Obsah (13)

§ 61§ 2§ 40§ 82§ 250j§ 109§ 81§ 250§ 14§ 224§ 11§ 18§ 9

Najvyšší súd 3 Sţp/33/2009 Slovenskej republiky ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedu senátu JUDr. Ivana Rumanu a členiek senátu JUDr. Jan

§ 61ods.

2 a 3 v spojení s § 59 ods. 1 a 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“) zamietol rozklad podaný ţalobcom proti rozhodnutiu Ministerstva ţivotného prostredia Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“), odboru ochrany prírody č. 3535/2008-2.1/KD zo dňa 22.04.2008, ktorým ministerstvo ako príslušný orgán štátnej správy ochrany prírody a krajiny

§ 2ods.

1 písm. c/ zákona č. 525/2003 Z.z. o štátnej správe starostlivosti o ţivotné prostredie a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 525/2003 Z.z.“) a § 65 ods. 1 písm. h/ zákona č. 543/2002 Z.z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 543/2002 Z.z.“) nepriznalo v súlade s § 14 ods. 1 správneho poriadku ţalobcovi postavenie účastníka konania vo veci ţiadosti S. P. Z., P. Z. V. D. Č. B., v konaní o povolenie výnimky z podmienok ochrany chráneného ţivočícha – medveďa hnedého, a rozhodnutie č. 3535/2008- 2.1/KD zo dňa 22.04.2008 potvrdil s odôvodnením, ţe správne orgány nie sú oprávnené nad rámec zákona (čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ďalej len „Ústava“) priznať fyzickým alebo právnickým osobám (mimovládnym organizáciám – tzv. zainteresovaná verejnosť) postavenie účastníka konania v zmysle správneho poriadku v rozhodovacom procese v oblasti ţivotného prostredia, napríklad pri povoľovaní výnimiek

§ 40zákona č.

543/2002 Z.z. (napr. povolenie odstrelu jedincov medveďov hnedých), ak sa tieto osoby takéhoto postavenia doţadujú na základe Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záleţitostiach ţivotného prostredia (Aarhuský dohovor, Oznámenie MZV SR č. 43/2006 Z.z.), ďalej len „Aarhuský dohovor“ v súvislosti s jeho priamou aplikáciou

čl. 7 ods. 5 Ústavy, a to i napriek tomu, ţe

§ 82ods.

3 a 6 zákona č. 543/2002 Z.z. sa takýmto osobám (mimovládnym organizáciám) expressis verbis priznáva len postavenie zúčastnenej osoby. Naviac, povolenie odstrelu medveďov nie je uvedené ani v Prílohe I. k Aarhuskému dohovoru a nie je ani činnosťou, ktorá môţe mať významný vplyv na ţivotné prostredie, najmä s prihliadnutím na skutočnosť, ţe

čl. 6 ods. 1 písm. b/ strany na tento účel určia, či určitá navrhovaná činnosť podlieha týmto ustanoveniam. Preto nie je moţné priznať zainteresovanej verejnosti práva

čl. 6, ak ide napr. o povolenie odstrelu medveďov. V zmysle čl. 2 ods. 2 Ústavy sú orgány štátnej správy viazané aj pri posudzovaní otázky na účasť v správnom konaní len zákonom, v tomto prípade správnym poriadkom. Keďţe Aarhuský dohovor nie je v tejto otázke dosť konkrétny a jednoznačný (tzn. nemá v tejto otázke priamy účinok), nemoţno rozhodnutím správneho orgánu pripustiť benevolenciu pri rozhodovaní nad rámec, ktorý vyplýva z vnútroštátnych predpisov. Krajský súd rozsudok odôvodnil tým, ţe z hľadiska výkladu čl. 9 ods. 2 Aarhuského dohovoru nevzniká ţalobcovi automaticky právo zúčastňovať sa správneho a súdneho konania ako jeho účastník. Vzniká len povinnosť štátu prijať vo svojom vnútroštátnom práve také úpravy, aby mala zainteresovaná verejnosť prístup k procesu preskúmavaní rozhodnutí buď pred súdom, alebo iným nestranným orgánom v prípadoch činností uvedených v čl. 6 uvedeného dohovoru. V danom prípade nebola splnená podmienka čl. 9 ods. 2 a 3 Aarhuského dohovoru na to, aby sa ţalobca stal účastníkom v správnom konaní, pretoţe nebol 3 Sţp/33/2009 3 splnený predpoklad

vnútroštátneho práva (§ 82 ods. 3 zákona č. 543/2002 Z.z.), nejde o rozhodnutie o činnostiach

čl. 6 Aarhuského dohovoru ani o rozhodnutie, ktoré je v rozpore s vnútroštátnym právom v oblasti ţivotného prostredia. II. Proti rozsudku krajského súdu podal včas odvolanie ţalobca a navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, ţe ţalobe v celom rozsahu vyhovie, zároveň ţiadal priznať náhradu trov celého konania. Namietal, ţe v konaní pred správnymi orgánmi sa doţadoval priznania postavenia účastníka konania na základe článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru a porušenie svojich práv rozhodnutím ţalovaného ako aj prvostupňového správneho orgánu vyvodzoval z porušenia práv zakotvených v článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, teda mal mať prístup k správnemu alebo súdnemu konaniu, umoţňujúce mu napadnutie úkonov a opomenutí súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s vnútroštátnym právom Slovenskej republiky v oblasti ţivotného prostredia. Ţalobca svoje právo byť účastníkom konania v konaniach vedených pred prvostupňovým správnym orgánom aj ţalovaným vyvodzuje z ustanovenia článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, ktorý ako je to zrejmé z jeho exaktnej formulácie, zaručuje členom verejnosti prístup k správnemu alebo súdnemu konaniu, umoţňujúcemu napadnutie úkonov súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s vnútroštátnym právom v oblasti ţivotného prostredia bez toho, aby boli dotknuté procesy preskúmania uvedené v odsekoch 1 a

1. V právnom poriadku Slovenskej republiky zodpovedá takému postaveniu, ktoré umoţňuje napadnutie úkonov a opomenutí súkromných osôb a orgánu verejnej moci, ktoré sú v rozpore s vnútroštátnym právom v oblasti ţivotného prostredia len postavenie účastníka konania (správneho alebo súdneho). Len takéto procesné postavenie umoţňuje, či uţ v správnom konaní alebo v následnom súdnom konaní, napadnúť úkony a opomenutia orgánov verejnej moci, teda podávať proti ním opravné prostriedky a ţaloby v správnom súdnictve, pokiaľ ide o napadnutie úkonov orgánov verejnej správy rozhodujúcich v poslednom stupni. Ustanovenie článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru výslovne zaručuje verejnosti prístup ku konaniu správnemu alebo súdnemu, ktorý v sebe zahŕňa aj moţnosť napadnutia úkonov a opomenutí. Právo zakotvené v článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru moţno realizovať prostredníctvom vnútroštátnych predpisov upravujúcich správne a súdne konanie a účasť na ňom. Práve so zreteľom na túto okolnosť sa domáhal v správnom konaní v súlade s ustanoveniami správneho poriadku priznania postavenia účastníka konania. Ţalobca sa teda domáhal svojho práva zakotveného v čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru postupom, ktorý vnútroštátny poriadok Slovenskej republiky umoţňuje. So zreteľom na skutočnosť, ţe Národná rada Slovenskej republiky uznesením č. 1840 zo dňa 23.09.2005 rozhodla, ţe Aarhuský dohovor je zmluvou, ktorá má prednosť pred zákonmi, zaradila uvedený dohovor do jednej z kategórií vymenovaných v článku 7 ods. 5 Ústavy. Nie je preto moţné následnou interpretáciou urobiť záver o tom, ţe uvedený dohovor nie je zmluvou o ľudských právach. So zreteľom na ustanovenie zákona č. 1/1993 Z.z. o Zbierke zákonov Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov, je takáto kvalifikácia zmluvy záväzná, nie je moţné ju meniť interpretáciou. Ak by orgán aplikujúci právo, v konkrétnom prípade dohovor, zastával názor, ţe Aarhuský dohovor nie je zmluvou o ľudských právach a slobodách, potom by tento výklad bol neobhájiteľný so zreteľom na skutočnosť, ţe uvedený dohovor nemoţno zaradiť do ţiadnej inej kategórie medzinárodných zmlúv, ktoré majú prednosť pred zákonom. Túto skutočnosť povaţuje 3 Sţp/33/2009 4 ţalobca za zásadnú. Charakter Dohovoru ako medzinárodnej zmluvy o ľudských právach so zreteľom na rozhodnutie Národnej rady Slovenskej republiky č. 1840 zo dňa 23.09.2005 nie je moţné spochybniť. Medzinárodná zmluva o ľudských právach a základných slobodách nemusí zakladať práva a povinnosti fyzických osôb, nemusí byť zmluvou na vykonanie, ktorej nie je potrebný zákon, ale zároveň je zmluvou, ktorá má prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky, pričom táto jej prednosť vyplýva z rozhodnutia Národnej rady Slovenskej republiky, podmieneného skutočnosťou, ţe ide o zmluvu o ľudských právach a slobodách. Medzinárodné zmluvy o ľudských právach a slobodách vo všeobecnosti nezakladajú konkrétne práva a povinnosti fyzických osôb, ale priznávajú ľudské práva a základné slobody, ktoré sú zmluvné strany povinné zabezpečiť a zaručiť ich ochranu kaţdému, na koho sa tieto medzinárodné zmluvy vzťahujú. Medzinárodné zmluvy o ľudských právach a slobodách vyjadrujú základné princípy postavenia určitých subjektov, ktoré by mali byť zakaţdým rešpektované pri akejkoľvek činnosti vykonávanej štátnymi orgánmi a to či uţ zákonodarnej, správnej alebo súdnej. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej rozhodovacej činnosti posudzujúc iné medzinárodné dohovory o ľudských právach o základných slobodách vychádzal z jediného logického výkladu, a to ţe pokiaľ je v medzinárodnej zmluve zakotvený pozitívny záväzok štátu zabezpečiť určité právo označeným osobám, zodpovedá tomu ľudské právo takejto osoby. Ţalobca poukázal na čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa a rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 47/97 a čl. 19 Dohovoru o právach dieťaťa a rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 4/
2. So zreteľom na vyššie uvedené skutočnosti, ako aj dôvody uvedené v ţalobe proti rozhodnutiu ţalovaného, je ţalobca toho názoru, ţe jediným postupom ţalovaného ako aj prvostupňového správneho orgánu, ktorý by rešpektoval ustanovenie článku 7 ods. 5 Ústavy, by bolo v rámci platných ustanovení správneho poriadku priznať ţalobcovi postavenie účastníka konania. Len práva účastníka konania umoţňujú ţalobcovi realizovať práva zakotvené v článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru. Ţalobca doplňujúcim podaním k odvolaniu poukázal na to, ţe dňa 15.10.2008 nadobudol účinnosť zákon č. 384/2008 Z.z., ktorým sa mení Občiansky súdny poriadok, ktorým bolo novelizované ustanovenie § 250 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, (ďalej len „O.s.p.“) a to tak, ţe táto novela rozšírila okruh osôb – účastníkov konania

piatej časti O.s.p. (Konanie o ţalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov) tak, ţe súd aj bez návrhu uznesením priberie do konania „účastníka správneho konania“, ktorého práva a povinnosti by mohli byť zrušením správneho rozhodnutia dotknuté.

dôvodovej správy k novele Občianskeho súdneho poriadku, cieľom zmeny ustanovenia § 250 ods. 1 O.s.p. bolo umoţniť plnohodnotne sa zúčastniť súdneho konania aj účastníkovi správneho konania, ktorý nie je ţalobcom. Dôvodová správa uvádza, ţe právna úprava je reakciou na poţiadavky Aarhuského dohovoru. Z uvedeného moţno vyvodiť záver, ţe pokiaľ by ţalobca ako občianske Z. so vzťahom k ţivotnému prostrediu mal v správnom konaní postavenie len zúčastnenej osoby a nie „účastníka správneho konania“, súdy by ho nemohli pribrať do konania v zmysle § 250 ods. 1 O.s.p. a to napriek tomu, ţe novela predmetného ustanovenia bola uskutočnená práve z dôvodu reagovať na poţiadavky Aarhuského dohovoru. Predmetné ustanovenie by bolo v tomto smere neaplikovateľné a mienený úmysel zákonodarcu reagovať na poţiadavky Aarhuského dohovoru by zostal nenaplnený. 3 Sţp/33/2009 5 III. Ţalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu ţalobcu navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 4 S/100/2008-73 zo dňa 06.03.2009 v celom rozsahu potvrdil. Uviedol, ţe v danom prípade nebola splnená podmienka

