Najvyšší súd 4 Cdo 16/2011 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu J. J., bývajúceho v D., zastúpeného JUDr. M. K., advokátom v H., proti ţalova

§ 151ods.

1 O.s.p., keď v odvolaní úspešný ţalovaný trovy odvolacieho konania v stanovenej lehote nevyčíslil. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal ţalobca dovolanie v ktorom ţiadal, aby dovolací súd zrušil rozsudky oboch stupňov a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Nesúhlasil s názorom odvolacieho súdu ohľadne moţnej nezaujatosti konajúcej sudkyne na prvostupňovom súde. Uviedol, ţe v danej veci je potrebné vychádzať z rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré si osvojil aj Ústavný súd Slovenskej republiky, v zmysle ktorých pri hodnotení nestrannosti sudcu, je okrem subjektívnej stránky potrebné posudzovať aj stránku objektívnu, ktorá zohľadňuje inštitucionálne, organizačné a funkčné kritériá. V zmysle uvedeného, preto, aby sa sudca povaţoval za vylúčeného nie je potrebné preukazovať osobnú zaujatosť ale stačí preukázať, ţe sú dané skutočnosti, z ktorých je moţné vyvodiť spochybnenie jeho nestrannosti na základe objektívnych kritérií. V prejednávanej veci objektívne kritérium bolo dané v zmysle inštitucionálnych kritérií, keď v predchádzajúcom konaní vedenom Okresným súdom v Ţiari nad Hronom pod sp. zn. 6 C 96/2009 sa konajúca sudkyňa dala vylúčiť pre vzťah k inej sudkyni konajúceho prvostupňového súdu, ktorá bola ţalovaná v danej veci práve navrhovateľom. Skutočnosť, ţe ide o sudkyne z rovnakého sudu, kde jedna z nich bola navrhovateľom ţalovaná, v zmysle posudzovania objektívnych kritérií, môţe navodiť pochybnosti o nestrannosti. Namietol tieţ, ţe pri rozhodovaní vo veci samej sa konajúce súdy odchýlili od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v obdobných veciach, čím rozhodnutia spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci, keď v zmysle ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, pre úspešné uplatnenie práva na ochranu osobnosti stačí zistenie, ţe zásah bol objektívne spôsobilý narušiť alebo ohroziť práva chránené ustanovením § 11 Občianskeho zákonníka, preto sa nevyţaduje vyvolanie následkov. Namietol tieţ, ţe v danom prípade súd neskúmal, či odporca skutočne postupoval vo veci ako znalec ustanovený na základe právoplatného uznesenia, najmä s prihliadnutím na deň vydania uznesenia o ustanovení znalca do konania. Nie je moţné súhlasiť ani s názormi konajúcich súdov, ţe v danom prípade ide o majetkové právo ktoré podlieha premlčaniu podľa § 101 Občianskeho zákonníka, pretoţe náhrada 4 4 Cdo 16/2011 nemajetkovej ujmy v peniazoch je nárokom, ktorý je odvodený od základného práva na ochranu osobnosti, ktoré je nepremlčateľné. Ţalovaný právo vyjadriť sa k dovolaniu nevyuţil. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a

