1 Exekučného poriadku tak, ţe uloţil oprávnenému povinnosť ich nahradiť súdnemu exekútorovi, nakoľko podal návrh na vykonanie exekúcie na základe exekučného titulu, ktorý trpí vadami, ţe v exekúcii nie je moţné pokračovať. Na odvolanie oprávneného Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací napadnutým uznesením uznesenie súdu prvého stupňa (exekučného súd) potvrdil. Odvolací súd odvolanie oprávneného prejednal a uzneseniu súdu prvého stupňa
1, 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) potvrdil ako vecne správne, uviedol, ţe jeho odôvodnenie má podklad v zistení skutkového stavu a odvolací súd sa s ním v celom rozsahu stotoţnil, pretoţe dôvody uznesenia súdu prvého stupňa sú správne, na čom nič nemení ani odvolanie, pretoţe sa v ňom spomínajú skutočnosti, o ktorých sa súd vôbec nezmieňuje (neprípustnosť exekúcie, neprimeraná vzdialenosť rozhodcovského súdu pre spotrebiteľa) a ostatné skutočnosti sa netýkajú dôvodov, pre ktoré bola exekúcia zastavená. O trovách konania rozhodol
1, § 142 ods. 1, § 151 ods. 1 O.s.p., oprávnený bol v odvolacom konaní neúspešný, preto nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania a povinný a exekútor si ţiadne trovy neuplatnili. Proti napadnutému uzneseniu odvolacieho súdu podal oprávnený dovolanie. Svoje dovolanie odôvodnil ust. § 241 ods. 2 písm.
zákona bol potrebný, ust. § 237 písm.
čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.
názoru dovolateľa, závery odvolacieho súdu, ţe rozhodcovská doloţka spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán ku škode spotrebiteľa, ţe ţaloby, ktorých cieľom je uspokojenie nárokov z úverových zmlúv podáva v zásade len veriteľ úverového vzťahu na ním zvolený rozhodcovský súd, a ţe spotrebiteľ si len s ťaţkosťou mohol byť vedomý následkov uzavretia rozhodcovskej doloţky, a preto vzhľadom na jeho úroveň informovanosti a vyjednávaciu silu nemoţno spravodlivo poţadovať, aby porozumel jej významu, nie sú zdôvodnené a preukázané, predstavujú nepreukázanú domnienku súdu, ktorá nemá základ v právnych a skutkových súvislostiach. Uviedol, ţe obchodné vzťahy medzi podnikateľmi a spotrebiteľmi sú v rôznych sektoroch sluţieb (bankovníctvo, energetika...) zaloţené na formulárových zmluvách, obsah ktorých spotrebitelia v zásade nie sú schopný pozmeniť. Argument, ţe akákoľvek individuálne dojednaná zmluvná podmienka je neplatná, nemá oporu v ust. § 53 Občianskeho zákonníka, ani v smernici Rady 93/13/EHS.
dovolateľa, ak bola smernica prebratá do slovenského právneho poriadku správne a včas, je nutné aplikovať slovenskú právnu úpravu. V zmysle rozsudku Súdneho dvora EÚ z 26. februára 1986, M., samotná smernica nemôţe ukladať povinnosti jednotlivcovi, takţe sa na ňu ako takú nemoţno proti nemu odvolávať. Uviedol, ţe súd prvého stupňa ani odvolací súd sa najmä s judikatúrou Súdneho dvora EÚ nevysporiadali a nezdôvodnili, prečo priamo aplikovali ust. smernice Rady 93/13/EHS. Smernica
dovolateľa nepovaţuje riešenie sporov zo spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom konaní za ustanovenie neprimerané a opačné závery oboch súdov sú ich nepreukázanou domnienkou. Ďalej dovolateľ poukázal na znenie smernice Rady 93/13/EHS ust. ods. 1 písm. q) jej prílohy v slovenskom, anglickom, českom, poľskom, nemeckom a francúzskom jazyku a uviedol, ţe ustanovenie slovenskej verzie uvedeného ustanovenia smernice je nesprávne v rozhodujúcom slovnom spojení „najmä vyţadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory 5 3Cdo 415/2012 neupravené právnymi predpismi“. Všetky ostatné jazykové verzie ukazujú, ţe atribút „neupravenosti právnymi predpismi“ sa týka rozhodcovského konania. To znamená, ţe spotrebiteľská zmluva nesmie od spotrebiteľa vyţadovať, aby spory riešil výlučne akýmsi osobitným typom arbitráţe, ktorá nie je upravená právnymi predpismi, to však
dovolateľa nie je prípad rozhodcovského konania upraveného Zákonom č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Text úniového predpisu je potrebné skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových verziách a vziať do úvahy skutočný úmysel zákonodarcu a cieľ samotného predpisu. Pokiaľ je výklad ustanovenia práva Únie v jednotlivých jazykových verziách odlišný, musí byť toto ustanovenie vykladané
všeobecného významu a cieľa právnej úpravy, ktorej je súčasťou. Dovolateľ má za to, ţe v danom prípade je nutné poţiadať o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor Európskej únie. Povinnosť predloţiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru
čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ platí pre taký vnútroštátny súd, ktorý je súdom poslednej inštancie v konkrétnom spore, t.j. súdom, proti ktorého rozhodnutiu nemoţno podať ţiaden opravný prostriedok. Ďalej je nutné dodať, ţe Súdnemu dvoru EÚ by mala byť daná príleţitosť posúdiť exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv tak, aby účastníkov konania zbavilo právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva a následnej aplikácie vnútroštátnymi súdmi SR. Je potrebné poţiadať Súdny dvoru EÚ aj o výklad čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ, a to v súvislosti s výkladom pojmu „neprijateľná zmluvná podmienka“ v kontexte smernice Rady 93/13/EHS, a jej následnej aplikácii exekučnými súdmi a dopadom na existujúce právne vzťahy. Navrhol, aby dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil náhradu trov dovolacieho konania a navrhol, aby dovolací súd rozhodol o odloţení vykonateľnosti napadnutého uznesenia. Taktieţ navrhol, aby dovolací súd konanie prerušil
1 písm. c) O.s.p. a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predloţil prejudiciálne otázky, ktoré bliţšie v dovolaní špecifikoval. Povinný sa dovolaniu oprávneného nevyjadril. 6 3Cdo 415/2012 Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania v zmysle § 240 ods. 1 O.s.p. a po preskúmaní veci v zmysle § 242 ods. 1 O.s.p. dospel k záveru, ţe dovolanie oprávneného je dôvodné.
1 O.s.p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
2 písm.
O.s.p., ale sa zaoberal sa aj otázkou, či podané dovolanie nie je prípustné aj
zákona bol potrebný, odňatia moţnosti účastníka konať pred súdom a rozhodovanie vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne obsadeným). Z hľadiska prípustnosti dovolania
ust. § 237 O.s.p. nie je predmet konania významný, ak je konanie postihnuté niektorou z vád v tomto ustanovení uvedených, teda moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné (R 117/1999, R 34/1995). Dovolateľ vo svojom dovolaní namietal, ţe v konaní došlo k vadám uvedeným v ust. § 237 písm. a), d), e) a f) O.s.p., ktorými odôvodňoval prípustnosť dovolania. K procesnej vade konania
f) dovolateľ namietal, odvolací súd zaloţil svoje rozhodnutie na nesprávnom posúdení rozhodcovskej doloţky ako neprijateľnej podmienky a právne posúdenie odvolacieho súdu trpí základnými vadami nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti čím porušuje právo na súdnu ochranu
čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.
2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
f) O.s.p. dovolanie je prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom. Odňatím moţnosti konať pred súdom sa rozumie taký postup súdu, ktorým znemoţní účastníkovi konania realizáciu procesných práv priznaných mu Občianskym súdnym 8 3Cdo 415/2012 poriadkom za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Musí však ísť o znemoţnenie realizácie konkrétnych procesných práv, ktoré by inak účastník mohol pred súdom uplatniť a z ktorých v dôsledku nesprávneho postupu súdu bol vylúčený. V zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva rozhodnutie súdu nemusí byť totoţné s očakávaniami a predstavami účastníka konania, ale musí spĺňať limity zákonného rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O.s.p.) a účastníkovi musí dať odpoveď na podstatné otázky spochybňujúce závery ním namietaného rozhodnutia v závaţných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach (G. R. c/a Š. z 21. januára 1999, V. D. c/a H. z 19. apríla 1994). Rozsah povinností súdu uviesť v rozhodnutí presvedčivé a dostatočné dôvody sa mení
povahy rozhodnutia a posúdenia konkrétnej veci. Ak ide však o taký argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (H. c/a F. z
čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Vyjadruje to aj znenie § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),
ktorého v odôvodnení rozsudku uvedie súd podstatný obsah prednesov, stručne a jasne vyloţí, ktoré skutočnosti má preukázané a ktoré nie, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval, prečo nevykonal i ďalšie dôkazy, a posúdi zistený skutkový stav
príslušných ustanovení, ktoré pouţil. Takéto odôvodnenie musí obsahovať aj rozsudok opravného (odvolacieho) súdu (§ 211 OSP). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, ţe z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces. 9 3Cdo 415/2012 V danom prípade sa odvolací súd v napadnutom uznesení v zmysle citovaného ust. § 219 ods. 2 O.s.p. stotoţnil s uznesením exekučného súdu a uviedol, ţe v odvolaní oprávneného sa spomínajú skutočnosti, o ktorých sa súd vôbec nezmieňuje (neprípustnosť exekúcie, neprimeraná vzdialenosť rozhodcovského súdu pre spotrebiteľa) a ostatné skutočnosti sa netýkajú dôvodov, pre ktoré bola exekúcia zastavená. Ţiadne ďalšie skutočnosti na skonštatovanie správnosti dôvodov uznesenia súdu prvého stupňa a na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa neuviedol. Dovolací súd dospel k záveru, ţe takéto odôvodnenie súdneho rozhodnutie nemoţno povaţovať za odôvodnenie v súlade s ust. § 157 ods. 2 a § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. Odvolací súd sa ţiadnym spôsobom nevysporiadal ani s námietkami oprávneného uvedené v jeho odvolaní. Konštatovanie odvolacieho súdu, ţe v odvolaní oprávneného sa spomínajú skutočnosti, o ktorých sa súd vôbec nezmieňuje (neprípustnosť exekúcie, neprimeraná vzdialenosť rozhodcovského súdu pre spotrebiteľa) a ostatné skutočnosti sa netýkajú dôvodov, pre ktoré bola exekúcia zastavená, nie je správne. V danom prípade exekučný súd exekúciu v zmysle § 57 ods. 2 Exekučného poriadku a § 45 ods. 1 a 2 Zákona o rozhodcovskom konaní zastavil, z dôvodu, ţe exekučný titul – rozhodcovský rozsudok bol vydaný na základe rozhodcovskej doloţky, ktorú súd posúdil ako neprijateľnú podmienku. Rozhodcovský rozsudok vydaný na základe takejto neprijateľnej – neplatnej zmluvnej podmienky je materiálne nevykonateľný a zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je právom nedovolené a odporuje dobrým mravom. Oprávnený v odvolaní namietal, ţe súd prvého stupňa Zmluvu o úvere uzavretú medzi účastníkmi konania nesprávne posúdil ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere, ţe súd prvého stupňa nesprávne posúdil rozhodcovskú doloţku ako neprijateľnú podmienku a ţe súd prvého stupňa posudzoval vec, o ktorej uţ raz právoplatne rozhodol. Tieto dôvody oprávneného sa nepochybne týkajú dôvodov, pre ktoré bola exekúcia zastavená, preto mal odvolací súd na tieto dôvody oprávneného dať odpoveď v odôvodnení svojho rozhodnutia. Je potrebné uviesť, ţe ust. § 219 ods. 2 O.s.p. dáva odvolaciemu súdu moţnosť vypracovania tzv. skráteného rozhodnutia, ak je výrok vecne správny a odvolací súd sa stotoţní s odôvodnením rozhodnutia súdu prvého stupňa, môţe sa v odôvodnení svojho rozhodnutia obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť ďalšie dôvody na zdôraznenie správnosti. Odvolací súd však pri odôvodnení svojho rozhodnutia postupoval v rozpore s ust. § 219 ods. 2 O.s.p. keď neuviedol konkrétne 10 3Cdo 415/2012 dôvody správnosti napadnutého rozhodnutia a nevysporiadal sa s námietkami oprávneného uvedené v odvolaní. Dovolací súd má za to, ţe ak odvolací súd pri odôvodnení svojho rozhodnutia postupuje
2 O.s.p. musí aspoň v krátkosti uviesť ktoré dôvody preukazujú správnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa a musí sa vysporiadať s podstatnými argumentmi oprávneného uvedenými v odvolaní, aby bolo zachované právo účastníka na spravodlivý súdny proces v zmysle § čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Dovolací súd dospel k záveru, ţe v danom prípade postupom odvolacieho súdu bola ţalovanému odňatá moţnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.