Obsah (4)

§ 243i§ 242§ 224§ 151

1 M Cdo 5/2010 R O Z S U D O K V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedu senátu JUDr. Jany Bajánkovej a členov senátu JUDr. Milana Deáka a JUDr. Viery

§ 243iods.

2 O.s.p.) a dospel k záveru, ţe mimoriadne dovolanie nie je dôvodné. I v konaní o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky je dovolací súd viazaný rozsahom dovolania, ako aj uplatneným dovolacím dôvodom vrátane jeho obsahového vymedzenia (§ 243i ods. 2 O.s.p.

§ 242ods.

1 O.s.p.). Obligatórne sa zaoberá len vadami konania uvedenými v § 237 O.s.p. a inými vadami, pokiaľ tieto mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Takéto vady dovolací súd nezistil; naostatok dovolateľ takéto vady konania a rozhodnutia okresného súdu v dovolaní ani nevytýkal. Vzhľadom na uvedené, dovolací súd pristúpil ku skúmaniu opodstatnenosti dôvodov, na ktorých dovolateľ zaloţil svoj mimoriadny opravný prostriedok a dospel k záveru, ţe obsah jeho mimoriadneho dovolania nie je spôsobilý spochybniť správnosť napadnutého rozhodnutia. 1 M Cdo 5/2010 4 Ťaţisko argumentácie dovolateľa v podstate spočíva v tvrdení, ţe záver okresného a krajského súdu, ţe pracovný pomer ţalobcu stále trval a ţalovaný mu neprideľovaním práce vytvoril prekáţku v práci podľa § 130 Zákonníka práce je v rozpore s § 162 zákona o štátnej sluţbe s pouţitím § 64 a § 242 Zákonníka práce, pretoţe list ţalovaného z 11.6.2002 bolo treba podľa obsahu posúdiť ako skončenie pracovného pomeru a ţalobca mohol v prekluzívnej lehote dvoch mesiacov na súde poprieť platnosť tohto právneho úkonu, teda do 1.12.2002, čo ţalobca neurobil, preto nastúpila zákonná domnienka, ţe pracovný pomer bol skončený riadne. Tento záver dovolateľa nie je správny. Podľa § 161 ods.1 zákona o štátnej sluţbe pracovný pomer zamestnanca sa skončí najneskôr do šiestich mesiacov od 1. apríla 2002, ak

1. a)nepoţiada o prijatie do dočasnej štátnej sluţby,
2. b)nepoţiada o prijatie do prípravnej štátnej sluţby,
3. c)nespĺňa predpoklady ustanovené v § 14 ods. 1 písm.
4. a)aţ h),
5. d)odmietne zloţiť sľub alebo zloţí sľub s výhradou alebo ak nepríde na zloţenie sľubu bez písomného ospravedlnenia doručeného sluţobnému úradu alebo
6. e)do 30. apríla 2002 dovŕšil vek 65 rokov. Uvedené ustanovenie Zákona o štátnej sluţbe upravuje skončenie pracovného pomeru zamestnancov, ktorí nesplnili podmienky uvedené v písm. a/ aţ e/. Pracovný pomer týchto zamestnancov sa skončil zo zákona najneskôr 1.10.2002. Pracovný pomer zamestnanca, ktorému nevznikol štátnozamestnanecký pomer podľa zákona o štátnej sluţbe, sa spravoval predpismi platnými do 31. marca 2002 (§ 162 zákona o štátnej sluţbe), teda zákonom č. 65/1965 Zb. v znení do 31.3.2002 , ďalej Zákonník práce. To znamená, ţe pracovný pomer týchto zamestnancov sa mohol skončiť len niektorým zo spôsobov uvedených v § 42 ods.1 Zákonníka práce, teda výpoveďou, dohodou, resp. okamţitým zrušením. Ak malo dôjsť k skončeniu pracovného pomeru zamestnanca na základe jednostranného právneho úkonu zamestnávateľa, mohlo sa tak stať iba výpoveďou alebo okamţitým zrušením. Zo zrušovacieho prejavu zamestnávateľa musí byť so zreteľom na všetky okolnosti prípadu (§ 240 ods. 3 Zákonníka práce) dostatočne zrejmé, ktorý z výpovedných dôvodov zamestnávateľ vo výpovedi uplatnil a z čoho vyvodzuje, ţe tu tento zákonný dôvod je a čo bude teda predmetom dokazovania v prípadnom spore o neplatnosť výpovede. Ak prejav vôle zamestnávateľa tieto podmienky nespĺňa, v takomto prípade 1 M Cdo 5/2010 5 nemôţu nastať účinky vyplývajúce z ustanovenia § 64 Zákonníka práce o domnienke (fikcii) skončenia pracovného pomeru, ak neplatnosť jeho rozviazania nebola uplatnená v stanovenej lehote, pretoţe toto ustanovenie predpokladá uplatnenie neplatnosti rozviazania pracovného pomeru právnym úkonom (výpoveďou, okamţitým zrušením, zrušením v skúšobnej dobe, dohodou), ktorý sa stal. Neplatným môţe byť totiţ len jestvujúci právny úkon. Prípadné nesprávne uplatnenie neplatnosti právneho úkonu, ktorý sa nikdy nestal, a rozhodnutie alebo aj nerozhodnutie o takomto návrhu; nemá preto vplyv na posúdenie nárokov z trvajúceho pracovného pomeru (napr. rozsudok NS SR 5 Cdo 36/2000). V danom prípade ţalovaný oznámil ţalobcovi listom z 11.6.2002, ţe nevyhovuje jeho ţiadosti z 23.4.2002 o prijatie do štátnej sluţby z dôvodu, ţe nespĺňa kvalifikačné predpoklady vzdelania a zároveň mu oznámil, ţe pracovný pomer končí v zmysle zákona o štátnej sluţbe (§ 161 ods.1 písm. c/) dňom 28.6.2002. Tento jednostranný prejav vôle ţalovaného neobsahuje skutkové vymedzenie, z ktorého by bolo zrejmé identifikovať niektorý z taxatívna stanovených výpovedných dôvodov (§ 46 ods. 1, resp. § 53 ods. 1 Zákonníka práce), preto nenastala ani fikcia skončenia pracovného pomeru, pre neuplatnenie neplatnosti tohto právneho úkonu ţalobcom na súde podľa § 64 Zákonníka práce. Dovolací súd za nedôvodnú povaţuje aj námietku dovolateľa, týkajúcu sa včasnosti podania návrhu na určenie, ţe ţalobca spĺňa predpoklady na výkon štátnej funkcie. Zo ţiadneho ustanovenia zákona o štátnej sluţbe, ani iného predpisu nevyplýva, ţe by podania takejto ţaloby bolo obmedzené lehotou. Z týchto dôvodov dovolací súd mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky zamietol podľa § 243b ods. 1, časť vety pred bodkočiarkou O.s.p.

§ 243iods.

2 O.s.p. V dovolacom konaní procesne úspešnému ţalobcovi vzniklo právo na náhradu trov konania proti ţalovanému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p.

§ 224ods.

1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Ţalobca podal návrh na rozhodnutie o priznaní náhrady trov dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p.

§ 151ods.

1 O.s.p.) a tieto aj vyčíslil. Dovolací súd mu priznal náhradu spočívajúcu v odmene advokáta (ktorý ho zastupoval aj pred súdmi niţších stupňov) za 1 úkon právnej sluţby poskytnutej vypracovaním vyjadrenia k mimoriadnemu dovolaniu z

1. júna 2010 [§ 14 ods. 1 písm. b/ 1 M Cdo 5/2010 6 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych sluţieb (ďalej len „vyhláška“)]. Základnú sadzbu tarifnej odmeny za tento úkon právnej sluţby určil podľa § 10 ods. 1 vyhlášky vo výške 526,13 €, čo s náhradou za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške jednej stotiny výpočtového základu podľa § 16 ods. 3 vyhlášky, t.j. 7,21 €, predstavuje spolu 533,34 €. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
2. P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
3. júna 2012 JUDr. Jana B a j á n k o v á, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Hrčková Marta