vyhlášky Úradu pre vynálezy a objavy č. 27/1986 Zb. o odmeňovaní objavov, vynálezov, zlepšovacích návrhov a priemyselných vzorov (ďalej len „vyhláška“) znalkyňa preto vychádzala z výšky spoločenského prospechu v rozpätí od 100.000,-- Sk do 200.000,-- Sk (keďţe 10 % z 1.628.706,-- Sk je 162.871,-- Sk), v ktorej časti je vyhláškou stanovená sadzba odmeny 4,5 % + 2.200,-- Sk, čo predstavuje odmenu ţalobcom 9 529,-- Sk, kaţdému po 78,74 € (2.372,-- Sk). Neprihliadnutie na predchádzajúce znalecké posudky (na č.l. 21 a č.l. 92) okresný súd odôvodnil taktieţ stanoviskom znalkyne z odboru priemyselného vlastníctva,
ktorého ani jeden z predchádzajúcich znaleckých posudkov sa nezaoberal tým, ţe zlepšovacím návrhom je len časť, ktorou autor prekročil svoju pracovnú úlohu, a preto došlo k disproporcii a spoločenský prospech ostal tak, aký bol, ale odmena za zlepšovací návrh sa vypočítava len z tej časti spoločenského prospechu, ktorou autori prekročili svoju pracovnú úlohu. Výrok rozhodnutia v časti priznaného úroku z omeškania vo výške 3 % z odmeny prvostupňový súd neodôvodnil. Krajský súd v Ţiline na odvolanie ţalobcov rozsudkom z
názoru odvolacieho súdu, v konaní bolo preukázané, ţe o zlepšovací návrh ide jednak samotným vydaním zlepšovateľského preukazu (č.l. 3) a tieţ tým, ţe ţalovaná nepreukázala, ţe by nedošlo k prekročeniu pracovných úloh a ako bolo konštatované v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 18. augusta 1998 sp. zn. 4 Cdo 25/1998 na č.l. 338, ktorým zrušil jeho predchádzajúce rozhodnutie, v konaní bolo preukázané, ţe ţalovaná zlepšovací návrh aj vyuţívala (hoci len v jednom počítači), čím autorom (ţalobcom) vzniklo právo na odmenu za vyuţitie zlepšovacieho návrhu.
názoru odvolacieho súdu, krátenie spoločenského prospechu o 10 % (pozn. NS SR - správne malo byť 90 %) s poukazom na § 58 zákona č. 84/1972 Zb. nebolo opodstatnené, pretoţe prekročenie pracovnej úlohy bolo práve dôkazom toho, ţe o zlepšovací návrh v preskúmavanom prípade išlo a ako také nemalo vplyv na výšku spoločenského prospechu. Odvolací súd svoje rozhodnutie odôvodnil tieţ s poukazom na ustanovenie § 4 a § 10 vyhlášky, ktoré ustanovenia upravovali odmenu za zlepšovacie návrhy. Prvostupňovému súdu vytkol, ţe na určenie odmeny za vyuţitie zlepšovacieho návrhu nebolo potrebné nariaďovať znalecké dokazovanie, pretoţe sa určovala priamo
časti I sadzobníka, ktorý bol súčasťou vyhlášky a odmenu určil z výšky zisteného spoločenského prospechu, to je zo sumy 54.063,13 € (1.628.706,-- Sk). Za rozhodujúce s ohľadom na výšku spoločenského prospechu vzal rozpätie od 1.000.000,-- Sk do 2.000.000,-- Sk, pri ktorom bola sadzba 1,8 % + 18.000,-- Sk, na základe ktorej tak ţalobcom patrila odmena vo výške 47.317,-- Sk (1.628.706 : 100 x 1,X. = 29.317 + 18.000 = 47.317). Kaţdému ţalobcovi potom priznal 392,65 € (11.829,-- Sk) s poukazom na § 3 ods. 2 zákona,
ktorého spoluautori objavov, vynálezov, zlepšovacích návrhov a priemyselných vzorov sa zúčastňujú na právach a povinnostiach rovnakým dielom, pokiaľ sa nedohodnú inak alebo pokiaľ inak nerozhodne súd. O úrokoch z omeškania odvolací súd 4 4 Cdo 299/2009 rozhodol rovnako ako súd prvého stupňa. V tejto časti svoje rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 517 Občianskeho zákonníka. Uviedol, ţe ţalovaná bola povinná do 11. decembra 1989 vyplatiť ţalobcom odmenu, a keď tak neurobila, uvedeným dňom sa dostala do omeškania a je povinná preto platiť i úroky z omeškania. Za rozhodujúcu povaţoval sadzbu splatnú k prvému dňu omeškania ţalovanej s plnením peňaţného dlhu, ktorá bola 3 %, a ktorá
jeho názoru zostáva nezmenenou po celú dobu omeškania i napriek tomu, ţe od 1. mája 1995 nadobudlo účinnosť nariadenie vlády č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka (ďalej len „vyhláška č. 87/1995 Zb.“),
ktorého výška úrokov z omeškania závisí od diskontnej sadzby určenej Národnou bankou Slovenska, platnej k prvého dňu omeškania. Proti rozhodnutiu krajského súdu podali dovolanie ţalobcovia i ţalovaná. Ţalobcovia napadli dovolaním výrok rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorým rozhodol o úrokoch z omeškania, a to
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) a ţiadali, aby dovolací súd rozsudok krajského súdu v tomto výroku zmenil. Uviedli, ţe vyhláška č. 45/1964 Zb., ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka,
ktorej súdy určili úroky z omeškania vo výške 3 %, bola zrušená nariadením vlády č. 87/1995 Z.z., ktoré nadobudlo účinnosť 1. mája 1995, pričom v jeho prechodných a záverečných ustanoveniach v § 10 ods. 1 sú upravené právne vzťahy a nároky z nich vzniknuté pred nadobudnutím jeho účinnosti tak, ţe sa spravujú ustanoveniami doterajších predpisov a z odseku 2 vyplýva, ţe ak došlo k omeškaniu s plnením peňaţného dlhu pred nadobudnutím účinnosti tohto nariadenia, výška úrokov z omeškania a poplatku z omeškania sa riadi ustanoveniami doterajších predpisov. Ale ak omeškanie s plnením peňaţného dlhu trvá, od účinnosti tohto nariadenia riadi sa výška úrokov z omeškania a poplatku z omeškania uţ týmto novým nariadením. Preto
ich názoru, keď ţalovaná ku dňu účinnosti nariadenia svoj dlh nesplnila, jej omeškanie trvalo, a tak od 1. mája 1995 bola povinná platiť úroky z omeškania vo výške dvojnásobku diskontnej sadzby určenej Národnou bankou Slovenska, platnej k prvému dňu omeškania s plnením peňaţného dlhu. Ţalovaná vo vyjadrení k dovolaniu ţalobcov uviedla, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu v časti úrokov z omeškania povaţuje za správne. Ţalovaná dovolaním napadla výrok rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorým rozhodol o jej povinnosti zaplatiť kaţdému ţalobcovi 5 4 Cdo 299/2009 odmenu 392,65 € (11.829-- Sk), a to
1 O.s.p. z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) a ţiadala, aby dovolací súd rozsudok krajského súdu v tomto výroku zmenil tak, ţe ju zaviaţe k povinnosti zaplatiť ţalobcom 1/ aţ 4/, kaţdému 78,74 € (2.372,-- Sk) do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Najvyšší súd Slovenskej republiky zároveň poţiadala o odklad vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia. Uviedla, ţe zo zlepšovateľského preukazu vyplynulo, ţe autori (ţalobcovia) zlepšovacieho návrhu prekročili pracovnú úlohu o 10 %, čo znamená, ţe 90 % daného riešenia bolo vykonané v rámci pracovných povinností a len 10 % riešenia bola práca nad rámec pracovných povinností, preto je povinná z dosiahnutého spoločenského prospechu vyplatiť len 10 %, teda časť, ktorú ţalobcovia nemali uloţenú v pracovných povinnostiach.
nej, právny názor odvolacieho súdu, ţe prekročenie pracovných úloh nemá vplyv na výšku spoločenského prospechu, nemá oporu v zákone. Ohľadom výpočtu odmeny sa stotoţnila so záverom súdu prvého stupňa, vychádzajúceho z predloţeného znaleckého posudku. Ţalobcovia vo vyjadrení k dovolaniu ţalovanej poukázali na to, ţe ţalovaná počas konania popierala, ţe by išlo o zlepšovací návrh a uvádzala, ţe zlepšovateľský preukaz, ktorý bol vydaný, stratil platnosť, z ktorého dôvodu neprichádza do úvahy ani prekročenie pracovných povinností o 10 %. Keď sa potom aj znalecká organizácia opierala o neplatný dokument pri posudzovaní prekročenia pracovných úloh ţalobcami ako autormi, znalecký posudok nevychádzal zo skutkových okolností a je preto nepouţiteľný. Zároveň poukázali na vyjadrenia svedkov, ţe práve naopak, úloha bola vypracovaná nad rámec ich pracovných povinností, ţe v rámci pracovnej náplne ţalobcom takáto úloha zadaná nebola a jej nevypracovaním by neboli ani postihnutí za porušenie svojich povinností, a teda ţe prekročili pracovnú úlohu o 100 %. Dovolanie ţalovanej navrhli zamietnuť. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpení advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr, či dovolania smerujú proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný. Dospel pritom k záveru, ţe dovolanie ţalobcov, smerujúce proti výroku rozsudku odvolacieho súdu, ktorým rozhodol o úrokoch z omeškania nie je prípustné, preto ho treba 6 4 Cdo 299/2009 odmietnuť a dovolanie ţalovanej smerujúce proti výroku o uloţení povinnosti zaplatiť ţalobcom odmenu vo výške 392,65 € (11.829,-- Sk) je prípustné, avšak nie je dôvodné. Najvyšší súd Slovenskej republiky v zmysle § 243 O.s.p. nezistil splnenie predpokladov pre odloţenie vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia vo výroku napadnutom dovolaním ţalovanej a v súlade s ustálenou praxou tohto súdu o tom nevydal samostatné rozhodnutie. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, len pokiaľ to zákon výslovne pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Občiansky súdny poriadok upravuje prípustnosť dovolania proti rozsudku odvolacieho súdu v ustanoveniach § 237 a § 238. V prejednávanej veci odvolací súd o úrokoch z omeškania (vo veci samej) rozhodol rozsudkom, preto prípustnosť dovolania proti tomuto výroku rozsudku bolo potrebné skúmať
Dovolanie proti rozsudku je prípustné, ak smeruje proti rozsudku, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.). Z obsahu dovolania je zrejmé, ţe dovolatelia vychádzali z názoru, ţe prípustnosť ich dovolania zakladá nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), majúc za to, ţe ide o rozhodnutie zmeňujúce. To, ţe odvolací súd označil svoje rozhodnutie ako zmeňujúce, však neznamená bez ďalšieho, ţe o zmeňujúce rozhodnutie aj skutočne ide. Zmenu rozhodnutia súdu prvého stupňa totiţ nemoţno vyvodiť len z formálneho označenia výroku rozhodnutia, ale predovšetkým z porovnania jeho vecného obsahu a obsahu rozhodnutia súdu prvého stupňa vo veci samej. Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na to, ţe prípustnosť dovolania je proti zmeňujúcemu rozsudku zaloţená na rozdielnosti rozsudku odvolacieho súdu a rozsudku súdu prvého stupňa. Súdna prax dospela uţ skôr k záveru, ţe pre úvahu, či ide o rozsudok zmeňujúci, je rozhodujúce nie to, ako ho odvolací súd označil a či formálne rozhodol
alebo či postupoval
O.s.p., 7 4 Cdo 299/2009 ale to, či posúdil práva a povinnosti v právnych vzťahoch účastníkov konania po obsahovej stránke inak neţ súd prvého stupňa (por. napr. R 12/1994, rozsudok NS SR sp. zn. 1 Cdo 182/2009, sp. zn. 3 Cdo 137/2004). O rozdielne rozsudky ide vtedy, ak okolnosti, významné pre rozhodnutie veci posúdili oba súdy rozdielne, v dôsledku čoho odlišne určili alebo deklarovali práva a povinnosti účastníkov. Odlišnosťou sa pritom nemá na mysli rozdielne právne posúdenie veci, pokiaľ nemalo vplyv na obsah práv a povinností účastníkov, ale záver súdu odlišne konštituujúci alebo deklarujúci práva a povinnosti v právnom vzťahu účastníkov. Pre posúdenie, či ide o zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, tak nie je významné formálne hľadisko, ale obsahové hľadisko. Významné nie je ani to, či výroky rozsudkov súdov oboch stupňov sú alebo nie sú odlišne naformulované – aj v tomto zmysle je rozhodujúce obsahové hľadisko. Pokiaľ odvolací súd posúdil práva a povinnosti účastníkov daného právneho vzťahu rovnako, nejde o zmeňujúci rozsudok, ale o potvrdzujúci rozsudok. Hoci v predmetnej veci odvolací súd vo výroku svojho rozhodnutia uviedol, ţe rozsudok súdu prvého stupňa mení tak, ţe ţalovaná je povinná zaplatiť ţalobcom 1/ aţ 4/ po 392,65 € (11.829,-- Sk) s 3 %-ným úrokom z omeškania od
vyhlášky č. 45/1964 Zb. od 11. decembra 1989 a súd
2 O.s.p. nemôţe ţalobcom priznať viac ako sa návrhom domáhali, keďţe ţiadali priznať úrok z omeškania vo výške 3 %. S rozhodnutím súdu prvého stupňa sa potom odvolací súd stotoţnil. Ţalovanej uloţil 8 4 Cdo 299/2009 povinnosť zaplatiť ţalobcom z priznanej odmeny i úrok z omeškania, keďţe sa
2 Občianskeho zákonníka dostala do omeškania s plnením odmeny ţalobcom. Úroky z omeškania priznal ţalobcom taktieţ v rovnakej výške ako súd prvého stupňa, a to vo výške 3 % od 11. decembra 1989 do zaplatenia. Keďţe právny záver súdov o povinnosti zaplatiť úrok z omeškania bol rovnaký, nemoţno vyvodiť záver, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu je obsahovo odlišné od rozhodnutia súdu prvého stupňa v tejto časti. Za týchto okolností, keď ţalobcovia dovolaním napadli výrok rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bolo rozhodnuté o príslušenstve, ktorý výrok jednoznačne vykazuje znaky potvrdzujúceho rozsudku, potom nebola splnená podmienka prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia § 238 ods. 1 O.s.p., vychádzajúca zo zásady diformity (rozdielnosti) rozhodnutia súdu prvého stupňa a rozhodnutia súdu odvolacieho. V preskúmavanej veci neboli splnené ani ďalšie podmienky prípustnosti dovolania vyplývajúce z ustanovenia § 238 O.s.p. Dovolací súd totiţ ohľadom úroku z omeškania nevyslovil právny názor, od ktorého by sa odvolací súd mohol odchýliť (§ 238 ods. 2 O.s.p.) a nejde ani o potvrdzujúci rozsudok, v ktorom odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, ani nejde o potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky
3 a 4 (238 ods. 3 O.s.p.). Pretoţe dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje niektorý zo znakov uvedený v § 238 ods. 1, 2 a 3 O.s.p., je zrejmé, ţe ide o prípad, v ktorom Občiansky súdny poriadok dovolanie
citovaného zákonného ustanovenia nepripúšťa. Dovolanie by vzhľadom na uvedený záver bolo procesne prípustné, len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., ku ktorým je dovolací súd povinný prihliadnuť (§ 242 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd sa tak neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania
O.s.p., ale komplexne sa zaoberal otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ G../ O.s.p. Procesné vady
ohľadom preskúmavaného výroku dovolatelia netvrdili a ich existencia v dovolacom konaní ani nevyšla najavo. Keďţe nejde o zmeňujúce rozhodnutie a neboli zistené ani vady
O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky musí konštatovať, ţe nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samé osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá. 9 4 Cdo 299/2009 I keby teda tvrdenia dovolateľov boli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval) a dovolateľmi vytýkané nesprávne právne posúdenie by malo za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladalo by ale prípustnosť dovolania. Posúdenie, či v konaní odvolací súd (ne)pouţil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, by prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné. O taký prípad ale v prejednávanej veci nejde. Pokiaľ ide o dovolanie ţalovanej, dovolací súd uvádza nasledovné. Dovolací súd je
ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. viazaný rozsahom dovolania i uplatneným dovolacím dôvodom. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tieţ inými vadami len vtedy, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len
toho, ako ich dovolateľ označil, ale
obsahu tohto opravného prostriedku. Existencia niektorej z vád uvedených v § 237 O.s.p. nebola dovolacím súdom v konaní zistená, ani nebola ţalovanou namietaná. Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadať aj vtedy, ak nie je dovolaním namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní. Ani existencia tejto vady nevyšla v dovolacom konaní najavo ani nebola ţalovanou namietaná. Dovolateľka namietala, ţe napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). V ďalšom sa dovolací súd zameral na posúdenie danosti tohto dovolacieho dôvodu. Nesprávnym právnym posúdením veci v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. je omyl 10 4 Cdo 299/2009 súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd pouţil iný právnym predpis, ako mal správne pouţiť, alebo aplikoval síce správny právny predpis, ale nesprávne ho vyloţil. Predmetom konania bola ţalobcami uplatnená odmena za vyuţitie zlepšovacieho návrhu ţalovanou. Najvyšší súd Slovenskej republiky posudzoval opodstatnenosť dovolania ţalovanej, smerujúceho proti výroku rozsudku odvolacieho súdu, ktorým tento súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, ţe ţalovanú zaviazal k povinnosti zaplatiť ţalobcom 1/ aţ 4/ odmenu za vyuţitie zlepšovacieho návrhu, kaţdému po 392,65 € (11.829,-- Sk). Po preskúmaní veci dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, ţe rozsudok odvolacieho súdu treba povaţovať za vecne správny.
1 zákona č. 527/1990 Zb. o vynálezoch, priemyselných vzoroch a zlepšovacích návrhoch, je potrebné na preskúmavanú vec aplikovať dovtedajší právny predpis, ktorým bol zákon č. 84/1972 Zb.
1 zákona č. 84/1972 Zb., zlepšovacím návrhom je konkrétne vyriešenie výrobnotechnického, technicko-organizačného alebo organizačno-hospodárskeho problému organizácie, ktoré je v tejto organizácii nové a ktorého vyuţitie prináša spoločenský prospech.
2 zákona č. 84/1972 Zb., zlepšovacím návrhom nie je však vyriešenie problému, ak jeho vypracovaním autor neprekročil pracovnú úlohu vyplývajúcu preňho najmä z jeho opisu práce, z daného pracovného príkazu alebo z podmienok a ukazovateľov určených pri zadaní úlohy; to však neplatí pre prípady, keď autor vyriešil tematickú úlohu.
84/1972 Zb., pri posudzovaní spoločenského prospechu sa predovšetkým prihliada na to, ako vyuţívanie zlepšovacieho návrhu ovplyvňuje vyšší ekonomický, technický alebo iný kladný účinok, najmä zvyšovanie produktivity práce, zniţovanie vlastných nákladov, kvalitu, ţivotnosť výrobkov alebo výrobných zariadení, bezpečnosť práce, sociálnu a kultúrnu starostlivosť o pracujúcich.
3 zákona č. 84/1972 Zb., kto je v pracovnom pomere, je povinný podať prihlášku zlepšovacieho návrhu najprv v organizácii, v ktorej je v tomto pomere, ak sa návrh týka jej predmetu činnosti, najmä výroby alebo prevádzkovej činnosti.
84/1972 Zb., vyuţitím 11 4 Cdo 299/2009 zlepšovacieho návrhu je skutočné vykonanie navrhovaného opatrenia v organizácii.
3 zákona č. 84/1972 Zb., autorovi zlepšovacieho návrhu prislúcha právo na odmenu za vyuţitie a právo na účasť pri rozpracovaní, skúšaní a zavádzaní zlepšovacieho návrhu a na ďalšie výhody ustanovené zákonom.
1 prvej vety zákona č. 84/1972 Zb., odmenu za vyuţitie zlepšovacieho návrhu vypláca organizácia, ktorá zlepšovací návrh vyuţila.
105/1972 Zb. o zlepšovacích návrhoch (ďalej len „vyhláška o zlepšovacích návrhoch“), ak ide o prihlášku zlepšovacieho návrhu autora, ktorý je v pracovnom, členskom alebo v inom obdobnom vzťahu v organizácii, je táto organizácia povinná posúdiť aj okolnosť, či a v akom rozsahu prihlasovateľ prekročil zlepšovacím návrhom pracovnú úlohu, vyplývajúcu pre neho najmä z jeho opisu práce, z daného pracovného príkazu alebo z podmienok a ukazovateľov určených pri zadaní úlohy. V prípade nezhody je organizácia povinná preukázať, ţe nedošlo k prekročeniu pracovnej úlohy.
4 a 5 vyhlášky o zlepšovacích návrhoch, organizácia v kladnom rozhodnutí o prihláške zlepšovacieho návrhu oznámi jeho prihlasovateľovi, kedy začne predmet prihlášky zlepšovacieho návrhu vyuţívať a aké opatrenia na jeho vyuţívanie urobí. Zároveň s týmto rozhodnutím vydá autorovi zlepšovacieho návrhu zlepšovateľský preukaz, ktorý obsahuje:
vyhlášky, odmena za vyuţitie vynálezu, zlepšovacieho návrhu a priemyselného vzoru v socialistickej organizácii (ďalej len "organizácia") závisí od spoločenského prospechu, ktorý sa dosahuje týmto vyuţívaním v národnom hospodárstve, a nie len od prospechu vyuţívajúcej organizácie.
1 vyhlášky, spoločenským prospechom sa rozumie ekonomický, technický alebo iný prínos, ktorý sa dosahuje vyuţívaním vynálezov, zlepšovacích návrhov a priemyselných vzorov, ako napr. úspory spoločenskej práce prejavujúce sa zníţením vlastných nákladov a zvýšením produktivity práce, prínosy pri výrobe nových výrobkov prejavujúce sa v náhrade alebo v rozšírení 12 4 Cdo 299/2009 sortimentu jestvujúcich výrobkov. Spoločenským prospechom sa rozumejú ďalej aj prínosy pri zlepšení pracovných podmienok, zvýšení bezpečnosti práce, zlepšení ţivotného prostredia a iné prínosy.
1 vyhlášky, autor vynálezu, zlepšovacieho návrhu alebo priemyselného vzoru má právo na odmenu za vyuţitie od kaţdej organizácie, ktorá vynález, zlepšovací návrh alebo priemyselný vzor vyuţila.
vyhlášky, odmena za vyuţitie vynálezu, zlepšovacieho návrhu a priemyselného vzoru sa určuje
časti I sadzobníka; ak vynález, zlepšovací návrh alebo priemyselný vzor zlepšuje pracovné podmienky, zvyšuje bezpečnosť práce alebo zlepšuje ţivotné prostredie, určuje sa odmena
časti II sadzobníka. Sadzobník je súčasťou tejto vyhlášky. V preskúmavanom prípade boli súdy viazané vysloveným právnym názorom dovolacieho súdu (viď rozhodnutie NS SR z 18. augusta 1998 sp. zn. 4 Cdo 25/1998 na č.l. 338),
ktorého vyuţitím zlepšovacieho návrhu bolo skutočné vykonanie navrhovaného opatrenia u ţalovanej, keď rozšírením operačnej pamäte na 48 MB a jej daním do rutinnej prevádzky v systéme SM 52/12 oddelenia 5115, po odskúšaní a overení, ţalovaná vyuţívala zlepšovací návrh. Uvedený názor vyslovil dovolací súd s tým, ţe vyuţitie operačnej pamäte len v jednom počítači môţe mať vplyv na určenie spoločenského prospechu, a tým i na výšku odmeny za vyuţitie zlepšovacieho návrhu. Preto po zrušení rozhodnutia odvolacieho súdu dovolacím súdom a následne i zrušení rozhodnutia prvostupňového súdu odvolacím súdom, bola v ďalšom konaní predmetom konania uţ len výška odmeny za vyuţitie zlepšovacieho návrhu, ktorá závisela od výšky spoločenského prospechu, ktorý sa dosahoval vyuţívaním zlepšovacieho návrhu (§ 61, § 71 a § 76 zákona č. 84/1972 Zb. v spojení s § 4, § 5, § 9 a § 10 vyhlášky). Na ich zistenie prvostupňový súd nariadil doplnenie znaleckého dokazovania vypracovaním znaleckého posudku znaleckou organizáciou. Pokiaľ ţalovaná v dovolaní namietala, ţe z dôvodu, ţe ţalobcovia prekročili pracovnú úlohu o 10 % (bez uvedenia rozsahu, konkrétnej špecifikácie, vyjadrujúcej, v čom malo prekročenie spočívať), tak zo zisteného spoločenského prospechu sa môţe brať len 10 %, dovolací súd uvádza, ţe posúdenie, či a v akom rozsahu došlo k prekročeniu pracovnej úlohy je otázka právna, ktorú bol súd oprávnený i povinný sám prejudiciálne skúmať a posúdiť, nezávisle od jej posúdenia ţalovanou, a to napríklad porovnaním pracovnej zmluvy, pracovnej náplne, resp. popisu pracovného miesta s predloţeným novým riešením. Toto posúdenie bolo potom významné len pre určenie, či o zlepšovací návrh išlo, keďţe o zlepšovací návrh nešlo, ak autor pracovnú úlohu neprekročil (§ 58 zákona č. 84/1972 Zb.). 13 4 Cdo 299/2009 V preskúmavanom prípade bolo v konaní preukázané, ţe o zlepšovací návrh išlo a ţe ţalovaná tento návrh aj vyuţívala, z dôvodu ktorého potom ţalobcom ako autorom patrila odmena za jeho vyuţitie v súlade so zákonom a vyhláškou. Výška odmeny závisela od výšky spoločenského prospechu, ktorý sa dosiahol vyuţívaním zlepšovacieho návrhu, pričom
vyhlášky sa od tohto prospechu, dosiahnutého v prvom roku vyuţitia odpočítavali len náklady spojené so zavedením zlepšovacieho návrhu (§ 5 ods. 2 vyhlášky). Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na to, ţe zákon, ani vyhláška neupravovali iné dôvody krátenia spoločenského prospechu a prípady odmeňovania za vyuţitie zlepšovacieho návrhu podaného v organizácii, s ktorou bol autor v pracovnom alebo obdobnom pomere neupravovali odchylne od prípadov odmeňovania za vyuţitie zlepšovacieho návrhu podaného autorom v inej organizácií a ţiadny predpis neurčoval stanovenie prekročenia pracovnej úlohy v percentách alebo iných jednotkách za účelom krátenia dosiahnutého spoločenského prospechu, ale vyhláška o zlepšovacích návrhoch v § 11 ukladala organizáciám len posúdiť, či a v akom rozsahu prihlasovateľ prekročil pracovnú úlohu. Príslušné právne predpisy upravovali vyčíslenie odmeny za vyuţitie zlepšovacieho návrhu jednotne, pričom odmena závisela jedine od spoločenského prospechu dosiahnutého vyuţitím zlepšovacieho návrhu. Preto nebolo moţné v preskúmavanom prípade od dosiahnutého spoločenského prospechu odpočítať 90 %, ako časť pripadajúcu na plnenie pracovných úloh. V prejednávanej veci mali súdy preukázané, ţe autori prekročili pracovnú úlohu i v akom rozsahu, a to vytvorením väčšej operačnej pamäte systému SM 52/12, nakoľko ich úlohou bolo študovať a analyzovať trendy v oblasti pamäťových podsystémov a vypracovať koncepcie a prognózy rozvoja pamäťových podsystémov, nie aj vytvoriť väčšiu operačnú pamäť. So zreteľom na vyššie uvedené moţno uzavrieť, ţe dovolateľka napadla dovolaním vecne správny rozsudok odvolacieho súdu. Keďţe v konaní neboli zistené vady uvedené v § 237 O.s.p. a konanie nie je postihnuté ani inou vadou, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, Najvyšší súd Slovenskej republiky jej dovolanie ako nedôvodné zamietol (§ 243b ods. 1 O.s.p.). V dovolacom konaní úspešným ţalobcom vzniklo právo na náhradu trov konania proti ţalovanej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p., § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd úspešným ţalobcom náhradu trov dovolacieho konania nepriznal, pretoţe nepodali návrh na ich priznanie (§ 151 ods. 1 O.s.p.). 14 4 Cdo 299/2009 Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 30. mája 2011 JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.