Obsah (10)

§ 53§ 142§ 4§ 61§ 119§ 261§ 262§ 263§ 64§ 243b

Najvyšší súd Slovenskej republiky 6 Cdo 248/2011 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedu senátu JUDr. Ladislava Górásza a sudcov JUDr. Ivana

§ 53ods.

1 písm. b) Zákonníka práce č. 65/1965 Zb. (ďalej len „Zákonník práce“), je neplatné, zostal nárok na náhradu mzdy v sume 145.214,34 Eur z neplatne skončeného pracovného pomeru za obdobie od

1. júna 2001 do
2. decembra
3. Z výsledkov vykonaného dokazovania mal preukázané, ţe ţalobca oznámil ţalovanej listom zo dňa
4. júna 2001, ţe trvá na ďalšom zamestnávaní. V súlade s § 61 ods. 1, 2 Zákonníka práce dospel k záveru, ţe ţalobca má zákonný nárok na náhradu mzdy za obdobie 6 mesiacov, ktorú mu v plnom rozsahu priznal. Pri výpočte vychádzal z potvrdenia o zúčtovaných a vyplatených príjmoch za rok 2001 vydaného ţalovanou, z ktorého vyplýva, ţe ţalobca mal priemernú mesačnú mzdu 7.642,86 Eur. Za 6 mesiacov ţalobcovi preto patrí náhrada mzdy v sume 45.857,16 Eur. Nárok ţalobcu, ktorým uplatňoval náhradu mzdy presahujúcu 6 mesiacov, povaţoval za nedôvodný. Uviedol, ţe ţalobca začal od
5. septembra 2001, t.j. ešte v čase, za ktorý mu bola priznaná náhrada mzdy, podnikať. Vykonával prácu zodpovedajúcu jeho kvalifikácii. Dospel preto k záveru, ţe ţalobca nepreukázal zákonné predpoklady uvedené v § 61 ods. 2 Zákonníka práce pre priznanie náhrady mzdy presahujúcej 6 mesiacov. K námietke premlčania vznesenej ţalovanou na pojednávaní
6. februára 2010 uviedol, ţe nie je dôvodná, lebo ţalobca uplatnil nárok včas ešte v pôvodnej ţalobe. Táto skutočnosť vyplýva aj z označenia rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo
7. júna 2005, č.k. 18C 96/2001-194 ako medzitýmneho a aj z rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo
8. októbra 2006 sp.zn. 4Co 390/05, v ktorom sa vo výrokovej časti rozsudku výslovne uvádza, ţe odvolací súd potvrdzuje napadnutý medzitýmny rozsudok. O náhrade trov konania rozhodol

§ 142ods.

2 O.s.p., vzhľadom na čiastočný úspech účastníkov vo veci. O povinnosti ţalovanej zaplatiť súdny poplatok rozhodol

poloţky 1 písm. a) Sadzobníka, pretoţe

§ 4ods.

2 písm. d) zákona č. 71/1992 Zb. je ţalobca oslobodený od platenia súdneho poplatku. Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo

1. apríla 2011 sp.zn. 3 Co 188/2010 na odvolanie ţalovanej (napáda ním len výrok, ktorým okresný súd ţalobe vyhovel) rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti vo veci samej zmenil tak, ţe návrh zamietol a vo výroku o uloţení povinnosti ţalovanej zaplatiť súdny poplatok rozsudok okresného súdu zrušil. O náhrade trov konania rozhodol tak, ţe ţiadny z účastníkov nemá právo na ich náhradu. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, ţe nárok na náhradu mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru v zmysle § 61 ods. 1 Zákonníka práce môţe zamestnanec 3 6 Cdo 248/2011 uplatniť nielen súčasne so ţalobou o určenie neplatnosti rozviazania pracovného pomeru, ale aj neskôr; v takom prípade však s rizikom úspešného namietania premlčania takéhoto nároku zo strany zamestnávateľa. Pre náhradu mzdy je v § 119 ods. 1 Zákonníka práce stanovená mesačná splatnosť, a to bez rozlišovania náhrady mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru alebo náhrady mzdy z iného titulu. Skutočnosť, ţe súd môţe náhradu mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru priznať iba za podmienky, ţe tento nárok vznikol odo dňa, keď zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, ţe trvá na ďalšom zamestnávaní a aţ po rozhodnutí o určení neplatnosti rozviazania pracovného pomeru, neznamená, ţe súd tu určuje splatnosť mzdy. Aby súd mohol rozhodnutím určiť splatnosť náhrady mzdy, musela by k tomu existovať konkrétna hmotnoprávna úprava. Povinnosť zamestnávateľa poskytnúť zamestnancovi náhradu mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru a s tým súvisiaca splatnosť tejto náhrady teda nevzniká aţ právoplatnosťou rozsudku, ktorým súd určil neplatnosť rozviazania pracovného pomeru, ale vyplýva z ustanovenia § 119 ods. 1 Zákonníka práce. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5 Cdo 36/2000 a sp.zn. 1 Cdo 116/
2. Premlčacia doba na uplatnenie nároku na náhradu mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru nezačína preto plynúť od právoplatnosti rozsudku o určení neplatnosti rozväzovacieho prejavu, ale od splatnosti kaţdej jednotlivej náhrady mzdy za príslušný mesiac, za ktorý sa poţaduje. Na rozdiel od súdu prvého stupňa dospel k záveru, ţe ţalobca sa domáhal v návrhu na začatie konania len určenia neplatnosti okamţitého skončenia pracovného pomeru a nie aj náhrady mzdy. Vyplýva to nielen z obsahu ţaloby (návrh na vydanie predbeţného opatrenia, o ktorom právoplatne rozhodol súd, takýmto návrhom nie je), ale aj z prednesu zástupcu ţalobcu na pojednávaniach dňa
3. novembra 2003 a
4. júna 2005, v ktorých ţiadal v súlade s petitom uvedeným v návrhu na začatie konania len určenie neplatnosti okamţitého skončenia pracovného pomeru. Skutočnosť, ţe ţalobca uplatnil nárok na náhradu mzdy aţ na pojednávaní
5. júna 2007 vyplýva z obsahu spisu, najmä zo zápisnice o pojednávaní z
6. júna 2007, ktorej obsahom je aj uznesenie súdu o pripustení rozšírenia návrhu na náhradu mzdy, ale aj z podania samotného ţalobcu z
7. októbra 2009, v ktorom uvádza, ţe náhradu mzdy si uplatnil aţ v tento deň. Ţalobca poţadoval priznať náhradu mzdy za obdobie od
8. júna 2001 do
9. decembra
10. Ak nárok uplatnil na súde aţ
11. júna 2007, urobil tak po uplynutí trojročnej lehoty uvedenej v § 263 ods. 1 Zákonníka práce. Keďţe ţalovaná sa v konaní dovolala premlčania, nebolo moţné premlčaný nárok ţalobcovi priznať. Rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti vo veci samej preto v zmysle § 220 O.s.p. zmenil a návrh zamietol. Súčasne zrušil závislý 4 6 Cdo 248/2011 výrok o uloţení povinnosti ţalovanej zaplatiť súdny poplatok. Rozhodnutie o náhrade trov konania odôvodnil s poukazom na ustanovenie § 142 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1, 2 O.s.p. Proti tomuto rozsudku krajského súdu podal včas dovolanie ţalobca. Navrhol rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Uviedol, ţe právny názor odvolacieho súdu, týkajúci sa vzniku nároku na náhradu mzdy, nie je v súlade s príslušnými ustanoveniami Zákonníka práce platného v rozhodnom čase. Nároky v zmysle § 61 Zákonníka práce vznikajú zamestnancovi len z neplatného rozviazania pracovného pomeru. Zákonnou podmienkou na uplatnenie nároku je preto vydanie rozhodnutia súdu o neplatnosti rozviazania pracovného pomeru. Právo na uplatnenie nároku na náhradu mzdy vzniká aţ právoplatným rozhodnutím súdu, ktorým určí neplatnosť rozviazania pracovného pomeru. Vytýkal odvolaciemu súdu, ţe nedôvodne aplikoval na vec ustanovenie § 119 Zákonníka práce, lebo nároky z neplatného rozviazania pracovného pomeru majú špeciálnu právnu úpravu nachádzajúcu sa v ustanovení § 61 a nasl. Zákonníka práce. Náhrada mzdy v zmysle § 61 Zákonníka práce sa priznáva vo výške priemerného zárobku a ide o nárok, ktorý súd priznáva jednorazovo. Nie je preto moţné na tento nárok aplikovať mesačnú splatnosť tak, ako to nesprávne urobil odvolací súd. Namietal tieţ, ţe odvolací súd akceptoval námietku premlčania, hoci nebola ţalovanou vznesená kvalifikovane. Rozhodol o nej v rozpore so skutkovým stavom (nárok uplatnil, ako sa to uvádza v rozsudku okresného súdu zo
12. júna 2005, ešte v čase pred právoplatnosťou rozhodnutia o neplatnosti okamţitého skončenia pracovného pomeru) a v rozpore so znením príslušných ustanovení Zákonníka práce. Rozsudok odvolacieho súdu povaţoval preto za nesprávny. Ţalovaná vo vyjadrení k dovolaniu uviedla, ţe sa plne stotoţňuje s názorom krajského súdu v otázke splatnosti náhrady mzdy, lebo zodpovedá zmyslu § 119 ods. 1 Zákonníka práce a je plne v súlade s judikatúrou. Neobstojí ani námietka ţalobcu, ţe nepredniesla námietku premlčania kvalifikovane. Navrhla preto dovolanie ţalobcu ako nedôvodné zamietnuť a priznať jej náhradu trov dovolacieho konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátom proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 1 O.s.p.), 5 6 Cdo 248/2011 bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu a dospel k záveru, ţe dovolanie ţalobcu nie je dôvodné. V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. môţe byť dovolanie podané iba z dôvodov, ţe a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je

zákona (§ 242 ods. 1 O.s.p.) viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi a obligatórne sa zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom posudzuje

ich obsahu. Ţalobca vady konania v zmysle § 237 O.s.p. nenamietal a dovolací súd v dovolacom konaní ţiadnu z týchto vád ani nezistil. Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak na ňu dovolanie nepoukazuje, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p., nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej základom je porušenie iných procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní. Ani procesné vady konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. nevyšli v dovolacom konaní najavo. Napokon ani výskyt takýchto vád dovolateľ v dovolaní nenamietal. Dovolací súd napokon pristúpil ku skúmaniu vecnej správnosti napadnutého rozsudku odvolacieho súdu z hľadiska dovolacieho dôvodu, ktorý ţalobca

obsahu dovolania uplatňuje a to, ţe napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, konkrétne v otázke začiatku plynutia premlčacej lehoty na uplatnenie nároku na náhradu mzdy pri neplatnom rozviazaní pracovného pomeru. Právnym posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis 6 6 Cdo 248/2011 alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

názoru dovolacieho súdu odvolací súd na zistený skutkový stav pouţil správnu právnu normu a túto aj správne interpretoval. Na úvod treba uviesť, ţe ţalobca uplatňoval nárok na náhradu mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru za dobu od 1. júna 2001 do 31. decembra 2002. Odvolací súd (rovnako aj súd prvého stupňa) preto správne vec posudzoval

Zákonníka práce v znení do 30. júna 2001.

§ 61ods.

1 Zákonníka práce ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne zrušil pracovný pomer okamţite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, ţe trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával, jeho pracovný pomer trvá i naďalej a zamestnávateľ je povinný poskytnúť mu náhradu mzdy. Táto náhrada mzdy patrí zamestnancovi vo výške priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, ţe trvá na ďalšom zamestnávaní, aţ do doby, keď mu zamestnávateľ umoţní pokračovať v práci alebo keď dôjde k platnému skončeniu pracovného pomeru.

§ 119ods.

1 veta prvá Zákonníka práce mzda a náhrada mzdy je splatná pozadu za mesačné obdobie, pokiaľ v podnikovej kolektívnej zmluve alebo v pracovnej zmluve nebolo dohodnuté iné obdobie, a to v najbliţšom výplatnom termíne po uplynutí obdobia, za ktoré sa poskytuje.

§ 261ods.

1 veta prvá Zákonníka práce nárok sa premlčí, ak sa neuplatnil na súde v lehote v tomto zákonníku ustanovenej.

§ 262ods.

1 Zákonníka práce lehota začína plynúť odo dňa, keď sa právo mohlo uplatniť po prvý raz.

§ 263ods.

1 Zákonníka práce ak nie je v tomto zákonníku ustanovené inak, je lehota na uplatnenie peňaţných nárokov tri roky. 7 6 Cdo 248/2011

§ 263ods.

2 veta prvá Zákonníka práce lehota na uplatnenie peňaţných nárokov písomne uznaných čo do dôvodu a výšky tým, kto je povinný nárok uspokojiť, a nárokov zabezpečených obmedzením prevodu nehnuteľností, je desať rokov. Odvolací súd dospel k správnemu právnemu názoru,

ktorého premlčacia doba na uplatnenie nároku na náhradu mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru nezačína plynúť od právoplatnosti rozsudku o určení neplatnosti rozväzovacieho prejavu, ale od splatnosti kaţdej jednotlivej náhrady mzdy za príslušný mesiac, za ktorý sa poţaduje (porovnaj tieţ uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1 Cdo 180/2009). Správne, zákonu zodpovedajúce sú úvahy odvolacieho súdu, ţe pre začiatok plynutia premlčacej lehoty práva na náhradu mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru, je rozhodujúci okamih, kedy nastáva splatnosť náhrady mzdy a ţe splatnosť vyplýva priamo zo zákona z ustanovenia § 119 ods. 1 Zákonníka práce. Neexistuje ţiadna konkrétna hmotnoprávna úprava, ktorá by určovala, ţe čas splnenia náhrady mzdy nastáva právoplatnosťou rozsudku súdu o určení neplatnosti rozviazania pracovného pomeru. Odvolací súd správne pri posudzovaní začiatku plynutia premlčacej lehoty rozlišoval medzi moţnosťou uplatnenia tohto práva (nároku) a moţnosťou jeho priznania rozhodnutím súdu. Z týchto úvah správne vyvodil, ţe splatnosť náhrady mzdy nastáva bez ohľadu na to, či uţ (ne)bolo v konaní

§ 64Zákonníka práce o neplatnosti rozväzovacieho právneho úkonu rozhodnuté.

Odvolací súd svoj právny názor v otázke začiatku plynutia premlčacej lehoty v odôvodnení svojho rozsudku náleţite vysvetlil. Dovolací súd preto v podrobnostiach na tieto dôvody odkazuje. Pokiaľ dovolateľ v dovolaní spochybňuje uplatnenie premlčania ţalovanou kvalifikovanou formou treba predovšetkým uviesť, ţe dovolateľ ţiadne konkrétne dôvody netvrdí. Len všeobecne (v zátvorke) uvádza, ţe ţalovaná „nepredniesla kvalifikovanú a odôvodnenú námietku premlčania“. Z obsahu zápisnice o pojednávaní zo

1. februára 2010 (č.l. 37 spisu) vyplýva, ţe právny zástupca ţalovanej uviedol, ţe „vznáša námietku premlčania celého nároku“. Ide nepochybne o prejav vôle ţalovanej vykonaný pred súdom, ktorý bol urobený určite a zrozumiteľne. Neobstojí preto námietka dovolateľa, ţe ţalovaná sa nedovolala premlčania kvalifikovaným spôsobom. Rovnako nie je dôvodné ani tvrdenie dovolateľa, ţe nárok na náhradu mzdy uplatnil v čase pred právoplatnosťou rozhodnutia o neplatnosti rozviazania pracovného pomeru, 8 6 Cdo 248/2011 odvolávajúc sa na rozhodnutie súdu prvého stupňa zo
2. júna
3. Dovolateľ ani tu neuviedol konkrétne kedy a akou formou nárok na náhradu mzdy na súde uplatnil a z akých dôvodov povaţuje záver odvolacieho súdu, ţe tak urobil aţ na pojednávaní
4. júna 2007, za nesprávny, nezodpovedajúci obsahu spisu. Dovolací súd preto v tejto súvislosti len poznamenáva, ţe s vyššie uvedeným záverom odvolacieho súdu sa stotoţňuje, povaţuje ho za správny. Obsah spisu,

dovolacieho súdu, záver o tom, ţe ţalobca uplatnil nárok na náhradu mzdy na súde 12. júna 2007, umoţňuje, pričom odvolací súd v rozsudku tento záver aj náleţite odôvodnil. Obsah dovolania ţalobcu nebol teda spôsobilý spochybniť správnosť napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu z hľadiska dovolacieho dôvodu v ňom uvedeného. Ţalobca napadol dovolaním vecne správny rozsudok odvolacieho súdu. Keďţe v konaní neboli zistené vady uvedené v § 237 O.s.p. a konanie pred odvolacím súdom netrpí ani inou vadou, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalobcu

§ 243bods.

1 O.s.p. zamietol. Ţalovanej, hoci mala v dovolacom konaní úspech, náhradu trov dovolacieho konania nepriznal, lebo advokát nepredloţil plnomocenstvo, z ktorého by bolo zrejmé, ţe je oprávnený zastupovať ţalovanú, v mene ktorej sa vyjadril, aj v dovolacom konaní. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 3. apríla 2013 JUDr. Ladislav Górász, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová 9 6 Cdo 248/2011