3 zákona č. 48/2002 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v platnom znení (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“), na účel administratívneho vyhostenia z územia Slovenskej republiky (ďalej len „SR“), predĺţil lehotu zaistenia, určenú rozhodnutím Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Stropkov o zaistení navrhovateľa č. UHCP-PO-CP-SP-ZVC-17-8/2010 zo dňa 08.06.2010, o dvanásť mesiacov, t.j. od 09.12.2010 do 08.12.2011. Krajský súd v odôvodnení rozsudku uviedol, ţe z ustanovenia § 62 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov vyplýva, ţe rozhodnúť o predĺţení lehoty zaistenia najviac o 12 mesiacov moţno iba za predpokladu, ţe napriek vykonaným úkonom, potrebným na výkon administratívneho vyhostenia cudzinca, sa tento výkon predĺţi z dvoch zákonných dôvodov, a to, ţe cudzinec dostatočne nespolupracuje alebo mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote 6 mesiacov. Pri preskúmaní týchto dôvodov predĺţenia zaistenia dospel krajský súd k záveru, ţe odvolací návrh navrhovateľa nie je dôvodný. Navrhovateľ v odôvodnení podaného opravného prostriedku poukázal na to, ţe zanikol účel zaistenia, nakoľko na území SR poţiadal o udelenie azylu a ţe od podania toho vyhlásenia je povaţovaný za ţiadateľa o azyl. V nadväznosti na uvedené tvrdenie poukázal krajský súd na § 62 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov,
ktorého podanie vyhlásenia
osobitného zákona (v danom prípade
zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle) alebo poţiadanie cudzinca o dobrovoľný návrat nie je dôvodom na prepustenie zaisteného cudzinca a konanie
osobitného zákona nie je zaistením cudzinca dotknuté. Krajský súd ďalej konštatoval, ţe z administratívneho spisu odporcu vyplynulo, ţe navrhovateľ po umiestnení do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov S. (ďalej len „ÚPZC S.“) odmietol vyplniť dotazník, potrebný k vystaveniu náhradného cestovného dokladu a dostatočne nespolupracoval a v stanovenej lehote 6 mesiacov mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad. Na základe navrhovateľom udaného mena poţiadal ÚPZC S. dňa 17.06.2010 Útvar policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov (ďalej len „ÚPZC Medveďov) o vybavenie náhradného cestovného dokladu a toho istého dňa poţiadal 10Sža/8/2011 3 Národnú ústredňu Interpol Bratislava o vykonanie lustrácie v príslušných databázach, no odpoveď do dňa rozhodnutia o predĺţení lehoty zaistenia odporca neobdrţal. Krajský súd k tomu dodal, ţe z príloh ţiadosti ÚPZC S. o predĺţenie lehoty zaistenia zo dňa 23.11.2010 bolo zistiteľné, ţe ÚPZC S. kontaktoval dňa 20.07.2010, 27.10.2010 a 22.10.2010 ÚPZC Medveďov ohľadom vybavenia náhradného cestovného dokladu pre navrhovateľa, s negatívnym výsledkom, no v prílohe sa nachádzala aj ţiadosť ÚPZC Medveďov zo dňa 28.06.2010, adresovaná Konzulárnemu odboru Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky v Bratislave, o sprostredkovanie ţiadosti o vystavenie náhradného cestovného dokladu pre navrhovateľa. Krajský súd uviedol, ţe aj týmito skutočnosťami sa mal odporca v odôvodnení svojho rozhodnutia zaoberať, keďţe nasvedčujú tomu, ţe od 17.06.2010 boli vykonané ďalšie úkony, smerujúce k výkonu administratívneho vyhostenia navrhovateľa z hľadiska účelnosti a efektívnosti predĺţenia lehoty zaistenia.
názoru krajského súdu bolo zrejmé, ţe zistenie skutkového stavu veci odporcom bolo dostačujúce pre posúdenie veci tak, ako to vyţaduje ustanovenie § 32 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok), v znení neskorších predpisov (ďalej aj len „Správny poriadok“) a po právnej stránke zodpovedalo poţiadavkám ustanovenia § 62 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov, na základe čoho napadnuté rozhodnutie odporcu
2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, v platnom znení (ďalej len „O. s. p.“), ako zákonné potvrdil. Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ včas odvolanie, v ktorom namietal, ţe rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, povaţuje ho za nezákonné a na jeho základe bolo neoprávnene zasiahnuté do jeho osobnej slobody.
