Obsah (6)

§ 63§ 71§ 58§ 220§ 59§ 243b

2 Cdo 220/2011 R O Z S U D O K V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Vladika a členov senátu JUDr. Jozefa Kolcuna a JUDr. Vier

pracovnej zmluvy a dohody o dočasnom pridelení zamestnanca na výkon práce k užívateľskému zamestnávateľovi z

1. marca
2. Nárok žalobkyne na náhradu mzdy vylúčil na samostatné konanie (§ 112 ods. 2 O.s.p.), v ktorom rozhodne aj o trovách celého konania. Rozhodnutie odôvodnil poukazom na § 59, § 15, § 42 ods. 1 a § 58 Zákonníka práce, ako aj § 80 písm. c/ O.s.p. Uviedol, že medzi účastníkmi konania bola
3. marca 2007 uzavretá pracovná zmluva a dohoda o dočasnom pridelení zamestnanca na výkon práce k užívateľskému zamestnávateľovi, v zmysle ktorej od
4. marca 2007 pracovala žalobkyňa v spoločnosti S. ako multifunkčný agent Call Centra s miestom výkonu práce K. a s dohodnutou mzdou 12 000 Sk brutto. Pracovný pomer bol dohodnutý na dobu určitú od
5. marca 2007 do ukončenia prác u užívateľského zamestnávateľa so skúšobnou dobou 3 mesiace. Žalovaná

výpisu z obchodného registra vykonávala činnosť agentúry dočasného zamestnávania na základe povolenia Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny z 20. decembra 2004 č. X.. Žalovaná mala uzavretú zmluvu so spoločnosťou S., na základe ktorej pracovalo 200 až 300 jej zamestnancov v pobočkách S. v P., K. a Ž.. Úlohou žalobkyne ako zamestnanca bolo telefonicky kontaktovať klientov

databázy poskytnutej užívateľským zamestnávateľom a ponúkať týmto zákazníkom vysokorýchlostný internet a zmenu volacích programov s tým, aby zákazníci využívali pre nich vhodnejší volací program. Pri kontakte s klientmi mala žalobkyňa splniť stanovené limity pri získaní nových klientov vysokorýchlostného internetu ako aj počtu klientov so zmenou volacích programov. Dňa 6. mája 2008 bola žalobkyni doručená výzva na odstránenie nedostatkov s tým, že nespokojnosť s jej pracovnými výsledkami spočívala v neplnení predajných plánov napriek pravidelným brífingom, školeniam a kaučingom poskytovaných zamestnávateľom. Stanovený plán za mesiac január až apríl 3 2 Cdo 220/2011 2008 nesplnila. Z tohto dôvodu jej bol stanovený plán v počte predaných produktov v mesiaci máj 2008 pod hrozbou skončenia pracovného pomeru výpoveďou

§ 63ods.

1 písm. d/ bod 4 Zákonníka práce. Mailovou poštou z

1. júla 2008 oznámil užívateľský zamestnávateľ žalovanej, že so žalobkyňou končí pracovný pomer k
2. júlu 2008 z dôvodu slabého pracovného výkonu. Následne žalovaná oznámila žalobkyni, že dňom
3. júla 2008 došlo k skončeniu pracovného pomeru dohodnutého na dobu určitú

§ 71ods.

1 Zákonníka práce. Toto oznámenie žalobkyňa prevzala

1. júla
2. Súd konštatoval, že žalovaná je agentúrou dočasného zamestnávania, teda ako právnická osoba zamestnáva občana v pracovnom pomere na účely jeho dočasného pridelenia k užívateľskému zamestnávateľovi. Ide o pracovnoprávny vzťah osobitnej povahy, kde právnu pozíciu zamestnávateľa vykonáva nielen skutočný zamestnávateľ, ale aj užívateľský zamestnávateľ. Súčasťou písomnej dohody o dočasnom pridelení je aj doba, na ktorú sa dočasné pridelenie dohodlo. V danej veci bola doba dočasného pridelenia dohodnutá do ukončenia prác u užívateľského zamestnávateľa. Súd mal za to, že dobu trvania pracovného pomeru nie je nutné vymedziť konkrétnym dátumom alebo termínom, ale jeho koniec je možné ohraničiť aj udalosťou, ktorá nastane nezávisle od vôle jedného, či druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu, za čo však nepovažoval prípad žalobkyne. Nesúhlasil s názorom, že pracovný pomer môže byť skončený zo strany zamestnávateľa kedykoľvek len s poukazom na to, že s jeho prácou nie je spokojný užívateľský zamestnávateľ. Toto považoval za diskrimináciu takéhoto zamestnanca v porovnaní s riadnym zamestnancom užívateľského zamestnávateľa a tiež za obchádzanie kogentných ustanovení Zákonníka práce, ktoré slúžia na ochranu zamestnanca v pracovnoprávnom vzťahu. Uviedol, že dočasné pridelenie končí dňom ukončenia objednávky. Súd mal za to, že pracovný pomer medzi účastníkmi trvá naďalej z dôvodu, že nedošlo k ukončeniu prác u užívateľského zamestnávateľa. Krajský súd v Prešove na odvolanie žalovanej rozsudkom z
3. decembra 2010 sp. zn. 15 Co 85/2010 rozsudok vo veci samej zmenil tak, že žalobu zamietol. Rozhodnutie odôvodnil tým, že súd prvého stupňa svoje rozhodnutie prevažne zdôvodnil zákazom diskriminácie zamestnanca prideleného na výkon práce u užívateľského zamestnávateľa v porovnaní s riadnym zamestnancom užívateľského zamestnávateľa. 4 2 Cdo 220/2011 Ústavný princíp rovnosti pred zákonom (čl. 12 Ústavy SR) sa v pracovnom práve prejavuje ako právo na rovnaké zaobchádzanie, resp. právo na rovnoprávnosť. Právo na rovnaké zaobchádzanie v oblasti pracovnoprávnych vzťahov Zákonník práce uskutočňuje zákazom priamej i nepriamej diskriminácie, ktorý po obsahovej stránke začleňuje jednak do obsahu základných zásad Zákonníka práce, ale aj v § 13 Zákonníka práce, ktorý tvorí súčasť normatívneho textu Zákonníka práce. Zákaz diskriminácie upravený v Zákonníku práce smeruje k zabezpečeniu rovnosti subjektov pracovného práva. Predpokladom záveru, že zamestnávateľ sa voči zamestnancovi správal diskriminačne, resp. v rozpore s dobrými mravmi, je posúdenie prístupu zamestnávateľa voči dotknutému zamestnancovi v porovnaní so zamestnancom v rovnakom alebo vo veľmi obdobnom pracovnom zaradení.

§ 58ods.

2 Zákonníka práce v pracovnej zmluve uzatvorenej medzi agentúrou dočasného zamestnávania a zamestnancom sa agentúra dočasného zamestnávania zaviaže zabezpečiť zamestnancovi dočasný výkon práce u užívateľského zamestnávateľa a dohodnú sa podmienky zamestnania. Zo samotného znenia tohto ustanovenia vyplýva, že nejde o trvalý pracovný pomer, ale o dočasný výkon práce. Práve dočasnosť je charakteristickým znakom tohto pracovnoprávneho vzťahu, čo so sebou zákonite prináša aj určité rozdielnosti zákonom priamo stanovené. Nie je preto namieste z pohľadu diskriminácie posudzovať právne úkony zamestnávateľa alebo agentúry dočasného zamestnávania voči dočasne pridelenému zamestnancovi s právnymi úkonmi zamestnávateľa voči zamestnancom v trvalom pracovnom pomere. V konkrétnom prípade by bolo možné porovnať postup agentúry dočasného zamestnávania voči žalobkyni len s postupom agentúry (žalovanej) voči zamestnancovi v rovnakom právnom postavení, v akom sa nachádzala žalobkyňa, teda vo vzťahu k zamestnancovi dočasne pridelenom na výkon práce u užívateľského zamestnávateľa. Doba trvania pracovného pomeru bola dohodnutá na čas od

1. marca 2007 do ukončenia prác u užívateľského zamestnávateľa. Pracovná zmluva a dohoda o dočasnom pridelení zamestnanca na výkon práce k užívateľskému zamestnávateľovi bola dohodnutá individuálne medzi účastníkmi konania, preto výklad dohodnutých podmienok je potrebné obmedziť výlučne na subjekty tohto pracovnoprávneho vzťahu. Pokiaľ žalovaná viazala ukončenie pracovnoprávneho vzťahu uzavretého so žalobkyňou na skutočnosť existujúcu na strane užívateľského zamestnávateľa, je práve táto 5 2 Cdo 220/2011 skutočnosť právnou skutočnosťou, ktorá spôsobuje zánik uvedeného pracovnoprávneho vzťahu. K ukončeniu prác u užívateľského zamestnávateľa mohlo totižto dôjsť rozhodnutím užívateľského zamestnávateľa nielen z dôvodu nespokojnosti s pracovnými výkonmi žalobkyne, ale aj napríklad znížením dopytu služieb užívateľského zamestnávateľa a s ním súvisiace zníženie počtu dočasne pridelených zamestnancov. Za situácie, že užívateľský zamestnávateľ oznámil ukončenie prác žalobkyne u neho, došlo k skončeniu pracovného pomeru uplynutím času, na ktorý sa dohodol, teda k splneniu zákonných podmienok uvedených v § 58 ods. 10 Zákonníka práce, ako aj k splneniu dohodnutých podmienok zmluvou z
2. marca 2007 (bod 12). Odvolací súd na základe uvedeného zmenil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku vo veci samej

§ 220O.s.p.

tak, že návrh zamietol. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala žalobkyňa dovolanie. Navrhla, aby dovolací súd zmenil rozsudok odvolacieho súdu tak, že určí, že pracovný pomer medzi účastníkmi konania trvá naďalej a že žalovaná je povinná prideľovať žalobkyni prácu aj naďalej. Prípustnosť dovolania vyvodzovala z § 238 ods. 1 O.s.p. a jeho dôvodnosť z § 241 ods. 2. písm. c/ O.s.p. Uviedla, že odvolací súd vec nesprávne právne posúdil. Je názoru, že súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav a správnym hodnotením dôkazov dospel aj k správnemu právnemu názoru a rozhodnutiu. Z počtu pracovníkov, ktorí práce vykonávali jednoznačne vyplýva, že práce nezanikli, ale výpovede boli dané iba zo strany užívateľského zamestnávateľa nepohodlným pracovníkom. Tieto výpovede nesúviseli so zánikom prác, ale sa opierali o iné dôvody. S takýmto ponímaním pojmu „ukončenie prác“ nemožno súhlasiť. Doba trvania pracovného pomeru bola vymedzená neurčite. K dovolaniu žalobkyne sa vyjadrila žalovaná a navrhla jej dovolanie zamietnuť. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpená advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok bez 6 2 Cdo 220/2011 nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, že dovolanie žalobkyne nie je dôvodné. V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. môže byť dovolanie podané iba z dôvodov, že a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tiež tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len

toho, ako ich dovolateľ označil, ale

obsahu tohto opravného prostriedku. Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.) skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., zaoberal sa dovolací súd predovšetkým otázkou, či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O.s.p. (t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka byť účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len na takýto návrh, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať, alebo prípad rozhodovania vylúčeným sudcom či súdom nesprávne obsadeným). Dovolateľka vady v zmysle § 237 nenamietala a tieto nezistil ani dovolací súd. Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak nie je v dovolaní namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu 7 2 Cdo 220/2011 v občianskom súdnom konaní. Ani vadu tejto povahy dovolateľka nenamietala a jej existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo. Dovolateľka namieta, že zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Posúdiť, či je napadnutý rozsudok odvolacieho súdu so zreteľom na uplatnený dovolací dôvod (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) obsahovo konkretizovanému dovolacími námietkami správny (§ 243b ods. 1 O.s.p.) znamená v danom prípade preskúmať opodstatnenosť odvolacím súdom vysloveného právneho názoru, že v danom prípade došlo k skončeniu pracovného pomeru uplynutím dohodnutej doby.

§ 58ods.

10 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce (v znení účinnom do 31. augusta 2007) dočasné pridelenie sa skončí uplynutím času, na ktorý sa dohodlo. Pred uplynutím tohto času sa končí dočasné pridelenie dohodou účastníkov pracovného pomeru alebo jednostranným skončením účastníkov na základe dohodnutých podmienok.

§ 59ods.

2 Zákonníka práce pracovný pomer dohodnutý na určitú dobu sa skončí uplynutím dohodnutej doby. Zo spisu je zrejmé, že medzi účastníkmi konania bola 13. marca 2007 uzavretá pracovná zmluva a dohoda o dočasnom pridelení zamestnanca na výkon práce k užívateľskému zamestnávateľovi (ďalej len „zmluva“).

tejto zmluvy od

1. marca 2007 pracovala žalobkyňa v spoločnosti S. Pracovný pomer bol dohodnutý 8 2 Cdo 220/2011 na dobu určitú od
2. marca 2007 do ukončenia prác u užívateľského zamestnávateľa so skúšobnou dobou 3 mesiace.

bodu 12 zmluvy zamestnávateľ môže jednostranne ukončiť dočasné pridelenie zamestnanca u užívateľského zamestnávateľa pred uplynutím dojednanej doby dočasného pridelenia v prípade, že užívateľský zamestnávateľ ukončí objednávku na výkon práce zamestnanca. Dočasné pridelenie tak končí dňom ukončenia objednávky. V danej veci užívateľský zamestnávateľ prostredníctvom e-mailu

1. júla 2008 oznámil žalovanej ukončenie objednávky na výkon prác žalobkyňou (č.l. 22 spisu). Následne žalovaná listom zo
2. júla 2008 oznámila žalobkyni, že pracovný pomer sa končí uplynutím dohodnutej doby. Dovolací súd rovnako uvádza, že inštitút dočasného pridelenia bol vytvorený práve za účelom zabezpečenia flexibility pracovnej sily v nadväznosti na trh práce. Žalovaná viazala skončenie pracovnoprávneho vzťahu uzavretého so žalobkyňou na skutočnosť existujúcu na strane užívateľského zamestnávateľa. Užívateľský zamestnávateľ oznámil ukončenie prác žalobkyne u neho a preto došlo k skončeniu pracovného pomeru uplynutím dohodnutej doby, pretože týmto oznámením v zmysle dohodnutých podmienok v zmluve (bod 12) došlo k skončeniu dočasného pridelenia a toto bola zároveň skutočnosť, ktorá vymedzovala trvanie pracovného pomeru („od
3. marca 2007 do ukončenia prác u užívateľského zamestnávateľa”). Vzhľadom na uvedené sa dovolací súd s právnym názorom vysloveným v rozsudku krajského súdu stotožnil a to aj pokiaľ ide na námietku diskriminácie. V danom prípade bolo totiž možné porovnávať len postup voči zamestnancovi v rovnakom právnom postavení, v akom sa nachádzala žalobkyňa, teda vo vzťahu k zamestnancovi dočasne pridelenom na výkon práce u užívateľského zamestnávateľa (tak ako správne uviedol odvolací súd). Z uvedeného vyplýva, že rozsudok odvolacieho súdu bol z hľadiska uplatnených dovolacích dôvodov správny. Pretože nebolo zistené, že by rozsudok odvolacieho súdu 9 2 Cdo 220/2011 bol postihnutý vadou uvedenou v § 237 O.s.p., alebo tzv. inou vadou konania v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobkyne

§ 243bods.

1 O.s.p. zamietol. V dovolacom konaní procesne úspešnej žalovanej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti žalobkyni, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p., § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd jej však ich náhradu nepriznal z dôvodu, že nepodala návrh na ich priznanie (§ 151 ods. 1 O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 18. decembra 2012 JUDr. Martin Vladik, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová