1 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podali dovolanie navrhovatelia 1/ aţ 10/, navrhli ho zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konania z dôvodu, ţe postupom odvolacieho súdu im bola odňatá moţnosť konať pred súdom. Odvolaciemu súdu predovšetkým vytkli, ţe k rozhodnutiu o odvolaní navrhovateľov pristúpil arbitrárne a formalisticky. Poukázali na to, ţe súdy oboch stupňov pri posudzovaní rozsahu povinností odporcov vo vzťahu k činnosti nebankových subjektov podľa zákona o investičných spoločnostiach, zákona o kolektívnom investovaní a zákona o bankách upriamili pozornosť na formálnu stránku vymedzenia pôsobnosti daných zákonov a zmluvnú formu a povahu právnych vzťahov nebankových subjektov so svojimi klientmi. Formalisticky sa riadili len literou zákona, bez toho, aby vyhodnotili jeho cieľ a účel v kontexte relevantných ústavných princípov a obsahu a rozsahu činnosti nebankových subjektov. Pokiaľ súdy oboch stupňov prišli k záveru, ţe extenzívny výklad relevantných zákonných povinností odporcov nie je moţný, tento záver nepodloţili ţiadnym faktickým ani právnym zdôvodnením. Je preto nepreskúmateľný a z toho dôvodu právne nespôsobilý. Pokiaľ súdy účelovo zuţujú pohľad na fungovanie nebankových subjektov výlučne na vzťah jedného klienta, v závislosti od typu zmluvy či uţ poţičiavateľ, tichý spoločník či člen druţstva, voči jednému subjektu – nebankovému subjektu, na jednej strane správne pouţívajú argumentáciu o neprípustnosti zasahovania štátu do súkromnoprávnych vzťahov, na strane druhej však účelovo prehliadajú skutočnosť, ţe v uvedenom prípade nešlo o jednotlivé samostatné právne akty, ale hromadné investovanie veľkého mnoţstva súkromných subjektov. Bez ohľadu na právnu podstatu úkonov, ktoré navrhovatelia vykonali, pri posudzovaní v kontexte celej šírky právnych vzťahov sa činnosť nebankových subjektov nedá nazvať inak ako hromadným investovaním. Na podporu svojho tvrdenia o odňatí im moţnosti konať pred súdom navrhovatelia poukázali na vybrané rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky. 4 Cdo 199/2011 4 Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky a Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky vo svojich vyjadreniach navrhli dovolanie navrhovateľov zamietnuť. Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky a Ministerstvo financií Slovenskej republiky sa k dovolaniu nevyjadrili. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovení § 238 O.s.p. platí, ţe ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.), alebo rozsudok, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.), alebo rozsudok potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd v jeho výroku vyslovil, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu, alebo ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 (§ 238 ods. 3 O.s.p.). Nakoľko v prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok, ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa (pričom v jeho výroku prípustnosť dovolania nevyslovil, ani nejde o potvrdzujúci rozsudok rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky) je nepochybné, ţe prípustnosť dovolania navrhovateľov z § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p. nemoţno vyvodiť. Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.) skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale zaoberal sa i otázkou, či konanie nie 4 Cdo 199/2011 5 je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p. Ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., moţno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, v ktorých je inak dovolanie z hľadiska § 238 O.s.p. vylúčené. Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo. Pri skúmaní, či je dovolanie prípustné však dovolací súd nezistil existenciu ţiadnej podmienky prípustnosti dovolania uvedenej v tomto zákonnom ustanovení. Dovolatelia tvrdia existenciu vady konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. Podľa § 237 písm. f/ O.s.p. je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom. Vada konania vymedzená v citovanom ustanovení § 237 písm. f/ O.s.p. je vo svojej podstate porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (oznámenie Ministerstva zahraničných vecí ČSFR č. 209/1992 Zb.). Podľa judikatúry európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťaţnosť č. 18390/91) a Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález z 12. mája 2004 sp. zn. I. ÚS 226/03) treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie povaţovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Poţiadavky na riadne odôvodnenie rozsudku súdu vo vnútroštátnych podmienkach Slovenskej republiky ustanovuje § 157 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé 4 Cdo 199/2011 6 odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami účastníka. Porušením uvedeného práva účastníka na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia právom predvídaným spôsobom) odníma moţnosť náleţite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky s jeho dôvodmi) v rámci vyuţitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov a teda sa mu odníma moţnosť konať pred súdom. Podľa názoru dovolacieho súdu konanie pred odvolacím súdom v prejednávanej veci nebolo postihnuté takouto vadou. V prejednávanej veci dovolací súd nemohol brať na zreteľ len navrhovateľmi zdôrazňované právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, ktoré je, ako uţ bolo uvedené vyššie súčasťou práva na spravodlivé súdne konanie, ale musel dbať o to, aby zachoval ústavnoprávne relevantnú rovnováhu medzi týmto právom a ústavným princípom právnej istoty (vyplývajúcim z čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky), ktorý bol vyjadrený právoplatnými rozsudkami súdov niţších stupňov. Dovolací súd pri riešení otázky prípustnosti podaného dovolania nemohol nedať prednosť ústavnému princípu právnej istoty, lebo dovolateľmi namietaný nedostatok odôvodnenia rozhodnutia nevykazoval znaky odňatia moţnosti navrhovateľov konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Dovolaním napadnuté rozhodnutie uvádza skutkový stav, ktorý povaţoval odvolací súd za rozhodujúci, stanoviská procesných strán k prerokúvanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, obsah odvolania a právne predpisy, z ktorých vyvodil svoje právne názory vysvetlené v odôvodnení. Za vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv navrhovateľov. Pokiaľ snaha navrhovateľov (vychádzajúc z obsahu dovolania) uplatnením dovolacieho dôvodu podľa § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p.
f/ O.s.p. smerovala k namietaniu zákonnosti a vecnej správnosti právnych záverov odvolacieho súdu (jeho právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade zaloţil svoje rozhodnutie, treba uviesť, ţe právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov je síce relevantný dovolací dôvod, ktorým moţno úspešne odôvodniť procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), samo nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá. Dovolanie je v ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku upravené ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý nemoţno podať proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu; 4 Cdo 199/2011 7 pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania, nemoţno napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému preskúmaniu, a preto ani zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia. Nakoľko prípustnosť dovolania v danom prípade nemoţno vyvodiť z § 238 O.s.p., nebola preukázaná existencia dovolateľmi namietanej vady konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. a neboli zistené (ani tvrdené) iné vady uvedené v § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie navrhovateľov podľa § 243b ods. 5 O.s.p.
1 písm. c/ O.s.p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. V dovolacom konaní úspešnej odporkyni vzniklo právo na náhradu trov tohto konania proti navrhovateľom, ktorí úspech nemali (§ 243b ods. 5 O.s.p.
1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Odporkyňa (prostredníctvom jednotlivých rezortných ministerstiev, ktoré za ňu konajú) však návrh na náhradu trov dovolacieho konania nepodala, preto jej táto náhrada priznaná nebola. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 29. januára 2013 JUDr. Ľubor Š e b o, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.