správne určenej právnej normy (ustanovenie OZ o premlčaní nároku z bezdôvodného obohatenia) ale ju nesprávne aplikoval. Z obsahu spisu možno totiž vyvodiť, že o tom, že plnenie, ktorého sa žalobca v konaní domáha, je právnym dôvodom bezdôvodného obohatenia sa žalovanej na základe neplatného právneho úkonu, sa žalobca dozvedel skutočne až z rozsudku súdu prvého stupňa, ktorý takto právne kvalifikoval nárok žalobcu. Nemožno preto ani uvažovať, že žalobca mal skôr skutočnú vedomosť o absolútnej neplatnosti dohody o poskytnutí finančnej zábezpeky (právneho úkonu). Z odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa je zrejmé, že pri skúmaní námietky premlčania vznesenej žalovanou sa touto subjektívnou dobou (jej začiatkom a plynutím) ani nezaoberal, ale že posudzoval opodstatnenosť žalovanou namietaného premlčania práva žalobcu iba z hľadiska objektívnej 3 2 Cdo 38/2012 trojročnej premlčacej doby a to
2 OZ. Zastáva názor, že súd prvého stupňa pochybil aj pri aplikácii tohto ustanovenia. K začiatku plynutia trojročnej objektívnej doby nemohlo totiž dôjsť predtým, než žalovaná odmietla vydať žalobcovi na jeho výzvu požadovanú sumu. Až odmietnutím vrátenia sumy, ktoré od žalobcu prijala a jej následným zadržiavaním vo svoj prospech, sa na úkor žalobcu začala bezdôvodne obohacovať. K tomuto došlo teda až po tom, čo sa žalovaná z výzvy žalobcu dozvedela, že tento požaduje vrátiť finančné prostriedky a keďže zo sumy 1 200 € vrátila žalobcovi iba jej časť, t.j. 72,63 € dňa 2.6.2009, teda nie celú sumu 1 200 €, týmto dňom došlo na jej strane k bezdôvodnému obohateniu na úkor žalobcu o zvyšok nevrátenej sumy, t.j. o 1 127,37 €. Odvolací súd tak uzavrel, že žaloba žalobcu bola podaná včas, t.j. pred uplynutím premlčacej doby tak subjektívnej ako aj objektívnej na uplatnenie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia. Keďže súd prvého stupňa žalobu zamietol pre nesprávne právne posúdenie otázky premlčania, bolo potrebné napadnutý rozsudok zmeniť a žalobe vyhovieť, na základe toho, že v konaní nebol sporný ani základ nároku, ale ani jeho výška. Opravným uznesením z 28. júna 2011 č.k. 11 Co 301/2010-92 Krajský súd v Košiciach opravil rozsudok Krajského súdu v Košiciach vyhlásený 8.6.2011 ako aj jeho písomné vyhotovenie 11 Co 301/2010-84 z 8.6.2011 vo výroku o trovách konania účastníkov tak, že namiesto sumy trov konania 244,05 € má byť suma 284,05 €. Opravné uznesenie odôvodnil chybou v písaní. Proti rozsudku odvolacieho súdu aj jeho opravnému uzneseniu podala dovolanie žalovaná, ktorá navrhla aj odklad vykonateľnosti rozsudku odvolacieho súdu spolu v znení opravného uznesenia. Prípustnosť dovolania odôvodnila ustanovením § 238 ods. 1 O.s.p. a dôvodnosť dovolania ustanovením § 241 ods. 2 písm.a/, b/ O.s.p. Uviedla, že Okresný súd Košice I uznesením z 28.12.2010 sp.zn. 32 R 3/2010 rozhodol o začatí reštrukturalizačného konania voči spoločnosti S. a uznesením zo dňa 12.1.2011 sp.zn. 32 R 3/2010 Okresný súd Košice I rozhodol o povolení reštrukturalizácie spoločnosti S. Prerušenie súdnych a rozhodcovských konaní nastáva priamo zo zákona, preto netreba o prerušení vydávať rozhodnutie, súd len ďalej nekoná. Rozhodnutím odvolacieho súdu počas prerušenia konania takýmto postupom súdu bola odňatá možnosť žalovanej (aj žalobcovi) konať pred súdom a boli porušené zásady spravodlivého procesu. Súd skúma kedykoľvek za konania, teda nielen na začiatku, ale tiež v priebehu samotného konania splnenie podmienok konania. Nevyhnutne a bez výnimky však platí, že súd nemôže o veci rozhodnúť, pokiaľ neboli splnené všetky 4 2 Cdo 38/2012 procesné podmienky. Odvolací súd neskúmal podmienky konania, v čase prerušenia konania konal a dokonca rozhodol vo veci samej, t.j. konanie je postihnuté vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Navrhla, aby dovolací súd odložil vykonateľnosť dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu v znení opravného uznesenia a zároveň aby po preskúmaní napadnutého rozsudku rozhodol
a napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil konajúcemu súdu na ďalšie konanie. Žalobca sa k dovolaniu žalovanej písomne nevyjadril. Dovolací súd uznesením z
toho, ako ich dovolateľ označil, ale
obsahu tohto opravného prostriedku. Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.) skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., zaoberal sa dovolací súd predovšetkým otázkou, či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm.a/ až g/ O.s.p. (t.j., či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti 5 2 Cdo 38/2012 účastníka byť účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len na takýto návrh, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať, alebo prípad rozhodovania vylúčeným sudcom, či súdom nesprávne obsadeným). Dovolateľka namietala, že v konaní pred odvolacím súdom a následne rozhodnutím odvolacieho súdu počas prerušenia konania zo zákona postupom tohto súdu jej bola odňatá možnosť konať (aj žalobcovi) pred súdom a boli porušené zásady spravodlivého procesu. Treba uviesť, že z hľadiska § 237 O.s.p. sú právne významné len tie procesné nedostatky, ktoré vykazujú znaky procesných vád taxatívne vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia. Iné vady, i keby k nim v konaní došlo, a prípadne aj mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, nezakladajú prípustnosť dovolania
tohto ustanovenia. Z hľadiska posúdenia existencie niektorej z procesných vád v zmysle § 237 O.s.p. ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, nie je pritom významný subjektívny názor účastníka, že v konaní došlo k takejto vade, ale len jednoznačne, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, že konanie je skutočne postihnuté niektorou z taxatívne vymenovaných vád. Pokiaľ žalovaná namietala vadu v konaní pred odvolacím súdom spočívajúcu v tom, že odvolací súd konal vo veci, hoci bola voči nej povolená reštrukturalizácia, neboli tým naplnené znaky ani jednej z vád uvedených v § 237 O.s.p. Postup odvolacieho súdu, ktorý o odvolaní žalovanej meritórne rozhodol nemožno hodnotiť ako postup odnímajúci žalovanej možnosť konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm.f/ O.s.p. Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak nie je v dovolaní namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní. Dovolateľka namietala, že odvolací súd neskúmal podmienky konania, v čase prerušenia konania konal a dokonca rozhodol vo veci samej, t.j. konanie bolo postihnuté vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. 6 2 Cdo 38/2012 Súd je povinný v občianskom súdnom konaní postupovať tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov; dbá pritom na to, aby nedochádzalo k porušovaniu práv a právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb a konanie bolo jednou zo záruk zákonnosti a slúžilo na jej upevňovanie a rozvíjanie (§ 1 až § 3 O.s.p.).
kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci.
1 zák. č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii – ďalej len „ZKR“, povolením reštrukturalizácie sa začína reštrukturalizácia. Reštrukturalizácia sa považuje za povolenú zverejnením uznesenia o povolení reštrukturalizácie v Obchodnom vestníku.
4 ZKR súdne a rozhodcovské konania o pohľadávkach, ktoré sa v reštrukturalizácii uplatňujú vyhláškou, sa povolením reštrukturalizácie prerušujú; tieto nároky možno uplatniť voči dlžníkovi len spôsobom
1 a § 124 ods. 4.
1 ZKR ak tento zákon neustanovuje inak, právo uplatňovať svoje nároky počas reštrukturalizácie majú len veritelia, ktorí spôsobom ustanoveným týmto zákonom prihlásili svoje pohľadávky. Ak sa tieto nároky v reštrukturalizácii riadne a včas neuplatnia prihláškou, právo vymáhať tieto nároky voči dlžníkovi v prípade potvrdenia reštrukturalizačného plánu súdom zaniká.
4 ZKR veriteľ popretej pohľadávky sa môže do 30 dní od uplynutia lehoty na popieranie pohľadávok žalobou podanou voči dlžníkovi domáhať, aby súd určil právny dôvod, vymáhateľnosť, výšku, zabezpečenie zabezpečovacím právom alebo poradie zabezpečovacieho práva popretej pohľadávky; v žalobe sa veriteľ môže domáhať len toho, čo uviedol v prihláške.
ZKR ak tento zákon neustanovuje inak, na začatie konkurzného konania, na konkurzné konanie, na začatie reštrukturalizačného konania, na reštrukturalizačné konanie a konanie o oddlžení (ďalej len „konanie
tohto zákona“) sa primerane použijú ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku. Z vyššie citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že súd je v priebehu konania povinný skúmať, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať. Je teda povinný skúmať aj 7 2 Cdo 38/2012 to, či v prebiehajúcom konaní nebola na majetok účastníka povolená reštrukturalizácia v zmysle zákona o konkurze a reštrukturalizácii. Okrem hmotnoprávnych účinkov sa s povolením reštrukturalizácie spájajú aj významné procesnoprávne účinky. Jedným z procesnoprávnych dôsledkov povolenia reštrukturalizácie je aj skutočnosť, že súdne a rozhodcovské konania o pohľadávkach, ktoré sa v reštrukturalizácii uplatňujú prihláškou, sa povolením reštrukturalizácie prerušujú; tieto nároky možno uplatniť voči dlžníkovi len spôsobom
1 a § 124 ods.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.