1. Keďţe podané dovolanie nesmeruje proti zmeňujúcemu rozsudku, ale takému potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, ţe dovolanie proti nemu je prípustné ani takému potvrdzujúcemu rozsudku súdu prvého stupňa, v ktorom súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4, nemoţno prípustnosť podaného dovolania vyvodiť z § 238 ods. 1 O.s.p., ani z § 238 ods. 3 O.s.p. Pre úplnosť treba uviesť, ţe dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, ţe dovolanie ţalobcu nie je podľa § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p. procesne prípustné. 5 4 Cdo 16/2011 Dovolanie ţalobcu by mohlo byť procesne prípustné, len ak by v konaní, v ktorom bol vydaný napadnutý rozsudok, došlo k procesnej vade uvedenej v § 237 O.s.p. Povinnosť skúmať, či konanie nie je zaťaţené niektorou z nich, vyplýva pre dovolací súd z § 242 ods. 1 O.s.p. Dovolací súd sa z tohto dôvodu neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal tieţ otázkou, či v konaní nedošlo k procesnej vade v zmysle § 237 O.s.p. Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska § 237 O.s.p. sú právne významné len tie procesné nedostatky, ktoré vykazujú znaky vád taxatívne v ňom vymenovaných; iné procesné vady konania alebo nesprávnosti rozhodovania, i keby k nim v konaní došlo, nezakladajú prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia. Treba zdôrazniť, ţe pri posudzovaní existencie procesnej vady uvedenej v § 237 O.s.p. ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania, nie je významný subjektívny názor účastníka, ale len zistenie, ţe v konaní došlo k takejto vade. Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ f/ O.s.p. v dovolaní namietané neboli a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. Prípustnosť tohto dovolania preto z uvedených ustanovení nemoţno vyvodiť. Dovolateľ namietal existenciu vady podľa § 237 ods. 1 písm. g/ O.s.p. Dovolací súd sa preto osobitne zameral na otázku opodstatnenosti jeho tvrdenia, ţe v prejednávanej veci rozhodoval vylúčený sudca. Podľa § 14 ods. 1 O.s.p., sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo ich zástupcom moţno mať pochybnosti o ich nezaujatosti. Nezaujatosť a nezávislosť sudcu patria k hlavným predpokladom spravodlivého rozhodovania. Nezaujatosť sudcu je kategória, ktorá vyjadruje vnútorný psychický vzťah 6 4 Cdo 16/2011 sudcu k prejednávanej veci. V širšom zmysle zahŕňa vzťah sudcu k predmetu konania, jeho účastníkom, ich zástupcom, o podstate a povahe ktorého je schopný podať (subjektívnu) informáciu iba sám sudca. Inštitút nezaujatosti je preto potrebné chápať širšie, tieţ v rovine objektívnej. Nie je preto rozhodujúce, ako sa nezaujatosť sudcu iba subjektívne javí účastníkovi konania; určujúcim je, či reálne existujú objektívne okolnosti, ktoré by mohli viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, ţe sudca určitým, nie nezaujatým, vzťahom k veci skutočne disponuje. Rovnako judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (viď napríklad rozhodnutia vo veciach Saraiva de Carvalho vs. Portugalsko, 1994, Gautrin vs. Francúzsko, 1998 a ďalšie) vychádza z dvojitého testu nezaujatosti sudcu: subjektívny test je zaloţený na osobnom presvedčení sudcu (personal conviction of a particular judge) v danej veci, objektívny test sleduje existenciu dostatočných záruk, ţe je moţné v tomto ohľade vylúčiť akúkoľvek legitímnu pochybnosť (quarantees sufficient to exclude any legitimate doubt in this respekt). V preskúmavanej veci z obsahu spisu vyplýva, ţe ţalobca po podaní odvolania voči rozsudku súdu prvého stupňa, samostatným podaním vzniesol voči vec prejednávajúcej sudkyni Okresného súdu Rimavská Sobota Mgr. A. Ţ. námietku zaujatosti z dôvodu, ţe uznesením zo
