Najvyšší súd 4 Cdo 269/2010 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcov 1/ V. J., bývajúcej v B., 2/ M. D., bývajúcej vo V., 3/ E. J., bývajúcej v

§ 238O.s.p.

upravuje dôvody prípustnosti dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vydanému vo forme rozsudku a v ustanovení § 239 O.s.p. sú uvedené dôvody prípustnosti dovolania, ktoré smerujú proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vydanému vo forme uznesenia. V prejednávanej veci odvolací súd o úrokoch z omeškania rozhodol rozsudkom, preto prípustnosť dovolania proti tomuto výroku rozsudku bolo potrebné skúmať podľa § 237 a § 238 O.s.p. Dovolanie proti rozsudku je prípustné, ak smeruje proti rozsudku, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.). Z obsahu dovolania je zrejmé, ţe dovolateľ vychádzal z názoru, ţe prípustnosť jeho dovolania zakladá nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), pričom vychádzal z toho, ţe ide o rozhodnutie zmeňujúce. To, ţe odvolací súd označil svoje rozhodnutie ako zmeňujúce, však neznamená bez ďalšieho, ţe o zmeňujúce rozhodnutie aj skutočne ide. Zmenu rozhodnutia súdu prvého stupňa totiţ nemoţno vyvodiť len z formálneho označenia výroku rozhodnutia, ale predovšetkým z porovnania jeho vecného obsahu a obsahu rozhodnutia súdu prvého stupňa vo veci samej. Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na to, ţe prípustnosť dovolania je proti zmeňujúcemu rozsudku zaloţená na rozdielnosti rozsudku odvolacieho súdu a rozsudku súdu prvého stupňa. Súdna prax dospela uţ skôr k záveru, ţe pre úvahu, či ide o rozsudok zmeňujúci, je rozhodujúce nie to, ako ho odvolací súd označil a či formálne rozhodol podľa § 220 O.s.p. alebo či postupoval podľa § 219 O.s.p., ale to, či posúdil práva a povinnosti v právnych vzťahoch účastníkov konania po obsahovej stránke inak neţ súd prvého stupňa (por. napr. R 12/1994, rozsudok NS SR sp. zn. 1 Cdo 182/2009, sp. zn. 3 Cdo 137/2004). O zmeňujúci rozsudok ide vtedy, ak 6 4 Cdo 269/2010 okolnosti, významné pre rozhodnutie veci posúdili oba súdy rozdielne, v dôsledku čoho odlišne určili alebo deklarovali práva a povinnosti účastníkov. Odlišnosťou sa pritom nemá na mysli rozdielne právne posúdenie veci, pokiaľ nemalo vplyv na obsah práv a povinností účastníkov, ale záver súdu odlišne konštituujúci alebo deklarujúci práva a povinnosti v právnom vzťahu účastníkov. Pre posúdenie, či ide o zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, tak nie je významné formálne hľadisko, ale obsahové hľadisko. Významné nie je ani to, či výroky rozsudkov súdov oboch stupňov sú alebo nie sú odlišne naformulované - aj v tomto zmysle je rozhodujúce obsahové hľadisko. Pokiaľ odvolací súd posúdil práva a povinnosti účastníkov daného právneho vzťahu rovnako, nejde o zmeňujúci rozsudok, ale o potvrdzujúci rozsudok. Z porovnania výrokových častí rozsudkov oboch niţších súdov je zrejmé, ţe odvolací súd napriek pouţitej formulácii o zmene v skutočnosti (podľa obsahu) rozsudok súdu prvého stupňa v časti, v ktorej uloţil ţalovanému povinnosť ţalobkyniam 1/ a 3/ zaplatiť kaţdej sumu 50 095,-- Sk (1 662,85 Eur) s úrokom z omeškania 19,5% od 3. novembra 1995 do zaplatenia potvrdil, a v ostatnej, zvyšnej časti týkajúcej sa úroku z omeškania od 31. decembra 1992 do 2. novembra 1995 vo výške 3%, od 1. mája 1995 do 2. novembra 1995 vo výške 22% a od 3. novembra 1995 do zaplatenia vo výške presahujúcej 19,5%, neodobril a návrh zamietol. Z hľadiska prípustnosti dovolania ţalovaného je podstatné, ţe oba rozsudky (rozsudok súdu prvého stupňa a rozsudok odvolacieho súdu) uloţili ţalovanému povinnosť zaplatiť ţalobkyniam 1/ a 3/ sumu 1 662,85 Eur (50 095,-- Sk) spolu s úrokom z omeškania 19,5% od 3. novembra 1995 do zaplatenia. Z uvedeného vyplýva, ţe táto časť rozsudku odvolacieho súdu má povahu potvrdzujúceho rozsudku a prípustnosť dovolania ţalovaného vo vzťahu k úrokom z omeškania vo výške 19,5% za obdobie od 3. novembra 1995 do zaplatenia je preto potrebné podľa toho skúmať. Nakoľko je v prejednávanej veci dovolaním napadnutá časť výroku rozsudku, ktorou odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa (pričom vo svojom výroku prípustnosť dovolania nevyslovil a odvolací súd sa neodchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci v jeho predchádzajúcom rozsudku z 30. januára 2008 sp. zn. 4 Cdo 164/2005), je nepochybné, ţe prípustnosť dovolania ţalovaného z ustanovenia § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p. tu vyvodiť nemoţno. 7 4 Cdo 269/2010 So zreteľom na

§ 242ods.

1 druhá veta O.s.p., ktoré ukladá dovolaciemu súdu povinnosť skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., dovolací súd sa neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale komplexne sa zaoberal otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p. V zmysle § 237 O.s.p. je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Procesnú vadu podľa § 237 písm. a/ aţ g/ ohľadom preskúmavaného výroku, ktorým odvolací súd rozhodol o úrokoch z omeškania dovolateľ netvrdil a jej existencia v dovolacom konaní ani nevyšla najavo. Prípustnosť dovolania preto v tejto časti nemoţno vyvodiť ani z tohto zákonného ustanovenia. Ţalovaný dovolanie odôvodnil poukázaním na § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. a ďalej uvádzal rôzne argumenty týkajúce sa skutkových zistení súdov niţších stupňov. Pokiaľ ţalovaný dovolanie odôvodnil ustanovením § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p., teda namietal, ţe napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, treba uviesť, ţe právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. K tejto námietke je však ďalej treba uviesť aj to, ţe nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) je síce prípustným dovolacím dôvodom (ktorý moţno uplatniť vtedy, ak je dovolanie prípustné), samo nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá. Dovolanie je v ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku upravené ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý nemoţno podať proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu; pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania, nemoţno napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému preskúmavaniu a preto ani zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia. 8 4 Cdo 269/2010 Nesprávne skutkové zistenia sú prípustným dovolacím dôvodom, nakoľko môţu byť tzv. inou vadou, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). Inou vadou konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní. V súvislosti s tvrdením dovolateľa, ţe súdy nezistili dostatočne skutkový stav veci, treba poukázať aj na judikatúru, ktorá opakovane zdôraznila, ţe procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. nezakladá, ţe súdy svoje rozhodnutie zaloţili na neúplných skutkových zisteniach (porovnaj napr. R 37/1993, R 125/1999). Nedostatočné skutkové zistenie má za následok vydanie vecne nesprávneho rozhodnutia súdu, samo osebe ale nie je vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Z hľadiska dovolateľom tvrdenej existencie tzv. inej vady konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. je v danej veci podstatné len to, ţe dovolací súd môţe pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tvrdenia o tomto dovolacom dôvode aţ vtedy, keď je dovolanie z určitého zákonného dôvodu prípustné (o tento prípad, ale v prejednávanej veci nejde). Vada tejto povahy je síce relevantným dovolacím dôvodom, ktorý moţno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní, sama osebe (i keby k nej skutočne došlo), ale prípustnosť dovolania nezakladá. Či uţ teda konanie, v ktorom bolo vydané napadnuté rozhodnutie, bolo alebo nebolo postihnuté procesnou vadou v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. (dovolací súd napadnuté rozhodnutie z tohto aspektu neposudzoval), nejde o dôvod, ktorý by zakladal prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. Pokiaľ ide o časť výroku odvolacieho súdu v ktorej zmenil rozsudok súdu prvého stupňa v časti týkajúcej sa úroku z omeškania vo výške 3% od

1. decembra 1992 do
2. apríla 1995, vo výške 22% od
3. mája 1995 do
4. novembra 1995 a vo výške presahujúcej 19,5% od
5. novembra 1995 do zaplatenia tak, ţe ţalobu v tejto časti zamietol, ide o rozhodnutie, ktoré je na prospech ţalovaného. V zmysle zauţívanej súdnej praxe (viď napr. R 50/1999) i keď zákon v ustanovení § 240 ods. 1 O.s.p. zveruje právo podať dovolanie účastníkovi konania, z účelu dovolania vyplýva, ţe toto právo neprislúcha tomu účastníkovi, v neprospech ktorého rozhodnutie odvolacieho súdu nevyznelo a ktorý takýmto rozhodnutím nebol dotknutý vo svojich právach. Preto v zmeňujúcej časti rozhodnutia tak ide 9 4 Cdo 269/2010 o rozhodnutie, proti ktorému je dovolanie podané ţalovaným subjektívne neprípustné, nakoľko mu je toto rozhodnutie na prospech, keďţe mu odvolací súd uloţil povinnosť zaplatiť niţší úrok z omeškania a od neskoršieho obdobia ako mu uloţil súd prvého stupňa. Dovolací súd tak jeho dovolanie v časti o zamietnutí návrhu musí odmietnuť z dôvodu subjektívnej neprípustnosti tohto mimoriadneho opravného prostriedku. Keďţe prípustnosť dovolania ţalovaného v tejto časti nemoţno vyvodiť z ustanovení § 238 a § 239 O.s.p. a v dovolacom konaní neboli zistené dôvody prípustnosti dovolania uvedené v ustanovení § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalovaného v tejto časti podľa § 243b ods. 5 v spojení s § 218 ods. 1 písm. b/ c/ O.s.p. bez toho, aby sa zaoberal vecnou správnosťou tejto časti napadnutého rozhodnutia, odmietol. Pokiaľ ţalovaný napáda dovolaním aj výrok rozsudku odvolacieho súdu o trovách konania, tento výrok sa síce stáva súčasťou rozsudku, ale nestráca povahu rozhodnutia vydaného vo forme uznesenia (§ 167 ods. 1 O.s.p., v spojení s § 151 ods. 1 veta prvá O.s.p.). Vzhľadom na túto povahu rozhodnutia odvolacieho súdu bolo potrebné prípustnosť dovolania ţalovaného smerujúceho proti výroku o trovách konania posudzovať podľa ustanovení § 237 a § 239 O.s.p., ktoré upravujú prípustnosť dovolania proti rozhodnutiam odvolacieho súdu vydaným vo forme uznesenia. Ustanovenia § 239 ods. 1 a ods. 2 O.s.p. vymedzujú prípady, v ktorých je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, pričom však podľa § 239 ods. 3 O.s.p. tieto predchádzajúce ustanovenia neplatia, ak ide o uznesenie o príslušnosti, predbeţnom opatrení, poriadkovej pokute, o znalečnom, tlmočnom, o odmietnutí návrhu na zabezpečenie predmetu dôkazu vo veciach týkajúcich sa práva duševného vlastníctva a o trovách konania, ako aj o tých uzneseniach vo veciach upravených Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej rozhoduje uznesením. Dovolanie ţalovaného tu teda smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, kde je dovolanie vylúčené (§ 239 ods. 3 O.s.p.). Vzhľadom na zákonnú povinnosť prihliadať na vady uvedené v § 237 O.s.p. (§ 242 ods. 1 O.s.p.) a so zreteľom na obsah dovolania, dovolací súd aj v tejto časti osobitne skúmal, či v konaní nedošlo k niektorej z vád vymenovaných v ustanovení § 237 O.s.p. Dospel pritom k záveru, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu v tejto napadnutej časti takou vadou konania trpí. 10 4 Cdo 269/2010 Podľa § 150 ods. 1 O.s.p., ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť. Podľa § 157 ods. 2 O.s.p., v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Podľa § 167 ods. 2 O.s.p., ak nie je ďalej ustanovené inak, pouţijú sa na uznesenie primerane ustanovenia o rozsudku. Z odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia je zrejmé, ţe odvolací súd výrok o nepriznaní náhrady trov prvostupňového a odvolacieho konania ţalovanému odôvodnil len poukazom na § 150 O.s.p. a konštatovaním, ţe dôvody hodné osobitného zreteľa na strane ţalobcov videl v charaktere a príčine sporu. Takéto odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu nezodpovedá poţiadavke na riadne a presvedčivé odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, čo jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Judikatúra tohto súdu nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z
6. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z
7. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z
8. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z
9. februára 1998). Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-
10. Ústavný súd uţ vyslovil, ţe súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania 11 4 Cdo 269/2010 na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03). Aplikácia ustanovenia § 150 ods. 1 O.s.p. pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy v prípadoch, keď sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania, avšak súd dôjde k záveru, ţe sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. Musí však ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náleţite odôvodnený. Výnimočnosť môţe spočívať tak v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach na strane účastníkov konania. Pri posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa treba prihliadať na osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery všetkých účastníkov konania, na okolnosti, ktoré viedli účastníkov k uplatneniu práva na súde a ich postoj v konaní a tieţ na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril, pokiaľ ich mohol uplatniť. Nepriznanie náhrady trov konania musí zodpovedať zvláštnym okolnostiam konkrétneho prípadu a jedným z rozhodujúcich hľadísk je aj to, aby sa takéto rozhodnutie nejavilo ako neprimeraná tvrdosť voči účastníkovi a aby neodporovalo dobrým mravom.