názoru navrhovateľa je jeho vyhostenie do krajiny pôvodu neprípustné, keďţe je ţiadateľom o azyl a od podania vyhlásenia tak zanikol účel jeho zaistenia a mal by byť umiestnený v zariadení určenom pre ţiadateľov. Taktieţ bol toho názoru, ţe zaistenie by sa malo realizovať ako krajná moţnosť, t.j. iba v prípade, ak účel zaistenia nie je moţné dosiahnuť inak. Uviedol, ţe nemá záujem zostať na území SR a bol presvedčený, ţe všetky úkony, potrebné na účel výkonu administratívneho vyhostenia, bolo moţné vykonať aj bez jeho zaistenia. 10Sža/8/2011 4 Na základe uvedeného navrhol napadnutý rozsudok krajského súdu zmeniť tak, ţe rozhodnutie odporcu sa zrušuje v plnom rozsahu a vec sa vracia na ďalšie konanie. Dňa 04.04.2011 bolo na tunajší súd prostredníctvom faxu doručené doplnenie podania navrhovateľa a ţiadosť o urýchlenie konania (podanie bolo písomne doplnené a doručené súdu dňa 06.04.2011). Navrhovateľ v podaní poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší sud SR“) sp. zn. 1Sţa/93/2010 zo dňa 11.01.2011 a ţiadal, aby súd rozhodol v čo najkratšej moţnej lehote. Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa vyjadril listom zo dňa 04.02.2011, v ktorom uviedol, ţe ÚPZC S. vykonal všetky úkony smerujúce k vystaveniu náhradného cestovného dokladu včas a riadne
všeobecne záväzných právnych predpisov, vyplývajúcich pre ich činnosť a značný časový posun nebol zavinený ÚPZC S., ale pre neznáme prekáţky z iných doţiadaných inštitúcií a súčastí.
názoru odporcu ÚPZC S. nemôţe navrhovateľa prepustiť zo zaistenia, pretoţe by ho prepustil k nelegálnemu pobytu na území SR, čo by bolo v rozpore s právnym poriadkom SR. Na námietku navrhovateľa, ţe zanikol účel zaistenia z dôvodu toho, ţe sa stal ţiadateľom o azyl a nemôţe byť vyhostený do krajiny pôvodu, odporca uviedol, ţe v zmysle § 62 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov podanie vyhlásenia
zákona o azyle alebo poţiadanie cudzinca o dobrovoľný návrat nie je dôvodom na prepustenie zaisteného cudzinca. Ďalej odporca vo vyjadrení uviedol, ţe Migračný úrad Ministerstva vnútra SR vydal dňa 12.01.2011 rozhodnutie
1 zákona o azyle, kde navrhovateľovi neposkytol doplnkovú ochranu a neudelil mu azyl.
1 O. s. p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe ţalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.
1 O. s. p. sa v prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti neprávoplatným rozhodnutia správnych orgánov, postupuje
tretej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku „Rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam správnych orgánov“. Pokiaľ v tretej hlave piatej časti Občianskeho súdneho poriadku nie je ustanovené inak, pouţije sa primerane ustanovenie druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku s výnimkou § 250a (§ 250l ods. 2 O. s. p.). 10Sža/8/2011 5 Najvyšší súd SR, ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O. s. p.), preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel jednomyseľne k záveru, ţe rozsudok krajského súdu bolo potrebné zmeniť. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania
ustanovenia § 250ja ods. 2 v spojení s § 250l ods. 2 O. s. p., s tým, ţe deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu SR www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 8. júna 2011 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O. s. p.). V predmetnej veci bolo potrebné predostrieť, ţe predmetom odvolacieho konania bol rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie č. UHCP-PO-CP-SP-ZVC-17- 36/2010 zo dňa 24.11.2010, ktorým odporca
3 zákona o pobyte cudzincov na účel administratívneho vyhostenia z územia SR predĺţil lehotu zaistenia, určenú rozhodnutím o zaistení navrhovateľa, o dvanásť mesiacov, t. j. od 09.12.2010 do 08.12.2011. Preto primárne, v medziach odvolania, preskúmal Najvyšší súd SR rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami navrhovateľa, uvedenými v opravnom prostriedku a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia odporcu.
3 zákona o pobyte cudzincov môţe byť cudzinec zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac však na šesť mesiacov. Policajný útvar môţe rozhodnúť o predĺţení lehoty zaistenia najviac o 12 mesiacov, ak moţno predpokladať, ţe napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon jeho administratívneho vyhostenia sa tento výkon predĺţi z dôvodu, ţe cudzinec dostatočne nespolupracuje alebo z dôvodu, ţe mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote
prvej vety; to neplatí, ak ide o rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu. Nevyhnutným podkladom pre vydanie rozhodnutia o predĺţení lehoty zaistenia v zmysle § 62 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov je splnenie podmienky, ţe napriek vykonaným úkonom, potrebným na výkon administratívneho vyhostenia cudzinca, mu zastupiteľský úrad nevydal v lehote náhradný cestovný doklad alebo splnenie podmienky, ţe cudzinec dostatočne nespolupracuje. 10Sža/8/2011 6 Odporca vo výroku svojho rozhodnutia iba uviedol, ţe navrhovateľovi predlţuje lehotu zaistenia
3 zákona o pobyte cudzincov (bez toho, aby uviedol, ktorá z podmienok predĺţenia lehoty zaistenia bola splnená, príp., ţe boli splnené obe podmienky) a v odôvodnení uviedol: „Účastník konania v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov S. odmietol vyplniť dotazník potrebný k vystaveniu náhradného cestovného dokladu. Oddelenie cudzineckej polície Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov v S. požiadalo dňa 17.06.2010 Národnú ústredňu Interpol Bratislava o vykonanie lustrácie v databázach partnerskej národnej ústredne Interpolu v A. a to na základe daktyloskopickej karty a fotografie cudzinca. Oddelenie cudzineckej polície Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov v S. požiadalo dňa 17.06.2010 Oddelenie cudzineckej polície Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov v M. o vybavenie náhradného cestovného dokladu. Správy z Národnej ústredne Interpolu do dnešného dňa Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov v S. neboli doručené. Do dnešného dňa nie je k dispozícii ani náhradný cestovný doklad pre cudzinca. Dňa
ktorého nedostatok popisu úkonov v rozhodnutí nespôsobuje nezákonnosť rozhodnutia a postačuje, že tieto doklady sa nachádzajú v administratívnom spise odporcu, Najvyšší súd SR nesúhlasil. Predĺţenie lehoty zaistenia na maximálne moţnú dobu zaistenia, ktorú zákon o pobyte cudzincov pripúšťa, je rozhodnutím, ktorým sa významnou mierou zasahuje do práv garantovaných Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Rozhodnutie o predĺţení lehoty zaistenia musí byť preto zaloţené na takých podkladoch a argumentoch, ktoré nachádzajú oporu v zákone. V danom prípade, splnenie zákonných podmienok
3 zákona o pobyte cudzincov musí byť v rozhodnutí nielen uvedené, ale v odôvodnení rozhodnutia musí byť vyargumentované, na základe akých podkladov a úvah dospel odporca k záveru, že navrhovateľ v danom prípade dostatočne nespolupracoval, s uvedením konkrétnych úkonov, na ktorých navrhovateľ neparticipoval, ako aj s uvedením všetkých úkonov, ktoré vykonal správny orgán na zabezpečenie vydania náhradného cestovného dokladu zastupiteľským úradom.
názoru Najvyššieho súdu SR bolo rozhodnutie s uvedením príslušného paragrafu,
ktorého odporca postupoval a s vymenovaním iba niektorých úkonov, ktoré vykonal, arbitrárnym rozhodnutím, ktoré bolo pre nedostatok dôvodov nepreskúmateľné. 10Sža/8/2011 8 V predmetnej veci nebolo moţné,
názoru súdu, odhliadnuť od všeobecne uznávaných právnych princípov administratívneho konania, a to najmä od práva oboznámiť sa s odôvodnením administratívneho aktu (Rezolúcia Výboru ministrov Rady Európy č.
V. časti O. s. p. a nie je pokračovaním administratívneho konania. Nebolo preto úlohou prvostupňového súdu doplňovať vecnú či právnu argumentáciu rozhodnutia odporcu a nebolo jeho úlohou ani vykonávať dokazovanie skutočností, ktorých zistenie bolo podmienkou zistenia skutočného stavu veci uţ v administratívnom konaní. Vzhľadom na uvedené nebolo dôvodné rozhodnutie krajského súdu zrušiť a vrátiť mu vec na nové posúdenie, ale odvolací súd dospel k záveru, ţe je dôvodné prvostupňové súdne rozhodnutie zmeniť tak, ţe rozhodnutie odporcu zrušuje pre nepreskúmateľnosť rozhodnutia a vec mu vracia na nové konanie (§ 250ja ods. 3 O. s. p. v spojení s § 250l ods. 2 O. s. p.). Odvolací súd pritom poznamenal, ţe vzhľadom na závaţnosť zásahu do subjektívnych práv účastníka konania, ktorému sa predlţuje lehota zaistenia na maximálne moţnú dobu zaistenia, nepovaţuje za únosné rozhodovanie strohým, skutkovo nepodloţeným a z právneho hľadiska blanketným spôsobom vyhotovenia rozhodnutia. Z ustanovenia § 78 zákona o pobyte cudzincov vyplýva, ţe ak nie je v tomto zákone ustanovené inak, vzťahuje sa na konanie
tohto zákona všeobecný predpis o správnom konaní, pričom v odkaze pod čiarou je uvedený zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok). Správny poriadok v ustanoveniach § 46 a § 47 vymedzuje obsahové a formálne náleţitosti rozhodnutia. Dôleţitou súčasťou rozhodnutia je odôvodnenie, ktoré nadväzuje na výrokovú časť rozhodnutia. Správny poriadok zakotvuje povinnosť správneho orgánu uviesť v odôvodnení rozhodnutia všetky podstatné skutočnosti, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov a ako použil správnu úvahu. Správny orgán musí v odôvodnení opísať predmet konania, poukázať 10Sža/8/2011 9 na skutkové zistenia, uviesť dôkazy, z ktorých vychádzal a ako sa vysporiadal s návrhmi na vykonanie dôkazov zo strany účastníkov, prípadne s ich námietkami k vykonaným dôkazom. Na základe vyhodnotenia dôkazov správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti povaţuje za nepochybne zistené a aký je právny význam týchto skutočností. V odôvodnení rozhodnutia uvedie aj záver o tom, z akého dôvodu aplikoval na predmet konania predpisy citované vo výroku. Súd pritom preskúmava úvahu správneho orgánu len v tom smere, či nevybočila z medzí a hľadísk stanovených zákonom (§ 245 ods. 2 O. s. p.), či je v súlade s pravidlami logického myslenia a či podklady pre takýto úsudok boli zistené úplne a riadnym procesným postupom. Pokiaľ sú tieto predpoklady splnené, nemôţe súd z týchto skutočností vyvodiť iné alebo opačné závery. Z uvedených dôvodov mal krajský súd dospieť k záveru, ţe opravným prostriedkom napadnuté rozhodnutie trpí uvedenými vadami (spočívajúcimi v tom, ţe sa správny orgán dôsledne neriadil príslušnými ustanoveniami Správneho poriadku), pričom tieto vady boli spôsobilé vyvolať zrušenie rozhodnutia správneho orgánu a vrátenie veci na ďalšie konanie. Keďţe na uvedenú okolnosť krajský súd neprihliadol, dospel odvolací súd k záveru o potrebe zmeny napadnutého rozsudku tak, ţe je účelné rozhodnutie správneho orgánu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie (§ 250ja ods. 3 O. s. p. v spojení s § 250l ods. 2 O. s. p.). K námietke navrhovateľa, ţe jeho vyhostenie do krajiny pôvodu je neprípustné, keďţe je ţiadateľom o azyl a od podania vyhlásenia tak zanikol účel jeho zaistenia a mal by byť umiestnený v zariadení určenom pre ţiadateľov, povaţoval tunajší súd za potrebné uviesť, ţe sa stotoţnil s názorom krajského súdu, ţe v zmysle § 62 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov podanie vyhlásenia
zákona o azyle nie je dôvodom na prepustenie zaisteného cudzinca a konanie o azyle nie je zaistením cudzinca dotknuté. V preskúmavanom prípade poţiadal navrhovateľ o azyl aţ dňa 06.09.2010, tzn. aţ po ukončení konania o administratívnom vyhostení (rozhodnutie o administratívnom vyhostení nadobudlo právoplatnosť dňa 03.09.2010). Na navrhovateľa sa tak vzťahuje § 59 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov,
ktorého by rozhodnutie o administratívnom vyhostení stratilo platnosť aţ rozhodnutím o udelení azylu alebo poskytnutí doplnkovej ochrany alebo udelením povolenia na trvalý, prechodný alebo tolerovaný pobyt. Tzn., ţe ak by bola v budúcnosti navrhovateľovi udelená jedna z foriem medzinárodnej ochrany, stratilo 10Sža/8/2011 10 by rozhodnutie o jeho administratívnom vyhostení platnosť a pominul by aj účel jeho zaistenia. Dokiaľ však nebude navrhovateľovi udelený azyl alebo poskytnutá doplnková ochrana, bude rozhodnutie o jeho administratívnom vyhostení a zaistení naďalej platné a účinné. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania vychádzal odvolací súd z § 250k ods. 1 O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. a § 246c O. s. p. a v zmysle § 151 ods. 2 O. s. p. úspešnému navrhovateľovi náhradu trov konania nepriznal, nakoľko si navrhovateľ trovy v zákonom stanovenej lehote neuplatnil a ani nevyčíslil v súlade s § 151 ods. 1 O. s. p. P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné. V Bratislave 8. júna 2011 JUDr. Jana Henčeková, PhD., v. r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Andrea Jánošíková
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.