← Slovensko

disciplinárne opatrenie

Obsah (5)§ 53§ 250j§ 244§ 250i§ 221

Najvyšší súd 8Sžo/6/2012 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu: P.. P.. P. K., P., L., zast. Advokátskou kanceláriou G. a spol., S., Ţ., K., I

§ 53ods.

1 písm. b/ zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej sluţbe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej sluţby, Zboru väzenskej a justičnej stráţe Slovenskej republiky a Ţelezničnej polície v znení neskorších predpisov (ďalej v texte rozhodnutia len „zákon“). Krajský súd dospel k záveru, ţe zdôvodnenie rozhodnutia ţalovaného vzhľadom na zistený skutkový stav nie je svojvoľné, ale zakladá sa na dostatočne zistenom skutkovom stave a tvrdenie ţalobcu o tom, ţe sa stretol na obede s I.. Č. stretol alebo nestretol, by bolo 2 8Sžo/6/2012 v danom prípade nadbytočné, neprinieslo by pre rozhodnutie ţalovaného nič nové ani podstatné, keďţe na pojednávaní dňa 8.12.2011 bolo preukázané, ţe I.. Č. nemal štvrtý stupeň personálnej právomoci v zmysle interných predpisov ţalovaného. Skutočnosť, ţe ţalobca nesúhlasí so správnym uváţením ţalovaného a jeho právnym hodnotením nemôţe viesť k záveru o porušení zákona a ani súd nemusí dať odpoveď na všetky ţalobcom nastolené otázky, ak ich nepovaţuje za podstatné. Krajský súd poukazujúc na obsah administratívneho spisu mal za to, ţe ţalobca na svoju obranu nič neuviedol, a preto bolo rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa síce stručné, ale jasné a určité a vydané v súlade so zákonom. Krajský súd ďalej v dôvodoch napadnutého rozsudku uviedol, ţe z doplneného dokazovania v odvolacom konaní nevyplynulo, ţe by konanie ţalobcu bolo moţné povaţovať za absenciu a vykonať s tým potrebné úkony, v prípade ţalobcu bolo postačujúce disciplinárne opatrenie – zníţenie sluţobného platu o 15 % na dobu troch mesiacov, ktoré je adekvátne závaţnosti porušenia základných povinností, pretoţe neoprávnene a bez dohody na poskytnutí náhradného voľna sa ţalobca sám rozhodol čerpať náhradné vošlo a zároveň tým nedodrţal začiatok a koniec času sluţby určený denným rozkazom riaditeľa ústavu. Súd sa stotoţnil s argumentáciou ţalovaného, ţe ţalobca nevyuţíval čas sluţby a nedodrţal ustanovený základný čas sluţby v týţdni, ak dňa 2.12.2010 v čase medzi 13:00 a 15:00 hod. svojvoľne a bez dohody a súhlasu nadriadeného, ktorý má štvrtý stupeň personálnej právomoci ukončil výkon sluţby a opustil sluţobný úrad. Proti predmetnému rozsudku podal ţalobca v zákonnej lehote dňa 25.1.2012 odvolanie domáhajúc sa jeho zmeny tak, ţe Najvyšší súd Slovenskej republiky zruší napadnuté správne rozhodnutie a vec vráti ţalovanému na ďalšie konanie. Zároveň ţiadal priznať náhradu trov konania. Uviedol, ţe na čerpanie náhradného voľna nie je potrebná ţiadna osobitná dohoda alebo forma, čo potvrdil aj sám ţalovaný, ktorý to uviedol v druhostupňovom rozhodnutí, pričom stačí, ak sa nadriadený o tejto skutočnosti dozvie a pokiaľ s takýmto postupom nevysloví nesúhlas, moţno konštatovať, ţe súhlasí. Ţalobca o úmysle čerpať náhradné voľno informoval svojho bezprostredne nadriadeného I.. Č. na obede a ten s tým nevyslovil nesúhlas, pričom túto skutočnosť nemohol ţalobca preukázať inak ako svojím tvrdením. Ţalovaný zaloţil svoje rozhodnutie len na jednom dôkaze, a to tvrdení ţalobcovi bezprostredne nadriadeného a namiesto toho, aby si situáciu inými dôkazmi preveril alebo potvrdil, uspokojil sa len s tým, ţe nevidel dôvod neveriť tvrdeniu bezprostredne 3 8Sžo/6/2012 nadriadeného. Nie je moţné, aby správny orgán vydal zákonné a spravodlivé rozhodnutie na len na základe jedného tvrdenia, ktoré vyhodnotil subjektívne ako správne, kým druhé tvrdenie vyhodnotil subjektívne ako nesprávne. Ţalobca ďalej uviedol, ţe práve ţalovaný mal preukázať skutok, ktorý sa mu kládol za vinu alebo za porušenie jeho povinností hodnoverne nevyvrátiteľne preukázať, nie naopak. Porušenie povinností zo strany ţalovaného malo byť hodnoverne preukázané. Konfrontáciu ako dôkaz ţalobca uvádzal len ako príklad toho, čo mohol ţalovaný vykonať a ako inak mohol hodnoverne zisťovať skutkový stav. Pokiaľ krajský súd uviedol, ţe tvrdenie ţalobcu bola vyvrátená písomnými stanoviskami jeho priameho nadriadeného ako aj ostatných zamestnancov ţalovaného, nebolo ţalobcovi zrejmé, na základe akých skutočností dospel k tomuto záveru, nebolo zrejmé, ako mali práve tieto vyjadrenia podporne preukazovať, ţe práve tvrdenie I.. Č. je pravdivé. Ţalobca ďalej namietal, ţe vo vzťahu k ţalovanému sa konajúci súd zaoberal novým skutkovým stavom a novými skutočnosťami, pokiaľ šlo o tú skutočnosť, ţe I.. Č. nemal 4. Stupeň personálnej právomoci, ktorú ani jedno z preskúmavaných rozhodnutí neobsahovalo. Ak sám ţalovaný priznal, ţe v rámci ústavu postačovalo na poskytnutie náhradného voľna informovať o tom svojho bezprostredne nadriadeného, nemôţe byť v konaní pred správnym súdom na ťarchu ţalobcu, ţe takáto prax je v rozpore s rozkazom ministra spravodlivosti č. 6. Odvolací súd by nemal prihliadnuť na tieto nové skutočnosti a vychádzať zo skutkového stavu, ktorý bol predmetom preskúmavaných rozhodnutí. Ţalobca poukázal, ţe I.. Č. nijako nepoprel, ţe v daný deň sa zo ţalobcom stretol na obede a so ţalobcom sa rozprával, rovnako nepoprel ani to, ţe o úmysle ţalobcu čerpať náhradné voľno vedel. Ak by sa situácia odohrala tak, ako to popisuje ţalobca, dobrovoľne by riskoval u svojho zamestnávateľa absenciu a následne aj prepustenie z práce. O poskytovaní náhradného voľna v ústave rozhodovali aj príslušníci, ktorí nemali 4. stupeň personálnej právomoci, o čom svedčí aj vyjadrenie ţalovaného zo dňa 7.2.2011, a to bez ohľadu na to, či sa toto oprávnenie nazve ako delegovanie právomoci alebo podieľanie sa na právomoci. Ţalobca povaţoval napadnuté rozhodnutie za nezákonné z dôvodov

§ 250jods.

2 písm. c/, d/ a § 250j ods. 3 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej v texte rozhodnutia len „O. s. p.“). K podanému odvolaniu sa písomným podaním zo dňa 9.2.2012 vyjadril ţalovaný tak, ţe poukázal na stanoviská k ţalobe zo dňa 13.6.2011, 14.11.2011 a prednesených na pojednávaniach 10.11.2011 a 8.12.2011. 4 8Sžo/6/2012 Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O. s. p.) preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, ţe rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Rozhodol uznesením (§ 223 v spojení s v spojení s § 246c ods. 1 vety prvej O. s. p.) bez nariadenia pojednávania (§ 250ja ods. 2 a § 214 ods. 2 O. s. p. v spojení s § 246c ods. 1 vety prvej O. s. p.).

§ 244ods.

1 O. s. p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe ţalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

§ 244ods.

3 O. s. p. rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môţu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť.

§ 250iods.

1 O. s. p. pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môţe vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia.

§ 250iods.

2 O. s. p. ak správny orgán

osobitného zákona rozhodol o spore alebo o inej právnej veci vyplývajúcej z občianskoprávnych, pracovných, rodinných a obchodných vzťahov (§ 7 ods. 1) alebo rozhodol o uloţení sankcie, súd pri preskúmavaní tohto rozhodnutia nie je viazaný skutkovým stavom zisteným správnym orgánom. Súd môţe vychádzať zo skutkových zistení správneho orgánu, opätovne vykonať dôkazy uţ vykonané správnym orgánom alebo vykonať dokazovanie

tretej časti druhej hlavy. Z obsahu predloţených spisov bolo zrejmé, ţe predmetom preskúmania je rozhodnutie ţalovaného č. ÚVTOSaÚVV-46/1-2011 zo dňa 24.2.2011, ktorým bolo zamietnuté odvolanie ţalobcu a potvrdený disciplinárny rozkaz vedúceho oddelenia ochrany a obrany ústavu č. 4 zo dňa 21.12.2010, ktorým bolo ţalobcovi uloţené disciplinárne opatrenie – zníţenie sluţobného platu o 15 % na dobu troch mesiacov

§ 53ods.

1 písm. b/ zákona, na tom skutkovom základe, ţe ţalobca neoprávnene a bez dohody s nadriadeným na poskytnutí 5 8Sžo/6/2012 náhradného voľna sa sám rozhodol čerpať náhradné voľno, keď dňa 2.12.2010 v čase 13:00 aţ 15:00 ukončil výkon sluţby a opustil sluţobný úrad. § 250i ods. 2 O. s. p. umoţňuje súdu v správnom súdnictve zaoberať sa aj skutkovými otázkami, ktoré boli predmetom konania pred správnym orgánom, a to vo veciach tzv. plnej jurisdikcie. Súd môţe preskúmať nielen právnu ale aj skutkovú stránku rozhodnutia a vykonať dôkazy, ktoré sú na toto preskúmanie nevyhnutné. Za nevyhnutné treba povaţovať dôkazy, ktorých vykonanie slúţi k účelu správneho súdnictva, teda k posúdeniu zákonnosti postupu a rozhodnutia správneho orgánu. Súd v tomto prípade hodnotí aj správnosť a úplnosť skutkových zistení urobených správnym orgánom. Súd však by nemal vykonávať doplnenie dokazovania v zásadnom smere, keďţe predmetom súdneho posúdenia je aj skutočnosť, či správny orgán pred vydaním rozhodnutia dostatočne zistil skutkový stav, a preto ak správny súd dospel k záveru, ţe zistenie nie je pre posúdenie veci dostatočné, je toto dôvodom pre zrušenie správneho rozhodnutia a vrátenie mu veci na ďalšie konanie (§ 250j ods. 2 písm. c/ O. s. p.), pričom sa dbá tieţ na zásadu trojdelenia moci (m.m. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 2Sţ-o-KS/56/2006, uverejnený v ZSP pod č. 27/2008). Správny súd nie je viazaný skutkovým stavom ako ho zistil a vyhodnotil správny orgán, avšak nie je oprávnený rozširovať dôvody rozhodnutia nad tie, ktoré boli uvedené správnym orgánom, dopĺňať dokazovanie, ktoré mal vykonať správny orgán, prípadne odstraňovať nedostatky zistené v činnosti ţalovaného. Je povinnosťou správneho orgánu, nie súdu, v odôvodnení rozhodnutia uviesť skutočnosti, ktoré viedli k uloţeniu sankcie. Ţalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia v súvislosti s obranou ţalobcu týkajúcou sa stretnutia s jeho bezprostredne nadriadeným I.. Č. uviedol, ţe I.. Č. poprel tú skutočnosť, ţe by sa s ním ţalobca o čerpaní nadčasových hodín dohodol alebo ho o to ţiadal. Zároveň ţalovaný uviedol, ţe zákon nehovorí výslovne akou formou má byť dohoda a súhlas uskutočnené, nie je vylúčené, ţe stačí, ţe nadriadený sa o tejto skutočnosti dozvie a pokiaľ s takýmto postupom nevyjadrí nesúhlas, dá sa konštatovať, ţe s takýmto postupom súhlasí. 6 8Sžo/6/2012 Podstatnou skutočnosťou, z ktorej vychádzal krajský súd pri posudzovaní veci bolo, ţe ţalobca neoznámil čerpanie náhradného voľna nadriadenému so štvrtým stupňom personálnej právomoci, ktorým postupom krajský súd rozšíril, resp. zmenil dôvody napadnutého správneho rozhodnutia. Táto skutočnosť nebola v priebehu disciplinárneho konania ţiadnym spôsobom skúmaná, nebola východiskom, na ktorom by ţalovaný zaloţil svoje rozhodnutie. Samotný ţalovaný sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia zameral na to, či ţalobca oznámil svoj úmysel čerpať náhradné voľno nadriadenému, a to konkrétne I.. Č. /neskúmajúc, či tento mal alebo nemal 4. stupeň personálnej právomoci/. Súd hoc konajúci v plnej jurisdikcii nepreberá na seba právomoc a zodpovednosť správneho orgánu, ktorého rozhodnutie preskúmava. Správne súdnictvo nie je pokračovaním správneho konania a rovnako súd nie je správnym orgánom, ktorý by mohol a mal vyhľadávať dôvody zákonnosti či nezákonnosti napadnutých rozhodnutí, pokiaľ tieto dôvody nepovaţoval v priebehu administratívneho konania za relevantné konajúci orgán. Krajský súd fakticky zmenil dôvody rozhodnutia ţalovaného, hoci na takýto postup nemal zákonné zmocnenie (nešlo o uplatnenie revíznej právomoci

§ 250jods.

2 O. s. p.) a takýto postup môţe zasahovať do ústavného princípu trojdelenia moci. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd rozhodol tak, ţe napadnutý rozsudok krajského súdu

§ 221ods.

1 písm. h/ O. s. p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V novom rozhodnutí rozhodne prvostupňový súd aj o náhrade trov odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O. s. p.). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 21. februára 2013 7 8Sžo/6/2012 JUDr. Eva Babiaková, CSc., v. r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia : Dagmar Bartalská

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.