Obsah (5)

§ 3§ 2§ 246c§ 157§ 224

Najvyšší súd 6Sžf/17/2012 Slovenskej republiky ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší súd Slovenskej republiky, v senáte zloţenom z predsedníčky senátu JUDr. Zdenky Reisenauerovej, a členov sen

§ 3ods.1, písm.

d/, § 8 ods.1, písm. a/, e/, § 9 ods.2, písm. i/ uvedeného zákona a

§ 2a § 29 zákona č.

511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 511/1992 Zb). V preskúmavanej veci senát krajského súdu dospel k záveru, ţe ţalovaný daňový orgán, ako i správca dane zistil dostatočne skutkový stav a vec posúdil správne i po právnej stránke. Pokiaľ ţalobca namietal správnosť výroku správcu dane a ţalovaného, ktorým správca dane vyrubil ţalobcovi rozdiel dane z príjmov fyzických osôb za zdaňovacie obdobie 2009 v sume 32.417,86 eur podľa § 2 písm. h/, § 3 ods. 1 písm. d/ a § 8 zák. č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov, platného v čase rozhodovania, tento povaţoval za súlade so zákonom, nakoľko nie je sporné, ţe ţalobca v zmysle Dohody zo dňa

1. mája 2005 ako jeden z predávajúcich, prijal od kupujúceho (spoločnosť S. E. B.V. so sídlom v Holandsku) pomernú časť dohodnutej pokuty v sume vyššie uvedenej a túto sumu prijal ako fyzická osoba, teda ako daňový subjekt v zmysle zákona o dani z príjmov. Podľa názoru krajského súdu ide o príjem fyzickej osoby podľa § 8 ods. 1 písm. a/ citovaného zákona a takýto príjem jednoznačne podlieha daňovej povinnosti, majúc za to, ţe samotná skutočnosť, ţe ţalobca si zdaňovaciu povinnosť riadne a včas splnil a do
3. 2010 riadne podal daňové priznanie, avšak následne na základe znaleckého posudku, ktorý si dal sám vypracovať, zmenil svoj názor a tvrdil, ţe príjem, ktorý priznal, nemá atribúty príjmu z príleţitostnej činnosti, ale ide o príjem z titulu náhrady škody, resp. z titulu náhrady nemajetkovej ujmy (podľa § 9 ods. 2 písm. i/) a ţe takýto príjem je oslobodený od daňovej povinnosti, nemá vplyv na zákonnosť ţalobou napadnutého rozhodnutia, lebo táto skutočnosť nebola zo strany ţalobcu ako daňového subjektu ţiadnou relevantnou listinou preukázaná. V tejto súvislosti súd poukázal, zhodne ako daňové orgány, na predloţenú Dohodu akcionárov o spolupráci uzatvorenú v súvislosti s kúpou a predajom akcií spoločnosti T. a.s., povaţujúc za nesporné, ţe z hľadiska daňových povinností ţalobca ako fyzická osoba, ktorá nepodniká, mal príjem z titulu vyplatenej zmluvnej pokuty, majúc za to, ţe správcovi dane, ani ţalovanému, a ani 4 6Sţf/17/2012 súdu v konaní správneho súdnictva neprináleţí robiť závery v tom, podľa ktorého právneho predpisu bola zmluvná pokuta dohodnutá a vyplatená, pretoţe toto prináleţí iba civilnému súdu, keď z dohody vyplýva iba to, ţe ak kupujúci nezrealizuje posilnenie v lehote a v uvedenej výške, zaväzuje sa zaplatiť predávajúcim pokutu vo výške 1.000.000 USD s tým ,ţe zaplatením pokuty sa bude povaţovať povinnosť kupujúceho za splnenú. Krajský súd k tvrdeniu ţalobcu a jeho argumentácii uvedenej v ţalobe, odvolávajúc sa na záver znaleckého posudku doloţeného v daňovom konaní, ţe tento príjem ţalobcu z titulu zmluvnej pokuty dohodnutej obojstranne v zmluve, moţno subsumovať i pod náhradu škody a nemajetkovú ujmu, uviedol, ţe ak by išlo o takéto nároky ţalobcu, môţe o nich rozhodovať iba príslušný súd v inom konaní ako v konaní správneho súdnictva alebo v daňovom konaní, pretoţe správny súd nie je súdnym orgánom vybaveným právomocou, aby prejudiciálne skúmal otázku, či podľa tvrdenia ţalobcu prijatím sumy z titulu zmluvnej pokuty v zmysle dohody sú naplnené i znaky náhrady škody, teda či tento príjem ţalobcu moţno podradiť pod škodu upravenú Občianskym zákonníkom, či sú naplnené všetky štyri znaky tohto nároku, t. j. porušenie právnej povinnosti, existencia škody, príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a škodou a nakoniec i zavinenie. Poukázal na to, ţe či uţ ide o nárok ţalobcu z titulu náhrady škody alebo z titulu nemajetkovej ujmy, bolo povinnosťou ţalobcu ako daňového subjektu, aby takýto nárok preukázal relevantnou listinou. Podľa názoru súdu si ţalobca neujasnil v daňovom konaní, ţe tieto nároky si môţe uplatniť iba vtedy, ak takáto listina, či uţ formou dohody alebo právoplatným rozhodnutím súdu exituje, pričom však musí z nich nesporne vychádzať fakt, kto spôsobil túto škodu, prípadne nemajetkovú ujmu, ţalobcovi taktieţ uznal a zaplatil. Uviedol, ţe ţalobca si nesprávne vysvetľuje právomoc daňových orgánov, ktoré by mali dokazovať jeho tvrdenia a vykonávať dokazovanie ako súd, či jeho tvrdenia sú opodstatnené alebo nie a hlavne, voči komu by malo takéto dokazovanie smerovať. Podľa názoru súdu pripojený znalecký posudok k dodatočnému daňovému priznaniu môţe slúţiť iba ako jeden z dôkazov pre súdne konanie, v ktorom by si tieto nároky ţalobca uplatnil na príslušnom súde s označením ţalovaného, ktorý mu predmetnú škodu. resp. nemajetkovú ujmu spôsobil v zmysle dohody zmluvných strán zo dňa
4. mája
5. Konštatoval, ţe daňová kontrola má prispieť k správnemu určeniu dane a dôkazné bremeno je na strane daňového subjektu, s poukazom na to, ţe správca dane pri výkone daňovej kontroly vychádza z prezumpcie neviny, teda ţe kým sa nepreukáţe opak, na daňovníka sa pozerá ako na nevinného z pohľadu daňových predpisov a v prípade zistenia skutočností, následkom ktorých dôjde k úprave daňovej povinnosti oproti daňovému 5 6Sţf/17/2012 priznaniu, má správca dane povinnosť v súlade s právnymi predpismi dokázať daňovému subjektu, ţe postupoval nesprávne a ţe bude znášať dôsledky za svoje konanie. Zdôrazniac, ţe daňová kontrola u daňového subjektu končí prerokovaním vyhotoveného protokolu, ktorý je podkladom na vydanie platobného výmeru alebo dodatočného platobného výmeru, povaţoval za nedôvodnú námietku ţalobcu, ţe ţalobca ( zrejme ţalovaný) nepostupoval v súlade so zákonom o správe daní a poplatkov platného v čase vykonania kontroly a vydania ţalobou napadnutého rozhodnutia, keďţe správca dane nevykonáva dokazovanie v takom rozsahu, ako poţadoval ţalobca v súvislostí s preukázaním napríklad nemajetkovej ujmy. Mal za to, ţe daňové orgány mali k dispozícii dostatok dôkazov, ktoré v rozhodnutí uviedli a z ktorých i vychádzali pri určení daňovej povinnosti. Krajský súd aj ďalšie námietky ţalobcu povaţoval za irelevantné a nestotoţnil sa s názorom ţalobcu, ţe správca dane vydal nulitný správny akt, pokiaľ v rozhodnutí neuviedol doručovaciu adresu, ale rozhodnutie označil iba názvom Daňový úrad Topoľčany, lebo podľa názoru súdu ţalobca vedel, kto u neho robil daňovú kontrolu, podal odvolanie, a preto sama skutočnosť, ţe správca dane do rozhodnutia neuviedol svoje sídlo, nespôsobuje nezákonnosť tohto rozhodnutia, s poukazom tieţ na to, ţe ak by ţalobca podal svoje odvolanie na hociktorý daňový orgán, tento je povinný ho doručiť miestne príslušnému daňovému orgánu, aby daňový subjekt nebol poškodený na svojich právach. Obdobne sa súd nestotoţnil s argumentáciou ţalobcu pokiaľ ide o vyjadrenie Daňového riaditeľstva SR, ktoré si vyţiadal správca dane od svojho nadriadeného a ktoré nebolo poskytnuté ţalobcovi, avšak bolo súčasťou spisu, majúc za to, ţe tento postup nespôsobuje nezákonnosť rozhodnutia, pretoţe ţalobca mal právo nahliadať do spisu a v ţalobe ani neuviedol, v akom smere by malo takéto vyjadrenie, teda korešpondencia medzi správnym orgánom spôsobiť nezákonnosť rozhodnutia. Dal do pozornosti, ţe predmetom súdneho prieskumu v konaní správneho súdnictva je rozhodnutie ako také v celku, ktoré musí mať náleţitosti podľa §§ 30 zákona o správe daní a nasl., avšak musí ísť o takú vadu konania, ktorá má za následok nezákonnosť rozhodnutia, a nie iba o procesnú vadu, ktorá neprinesie priaznivejšie rozhodnutie pre daňový subjekt. V danej veci krajský súd dospel k záveru, ţe správca dane, ako i ţalovaný správny orgán, postupovali pri svojej rozhodovacej činnosti v súlade s príslušnými ustanoveniami právnych predpisov, konštatujúc, ţe správca dane vyhodnotil jednotlivé dôkazné prostriedky v súlade so zákonom č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, ktorý bol platný v čase 6 6Sţf/17/2012 daňovej kontroly i vydania ţalobou napadnutého rozhodnutia, záver správcu dane a ţalovaného, ktorý urobili a ustálili vo svojich rozhodnutiach, zodpovedá zásadám logického myslenia a je v súlade s hmotnoprávnymi ustanoveniami § 2 písm. h/, § 3 ods. 1 písm. d/ a § 8 zák. č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov, účinného v kontrolovanom zdaňovacom období, konštatujúc, ţe vyrubením rozdielu dane z príjmov fyzických osôb ţalobcovi za zdaňovacie obdobie 2009 v sume 32.417,86 eur preto ţalobca nemôţe byť poškodený na svojich právach podľa § 247 ods. 1 O.s.p., s tým, ţe nezistil také vady daňového konania, na ktoré by mal v zmysle § 250i O.s.p., prihliadať. Nepovaţujúc ţalobu za dôvodnú krajský súd ju podľa § 250j od.1 O.s.p. zamietol. O trovách konania rozhodol krajský súd podľa § 250k ods. 1 O. s. p., v zmysle ktorého neúspešnému ţalobcovi právo na ich náhradu nepriznal. Proti uvedenému rozsudku krajského súdu sa v zákonnej lehote odvolal ţalobca. Ţiadal, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak, ţe ţalobe vyhovie tak, ţe napadnuté rozhodnutie ţalovaného ako aj obidve rozhodnutia správcu dane zruší a vec vráti na ďalšie konanie. Uplatnil si náhradu trov konania. Z dôvodov odvolania vyplýva, ţe ţalobca povaţoval napadnutý rozsudok krajského súdu za nesprávny a v rozpore so zákonom. Namietal, ţe súd prvého stupňa nesprávne aplikoval príslušné ustanovenia procesného zákon a č.511/1992 Zb., hmotného zákona č. 595/2003 Z.z. a dôsledne sa nevysporiadal so všetkými jeho námietkami ako aj nevyhodnotil všetky právne relevantné dôkazy ním predloţené, tvrdiac, ţe krajský súd sa s väčšinou jeho štruktúrovaných námietok nevysporiadal, ktorým postupom bolo zmarené jeho právo sa účinne domáhať súdnej ochrany a tieţ bol znefunkčnený inštitút právneho štátu garantovaný Ústavou Slovenskej republiky. Ţalobca tvrdil, ţe rozhodnutia daňových orgánov, ktoré krajský súd vyhodnotil ako zákonné, povaţuje za nezákonné a to z dôvodov špecifikovaných v časti A – procesnoprávne dôvody a v časti B – hmotnoprávne dôvody. Predovšetkým namietal, ţe ţalovaný neaplikoval povinnú zásadu daňového konania podľa § 2 ods. 6 zákona o správe dani, podľa ktorej má prednosť obsah pred formou, s poukazom na to, ţe krajský súd sa touto základnou daňovou zásadou kľúčovou pre posúdenie veci, vôbec nezaoberal, ako aj ţalovaný aplikoval daňové 7 6Sţf/17/2012 právo a priľahlé právo bez pouţitia ústavných zásad, ku ktorým je zaviazaný podľa článku 152 ods. 4 Ústavy SR. Poukázal na to, ţe medzi ním a ţalovaným existuje rozdielny právny názor na zákonnosť procesného postupu správcu dane, pričom on zastáva názor v súlade s článkom 152 ods. 4 a článkom 2 ods. 2 Ústavy SR, ţe procesné pochybenia ţalovaného a prvostupňového daňového úradu majú za dôsledok nezákonnosť jeho rozhodnutia tak, ako to vyplýva z právneho názoru Ústavného súdu SR (III.ÚS 24/2010) a rozdielny právny názor na to, či moţno prijatú zmluvnú pokutu subsumovať (rekvalifikovať – s pouţitím záväznej základnej daňovej zásady podľa § 2 ods. 6 zákona o správe daní ) pod oslobodené príjmy podľa § 9 ods. 2 písm. i/ zákona o dani z príjmov – prijatá náhrada škody, resp. prijatá náhrada nemajetkovej ujmy. Za procesnoprávne dôvody nezákonnosti rozhodnutí daňových orgánov ţalobca povaţoval to, ţe rozhodnutie správcu dane neobsahuje pozitívnu legitimáciu správcu dane a daňovníka, keď presné označenie správcu dane chýba v rozhodnutí č.642/230/7139/11/Gerh zo dňa 15.
6. 2011s poukazom na to, ţe neplatné rozhodnutie nemoţno „vylepšiť“ tým, ţe daňový úrad v rozhodnutí o odvolaní č.642/230/10183/11/Gerh zo dňa 9
7. 2011 správne označenie „správcu dane“ doplnil. Ďalej za procesnú vadu konania povaţoval, keď správca dane zmaril zákonný nárok ţalobcu na úzku súčinnosť a spoluprácu, keď ho nevyzval na odstránenie pochybností alebo predloţenie ďalších dôkazov podľa § 41 zákona o správe dani, neposkytol kópiu vyjadrenia Daňového riaditeľstva SR k jeho veci, hoci takéto vyjadrenie v spise existuje, a o to výslovne ţiadal pri prerokovaní protokolu (zápisnica o Ústnom pojednávaní č.642/320/4743/2011/Ges zo dňa 3.
8. 2011), pričom správcovi dane táto povinnosť vyplýva podľa § 22 zákona o správe daní; taktieţ neodpovedal adresne na dve jeho fundamentálne otázky poloţené pri prerokovaní protokolu, hoci o to výslovne ţiadal a správca dane je povinný tak urobiť do zápisnice podľa § 11 zákona o správe daní a napokon nevyţiadal si znalecký kontra posudok napriek jeho výslovnej ţiadosti vo vyjadrení aj pri prerokovaní protokolu. Vyslovil názor, ţe z dôvodov ním uvádzaných vyplýva, ţe správca dane neposkytol daňovníkovi priestor na realizáciu jeho zákonného práva na úzku súčinnosť a spoluprácu, preto ţalobca nemohol účinne brániť svoje zákonné záujmy podľa § 2 ods. 1 zákona o správe daní. Vytýkal krajskému súdu, ţe sa s týmito námietkami právne relevantným spôsobom nevysporiadal. Dôvodil, ţe daňová kontrola nebola vykonaná v súlade so zákonom a protokol 8 6Sţf/17/2012 z nej získaný nadobudol povahu nezákonného dôkazného prostriedku, ktorý v daňovom konaní nemoţno pouţiť (§ 29 ods.4 zákona o správe daní) a v prípade, ţe pouţitý bol je celé daňové konanie zaťaţené chybou nezákonnosti a rozhodnutie, ktoré je jeho zavŕšením a vychádza zo skutočností zistených počas nezákonnej daňovej kontroly a zachytených v protokole o takejto kontrole, je rovnako nezákonné. S názorom krajského súdu, keď viacnásobné procesné pochybenia správcu povaţoval „iba za procesnú vadu“ (strana 10 druhý odsek zhora, posledná veta) nesúhlasil s poukazom na to, ţe výklad práva musí byť konzistentný s ústavou citujúc článok 2 ods. 2 Ústavy SR ( právny názor Ústavného súdu SR III. ÚS 24/2010). Ţalobca za nezákonný postup daňových orgánov taktieţ povaţoval, keď v konaní neboli brané do úvahy ako riadne dôkazy o nemajetkovej ujme svedecké výpovede, ktoré predloţil pri prerokovaní protokolu a to svedkov D.., ktorý bol hlavným reprivatizačným poradcom v projekte T. a M., prepustenej zamestnankyne spoločnosti T., dajúc do pozornosti odvolacieho súdu, ţe svedkovia priamo potvrdzujú zníţenie jeho váţnosti a dôstojnosti v spoločnosti. Ţalobca dôvodil, ţe nemajetková ujma je v priamej príčinnej súvislosti s prijatou zmluvnou pokutou, s poukazom na to, ţe nebyť zastavenia výroby, nebola by vyplatená zmluvná pokuta, nebola by nemajetková ujma a preto prijatá zmluvná pokuta svojim obsahom má všetky znaky – prijatej náhrady nemajetkovej ujmy, ak sa dôsledne aplikuje povinná zásada daňového konania o prednosti obsahu pred formou podľa § 2 ods. 6 zákona o správe daní, vytýkajúc krajskému súdu, ţe sa s aplikáciou kľúčového ustanovenia § 2 ods. 6 zákona o správe daní vysporiadal úplne nelogickým spôsobom. Ďalej ţalobca dôvodil, ţe znaleckým posudkom preukázal, ţe prijatú pokutu moţno zahrnúť pod oslobodené príjmy. Poukázal na odôvodnený názor znalca, ţe prijatá zmluvná pokuta má všetky rozhodujúce obsahové znaky prijatej náhrady škody, lebo (strana 7 posudku) došlo k porušeniu zmluvnej povinnosti a pre tento prípad bola dohodnutá pokuta, zmluvná pokuta sa aplikuje, aj keď oprávnenému nevznikla škoda, zmluvná pokuta, okrem iného, plní aj funkciu náhrady škody, pre daňové účely sa uplatňuje – zásada prednosti obsahu pred formou (§ 2 ods.6 zákona o správe daní), tvrdiac, ţe o náhrade škody moţno hovoriť len v priamej príčinnej súvislosti s prijatou zmluvnou pokutou, pretoţe nebyť zastavenia výroby, nebola by vyplatená zmluvná pokuta, nebolo by moţné hovoriť o náhrade škody, preto má 9 6Sţf/17/2012 prijatá zmluvná pokuta svojim obsahom všetky znaky – prijatej náhrady škody, ak sa dôsledne aplikuje zásada daňového konania o prednosti obsahu pred formou podľa § 2 ods. 6 zákona o správe daní, namietajúc, ţe ţalovaný sa v konaní touto záväznou zásadou daňového konania neriadil, hoci to ţalobca výslovne poţadoval pri prerokovaní protokolu, napríklad aj formou poloţenia otázok. Súčasne ţalobca poukázal na to, ţe nie je podnikajúcou osobou, a preto sa ho ustanovenie § 17 ods. 19 zákona o dani z príjmov o zdaňovaní prijatých zmluvných pokút netýka. Ďalej ţalobca poukázal na názor znalca, ţe prijatá zmluvná pokuta má všetky rozhodujúce obsahové znaky prijatej náhrady nemajetkovej ujmy, keď (strana 9 posudku) ku skutku objektívne došlo, bez toho, ţe by sa malo skúmať zavinenie, ţalobca mal záujem so cťou odovzdať pivovar tak, aby ďalej fungoval (rozšírenie výrobnej kapacity), negatívne ohlasy na zastavenie výroby a prepúšťanie zamestnancov ţalobca dôvodne vníma ako osobnostnú ujmu na občianskej cti a dobrom mene, prijatú zmluvnú pokutu preto ţalobca vníma aj ako určitú peňaţnú sanáciu tejto osobnostnej nemajetkovej ujmy, pre daňové účely sa uplatňuje – zásada prednosti obsahu pred formou (§ 2 ods. 6 zákona o správe daní). Vytýkal správcovi dane, ţe nijako neoveroval rozhodujúci skutkový stav, a súčasne, ţe tvrdenia daňových orgánov, ţe „daňovník ničím nepreukázal, ako bola zníţená jeho dôstojnosť a váţnosť v spoločnosti, ako bolo dotknuté jeho právo na ochranu osobnosti“, je v príkrom rozpore s obsahom spisu, keďţe ţalobca tvrdenú skutočnosť preukázal znaleckým posudkom a vo svojom vyjadrení k protokolu (včítane výpoveďou svedkov). Nezákonnosť rozhodnutí a postupu daňových orgánov ţalobca videl tieţ v odmietnutí judikátu súdu, na ktorý poukazoval v daňovom konaní zdôvodňujúc správnosť svojich záverov, keďţe ak súd vyslovil, ţe zmluvná pokuta plní aj funkciu náhrady škody, nemalo by to byť v tomto prípade inak, s poukazom na čl. 1 Ústavy SR. Ţalobca namietal, ţe krajský súd nesprávne aplikoval § 2 ods. 6 zákona o správe daní, a vychádzajúc z nesprávnej aplikácie tejto základnej zásady daňového konania – následne nesprávne aj hodnotil dôkazný stav v spise, vysloviac, ţe pri správnej aplikácii § 2 ods. 6 zákona o správe daní, keď fikcia obsahu má prednosť – je stav dokazovania v spise taký, ţe dáva za pravdu ţalobcovi. K argumentácii ţalovaného (strana 9), ţe zmluvná pokuta, náhrada škody a nemajetková ujma sú samostatné právne inštitúty, ktoré nemoţno stotoţňovať, uviedol, ţe tieto pojmy nestotoţňuje, čo do formy (gramaticky, foneticky), ale 10 6Sţf/17/2012 zaoberá sa ich obsahom v súlade so zásadou daňového konania podľa § 2 ods. 6 zákona o správe daní, ktorá zásada daňového konania má význam práve v takýchto prípadoch, keď za formálnou stránkou pojmu, moţno odôvodnene nájsť iný obsah. Ţalovaný sa k odvolaniu ţalobcu vyjadril tak, ţe uviedol, ţe zotrváva na odôvodnení ţalobou napadnutého rozhodnutia a na svojom vyjadrení k ţalobe, ktoré bolo predloţené súdu spolu s administratívnym spisom. Odvolací návrh nepodal. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (ust. § 10 ods. 2 O.s.p.

§ 246cods.

1) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu z dôvodov a v rozsahu uvedenom v odvolaní ţalobcu (§ 246c ods. 1 veta prvá

ust. § 212 ods. 1 O.s.p.) postupom podľa ust. § 250ja ods. 2 veta prvá O.s.p., keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a 3 O.s.p

§ 246cods.

1 veta prvá a § 211 ods. 2), a dospel k záveru, ţe odvolanie nie je dôvodné. Predmetom odvolacieho konania v preskúmavanej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým súd prvého stupňa zamietol ţalobu, ktorou sa ţalobca domáhal zrušenia rozhodnutia ţalovaného správneho orgánu a vrátenia veci mu na ďalšie konanie, ktorým rozhodnutím ţalovaný potvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu – Daňového úradu Topoľčany o vyrubení ţalobcovi rozdielu dane z príjmov fyzických osôb za zdaňovacie obdobie 2009 v sume 32417,86 eur, a preto odvolací súd v rozsahu odvolacích dôvodov preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie ţalovaného správneho orgánu

rozhodnutiami správneho orgánu prvého stupňa a konanie im prechádzajúce, najmä z toho pohľadu, či sa súd prvého stupňa vysporiadal so všetkými námietkami uvedenými v ţalobe a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia ţalovaného správneho orgánu. Predmetom preskúmavacieho konania v danej veci je rozhodnutie a postup ţalovaného správneho orgánu, ktorým rozhodnutím ţalovaný rozhodoval s konečnou platnosťou o vyrubení ţalobcovi rozdielu dane z príjmov fyzických osôb za zdaňovacie obdobie

1. 11 6Sţf/17/2012 Podľa § 246c ods.1, veta prvá O.s.p. pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa pouţijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona. Podľa § 219 ods.1,2 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd vyhodnotil rozsah a dôvody odvolania vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu po tom, ako sa oboznámil s obsahom súdneho spisu, súčasť ktorého tvoril administratívny spis, pričom nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov obsiahnutých v dôvodoch napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa. Senát odvolacieho súd dáva do pozornosti, ţe úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku ( §§ 247 a nasl. O.s.p.) je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadováţil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkom konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náleţitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môţe vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia ( § 250i ods.1 O.s.p.). V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v ţalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.). Pri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na základe zákonom povolenej voľnej úvahy (správne uváţenie), preskúmava súd iba, či také rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia.( § 245 ods.2 O.s.p.). 12 6Sţf/17/2012 Z predloţeného spisového materiálu krajského súdu, súčasť ktorého tvoril administratívny spis, odvolací súd zistil, ţe ţalovaný ţalobou napadnutým rozhodnutím potvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu – Daňového úradu Topoľčany zo dňa 9.3.2011 č. 624/230/10183/11/Gerh, ktorým bolo daňovému subjektu v zmysle § 47 ods.1 zákona č. 511/1992 Zb. čiastočne vyhovené a ktorým bol daňovému subjektu podľa § 44 ods. 6 písm. b) bod 1 zák. č. 511/1992 Zb. za porušenie § 2, písm. h/, § 3 ods.1, písm. d/ a § 8 zákona č. 595/2003 Z.z vyrubený rozdiel dane z príjmov fyzických osôb za zdaňovacie obdobie roku 2009 v sume 32 417,86 eura. Po preskúmaní veci odvolací súd mal preukázané, ţe medzi účastníkmi v tomto štádiu konania ostalo sporné najmä posúdenie, či správca dane postupoval správne a v súlade so zákonom, keď ţalobcu nevyzval na odstránenie pochybností alebo predloţenie ďalších dôkazov podľa § 41 zákona o správe daní, neposkytol mu kópiu vyjadrenia daňového riaditeľstva k jeho veci, neodpovedal mu na dve otázky poloţené pri prerokovaní protokolu a nevyţiadal si kontra znalecký posudok a súčasne či správca dane postupoval správne a v súlade so zákonom, keď predmetné plnenie nepovaţoval za príjem oslobodený od dane podľa § 9 ods.2 písm. i/ zákona o dani z príjmov, keď ţalobca tvrdil, ţe správca dane a následne aj ţalovaný neposudzoval tento príjem v zmysle § 2 ods.6 zákona o správe daní. Vzhľadom k uvedenému odvolací súd zameral svoju pozornosť k týmto sporným skutočnostiam. Zákonodarca v právnej norme § 2 zákona o správe daní ustanovuje základné zásady daňového konania tak, že v daňovom konaní sa postupuje v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených v daňovom konaní (ods.1). Správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi a pri vyžadovaní plnenia ich povinností v tomto konaní použije len také prostriedky, ktoré ich najmenej zaťažujú a umožňujú pritom správne vyrubiť a vybrať daň (ods.2). Správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo (ods.3). Daňové konanie je neverejné okrem úkonov, ktorých povaha to neumožňuje (ods.4). Správca dane je povinný začať daňové konanie aj na vlastný podnet vždy, ak sú splnené zákonné 13 6Sţf/17/2012 podmienky pre vznik alebo existenciu daňovej pohľadávky, a to aj v prípade, že daňový subjekt v tomto smere nesplnil riadne alebo vôbec svoje povinnosti (ods.5). Pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom konaní sa berie do úvahy vždy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo vybratie dane (ods.6). Všetky daňové subjekty majú v daňovom konaní rovnaké práva a povinnosti (ods.7). Právom i povinnosťou všetkých daňových subjektov je úzko spolupracovať so správcom dane v daňovom konaní (ods.8). Podľa § 29 ods. 1, 2, 3, 4, 7, 8 zákona o správe daní dokazovanie vykonáva správca dane, ktorý vedie daňové konanie. Správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. Netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti. Ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov (priznania, hlásenia, odpovede na výzvy správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy vedené daňovými subjektmi a doklady k nim. Správca dane preukazuje doručenie vlastných písomností daňovému subjektu. Daňový subjekt preukazuje všetky skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom. Podľa § 41 ods.1,2 zákona č. 511/1992 Zb. ak vzniknú pochybnosti o správnosti, pravdivosti alebo úplnosti podaného priznania alebo hlásenia alebo súhrnného výkazu a dokladov predložených daňovým subjektom alebo o pravdivosti údajov v nich uvedených, oznámi správca dane tieto pochybnosti daňovému subjektu a vyzve ho, aby sa k nim vyjadril, najmä aby neúplné údaje doplnil, nejasnosti vysvetlil a nepravdivé údaje opravil alebo pravdivosť údajov riadne preukázal. 14 6Sţf/17/2012 Vo výzve daňovému subjektu určí správca dane primeranú lehotu na vyjadrenie, ktorá nesmie byť kratšia ako pätnásť dní, a poučí ho o následkoch spojených s neodstránením pochybností alebo nedodržaním určenej lehoty. Z citovaných právnych noriem vyplýva vôľa zákonodarcu zveriť do právomoci správcu dane, ktorý vedie daňové konanie vykonávanie dokazovania za účelom zistenia skutočností potrebných pre správne určenie daňovej povinnosti daňového subjektu, pričom nie je viazaný návrhmi daňového subjektu a v daňovom konaní postupuje v súčinnosti s daňovým subjektom tak, ţe daňový subjekt má právo navrhovať resp. predkladať dôkazy a k vykonaným dôkazom sa má právo vyjadrovať. Správca dane vyzve daňový subjekt na vyjadrenie a doplnenie neúplných údajov, na vysvetlenie nejasností, na opravu nepravdivých údajov alebo preukázanie pravdivosti údajov v tom prípade, ak má správca dane pochybnosti o správnosti, pravdivosti alebo úplnosti podaného priznania alebo hlásenia alebo súhrnného výkazu a dokladov predloţených daňovým subjektom alebo o pravdivosti údajov v nich uvedených, pričom správca dane vţdy musí vychádzať z konkrétnych okolností daného prípadu. Zo skutkových zistení v danej veci vyplýva, ţe správca dane začal daňovú kontrolu na základe oznámenia o výkone daňovej kontroly zo dňa 16.8.2010 potom, ako ţalobca ako daňový subjekt podal dňa 23.7.2010 dodatočné daňové priznanie k dani z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie roku 2009, ktorým si zníţil ostatné príjmy podľa § 8 zákona o dani z príjmov o sumu 170 620,31 eur a to o príjem vo forme pokuty, ktorý obdrţal v zmysle Dohody akcionárov o spolupráci, uzatvorenej v súvislosti s kúpou a predajom akcií spoločnosti T., a.s.. Výsledkom daňovej kontroly bolo vyhotovenie protokolu, v ktorom správca dane uvádza z ktorých podkladov pri zisťovaní relevantných skutočností pre správne určenie dane vychádzal, ku ktorému sa ţalobca vyjadril, v ktorom vyjadrení nenamietal nezákonnosť postupu správcu dane. Námietku, ktorou namietal nezákonnosť postupu správcu dane v zmysle § 41 zákona o správe daní ţalobca prvý krát vzniesol aţ v odvolaní proti dodatočnému platobnému výmeru. S touto námietkou sa ţalovaný vyporiadal v preskúmavanom rozhodnutí konštatovaním, ţe daňový subjekt si podal dodatočné daňové priznanie k dani z príjmov fyzickej osoby na základe vypracovaného znaleckého posudku, ktorý pouţil ako dôkazný prostriedok a nakoľko sa jednalo zo strany daňového subjektu o dôkazný prostriedok, správca dane nemal dôvod na začatie vytýkacieho konania v zmysle § 41 citovaného zákona. 15 6Sţf/17/2012 Vzhľadom k uvedenému odvolací súd námietku ţalobcu, ktorou namietal nezákonnosť postupu správcu dane v zmysle § 41 zákona o správe daní, povaţoval za nedôvodnú, keďţe s právnej úpravy obsiahnutej v právnej norme § 41 zákona o správe daní vyplýva povinnosť správcu dane vyzvať daňovníka na doplnenie neúplných údajov, alebo aby nejasnosti vysvetlil a nepravdivé údaje opravil alebo pravdivosť údajov riadne preukázal, a to v prípade ak má správca dane pochybnosti o správnosti, pravdivosti alebo úplnosti podaného priznania alebo hlásenia alebo súhrnného výkazu a dokladov predloţených daňovým subjektom alebo o pravdivosti údajov v nich uvedených . Pokiaľ správca dane vychádzal z dokladov predloţených ţalobcom spolu s dodatočným daňovým priznaním dospejúc k záveru, ţe sú dostatočným podkladom pre správne určenie dane, nebolo jeho povinnosťou postupovať podľa § 41 zákona o správe daní. Predmetnou námietkou sa náleţite vysporiadal aj ţalovaný správny orgán v odôvodnení svojho rozhodnutia, s ktorými dôvodmi je moţné súhlasiť. Odvolací súd mal ďalej preukázané, ţe ţalovaný v odôvodnení svojho rozhodnutia sa zaoberal aj ostatnými námietkami ţalobcu. K námietke ţalobcu o porušení § 22 zákona č. 511/1992 Zb. ţalovaný uviedol, ţe tým, ţe správca dane nevyhovel poţiadavke daňového subjektu a neposkytol mu kópiu vyjadrenia Daňového riaditeľstva SR, neporušil § 22 zákona č. 511/1992 Zb., s poukazom na to, ţe daňový subjekt môţe nazerať iba do spisov týkajúcich sa jeho daňových povinnosti, teda do korešpondencie prebiehajúcej medzi ním a správcom dane, avšak v danom prípade sa jednalo o úradnú korešpondenciu medzi správcom dane a nadriadeným orgánom, do ktorej v zmysle § 22 ods. 2 zákona o správe dane daňový subjekt nie je oprávnený nazerať. K namietanému porušeniu § 11 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov správcom dane tým, ţe neodpovedal na otázky daňového subjektu uvedené v zápisnici o ústnom pojednávaní 642/320/4743/2011/Ges spísanej dňa 3.2.2011 pri prerokovaní protokolu z kontroly, ţalovaný uviedol, ţe predmetná zápisnica o ústnom pojednávaní obsahuje všetky náleţitosti uvedené v § 11 ods. 2 citovaného zákona a otázky daňového subjektu boli zodpovedané v protokole o daňovej kontrole. K námietke daňového subjektu, ţe správca dane nevyhovel jeho poţiadavke a nevyţiadal si kontra znalecký posudok, uviedol, ţe daňový subjekt nie je oprávnený ţiadať od správcu dane, aby si v priebehu daňového konania obstaral znalecký posudok s tým, ţe znalecký posudok predloţený daňovým subjektom bol vo veci vyjadrenia sa znalca, aký príjem pre daňové účely je prijatá pokuta podľa Akcionárskej dohody a znalec sa v posudku zaoberal charakteristikami pojmov prijatá náhrada škody, zmluvná pokuta a náhrada nemajetkovej 16 6Sţf/17/2012 ujmy z pohľadu právneho, nie daňového a účtovného, s poukazom na to, ţe uvedené pojmy sú obsahom Občianskeho a Obchodného zákonníka a zaradenie zmluvnej pokuty, náhrady škody a náhrady nemajetkové ujmy medzi príjmy oslobodené od dane, resp. príjmy, ktoré sú predmetom dane rieši vo svojich ustanoveniach zákon o dani z príjmov a preto vypracovanie kontra znaleckého posudku, ako externého dôkazu od tretej osoby nebolo potrebné. Z uvedených dôvodov odvolací súd zhodne ako súd prvého stupňa zastáva názor, ţe ţalovaný ako odvolací správny orgán sa námietkami daňového subjektu náleţite vysporiadal v odôvodnení svojho rozhodnutia a súčasne ţe vznesené námietky nespôsobujú nezákonnosť napadnutého rozhodnutia vo veci samej. Odvolací súd za rozhodujúcu námietku majúcu vplyv na zákonnosť rozhodnutia povaţoval námietku, ktorou ţalobca namietal nesprávne posúdenie prijatého príjmu, keď daňové orgány predmetný príjem neposudzovali v zmysle § 2 ods.6 zákona o dani z príjmov. Zo skutkových zistení v danej veci vyplýva, ţe predmetná platba bola ţalobcovi vyplatená na základe podmienok v Akcionárskej dohode, keď v dohode akcionárov o spolupráci v súvislosti s kúpou a predajom akcií spoločnosti T., a.s. zo dňa 6.5.2005, v článku 3, bodu 3.
2. je pevnou sumou dohodnutá pokuta za nezrealizovanie investičného plánu, t j. za nesplnenie podmienok. V dohode akcionárov o spolupráci v súvislosti s kúpou a predajom akcií spoločnosti T., a.s. nie je dohodnutá náhrada škody a ani náhrada nemajetkovej ujmy. Podľa § 2 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom konaní sa berie do úvahy vţdy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo vybratie dane. Zákonodarca v citovanej právnej norme vyjadril zásadu daňového konania, v zmysle ktorej pre správne určenie alebo vybratie dane je rozhodujúci skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti. To však neznamená, ţe daňové orgány pri posudzovaní právneho úkonu, ktorým je zmluvný záväzok, na základe ktorého daňovník určuje svoju daňovú povinnosť, svojou úvahou nahradzovali vôľu zmluvných strán vyjadrenú v ich zmluvnom záväzku. 17 6Sţf/17/2012 Zo skutkových zistení vyplýva, ţe v Dohode akcionárov o spolupráci uzatvorenej v súvislosti s kúpou a predajom akcií spoločnosti T., a.s. sa v čl. 3 v bode 3.1 kupujúci zaviazal zrealizovať investičný plán, ktorý posilní zariadenia v Topoľčanoch tak, aby umoţňovali výrobu aţ jedného milióna hektolitrov piva ročne, vyuţijúc pri tom modrenú technológiu a to nie neskôr ako v deň pripadajúci na tretie výročie dňa druhej uzávierky a v prípade ak kupujúci nezrealizuje posilnenie v lehote uvedenej výške zaväzuje sa kupujúci zaplatiť pokutu vo výške 1 000 000USD predávajúcim a tým sa bude povaţovať povinnosť kupujúceho za splnenú, uvedený záväzok mal byť splnený najneskôr dňa 31.8.
3. Kupujúcemu sa uvedený zmluvný záväzok nepodarilo zrealizovať a dňa 4.9.2009 oznámil listom predávajúcim, ţe nakoľko nebol záväzok na posilnenie výrobného zariadenia z dôvodu klesania objemov piva na slovenskom trhu počas posledných troch rokov včas splnený, ţelá si splniť povinnosť vyplývajúcu mu z Dohody akcionárov prostredníctvom zaplatenia pokuty. Kupujúci dňa 29.9.2009 bankovým prevodom poukázal na účet ţalobcu príslušnú časť pokuty vo výške 170 620,13 eura. Z uvedeného vyplýva, ţe predmetom zmluvného záväzku bolo dohodnuté zmluvnými stranami vyplatenie pokuty v prípade nesplnenia zmluvnej podmienky. Zmluvné strany nijakým spôsobom nešpecifikovali obsah pojmu „ pokuta“. Podľa názoru senátu odvolacieho súdu pokiaľ účastníci uvedeného zmluvného záväzku nešpecifikovali obsah pojmu „pokuta“, tretie strany a teda ani daňové orgány a ani súd nie sú oprávnené na základe vlastnej úvahy nahradiť alebo doplniť zmluvný záväzok zúčastnených strán v predmetnej zmluve. Na základe uvedeného je preto moţné konštatovať, ţe pokiaľ zúčastnené strany v dohode akcionárov o spolupráci si v prípade nesplnenia zmluvných podmienok dohodli vyplatenie pokuty, nie je moţné ani posudzovaním ich právneho úkonu podľa jeho obsahu, doplniť ich zmluvnú vôľu tak, ţe obsahom plnenia - zaplatenie pokuty, je zaplatenie náhrady škody resp. zaplatenie nemajetkovej ujmy. Z ktorých dôvodov teda v danom prípade nie je moţné aplikáciou § 2 ods.6 zákona o správe daní

čl. 152 ods. 4 Ústavy SR úvahou daňových orgánov nahradiť obsah zmluvného záväzku, na základe ktorého bola v danom prípade určená daňová povinnosť ţalobcu tak, ako to ţiadal ţalobca. Odvolací súd nesúhlasil ani s námietkou ţalobcu, ţe nie je v dôkaznej núdzi tvrdiac, ţe pravdivosť svojich tvrdení a dôvodnosť svojho uplatneného nároku preukázal dostatočnými dôkazmi a to vyjadrením k protokolu a znaleckým posudkom, v ktorom súdny znalec analyticky odôvodňuje, prečo moţno prijatú pokutu subsumovať ( rekvalifikovať) pod 18 6Sţf/17/2012 oslobodené príjmy podľa § 9 ods.2, písm.i/ zákona o dani z príjmov – náhrada škody alebo nemajetková ujma. Zo skutkových zistení vyplýva, ţe znalecký posudok, ktorý s prílohami predloţil ţalobca ako dôkaz sa zaoberá iba právnymi otázkami pre objasnenie skutočností rozhodujúcich pre určenie daňovej povinnosti, či je moţné príjem z pokuty podľa akcionárskej dohody zaradiť medzi príjmy oslobodené od dane podľa § 9 ods.2, písm. i/ zákona o dani z príjmov – náhrada škody alebo nemajetková ujma, avšak neobsahuje posúdenie skutkových otázok súvisiacich s daňovými predpismi a zákonom o účtovníctve. Posúdenie otázky, či príjem daňovníka je oslobodený od dane podľa zákona o dani z príjmu je otázkou právnou a jej posúdenie patrí do výlučnej právomoci daňových orgánov. Z uvedených dôvodov znalecký posudok predloţený ţalobcom v daňovom konaní ako dôkaz o tom, ţe vyplatená pokuta má svojim obsahom všetky znaky náhrady škody alebo náhrady z nemajetkovej ujmy, ak sa dôsledne aplikuje zásada daňového konania o prednosti obsahu pred formou podľa § 2 ods.6 zákona o správe daní, nie je moţné povaţovať za dôkaz, keďţe nemá ţiadnu výpovednú hodnotu o skutkových okolnostiach preukazujúcich objektívnu existenciu skutočností potvrdzujúcich predmetný príjem ţalobcu. Odvolací súd sa plne stotoţňuje s tvrdením krajského súdu k argumentácií ţalobcu odvolávajúc sa na záver znaleckého posudku, ţe ak by išlo o takéto nároky ţalobcu, môţe o nich rozhodovať iba príslušný súd v inom konaní ako v konaní správneho súdnictva alebo v daňovom konaní, pretoţe správny súd nie je súdnym orgánom vybaveným právomocou, aby prejudiciálne skúmal otázku, či podľa tvrdenia ţalobcu prijatím sumy z titulu zmluvnej pokuty v zmysle dohody sú naplnené i znaky náhrady škody, teda či tento príjem ţalobcu moţno podradiť pod škodu upravenú Občianskym zákonníkom, či sú naplnené všetky štyri znaky tohto nároku, t. j. porušenie právnej povinnosti, existencia škody, príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a škodou a nakoniec i zavinenie, s poukazom na to, ţe či uţ ide o nárok ţalobcu z titulu náhrady škody alebo z titulu nemajetkovej ujmy, bolo povinnosťou ţalobcu ako daňového subjektu, aby takýto nárok preukázal relevantnou listinou. Krajský súd taktieţ správne konštatoval, ţe daňová kontrola má prispieť k správnemu určeniu dane a dôkazné bremeno je na strane daňového subjektu, majúc za to, ţe daňové orgány mali k dispozícii dostatok dôkazov, ktoré v rozhodnutí uviedli a z ktorých i vychádzali pri určení daňovej povinnosti. Odvolací súd zhodne ako súd prvého stupňa povaţoval za nedôvodnú aj ďalšiu námietku ţalobcu, ţe správca dane vydal nulitný správny akt, pokiaľ v rozhodnutí neuviedol 19 6Sţf/17/2012 doručovaciu adresu, ale rozhodnutie označil iba názvom Daňový úrad Topoľčany, keďţe ide o formálnu vadu, ktorú napokon správca dane aj dodatočne opravil. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd nepovaţoval námietky ţalobcu uvedené v jeho odvolaní za relevantné k vyhoveniu jeho odvolacieho návrhu a dospel k zhodnému záveru ako súd prvého stupňa, ţe správca dane ako aj ţalovaný vo veci vykonali dokazovanie v dostatočnom rozsahu, náleţite zistili skutkový stav veci, v daňovom konaní postupovali v súčinnosti so ţalobcom ako daňovým subjektom, skutkové zistenia správne vyhodnotili v súlade so zákonom, ktoré skutočnosti náleţite aj odôvodnili v odôvodnení preskúmavaných rozhodnutí. Odvolací súd v danej veci dospel k záveru, ţe súd prvého stupňa v preskúmavanej veci postupom v súlade s právnymi normami ustanovenými v druhej hlave piatej časti Občianskeho súdneho poriadku (§§ 247 a nasl.), náleţite preskúmal zákonnosť rozhodnutia ţalovaného správneho orgánu a postup mu predchádzajúci a v rámci toho aj zákonnosť rozhodnutia a postupu správcu dane v rozsahu ţalobných dôvodov a v odôvodnení napadnutého rozsudku sa vysporiadal s jednotlivými ţalobnými námietkami. Odvolací súd sa stotoţňuje s názorom súdu prvého stupňa, ţe v preskúmavanej veci bolo relevantným spôsobom preukázané, ţe ţalobca za zdaňovacie obdobie 2009 nesplnil zákonné podmienky pre priznanie oslobodenia príjmu od dane, pretoţe ţalobca neuniesol dôkazné bremeno o tvrdení, ţe prijaté plnenie na základe akcionárskej dohody titulom pokuty bolo plnením titulom náhrady škody alebo nemajetkovej ujmy. Z uvedených dôvodov odvolací súd povaţuje záver súdu prvého stupňa o tom, ţe správne orgány oboch stupňov v preskúmavanej veci postupovali v súlade so zákonom, keď ţalobcovi ako platiteľovi dane preskúmavanými rozhodnutiami vyrubili za zdaňovacie obdobie 2009 rozdiel dane z príjmov fyzických osôb, za skutkovo správny a v súlade so zákonom. Odvolací súd sa taktieţ nestotoţnil s námietkou ţalobcu, pokiaľ v odvolaní namietal, ţe krajský súd sa s väčšinou jeho štruktúrovaných námietok nevysporiadal, ktorým postupom bolo zmarené jeho právo sa účinne domáhať súdnej ochrany a tieţ bol znefunkčnený inštitút právneho štátu garantovaný Ústavou Slovenskej republiky. 20 6Sţf/17/2012 V danej súvislosti senát odvolacieho súdu dáva do pozornosti, ţe z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva a Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, ţe tak Európsky súd ako aj Ústavný súd venujú veľkú pozornosť otázkam práva na proces, súčasťou ktorého je aj právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia. Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý vo svojej judikatúre zdôrazňuje (napr. III. ÚS 322/201, II. ÚS 78/05, I. ÚS 241/07, I. ÚS 402/08, I. ÚS 342/2010 ), ţe nezávislosť rozhodovania orgánov verejnej moci sa uskutočňuje v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy < riadneho > a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z čl. 46 a nasl. ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na < riadny > proces (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny, čl. 6 ods. 1 dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj ich povinnosť presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náleţite odôvodniť. Rovnako ESĽP pripomína, ţe rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21. januára 1999). Judikatúra ESĽP a ani Ústavného súdu SR pritom nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument. Súd prvého stupňa v danej veci postupoval v súlade s judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky ako aj Európskeho súdu, keď v napadnutom rozsudku dôvody na základe ktorých zamietol ţalobu ţalobcu, ktorou sa domáhal preskúmania rozhodnutia ţalovaného a následne jeho zrušenia a vrátenia na ďalšie konanie, náleţite odôvodnil zamariac svoju pozornosť najmä námietkam týkajúcich sa nezákonnosti rozhodnutia pre nesprávne právne posúdenie veci v jej merite a nezákonnosti postupu v daňovom konaní. Súd prvého stupňa dal jasnú odpoveď na všetky podstatné argumenty namietané ţalobcom a súčasne zdôvodnil, prečo preskúmavané rozhodnutie ţalovaného správneho orgánu povaţuje za zákonné. Napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa názoru odvolacieho súdu spĺňa zákonné náleţitosti v zmysle § 246c ods.1 O.s.p.

§ 157ods.2 a nevykazuje znaky nepreskúma teľnosti.

Vzhľadom na uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil podľa § 250ja ods.3 O.s.p.

§ 246cods.1 a s § 219 ods.1,2.

21 6Sţf/17/2012 O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p.

§ 224ods.

1 a s § 250k ods.

1. Ţalobcovi nepriznal náhradu trov tohto konania, pretoţe bol v tomto konaní neúspešný. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.mája 2011). P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný. V Bratislave
2. januára 2013 JUDr. Zdenka Reisenauerová, v. r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Lenka Štefčíková