Najvyšší súd 7 Cdo 121/2012 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa R. P., bývajúceho v P., zastúpeného JUDr. P. V., advokátom v B., proti

§ 442Občianskeho zákonníka).

V plnom rozsahu sa stotoţnil aj s posúdením nároku na náhradu straty na zárobku a jeho priznanou výškou. Povaţoval za správny aj názor súdu prvého stupňa, týkajúci sa posúdenia nároku uplatneného navrhovateľom na náhradu nemajetkovej ujmy a jeho priznanou výškou, keď sa zaoberal aj moţnosťou jeho posúdenia podľa príslušných článkov dohovoru a ústavy. Uviedol, ţe trestné stíhanie navrhovateľa, jeho vzatie do väzby podľa výsledku t. j. zastavenia trestného stíhania, bolo vykonané v rozpore so zákonom a bolo spôsobilé vyvolať aj vznik nemajetkovej ujmy vo sfére osobnostných práv. Nárok na odškodnenie sa priznáva aj keď rozhodnutie o väzbe bolo zákonné, ak bolo trestné stíhanie zastavené alebo bol obvinený spod obţaloby oslobodený. Výšku nemajetkovej ujmy vzhľadom na negatívny dopad na navrhovateľa v osobnom, rodinnom, pracovnom, ako aj spoločenskom ţivote v konaní preukázaný, priznanú súdom prvého stupňa povaţoval za primeranú. Preto aj odvolanie v zamietajúcej časti vyhodnotil za nedôvodné. O náhrade 6 7 Cdo 121/2012 trov odvolacieho konania nerozhodol z dôvodu, ţe o nich rozhodne súd prvého stupňa (§ 224 ods. 4 O. s. p.). Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu vo výroku, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v jeho vyhovujúcej časti (uloţenej povinnosti zaplatiť navrhovateľovi náhradu za stratu na zárobku v sume 8 828,42 € a náhradu nemajetkovej ujmy v sume 66 387,84 €) podala dovolanie odporkyňa. Navrhla ho v tejto časti zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie súdu prvého stupňa. Prípustnosť dovolania odôvodnila tým, ţe postupom súdu jej bola odňatá moţnosť konať pred súdom (§ 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p.

ustanovením § 237 písm. f/ O. s. p.), inou vadou konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.) a nesprávnym právnym posúdením veci súdmi niţších stupňov (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.). Mala za to, ţe v časti nároku za stratu na zárobku, vzhľadom na jeho povahu, nie je pasívne vecne legitimovaným subjektom. Rovnako nejde ani o nárok uplatniteľný v konaní o náhradu škody podľa zákona č. 58/1969 Zb. aj z dôvodu absencie zákonnej podmienky príčinnej súvislosti medzi zodpovednostnou skutkovou podstatou a vznikom škody. Navrhovateľ bol zo sluţobného pomeru prepustený personálnym rozkazom ministra vnútra SR z dôvodu porušenia sluţobnej prísahy a sluţobných povinností zvlášť hrubým spôsobom, ako aj z dôvodu, ţe si svedomito neplnil úlohy na úseku svojho sluţobného zaradenia, čím aj zvlášť hrubým spôsobom porušil základné povinnosti policajta zakotvené v zákone č. 73/1998 Z. z. Tento personálny rozkaz bol vydaný na podklade zistených skutočností sluţobným úradom. Teda je výsledkom samostatného konania, odlišného od trestného konania a je proti nemu prípustný opravný prostriedok (rozklad). V tejto súvislosti poukázala na znenie ustanovenia § 135 ods. 1, 2 O. s. p., keď súd konajúci o nároku na náhradu škody nemá kompetenciu hodnotiť jeho zákonnosť (nemôţe ho preskúmavať). Preto v tejto časti uplatneného nároku absentuje tretia základná podmienka vzniku zodpovednosti štátu za škodu t. j. príčinná súvislosť medzi trestným stíhaním navrhovateľa, resp. väzbou a skončením sluţobného pomeru a s tým spojenou stratou na zárobku. Vylúčená je aj príčinná súvislosť medzi trestným konaním a správnym konaním, teda personálne opatrenie je nezávislé na rozhodnutí orgánov činných v trestnom konaní. Potom navrhovateľom uplatňovaná strata na zárobku nie je vo vecnej, priamej bezprostrednej príčinnej súvislosti s vedeným trestným konaním, ani s vykonanou väzbou, lebo navrhovateľ nebol prepustený v súvislosti s trestným stíhaním, ale v priamej príčinnej a vecnej súvislosti s personálnym rozkazom Ministerstva vnútra SR. Oba súdy niţších stupňov sa pritom nezaoberali ani výškou uplatnenej straty na zárobku, neskúmali, kedy sluţobný pomer skončil 7 7 Cdo 121/2012 a odkedy nebola navrhovateľovi vyplácaná mzda. Súdy niţších stupňov nesprávne právne posúdili aj nárok uplatnený titulom nemajetkovej ujmy, nakoľko čl. 5 ods. 5 dohovoru neupravuje len formu odškodnenia, ale predovšetkým podmienky vzniku nároku na odškodnenie, t. j. porušenie čl. 5 ods. 1 aţ 4 dohovoru, vznik škody a príčinnú súvislosť. Súd prvého stupňa pritom opomenul tú skutočnosť, ţe obvinení, vrátane navrhovateľa, boli vzatí do väzby zo zákonných dôvodov, zákonným spôsobom a uznesenie z

1. júla 2003 nebolo zrušené pre nezákonnosť, ale z dôvodu zmeny skutkového stavu, nakoľko dôvody väzby pominuli. Súdy v ţiadnom smere neskúmali porušenie čl. 5 ods. 1 aţ 4 dohovoru, preto nemohli dôjsť k záveru, ţe došlo k jeho porušeniu, v príčinnej súvislosti s ktorým, by navrhovateľovi vznikla škoda. Takýto záver zo skutkových zistení nevyplynul. Len samotné oslobodenie spod obţaloby, resp. zastavenie trestného stíhania nespôsobuje nezákonnosť väzby a trestného stíhania, nespôsobuje porušenie čl. 5 dohovoru. V tejto súvislosti poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 150/
2. Zo všetkých uvedených dôvodov podľa jej názoru rozhodnutia súdov niţších stupňov nielen vychádzali z nesprávneho právneho posúdenia veci, ale konania mali aj inú vadu, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a spočívajúcu v nedostatočne zistenom skutkovom stave v časti porušenia čl. 5 dohovoru, absencie aplikácie § 127 O. s. p. pri zisťovaní príčinnej súvislosti so zdravotným stavom navrhovateľa a pod. Podľa jej názoru súdy svoje rozhodnutia náleţite neodôvodnili a tieto majú znaky arbitrárnosti v časti právneho odôvodnenia, v časti odôvodňujúcej základ nároku, výšku nemajetkovej ujmy a nie je jej zrejmá príčinná súvislosť, ktorá v rozhodnutiach absentuje. Pokiaľ ide o priznanú nemajetkovú ujmu, jej výšku povaţovala za neprimerane vysokú. Napriek tomu, ţe jej výška je predmetom voľnej úvahy súdu, aj táto sa musí opierať o celkom konkrétne a preskúmateľné hľadiská. Neprimeranosť navrhovateľovi priznanej náhrady nemajetkovej ujmy povaţovala za flagrantnú v porovnaní s výškou odškodnenia priznávanou pozostalým po osobách poškodených násilnými trestnými činmi, prípadne osobám deportovaným v čase druhej svetovej vojny do nacistických koncentračných táborov a zajateckých táborov. V rozhodnutiach súdov absentuje tieţ skutočnosť, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadili, resp. absentuje hodnotenie dôkazov. Súd ani nevykonal dokazovanie zákonným spôsobom, lebo nehodnotil dôkazy v súlade s § 132 O. s. p. Na základe uvedeného mala odporkyňa za to, ţe rozhodnutia súdov sú nepreskúmateľné, a teda postupom súdov bola účastníkovi odňatá moţnosť konať pred súdom tým, ţe rozsudky nie sú riadne a presvedčivo odôvodnené a tieto konania mali vady, ktoré spôsobili nesprávne rozhodnutie vo veci. 8 7 Cdo 121/2012 Navrhovateľ vo vyjadrení k dovolaniu s jeho dôvodmi nesúhlasil, lebo súdy svoje rozhodnutia riadne odôvodnili, preto neodňali účastníkovi moţnosť konať pred súdom. Právne závery súdov odporkyňa v podanom dovolaní nespochybnila relevantnými argumentmi, neuviedla, v čom spočíva pochybenie súdov niţších stupňov. Pokiaľ odporkyňa povaţuje priznanú výšku nemajetkovej ujmy za neprimerane vysokú, nemoţno hovoriť o odňatí jej moţnosti konať pred súdom a ani o nesprávnom právnom posúdení, nakoľko rozhodnutie o primeranej výške odškodnenia nemajetkovej ujmy je skutkovým záverom súdu a nie právnym záverom. Prvostupňový súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia podrobne zaoberal vykonaným dokazovaním a presne uviedol, z akých dôvodov priznal náhradu nemajetkovej ujmy v sume uvedenej vo výroku rozsudku, pričom odvolací súd sa so závermi prvostupňového súdu stotoţnil. Úlohou dovolacieho súdu nie je hodnotiť skutkové zistenia súdov niţšieho stupňa. Naopak, v prvom rade sa zaoberá prípustnosťou dovolania v súlade s dôvodmi uvedenými účastníkom konania. V danom prípade dôvody dovolania nie sú dané, preto sa dovolací súd nemôţe zaoberať výškou priznanej nemajetkovej ujmy, ktorá bola dostatočne zdôvodnená oboma súdmi niţších stupňov. Navrhol preto dovolanie odporkyne zamietnuť. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení, ţe dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O. s. p. ), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.) skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O. s. p.). Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O. s. p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. V zmysle § 238 ods. 1 O. s. p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O. s. p. je dovolanie prípustné proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O. s. p. je dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd 9 7 Cdo 121/2012 prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3, 4 O. s. p. Dovolaním odporkyne nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, ţe dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nevyslovil ani záväzný právny názor, od ktorého by sa odvolací súd mohol odchýliť a nejde ani o prípad týkajúci sa neplatnosti zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3, 4 O. s. p. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, ţe dovolanie nie je podľa § 238 O. s. p. prípustné. So zreteľom na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O. s. p., ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O. s. p. (či uţ to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 O. s. p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O. s. p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku či uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdov, spôsobilosti účastníka, zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia moţnosti účastníka konať pred súdom a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O. s. p. v dovolaní namietané neboli a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. Preto prípustnosť dovolania z týchto ustanovení vyvodiť nemoţno. S prihliadnutím na obsah dovolania sa odvolací súd osobitne zaoberal otázkou, či postupom odvolacieho súdu nebola odporkyni odňatá moţnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.). Pod odňatím moţnosti konať pred súdom treba rozumieť taký postup súdu, ktorým znemoţní realizáciu tých procesných práv, ktoré účastníkom občianskeho súdneho konania procesné predpisy priznávajú za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom 10 7 Cdo 121/2012 chránených záujmov. K odňatiu moţnosti konať pred súdom môţe dôjsť nielen činnosťou súdu, ktorá rozhodnutiu predchádza, ale aj samotným rozhodnutím. Dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia je teda taký vadný postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme moţnosť konať pred ním a uplatňovať procesné práva priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv. Takáto vada konania znamená porušenie základného práva účastníka konania na spravodlivý súdny proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46 a nasl. ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O. s. p. nie je daná uţ tým, ţe dovolateľ tvrdí, ţe rozhodnutie v napadnutej časti je touto vadou postihnuté, ale len vtedy, ak rozhodnutie skutočne touto vadou trpí, t. j. ţe nastali skutočnosti, v dôsledku ktorých vada vznikla (prejavila sa) resp. nebola odstránená v rozhodnutí – postupe odvolacieho súdu. Z obsahu dovolania vyplýva, ţe odporkyňa vadu tejto povahy videla predovšetkým v nedostatočnom, riadnom a presvedčivom odôvodnení rozsudkov súdov niţších stupňov v napadnutej (vyhovujúcej) časti, v nepreskúmateľnosti ich skutkových a právnych záveroch o opodstatnenosti tak základu, ako aj výšky priznaných nárokov uplatnených navrhovateľom. Podľa § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z akých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totoţné s očakávaniami a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre zákonného rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O. s. p.), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď na podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závaţných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Citované zákonné ustanovenie sa totiţ chápe aj z hľadiska práv účastníka na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého súčasťou je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti, 11 7 Cdo 121/2012 a toto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), porovnaj napr. rozsudok vo veci Garcia Ruiz proti Španielsku z
3. januára 1999, sťaţnosť č. 30544/96, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1999-I tak, ţe rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je zaloţené. Rozsah tejto povinnosti sa môţe meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností kaţdej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (rozsudok Georgiadis proti Grécku z
4. mája 1997, sťaţnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III, rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku z
5. februára 1998, sťaţnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I). Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil, ţe „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ a ţe „takéto odôvodnenie musí obsahovať aj rozsudok opravného (odvolacieho) súdu“ (pozri uznesenie z
6. júla 2003 sp. zn. IV. ÚS 115/03). Ustanovením § 219 ods. 2 O. s. p. je odvolaciemu súdu daná moţnosť vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Moţnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je podmienená tým, ţe odvolací súd sa v plnom rozsahu stotoţní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa a to po skutkovej, ako aj právnej stránke. V prejednávanej veci sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa vo vzťahu k jednotlivým nárokom uplatneným navrhovateľom čo do ich základu, ako aj priznanej výšky. Odvolací súd sa stotoţnil aj s odôvodnením rozhodnutia prvostupňového súdu, ktoré podľa jeho názoru spĺňa zákonné poţiadavky vyplývajúce pre súdne rozhodnutie z ustanovenia § 157 ods. 2 O. s. p. („súd prvého stupňa uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská oboch procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, zákonné ustanovenia, ktoré aplikoval na daný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery, ktoré aj primerane a dostatočne vysvetlil“). Preto námietky odporkyne v tomto 12 7 Cdo 121/2012 smere vyhodnotil za nedôvodné. Vzhľadom na to sa v dôvodoch svojho rozhodnutia obmedzil na konštatovanie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa a jeho odôvodnenia, na ktoré v podrobnostiach poukázal. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia, vysporiadajúc sa aj s námietkami odporkyne (týkajúcimi sa nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia súdom prvého stupňa, skutkových a právnych záverov) doplnil aj ďalšie dôvody, čo mu ustanovenie § 219 ods. 2 O. s. p. tieţ umoţňuje. Zo spisu pritom vyplýva, ţe prvostupňový súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol stanoviská procesných strán a ich argumentáciu, rozhodujúce skutočnosti, z ktorých vychádzal, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval a z ktorých vyvodil jasný, jednoznačný a presvedčivý právny záver o opodstatnenosti uplatnených nárokov (osobitne vo vzťahu ku kaţdému z nich), čo do ich základu a priznanej výšky. Teda odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa zrozumiteľne a podrobne objasňujúce (§ 157 ods. 2 O. s. p.) skutkový a právny základ rozhodnutia, a tým aj odvolacieho súdu v uvedenom rozsahu, nie je nepreskúmateľné a plne rešpektuje základné právo účastníkov na spravodlivý súdny proces (pozri III. ÚS 115/2003). Preto postupom odvolacieho súdu nedošlo k odňatiu moţnosti účastníkom konania konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.). Odporkyňa odôvodnila dovolanie tieţ ustanoveniami § 241 ods. 1 písm. b/ a c/ O. s. p. t. j., ţe konanie je postihnuté tzv. inou vadou konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a ţe rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Tzv. iné vady konania (t. j. procesné vady, ktoré na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O. s. p. nezakladajú zmätočnosť rozhodnutia a ktorých základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní a dôsledkom nesprávne rozhodnutie súdu) a nesprávne právne posúdenie veci sú síce relevantnými dovolacími dôvodmi, samé osebe však prípustnosť dovolania nezakladajú. Pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania (o aký prípad išlo v danej veci), nemoţno rozhodnutie v napadnutej časti podrobiť preskúmaniu po vecnej a právnej stránke. Dovolanie je totiţ podľa Občianskeho súdneho poriadku upravené ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemoţno napadnúť kaţdé rozhodnutie odvolacieho súdu, ale len tie, o ktorých to zákon výslovne ustanovuje. 13 7 Cdo 121/2012 Keďţe v danej veci nebolo dovolanie procesne prípustné, nemohol dovolací súd pristúpiť k preskúmaniu správnosti právneho posúdenia veci súdmi niţších stupňov (všetkými senátmi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je zhodne zastávaný názor, ţe nesprávne právne posúdenie veci nie je procesnou vadou v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.) a zaoberať sa tzv. inými vadami konania namietanými v dovolaní. Aj pokiaľ dovolateľ namietal nesprávnosť skutkových zistení, tieto by mohli prípadne zakladať (len) tzv. inú vadu konania majúcu za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (nie nedostatok, ktorý by v rozhodovacej praxi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bol povaţovaný za dôvod, ktorý zakladá procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p., pretoţe ním nie je znemoţnená realizácia procesných oprávnení účastníka konania). Vadu tejto povahy však moţno namietať iba v procesne prípustnom dovolaní (čo nebol daný prípad). Vzhľadom na uvedené moţno zhrnúť, ţe v danom prípade prípustnosť dovolania nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 238 O. s. p., ani z ustanovenia § 237 O. s. p. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie odporkyne podľa § 243b ods. 5 O. s. p.

§ 218ods.

1 písm. c/ O. s. p. ako také, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné, odmietol. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa rozsudkom v napadnutej časti z hľadiska jeho vecnej správnosti. V dovolacom konaní úspešnému navrhovateľovi vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti odporkyni, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O. s. p.

§ 224ods.

1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však trovy dovolacieho konania nepriznal, pretoţe si trovy tohto konania neuplatnil (§ 151 ods. 1 O. s. p.). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :

1. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
2. marca 2013 JUDr. Ladislav Górász, v. r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Viera Čulenová