2. novembra 2009 sp. zn. 17 NcC 40/2009 Krajský súd v Banskej Bystrici vec vedenú na Okresnom súde Rimavská Sobota pod sp. zn. 6 C 96/2009, prikázal na prejednanie a rozhodnutie inému súdu z dôvodu, ţe všetci sudcovia Okresného súdu Rimavská Sobota sa v takej veci cítili byť zaujatí. Vzhľadom k tomu, ţe sudkyňa Mgr. A. Ţ. sa vo veci, v ktorej navrhovateľom je ţalobca cítila byť zaujatá v konaní, v ktorom ţalobca ţaluje celý Okresný súd Rimavská Sobota a zároveň aj JUDr. V. K., sudkyňu tohto súdu, je podľa názoru ţalobcu daná jej zaujatosť aj v prejednávanej veci. Touto námietkou sa zaoberal odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia, pričom ju vyhodnotil ako nedôvodnú. Vzhľadom k tomu, ţe odvolaním napadnuté rozhodnutie vo veci samej ako vecne správne potvrdil, so vznesenou námietkou zaujatosti sa vyporiadal len v odôvodnení svojho rozhodnutia a nerozhodoval o nej podľa § 16 O.s.p. pričom tento postup je potrebné povaţovať za správny. Ţalobca vadu konania podľa § 237 písm. g/ O.s.p. odôvodňoval totoţnými dôvodmi, ktoré uviedol v rámci odvolacieho konania a ţiadne nové skutočnosti na podporu svojho tvrdenia neuviedol. Dovolací súd konštatuje, ţe obsah spisu a ani dôvody, ktoré ţalobca uviedol vo svojich námietkach, nesvedčia o existencii právne relevantného vzťahu sudkyne Mgr. A. Ţ. k prejednávanej veci, k účastníkom konania alebo ich zástupcom (por. § 14 ods. 1 7 4 Cdo 16/2011 O.s.p.). Z podstaty argumentácie ţalobcu vyplýva, ţe zaujatosť vec prejednávajúcej sudkyne vyvodzuje iba z toho, ţe v inej veci, v ktorej ţalobca ţaloval Okresný súd Rimavská Sobota a JUDr. V. K., sa táto cítila byť zaujatá, v dôsledku čoho bola vylúčená z prejednávania a rozhodovania tej veci. Treba preto zopakovať, ţe dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní v iných veciach (§ 14 ods. 3 O.s.p.), ale ani to, ţe sudkyňa bola v inej veci, v ktorej je ţalobca účastníkom konania vylúčená z jeho prejednávania a rozhodovania. Správne totiţ odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ţe dôvodom vylúčenia vec prejednávajúcej sudkyne v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 96/2009 bol jej vzťah k účastníkom na strane ţalovanej a nie vzťah k ţalobcovi. Potrebné je zdôrazniť, ţe sám ţalobca ani v čase rozhodovania súdom prvého stupňa v predmetnej veci nepovaţoval postup sudkyne za neobjektívny, t.j. konanie sudkyne nejavilo znaky neobjektívnosti ani v očiach samotného ţalobcu. Dovolací súd so zreteľom na uvedené konštatuje, ţe ţalobca nedôvodne namieta, ţe v danej veci konala a rozhodovala zaujatá sudkyňa, pričom zdôrazňuje, ţe ani neexistencia ţiadneho rozhodnutia alebo existencia právoplatného rozhodnutia nadriadeného súdu o tom, ţe sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania vecí, nebráni dovolaciemu súdu pri skúmaní podmienok prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia § 237 písm. g/ O.s.p., posúdiť túto otázku samostatne a prípadne i inak, neţ ju posúdil nadriadený súd súdu procesnému, ktorý vo veci rozhodoval, ak v námietke boli uvedené nové skutočnosti (R 59/97). Dovolací súd v nadväznosti na to uzatvára, ţe ani obsah spisu nesvedčí o opodstatnenosti dovolacej námietky, ţe v konaní došlo k procesnej vade v zmysle § 237 písm. g/ O.s.p. Čo sa týka námietok ţalobcu ohľadne inej vady konania v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. ako aj nesprávneho právneho posúdenia veci odvolacím súdom v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p., k týmto námietkam dovolací súd môţe prihliadnuť len za podmienky prípustnosti dovolania, v dôsledku ktorého sa preň otvorí moţnosť prieskumnej činnosti vo vzťahu k napadnutému rozsudku odvolacieho súdu. Dovolanie voči predmetnému rozhodnutiu odvolacieho súdu však prípustné nie je. Nakoľko prípustnosť dovolania ţalobcu nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p., ani z § 237 O.s.p., odmietol Najvyšší súd Slovenskej republiky jeho dovolanie v súlade s ustanovením § 243b ods. 5 O.s.p.

§ 218ods.

1 písm. c/ O.s.p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný. Pritom 8 4 Cdo 16/2011 riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti. O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p. (s pouţitím analógie)

§ 243bods.

5 O.s.p., keď neboli dané dôvody pre pouţitie odseku 2 tohto ustanovenia, pretoţe ţalovanému v súvislosti s dovolacím konaním ţiadne trovy nevznikli. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :

1. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
2. júna 2011 JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová