súdu prvého stupňa je zjavné, ţe zopnutá spona nie je na pôvodnom mieste.
názoru okresného súdu skutočnou zmluvou je zmluva v prvom znení, predloţená ţalobcom pri podaní ţaloby. Existencia druhej zmluvy vyšla najavo aţ ako reakcia na protiţalobu, čo súd prvého stupňa povaţoval za účelové. Okresný súd ďalej uviedol, ţe ţalobca nepredloţil ţiaden dôkaz, ktorý by preukázal, ţe pravá a skutočne uzavretá je nájomná zmluva v druhom znení.
2 zákona č. 116/1990 Zb. o nájme nebytových priestorov v platnom znení, nebytové priestory sa prenajímajú na účely, na ktoré sú stavebne určené.
odseku 3 hore uvedeného ustanovenia zákona č. 116/1990 Zb., zmluva musí mať písomnú formu a musí obsahovať predmet a účel nájmu, výšku a splatnosť nájomného a spôsob jeho platenia, a ak nejde o nájom na neurčitý čas, čas, na ktorý sa nájom uzatvára. Pri nebytových priestoroch v objektoch, s ktorými hospodári bytová organizácia zaloţená národným výborom, moţno zmluvu na určitý čas uzavrieť najdlhšie na dva roky, pokiaľ osobitný zákon neustanovuje inak. Na základe toho súd prvého stupňa konštatoval, ţe nájomná zmluva nebytových priestorov bola uzavretá v podstatnej náleţitosti v rozpore s § 3 ods. 2 a 3 zákona č. 116/1990 Zb. Ţalobca
okresného súdu nemal nárok na priznanie plnenia z titulu nájomnej zmluvy tak, ako to ţiadal v ţalobe. Pre neplatnosť zmluvy bol zamietnutý aj nárok na platenie zmluvnej pokuty ako akcesorický záväzok. Keďţe ţalovaný zobral svoju protiţalobu späť a ţalobca s tým súhlasil, okresný súd zastavil konanie o protiţalobe. O trovách konania účastníkov okresný súd rozhodol
1 O.s.p., o protiţalobe 3 2 Cdo 50/2012 rozhodol
2, veta prvá, O.s.p. s tým, ţe ţalobcovi vo vzťahu k protiţalobe a ţalovanému vo vzťahu k ţalobe priznal plnú náhradu trov konania. Krajský súd v Prešove na odvolanie ţalobcu rozsudkom z
názoru odvolacieho súdu jasne definovaný predmet nájmu, ktorý bol účastníkom známy. Sám ţalovaný ako nájomca predpokladal dodatočné úpravy prenajatých priestorov. Článok I. zmluvy definuje prenajímané priestory a zuţuje ich len na skladovacie priestory, a to sklad, kanceláriu a prístup cez asfaltový dvor. Ak zo strany ţalovaného je namietané, ţe prenajímateľ je podnikateľ P. V.,
listu vlastníctva č. X., k.ú. P., je ako vlastník uvedený P. V. – ţalobca. Ţe tieto priestory ţalobca prenajímal, vyplýva
názoru odvolacieho súdu aj z toho, ţe mal uzavreté nájomné zmluvy aj s ďalšími nájomcami na iné časti nehnuteľnosti. Odvolací súd ďalej uviedol, ţe námietky ţalovaného na neplatnosť nájomnej zmluvy pre neurčitosť predmetu nájmu a neoprávnenosť P. V. prenajímať priestory ako podnikateľ, ak je zapísaný ţalobca ako vlastník ako súkromná osoba, sú námietky nedôvodné a nespochybňujú platnosť uzavretej nájomnej zmluvy. Krajský súd zrušil výrok rozsudku súdu prvého stupňa 4 2 Cdo 50/2012 v časti zamietnutia návrhu na zaplatenie zmluvnej pokuty 4 607,80 Sk (152,95 Eur). Súd návrh na zaplatenie zmluvnej pokuty zamietol s poukazom na to, ţe nájomná zmluva je neplatná, a teda je neplatné aj dojednanie zmluvnej pokuty. Keďţe samotný nárok ţalobcu na platenie zmluvnej pokuty 4 607,80 Sk nie je bliţšie špecifikovaný v ţalobnom návrhu, ani určený, z akého základu, za aké obdobie a z akej sadzby, a súd prvého stupňa nevyzval ţalobcu na odstránenie vady a určenie výpočtu zmluvnej pokuty, len návrh priamo zamietol, bolo
názoru odvolacieho súdu potrebné rozsudok súdu prvého stupňa v tejto časti zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie. Ďalej krajský súd potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa o zamietnutí zvyšku návrhu, a to pokiaľ bol zamietnutý návrh na platenie úrokov z omeškania nad 6 %, pretoţe ţalobca poţadoval platenie úroku z omeškania 12 % ročne a nárok bol dôvodný len v rozsahu 6 %. Krajský súd zrušil výroky rozsudku v časti trov konania účastníkov, keďţe vo veci zatiaľ nebolo rozhodnuté, a to o nároku na zaplatenie zmluvnej pokuty. O trovách konania účastníkov odvolací súd nerozhodoval (§ 151 ods. 1 O.s.p.). Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podal dovolanie ţalovaný. Navrhol, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu v celom rozsahu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania odôvodnil ustanovením § 238 ods. 1 O.s.p. a jeho dôvodnosť tým, ţe sa účastníkovi konania postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) a ustanovením § 241 ods. 2 písm. a/, b/, c/ O.s.p.
názoru dovolateľa, tým ţe odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, ţe zmluvu uznal za platnú, vykonal dokazovanie nedostatočne, neúplne zistil skutkový stav a na základe toho aj nesprávne rozhodol. Ďalej okrem iného dovolateľ namietal, ţe sa odvolací súd nezaoberal všetkými uplatnenými dôvodmi konania, nevysporiadal sa so všetkými skutočnosťami a zisteniami vykonanými v prvostupňovom konaní a po zmene rozsudku nedoplnil dokazovanie vo všetkých napadnutých intenciách, čím spôsobil, ţe rozsudok odvolacieho súdu je nepreskúmateľný a nepresvedčivý. Ţalobca vo svojom vyjadrení k dovolaniu ţalovaného uviedol, ţe sa v plnom rozsahu stotoţňuje s rozsudkom odvolacieho súdu. Dovolaciemu súdu navrhol neprijať dovolanie ţalovaného, keďţe dôvody dovolania sa nezakladajú na pravde a sú vykonštruované. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), ktorý je zastúpený advokátom, 5 2 Cdo 50/2012 skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť dovolaním (§ 238 ods. 1 O.s.p.) a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel k záveru, ţe dovolanie ţalovaného smeruje proti časti rozhodnutia, proti ktorému je prípustné, no nie je dôvodné, a proti časti rozhodnutia, proti ktorému nie je prípustné. V zmysle § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci.
3 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky
3, 4 O.s.p. Dovolanie ţalovaného v tej časti, v ktorej napáda časť rozsudku odvolacieho súdu, v ktorej zmenil rozsudok súdu prvého stupňa (ţalovanému uloţil povinnosť zaplatiť ţalobcovi sumu 5 576,30 € s príslušenstvom) je prípustné, poukazujúc na ustanovenie § 238 ods. 1 O.s.p. V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. môţe byť dovolanie podané iba z dôvodov, ţe a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tieţ tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len
toho, ako ich dovolateľ označil, ale
obsahu tohto opravného prostriedku. Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.) skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., zaoberal sa dovolací súd predovšetkým otázkou, či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v tomto zákonnom 6 2 Cdo 50/2012 ustanovení. V zmysle § 237 O.s.p. je dovolanie prípustné (teda aj dôvodné) proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Dovolateľ vady v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. nenamietal a ani dovolací súd existenciu týchto vád nezistil. So zreteľom na dovolateľom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania dovolací súd osobitne skúmal, či v prejednávanej veci nebola dovolateľovi odňatá moţnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Ţalovaný túto vadu videl v nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. Pokiaľ ţalovaný tvrdí, ţe rozsudok odvolacieho súdu nevyhovuje poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia, dovolací súd uvádza, ţe všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (v tomto prípade odvolacieho súdu), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, ţe z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/2003).
2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje 7 2 Cdo 50/2012 za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z
svojej úvahy, a to kaţdý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Hodnotením dôkazov nazývame činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané procesné dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a dôleţitosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa zásada voľného hodnotenia dôkazov. Iba výnimočne zákon ukladá súdu určité obmedzenie pri hodnotení 8 2 Cdo 50/2012 dôkazov (napr. § 133, § 134, § 135 O.s.p.). Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môţe byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu vecne nesprávne. Nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 O.s.p. a nie je ani samostatným dovolacím dôvodom v zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. (porovnaj napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 3. mája 2011 sp. zn. 5 Cdo 281/2010). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Dovolací súd s poukazom na obsah spisu, námietky dovolateľa a jeho dovolací dôvod (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) nepovaţuje mimoriadne dovolanie za dôvodné. Z napadnutého rozhodnutia je zrejmé, ţe krajský súd pre svoje skutkové zistenia vzal do úvahy iba skutočnosti, ktoré vyplynuli z vykonaných dôkazov a v jeho hodnotení dôkazov a poznatkov nie je logický rozpor. Hodnotenie vierohodnosti dôkazov v rámci hodnotenia ich pravdivostnej hodnoty je právom súdu. Ţalovaný vo svojom dovolaní ďalej namietal nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. 9 2 Cdo 50/2012
Občianskeho zákonníka nájom a podnájom nebytových priestorov upravuje osobitný zákon. Týmto zákonom je zákon č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov v zmysle neskorších predpisov. Na vzťahy vyplývajúce zo zmluvy o nájme a podnájme nebytových priestorov moţno podporne pouţiť všeobecnú úpravu Občianskeho zákonníka o nájomnej zmluve (§ 663 a nasledujúce), ak zákon č. 116/1990 Zb. nemá osobitnú úpravu. Právny vzťah nájmu a podnájmu nebytových priestorov vznikne zmluvou o nájme a podnájme nebytových priestorov. Táto zmluva je absolútnou neobchodnou zmluvou (absolútny neobchod
doktríny obchodného práva), ktorou sa riešia aj zmluvné nájomné vzťahy medzi podnikateľskými subjektmi v rámci ich podnikateľskej činnosti.
1, 2 Občianskeho zákonníka od zmluvy môţe účastník odstúpiť, len ak je to v tomto alebo inom zákone ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté. Odstúpením od zmluvy sa zmluva od začiatku zrušuje, ak nie je právnym predpisom ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté inak.
2 Občianskeho zákonníka ak osobitný zákon neustanovuje inak, nájomnú zmluvu moţno vypovedať pri nájmoch nehnuteľností v trojmesačnej lehote a pri nájmoch hnuteľných vecí v jednomesačnej lehote. Odvolací súd na základe výsledkov vykonaného dokazovania, ktoré v potrebnom rozsahu opakoval, uzavrel, ţe medzi účastníkmi konania bola platne uzavretá zmluva o nájme nebytových priestorov
ustanovenia § 238 ods. 1, 2, 3 O.s.p. nie je prípustné. Prípustnosť dovolania dovolateľa by v preskúmavanej veci vo vyššie uvedených výrokoch prichádzala do úvahy, len ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.
tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. 11 2 Cdo 50/2012 Existenciu procesných vád v zmysle § 237 O.s.p. však dovolací súd vo vzťahu k napadnutým výrokom nezistil. Keďţe prípustnosť dovolania dovolateľa nemoţno vyvodiť z ustanovení § 238 O.s.p. a neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky jeho dovolanie odmietol
1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný (vo vzťahu k zrušujúcim výrokom a potvrdzujúcemu výroku rozsudku odvolacieho súdu). O náhrade trov dovolacieho konania dovolací súd rozhodol
5 O.s.p. v spojení s § 224 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p. Ţalobca bol v dovolacom konaní úspešný, no dovolací súd mu náhradu trov nepriznal, pretoţe si náhradu trov dovolacieho konania neuplatnil. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.