čl. 9 ods. 2 a 3 Aarhuského dohovoru na to, aby sa ţalobca stal účastníkom konania, pretoţe nebol splnený predpoklad

vnútroštátneho práva (§ 82 ods. 3 zákona č. 543/2002 Z.z.), nejde o rozhodnutie

čl. 6 Aarhuského dohovoru, ani o rozhodnutie, ktoré je v rozpore s vnútroštátnym právom. Článkom 9 ods. 3 uvedeného dohovoru je daná moţnosť verejnosti napadnúť akékoľvek porušenie právnych predpisov v oblasti ţivotného prostredia, ktorého sa dopustil buď orgán verejnej moci alebo akákoľvek fyzická alebo právnická osoba. Preskúmanie úkonu alebo opomenutia, ktoré je v rozpore s vnútroštátnym právom môţe vykonať štátny orgán alebo súd.

implementačného sprievodcu k Aarhuskému dohovoru nemá uvedený dohovor vplyv na právo zmluvných strán (strán Dohovoru) ustanoviť kritériá, na základe ktorých môţu mať členovia verejnosti prístup ku konaniam o vymáhaní práva ţivotného prostredia. Tento záväzok môţe byť splnený napríklad ustanovením moţnosti iniciovať správne konanie (podnet na preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania, podnet na podanie protestu prokurátora). Ďalej poukázal na to, ţe súd prvého stupňa v písomnom odôvodnení rozsudku a ani ţalovaný nikdy nespochybnil, ţe v prípade uvedeného dohovoru ide o medzinárodnú zmluvu o ľudských právach a základných slobodách, ktorá má prednosť pred zákonmi

čl. 7 ods. 5 Ústavy. Vyplýva to z uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky č. 1840 zo dňa 23.09.2005 a z doloţky prednosti. V doloţke prednosti je tieţ uvedené, ţe ide o medzinárodnú zmluvu, na ktorej vykonanie je potrebný zákon a súčasne o medzinárodnú zmluvu, ktorá neobsahuje priamu úpravu práv a povinností fyzických alebo právnických osôb. Práve táto charakteristika má zásadný význam pre posúdenie priameho účinku medzinárodnej zmluvy. Zásada prednosti medzinárodnej zmluvy pred zákonmi

čl. 7 ods. 5 Ústavy znamená, ţe v prípade rozporu medzi obsahom platnej medzinárodnej zmluvy, ktorú schválila Národná rada Slovenskej republiky a ktorá bola riadne ratifikovaná a vyhlásená predpísaným spôsobom, so zákonom, nepouţije orgán aplikujúci právo zákon, ale medzinárodnú zmluvu. Zároveň sa však inštitút prednosti môţe logicky vzťahovať len na tie medzinárodné zmluvy, ktoré sú aspoň v časti spôsobilé na priamu aplikáciu, čiţe len na medzinárodné zmluvy, na vykonanie ktorých nie je potrebný zákon ani iný všeobecne záväzný právny predpis. IV. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní ţalobcu (§ 212 ods. 1 O.s.p., § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p.), postupom

§ 250ja ods.

2 veta prvá O.s.p. a následne potom, ako bolo oznámenie o vyhlásení rozsudku vyvesené na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.supcourt.gov.sk, www.nsud.sk, vyhlásil vo veci rozsudok, ktorým

§ 250ja ods.

3 veta prvá O.s.p. zmenil napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave tak, ţe rozhodnutie ţalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím ţalovaného zrušil

§ 250jods.

2 3 Sţp/33/2009 6 písm. a/ O.s.p., pretoţe rozhodnutie správneho orgánu vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci. V prejednávanej veci bola spornou procesná otázka, či ţalobca ako zdruţenie, ktorého cieľom je ochrana ţivotného prostredia môţe mať procesné práva v rozsahu účastníka správneho konania, v správnom konaní týkajúcom sa udelenia výnimky z podmienok ochrany chráneného ţivočícha – medveďa hnedého. Tohto procesného postavenia sa žalobca domáhal na základe tvrdeného priameho účinku Aarhuského dohovoru, keď dikcia zákona č. 543/2002 Z.z., v znení účinnom do 30.04.2010, mu priznávala iba postavenie zúčastnenej osoby. Ţalobca právo vyvodzoval z Aarhuského dohovoru (Oznámenie MZV SR č. 43/2006 Z.z.) a tvrdil, ţe článok 9 ods. 3 mu ho zaručuje na základe priameho účinku. Senát v rámci svojej rozhodovacej činnosti vychádzal z tohto, ţe Aarhuský dohovor nemá priamy účinok napr. rozsudok 3 Sţp/6/2009 [L. Z. V.] publikovaný v ASPI JUD34577SK. Za účelom deklarovania svojej právnej praxe senát publikoval rozsudok s právnou vetou,

ktorej „Aarhuský dohovor v ním neuvedených činnostiach nezakladá právo účasti zainteresovanej verejnosti vo forme účastníka správneho konania“. Z tohto dôvodu vec Súdnemu dvoru Európskej únie na rozhodnutie o predbeţnej otázke nepredloţil. V priebehu odvolacieho konania piaty senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 5 Sţp/41/2009 zo dňa 22.06.2009 v druhovo rovnakej veci predloţil Súdnemu dvoru Európskej únie

čl. 234 Zmluvy o zaloţení Európskeho spoločenstva nasledujúce predbeţné otázky:

1. Je možné článku 9 Aarhuského dohovoru, a to najmä jeho odseku 3, s prihliadnutím na hlavný cieľ sledovaný touto medzinárodnou zmluvou, tzn. že narúša klasickú koncepciu aktívnej legitimácie tým, že priznáva postavenie účastníka konania aj verejnosti, resp. zainteresovanej verejnosti, priznať bezprostredný účinok („self-executing efect“) medzinárodnej zmluvy za situácie, keď Európska únia po tom, ako dňa 17.02.2005 pristúpila k tejto medzinárodnej zmluve, nevydala do dnešného dňa komunitárny predpis vykonávajúci uvedenú zmluvu pre podmienky komunitárneho práva?
2. Je možné článku 9 Aarhuského dohovoru, a to najmä jeho odseku 3, potom, čo sa stal súčasťou komunitárneho práva, priznať účinok priamej aplikovateľnosti alebo priameho účinku komunitárneho práva v zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdneho dvora?
3. Ak je odpoveď na otázku 1 alebo 2 kladná, potom je možné vykladať čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru s prihliadnutím na hlavný cieľ sledovaný touto medzinárodnou zmluvou, že pod pojem „úkony orgánu verejnej správy“ je nutné zahrnúť aj úkon spočívajúci vo vydaní rozhodnutia, tzn. že možnosť prístupu verejnosti k súdnemu konaniu v sebe zahŕňa aj právo napadnúť samotné rozhodnutie správneho orgánu, ktorého nezákonnosť spočíva V dopade na životné prostredie? Senát 3S preto konanie vo vlastnej veci

§ 109ods.

1, písm. c) O.s.p. prerušil aţ do rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie o poloţenej predbeţnej otázke. Súdny dvor Európskej únie rozsudkom C-240/09 [L. Z. V.] zo dňa 08.03.2011 rozhodol, ţe „Článok 9 ods. 3 Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záleţitostiach ţivotného prostredia schváleného v mene Európskeho spoločenstva rozhodnutím Rady 2005/370/ES zo

1. februára 2005 nemá priamy účinok v práve Únie. Prináleží však vnútroštátnemu súdu, aby poskytol taký výklad procesného práva týkajúceho sa podmienok, ktoré je potrebné splniť na podanie správneho opravného prostriedku alebo žaloby, ktorý bude v čo najväčšej možnej miere v súlade tak s cieľmi článku 9 ods. 3 tohto dohovoru, 3 Sţp/33/2009 7 ako aj s cieľom účinnej súdnej ochrany práv poskytovaných právom Únie, aby mohla organizácia na ochranu ţivotného prostredia, akou je L. Z. V., napadnúť na súde rozhodnutie prijaté v rámci správneho konania, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom Únie v oblasti ţivotného prostredia.“ Súdny dvor Európskej únie v bodoch 45 aţ 50 rozsudku uviedol: ,,Je potrebné konštatovať, že ustanovenia článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru neobsahujú žiadnu jasnú a presnú povinnosť takej povahy, že by sa ňou priamo musela riadiť právna situácia jednotlivcov. Keďže práva stanovené v článku 9 ods. 3 majú „členovia verejnosti“ len ak „sú splnené podmienky uvedené vo vnútroštátnom práve, ak sú nejaké“, znamená to, že toto ustanovenie je podriadené z hľadiska jeho výkonu alebo jeho účinkov tomu, že dôjde k vydaniu neskoršieho aktu. Je však potrebné uviesť, že cieľom týchto ustanovení, hoci sú formulované všeobecne, je umožniť zabezpečiť účinnú ochranu životného prostredia. V prípade neexistencie právnej úpravy Únie v danej oblasti prináleží právnemu poriadku každého členského štátu upraviť procesné podmienky žalôb určených na zabezpečenie ochrany práv, ktoré osobám podliehajúcim súdnej právomoci vyplývajú z práva Únie, v predmetnom prípade zo smernice o biotopoch, pričom členské štáty nesú v každom prípade zodpovednosť za zabezpečenie účinnej ochrany týchto práv (pozri najmä rozsudok z
2. apríla 2008, Impact, C-268/06, Zb. s. I-2483, body 44 a 45). V tejto súvislosti, ako vyplýva z ustálenej judikatúry, procesné podmienky žalôb určených na zabezpečenie ochrany práv, ktoré osobám podliehajúcim súdnej právomoci vyplývajú z práva Únie, nesmú byť menej výhodné ako procesné podmienky týkajúce sa podobných žalôb vnútroštátnej povahy (zásada ekvivalencie) a nesmú prakticky znemožniť alebo nadmerne sťažiť výkon práv, ktoré priznáva právny poriadok Únie (zásada efektivity) (rozsudok Impact, už citovaný, bod 46 a citovaná judikatúra). Nemožno si preto predstaviť, že by bez toho, aby sa narušila účinná ochrana práva Únie v oblasti životného prostredia, bol možný taký výklad ustanovení článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, ktorý by spôsobil praktickú nemožnosť alebo V. obtiažnosť výkonu práv zverených právom Únie. Z toho vyplýva, že keď ide o druh chránený právom Únie a najmä smernicou o biotopoch, prináleží vnútroštátnemu súdu, aby s cieľom zabezpečiť účinnú súdnu ochranu v oblastiach, ktoré patria do práva Únie týkajúceho sa práva životného prostredia, poskytol taký výklad vnútroštátneho práva, ktorý bude v čo najväčšej možnej miere v súlade s cieľmi stanovenými v článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru.“ Senát pre ďalší procesný postup v konaní z rozsudku Súdneho dvora EU stanovil nasledovné závery.
3. Čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru nemá priame účinky. Nemohol byť preto právnym základom pre zaloţenie postavenia účastníka správneho konania pre ţalobcu tak, ako to tvrdil v ţalobe. Senát konštatuje, ţe aţ do tohto okamihu východiská krajského súdu i najvyššieho súdu boli správne, pretoţe vnútroštátne súdy vychádzali z názoru, ţe postavenie 3 Sţp/33/2009 8 účastníka konania pre ţalobcu môţe byť iba ako dôsledok priamej aplikovateľnosti Aarhuského dohovoru.
4. Súdny dvor však mimo priameho účinku Aarhuského dohovoru jasne povedal, ţe ide o otázku výkladu národných procesných predpisov, ktoré musia byť vykladané tak, aby bola zabezpečená realizácia hmotného práva Európske únie, v tomto prípade smernice Rady 92/43/EHS z
5. mája 1992 o ochrane prirodzených biotopov a voľne ţijúcich ţivočíchov a rastlín (ďalej len „smernica o biotopoch“). Smernica bola transponovaná do zákona č. 543/2002 Z.z. o ochrane prírody a krajiny (príloha č. 2 bod 2). Aplikácie tejto smernice sa ţalobca v ţalobe počas konania nedovolával. Krajský súd v Bratislave uskutočňoval súdny prieskum zákonnosti v súlade s § 250j ods.1 O.s.p. len v medziach ţaloby (v rozsahu a z dôvodov uvedených v ţalobe). Z rozsudku Súdneho dvora však implicitne vyplýva, ţe ak ide o aplikáciu práva EU, resp. eurokonformný výklad práva, „medze ţaloby“ sa na takýto prípad nevzťahujú ( poznámka : obdobne ako je to v iných prípadoch pomenovaných v ust. 250j ods.3 O.s.p., na ktoré skutočnosti prihliada národný súd ex offo). Záver o povinnosti eurokonformného výkladu národným súdom je

senátu pre ďalšie konanie určujúci. V tomto prípade sa zjavne prejavuje, ţe eurokonformný výklad má prednosť pred výkladom zaloţeným na právnom normativizme. Relativizuje dikciu vnútroštátnej právnej normy tak, ţe jej dáva v danom prípade širší obsah a extenzívnym výkladom pojem zúčastnenej osoby v § 82 ods. 3 zákona č. 543/2002 Z.z. rozširuje aţ na úroveň fikcie, respektíve nevyvrátiteľnej domnienky. Združenie ako zúčastnená osoba, ktorej cieľom je ochrana životného prostredia v správnom konaní týkajúcom sa udelenia výnimky z podmienok ochrany chráneného živočícha – medveďa hnedého sa považuje za účastníka správneho konania na základe povinnosti eurokonformného výkladu pre národný súd, vyplývajúcej z odpovede na predbežnú otázku rozsudkom Súdneho dvora C-240/09 [L. Z. V.] zo dňa 08.03.2011.

§ 81ods.

1 zákona č. 543/2002 Z.z. o ochrane prírody a krajiny, v znení účinnom do 30.04.2010, na konanie

tohto zákona sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní, ak tento zákon neustanovuje inak.

§ 82ods.

3 zákona č. 543/2002 Z.z. o ochrane prírody a krajiny, v znení účinnom do 30.04.2010, účastníkom konania o vydanie súhlasu alebo povolenie výnimky je v prípadoch uvedených v odseku 2 len ţiadateľ, ak tento zákon neustanovuje inak. Účastníkom konania o vydanie súhlasu na zriadenie zoologickej záhrady je aj obec, v ktorej katastrálnom území je alebo má byť zoologická záhrada umiestnená. Z. s právnou subjektivitou, ktorého predmetom činnosti najmenej jeden rok je ochrana prírody a krajiny (§ 2 ods. 1) a ktoré písomne oznámi svoju účasť v konaní najneskôr do siedmich dní od upovedomenia

odseku 7, je zúčastnenou osobou.

§ 250ods.

2 O.s.p., ţalobcom je fyzická alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, ţe ako účastník správneho konania bola rozhodnutím a postupom správneho orgánu ukrátená na svojich právach. Podať ţalobu môţe aj fyzická alebo právnická osoba, s ktorou sa v správnom konaní nekonalo ako s účastníkom, hoci sa s ňou ako s účastníkom konať malo. 3 Sţp/33/2009 9

čl. 12 ods. 1 písm. a/ smernice o biotopoch členské štáty prijmú potrebné opatrenia na vytvorenie systému prísnej ochrany ţivočíšnych druhov uvedených v prílohe IV písm. a/ v prostredí ich prirodzeného pohybu a zakáţu všetky formy úmyselného odchytávania alebo usmrcovania vzoriek týchto druhov vo voľnej prírode.

čl. 16 ods. 1 smernice o biotopoch za predpokladu, ţe existuje uspokojivá alternatíva a výnimka nespôsobuje zhoršenie stavu ochrany populácie príslušného druhu na území jeho prirodzeného výskytu, členské štáty môţu udeliť výnimku z ustanovení článkov 12, 13, 14 a 15 písm. a/ a b/ z dôvodov uvedených pod písmenom a/ aţ e/. Príloha IV smernice o biotopoch, ktorá sa týka ţivočíšnych a rastlinných druhov, o ktoré má Spoločenstvo záujem a vyţadujú prísnu ochranu, uvádza aj druh ,,Ursus arctos“. Vzhľadom na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie C-240/09 zo dňa 08.03.2011 senát odvolacieho súdu extenzívnym eurokonformným výkladom až na úroveň nevyvrátiteľnej domnienky priznal ţalobcovi, ako zúčastnenej osobe rovnaký rozsah práv ako by mal v postavení účastníka konania. Účastník konania

§ 14ods.

1 správneho poriadku je osoba, ktorá je nositeľom zákonného práva, právom chráneného záujmu alebo povinnosti (ktoré vyplýva z hmotnoprávneho predpisu) a o takomto práve, právom chránenom záujme alebo povinnosti je oprávnený rozhodovať správny orgán. Vnútroštátny orgán aplikácie práva sa vţdy musí usilovať o eurokonformný výklad vnútroštátneho práva (výklad v súlade s komunitárnym právom). Vnútroštátny súd môţe prostredníctvom eurokonformnej interpretácie vyplniť medzery vnútroštátneho právneho predpisu. Napriek tomu, ţe Súdny dvor Európskej únie vyslovil, ţe článok 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru nemá priamy účinok v práve Európskej únie, bolo potrebné extenzívnym výkladom rozšíriť vyššie uvedenú definíciu účastníka správneho konania a rovnaký rozsah práv, ako má účastník konania priznať aj iným osobám (najmä právo podať ţalobu určenú na zabezpečenie ochrany práv), s cieľom zaistiť účinnú ochranu ţivotného prostredia. Na základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností, po vyhodnotení námietok ţalobcu a stanoviska ţalovaného ako aj s prihliadnutím na závery obsiahnuté v rozsudku Súdneho dvora Európskej únie, Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku. Pre úplnosť je nevyhnutné doplniť, ţe zákonodarca zákonom č. 145/2010 Z.z. okrem iného novelizoval i ustanovenie § 82 ods. 3 zákona č. 543/2002 Z.z. o ochrane prírody a krajiny, s účinnosťou od 01.05.2010. O práve na náhradu trov súdneho konania rozhodol najvyšší súd

§ 224ods.

1, 2 O.s.p. v spojení s § 250k ods. 1 O.s.p. tak, ţe úspešnému ţalobcovi priznal náhradu trov konania v súlade s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych sluţieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška č. 655/2004 Z.z.“) v sume 237,75 €. Trovy pozostávajú z trov právneho zastúpenia v prvostupňovom konaní, ako aj v odvolacom konaní. Právna zástupkyňa predloţila dňa 30.06.2011 (najvyššiemu súdu doručené dňa 04.07.2011) vyúčtovanie trov právneho zastúpenia vo výške 320,01 €. Najvyšší súd Slovenskej republiky jej priznal trovy právneho zastúpenia nasledovne: 3 Sţp/33/2009 10 Trovy právneho zastúpenia za 4 úkony právnej sluţby

predloţenej špecifikácie a to: Za prevzatie zastúpenia zo dňa 08.09.2008, žalobu zo dňa 08.09.2008 vo výške 2 x 48,63 €

§ 11ods.

1 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. vo výške 1/13 výpočtového základu, ktorý v roku 2008 bol vo výške 19.056,- Sk, reţijný paušál 2x 6,31 €. Za podanie odvolania zo dňa 17.03.2009 vo výške 53,49 €

§ 11ods.

1 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. vo výške 1/13 výpočtového základu, ktorý v roku 2009 bol vo výške 695,41 € (20.950,- Sk) a reţijný paušál vo výške 6,95 €. Za podanie zo dňa 23.03.2009 v uplatnenej výške 26,75 € (jedna polovica z 1/13 výpočtového základu) spolu s reţijným paušálom vo výške 6,95 €. Ďalej bola právnej zástupkyni ţalobcu, ktorá je platiteľom dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) priznaná uplatnená DPH zo základu 177,50 €

§ 18ods.

3 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. vo výške 19 % v sume 33,73 €. Súd nepriznal ţalobcovi 19 % DPH z reţijných paušálov, nakoľko

vyhlášky platnej v čase vykonania úkonov právnej sluţby, sa o DPH zvyšovala iba tarifná odmena určená

§ 9aţ 14f vyhlášky č.

655/2004 Z.z. Aţ od účinnosti vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 209/2009 Z.z., ktorou sa menila a dopĺňala vyhláška, t.j. od 1.6.2009, sa

§ 18ods.

3 zvyšuje o DPH tak odmena, ako aj náhrady. Ţalobcovi ďalej súd nepriznal na náhradu odmenu za jeden úkon právnej sluţby, ktorý si uplatnil v písomnom podaní zo dňa 30.06.2011 a to podanie návrhu na prerušenie konania zo dňa 28.09.2009 uplatnený vo výške jednej polovice výpočtového základu

§ 11ods.

3 uvedenej vyhlášky účinnej od 01.06.2009 t.j. 57,95 € a reţijný paušál 6,95 € spojený s uvedeným úkonom, keďţe takéto podanie súd nevyţadoval a o skutočnosti, či je potrebné konanie prerušiť

§ 109ods.

2 písm. c/ O.s.p v spojení s § 109 ods.1 písm. c/ O.s.p., rozhoduje aj bez návrhu. Celkom boli priznané ţalobcovi na náhradu trovy konania vo výške 237,75 €, ktoré je ţalovaný povinný zaplatiť na účet vedený v S. s., a.s., s názvom JUDr. I. R., č. účtu: X., VS:X. P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný. V Bratislave dňa 07. júla 2011 JUDr. Ivan R U M A N A, v. r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Emília Čičková