§ 150ods.

1 O.s.p. nie je moţné povaţovať za

, ktoré by zakladalo voľnú moţnosť jeho aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o

, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku ktorým je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť.

§ 150O.s.p.

preto nemoţno vykladať tak, ţe je naň moţné prihliadnuť kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania. V sporovom konaní (ako je tomu aj v danom prípade) sa povinnosť nahradiť trovy konania spravuje predovšetkým zásadou úspechu vo veci. Len výnimočne nemusí súd úspešnému účastníkovi priznať náhradu trov konania podľa ustanovenia § 150 ods. 1 O.s.p. Ide o

výnimočné, ktoré má súdu umoţniť, aby pri rozhodovaní o náhrade trov konania mohol prihliadnuť k zvláštnostiam jednotlivých konkrétnych prípadov a má slúţiť k odstráneniu neprimeranej tvrdosti. Úvaha súdu, ţe ide o výnimočný prípad a či sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa, musí vychádzať z posúdenia všetkých okolností konkrétnej 12 4 Cdo 269/2010 veci.

§ 150ods.

1 O.s.p. preto nemoţno vykladať tak, ţe moţno kedykoľvek bez ohľadu na základné zásady rozhodovania o náhrade trov konania nepriznať náhradu trov úspešnému účastníkovi konania. Pri skúmaní existencie podmienok hodných osobitného zreteľa je potrebné vziať do úvahy nielen pomery toho, kto by mal trovy konania zaplatiť, ale je nutné zohľadniť aj dopad takéhoto rozhodnutia najmä na majetkové pomery oprávneného účastníka. Dovolací súd zistil, ţe odvolací súd vec neodôvodnil s poukazom na celý komplex okolností relevantných pre rozhodovanie o náhrade trov konania podľa uvedeného zákonného ustanovenia. Aby súd tento komplex mohol zodpovedne posúdiť, musí nevyhnutne najskôr poznať všetky doň patriace okolnosti, pretoţe len na tomto základe môţe potom so znalosťou veci niektorým z nich priznať prioritu pred ostatnými. Záver odvolacieho súdu, ţe „dôvody hodné osobitného zreteľa na strane ţalobcov boli v charaktere a príčine sporu“ je nepreskúmateľný, keďţe sa súd bliţšie nezaoberal okolnosťami, významnými z hľadiska rozhodovania podľa § 150 ods. 1 O.s.p. Poţiadavky na riadne odôvodnenie rozsudku súdu ustanovuje § 157 ods. 2 O.s.p. V spojitosti s § 167 ods. 2 O.s.p. toto

primerane platí aj pre odôvodnenie uznesenia súdu. Povinnosť odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdu. Porušením uvedeného práva účastníka na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa tak účastníkovi konania odníma moţnosť náleţite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky s jeho dôvodmi) v rámci vyuţitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu je vadou konania, ktorou sa odníma účastníkovi moţnosť riadne konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Existencia tejto vady zakladá dôvodnosť podaného dovolania a je okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd takéto rozhodnutie vţdy zrušiť, pretoţe rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závaţnou procesnou vadou, nemôţe byť povaţované za správne. Dovolací súd preto rozhodnutie odvolacieho súdu vo výroku o trovách konania zrušil a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie (§ 243 b ods. 1 O.s.p.). 13 4 Cdo 269/2010 V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 24. mája 2011 JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová