemôţe byť preto úspešná. Navrhovateľka ako odporcu označila Slovenskú republiku – Krajský pozemkový úrad v Banskej Bystrici, ktorý však nespravuje ani iným spôsobom nenakladá s nehnuteľnosťami vo vlastníctve štátu (to patrí do kompetencie Slovenského pozemkové fondu). Výrok o trovách konania oprel o ustanovenie § 142 ods. 1 O.s.p. 4 Cdo 208/2011 2 Krajský súd v Banskej Bystrici na odvolanie navrhovateľky rozsudkom z
3. apríla 2011 sp. zn. 14 Co 89/2011 potvrdil rozsudok okresného súdu. Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. V dôvodoch rozhodnutia sa stotoţnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa a skonštatoval správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia, na ktoré poukázal. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia dodal, ţe z obsahu návrhu navrhovateľky vyplýva, ţe je závetnou dedičkou oprávnenej osoby PhDr. O. P., ktorá ako pôvodne oprávnená osoba v zmysle § 2 zákona č. 503/2003 Z.z. podala na Obvodnom pozemkovom úrade v Rimavskej Sobote dňa 21.10.2004 ţiadosť o navrátenie vlastníctva podľa § 5 ods. 1 zákona č. 503/2003 Z.z. Ţiadala o navrátenie poľnohospodárskej pôdy v katastrálnom území B. a R.. Je nesporné, ţe v rámci konania podľa zákona č. 503/2003 Z.z. je len príslušný obvodný pozemkový úrad oprávnenej skúmať, či boli splnené podmienky pre navrátenie vlastníctva. V tejto súvislosti skúma, či predmet nároku spadá pod ustanovenie § 1 zákona č. 503/2003 Z.z., či nárok uplatnila oprávnená osoba v zmysle § 2 zákona a či išlo o odňatie pozemkov v zmysle § 3 zákona č. 503/2003 Z.z. Súd svojim rozhodnutím podľa ustanovenia § 80 písm. c/ O.s.p. nemôţe zasahovať do právomoci obvodného pozemkového úradu, na ktorom podľa ustanovení zákona č. 503/2003 Z.z. prebieha konanie o navrátenie vlastníctva. Nemôţe teda vydať ţiadne závaţné rozhodnutie v otázke určenia vlastníckeho práva, pretoţe túto okolnosť si musí vyriešiť obvodný pozemkový úrad v rámci svojho zákonného postupu. Na konanie obvodného pozemkového úradu podľa § 5 ods. 2 zákona č. 503/2003 Z.z. sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní. Pritom proti rozhodnutiu obvodného pozemkového úradu podľa § 5 ods. 2 aţ 4 zákona č. 503/2003 Z.z. je moţné podať opravný prostriedok na súde. Keďţe o navrátení vlastníctva k pozemkom podľa uvedeného zákona rozhoduje príslušný obvodný pozemkový úrad, ktorý si v rámci svojho konania musí vyriešiť všetky otázky súvisiace s podmienkami pre navrátenie vlastníctva k pozemkom, teda aj otázku vlastníckeho práva k pozemkom právneho predchodcu navrhovateľky, nemohol súd o jej návrhu tak, ako to formulovala vo svojom petite rozhodnúť. Navrhovateľkou označený odporca nie je k označeným nehnuteľnostiam v ţiadnom právnom vzťahu, lebo z hľadiska hmotného práva mu vo vzťahu k nim nevyplývajú ţiadne práva ani povinnosti, teda nie je pasívne legitimovaným účastníkom v konaní na strane odporcu. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. s tým, ţe odporca, ktorý mal v odvolacom konaní úspech si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil. 4 Cdo 208/2011 3 Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie navrhovateľka, navrhla ho spolu s rozsudkom súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie z dôvodu, ţe jej postupom súdu bola odňatá moţnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Prvostupňovému, ale i odvolaciemu súdu vytkla nesprávne právne posúdenie veci, najmä procesných podmienok konania podľa § 103 O.s.p. Poukázala na to, ţe je právnou nástupníčkou oprávnenej osoby, ktorá si uplatnila reštitučný nárok podľa § 1 a § 2 zákona č. 503/2003 Z.z., pričom podaním návrhu na súd sa domáhala moţnosti dokladovania svojich vlastníckych práv náhradným reštitučným titulom, t.j. dodatočným rozhodnutím súdu na základe podania určovacej ţaloby, ktorý postup je plne legitímny a vyplýva aj zo zákona č. 503/2003 Z.z. Pri nespornosti faktu, ţe subjektom, ktorý je vlastníkom zhabanej pôdy je štát, podanie ţaloby môţe smerovať jedine voči štátu. Preto navrhovateľka vyslovila domnienku, ţe ňou uvedené označenie odporcu je správne. V danom prípade sa nejedná o ţalobu na vydanie majetku, ale ţalobný návrh je o určení vlastníckeho práva medzi štátom a navrhovateľkou, ktorá tvrdí, ţe pozemnokniţný zápis uvedený v pozemnokniţnej vloţke, kde je ako vlastník uvedený čsl. štát je nesprávny, resp. pozmenený a skutočným vlastníkom, ktorý vlastníctvo mal v dobromyseľnej drţbe, bol jej právny predchodca, ktorému následne čsl. štát toto vlastníctvo odňal. Preto „postup súdu – odmietnutie ţaloby podanej podľa § 80 písm. c/ O.s.p. teda znemoţňuje navrhovateľke dokazovanie v správnom konaní (§ 34 ods. 1 a ods. 5 SP), ktoré prebieha na Obvodnom pozemkovom úrade a v konečnom dôsledku sa domôcť svojich zákonom chránených práv na navrátenie neoprávnene odňatého majetku jej právnemu predchodcovi. (§ 1 zákona č. 503/2003 Z.z.)“. Odporca vo vyjadrení k dovolaniu navrhol dovolaciemu súdu rozhodnúť tak, ţe „rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 14 Co 89/2011-158 zo dňa 19.04.2010 ponecháva v platnosti“. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). 4 Cdo 208/2011 4 V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238 O.s.p. platí, ţe ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vydanému v tejto procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.), alebo rozsudok, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.), alebo rozsudok potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd v jeho výroku vyslovil, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu, alebo ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 (§ 238 ods. 3 O.s.p.). Nakoľko v prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok, ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa (pričom v jeho výroku prípustnosť dovolania nevyslovil, ani nejde o potvrdzujúci rozsudok rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky) je nepochybné, ţe prípustnosť dovolania navrhovateľky z § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p. nemoţno vyvodiť. Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.) skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale zaoberal sa i otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p. Ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., moţno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, v ktorých je inak dovolanie z hľadiska § 238 O.s.p. vylúčené. Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo. S prihliadnutím na obsah dovolania sa dovolací súd osobitne zameral na otázku, či postupom súdu nebola navrhovateľke odňatá moţnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Odňatím moţnosti konať pred súdom sa v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. rozumie taký závadný procesný postup, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia tých jeho 4 Cdo 208/2011 5 procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Zo spisu však nevyplýva, ţe by súdy v prejednávanej veci v prípade navrhovateľky nerešpektovali niektoré z týchto práv. Vyššie v odôvodnení tohto uznesenia uvedené tvrdenie dovolateľky, o ktoré opiera prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., nemoţno podľa názoru dovolacieho súdu povaţovať za odňatie moţnosti účastníkovi konať pred súdom. Dovolateľka argumentáciu o existencii procesnej vady konania uvedenej v § 237 písm. f/ O.s.p. nezakladá na tvrdení, ţe súdy porušili ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku upravujúce postup súdu v občianskom súdnom konaní alebo ţe nezachovali zákonom stanovenú procedúru prejednania veci, znemoţnili jej urobiť niektorý procesný úkon a pod. Podstatou jej dovolacích námietok je, ţe rozhodnutie oboch súdov niţšieho stupňa spočívajú na nesprávnej aplikácii a interpretácii zákona. Z určujúceho-obsahového-hľadiska (viď § 41 ods. 2 O.s.p.) teda z jej strany nejde o námietku odňatia moţnosti konať pred súdom, ale o námietku inú, ktorú dovolateľka uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti právnych záverov odvolacieho (i prvostupňového) súdu (jeho právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade zaloţil svoje rozhodnutie. Podstatná časť dovolacích námietok navrhovateľky spočíva v tvrdení, ţe „výrok prvostupňového, ale i odvolacieho súdu o nedostatku procesných podmienok je chybný a vychádza z úplne nesprávneho právneho posúdenia veci, obsahovej stránky podaného návrhu a cieľa, ktorý navrhovateľka sleduje“. Uvedená časť výhrad dovolateľky voči napadnutému rozhodnutiu sa týka činnosti súdu, v rámci ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Táto činnosť súdu je obsahom právneho posudzovania veci. O nesprávne právne posúdenie veci ide vtedy, ak súd nepouţil náleţitý právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Dovolací súd so zreteľom na vyššie uvedené zdôrazňuje, ţe ustanovenie § 237 písm. f/ O.s.p. dáva odňatie moţnosti konať pred súdom výslovne do súvislosti iba s faktickou procesnou činnosťou súdu, a nie s jeho právnym hodnotením veci. Právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov je síce relevantný dovolací dôvod, ktorým moţno úspešne odôvodniť 4 Cdo 208/2011 6 procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), nesprávne právne posúdenie ale prípustnosť dovolania nezakladá. Dovolanie je v ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku upravené ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý nemoţno podať proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu; pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania, nemoţno napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému preskúmavaniu, a preto ani zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia. Vzhľadom na uvedené moţno preto zhrnúť, ţe nakoľko prípustnosť dovolania v danom prípade nemoţno vyvodiť z § 238 O.s.p., nebola preukázaná existencia dovolateľkou namietanej vady konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. a neboli zistené (ani tvrdené) iné vady uvedené v § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie navrhovateľky podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. V dovolacom konaní úspešnému odporcovi vzniklo právo na náhradu trov tohto konania proti navrhovateľke, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Odporca však návrh na náhradu trov dovolacieho konania nepodal, preto mu táto náhrada priznaná nebola. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
4. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
5. januára 2013 JUDr. Ľubor Š e b o, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková