Najvyšší súd Slovenskej republiky 4 Cdo 46/2012 U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu D. F., bývajúceho v B., zastúpeného Mgr. Z. K., PhD., advokátkou v B., proti ţalovanému P., a.s., so sídlom v B., o ochranu osobnosti, vedenej na Okresnom súde Bratislava IV pod sp. zn. 16 C 250/2009, o dovolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z
- novembra 2011 sp. zn. 9 Co 413/2010, takto r o z h o d o l : Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave z
- novembra 2011 sp. zn. 9 Co 413/2010 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie. O d ô v o d n e n i e Okresný súd Bratislava IV rozsudkom z
- júla 2010 č.k. 16C 250/2009-279 ţalobu, ktorou sa ţalobca domáhal 1/ určenia, ţe ţalovaný ako vydavateľ denníka H. uverejnením karikatúry v denníku H. z X, str. X, neoprávnene zasiahol do práva ţalobcu na ochranu jeho osobnosti, 2/ uloţenia povinnosti ţalovanému v najbliţšom čísle denníka H. pripravovanom po nadobudnutí právoplatnosti tohto rozhodnutia, uverejniť ţalobcovi ospravedlnenie, a to na strane venovanej n. („N.“), na rovnakom mieste, na akom bola uverejnená karikatúra v denníku H. z X, a rovnakým písmom, akým bol uverejnený text v karikatúre z X, 3/ uloţenia povinnosti ţalovanému uverejniť ospravedlnenie ţalobcovi s nadpisom a textom v znení : „O.“, 4/ uloţenia povinnosti ţalovanému zaplatiť ţalobcovi nemajetkovú ujmu v peniazoch vo výške 33.000 Eur a 5/ nahradiť mu trovy konania, zamietol a ţalobcovi uloţil povinnosť zaplatiť ţalovanému náhradu trov konania v sume 811,31 Eur k rukám advokáta do troch dní. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami § 11, § 12 ods. 3 a § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, vecne tým, ţe autor karikatúry vyjadril len svoj hodnotiaci úsudok 2 4 Cdo 46/2012 na konanie a vystupovanie ţalobcu ako p. v súvislosti s jeho aktuálnym zdravotným stavom a nie ako súkromnej osoby. Vyobrazenie ţalobcu bez k. vyjadrovalo len satirické, zosmiešňujúce zobrazenie čŕt ţalobcu ako politika, teda karikatúra sa týkala jeho verejného postavenia a nie zosmiešňovania jeho vtedajšieho zdravotného stavu, pričom spôsob vyjadrenia informácie o zdravotnom stave ţalobcu nevybočil z medzí prijateľnej kritiky a ani nevyvolal u priemerne uvaţujúceho čitateľa dojem, ţe ţalobca nemá k. a takouto formou sa nemohol dotknúť jeho osobnej integrity. Karikatúra sa netýkala ţalobcu ako súkromnej osoby, ale jeho verejného účinkovania ako politika, pričom bola situácii primeraná a taktieţ bola realizovaná spôsobom, ktorý neprekročil hranicu slušnosti a prípustnosti. Pre demokratický štát akým je Slovenská republika, je dôleţitá sloboda prejavu a šírenie informácií, či uţ pochvalných alebo kritických. Ţalobca ako verejne činná osoba, ktorá v čase tohto zásahu bola osobou známou všetkým občanom SR ako p. a p., je povinný znášať väčšiu mieru kritiky. Preto aj meradlo posúdenia skutkového tvrdenia ţalobcu ako vrcholného politika je v tomto prípade oveľa mäkšie v prospech novinára, resp. autora karikatúry. Na základe uvedených skutočností mal súd prvého stupňa za to, ţe uverejnením predmetnej karikatúry nedošlo zo strany ţalovaného k takému zásahu do ochrany osobnosti ţalobcu, ktorý by bol neoprávnený a zároveň spôsobilý privodiť mu ujmu a preto ţalobu ţalobcu na ochranu osobnosti a priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch ako nedôvodnú zamietol. Rozhodnutie o náhrade trov konania odôvodnil ustanovením § 142ods. 1 O.s.p., úspechom ţalovaného v konaní a vznikom mu trov na právnom zastúpení. Krajský súd v Bratislave na odvolanie ţalobcu rozsudkom z
- novembra 2011 sp. zn. 9 Co 413/2010 rozsudok súdu prvého stupňa s poukazom na ustanovenie § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil, keď sa v celom rozsahu stotoţnil s jeho odôvodnením, na ktoré v podrobnostiach poukázal. Uviedol, ţe súd prvého stupňa správne rozpoznal, ţe v danej veci ide o konflikt medzi slobodou prejavu chránenou čl. 26 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 10 Dohovoru na strane jednej a právom na ochranu osobnosti na strane druhej, ktorý je potrebné vyriešiť v súlade s princípom proporcionality, na základe čoho aj správne súd prvého stupňa aplikoval judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, v zmysle ktorej sa zdôrazňuje úloha slobody prejavu ako jedného zo základných pilierov demokratickej spoločnosti. Sloboda prejavu platí nielen pre „informácie“ alebo „myšlienky“, prijímané priaznivo alebo povaţované za neškodné, ale tieţ pre tie, ktoré sú nepríjemné, šokujúce alebo znepokojujúce. Štandard ochrany slobody prejavu a práva na informácie podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva na území Slovenskej republiky priamo aplikovateľný a má dokonca 3 4 Cdo 46/2012 prednosť pred zákonom, ak poskytuje väčší rozsah základných práv a slobôd ako zákon. Súd prvého stupňa preto postupoval správne, ak sa v danej veci opieral o judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá je v rámci inštitútu ochrany osobnosti pre oboch účastníkov konania notoricky známa, keďţe tak odvolanie, ako aj vyjadrenie k odvolaniu čerpá z jej podkladov. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal ţalobca dovolanie a ţiadal, aby dovolací súd oba rozsudky súdov niţších stupňov zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania vyvodzoval z ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p., dôvodnosť z ustanovení § 241 ods. 2 písm. a/, b/ a c/ O.s.p. V obsiahlom dovolaní zopakoval všetky dôvody uvádzané v odvolaní proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa s poukazom na skutočnosť, ţe odvolací súd vo svojom odôvodnení nezhrnul podstatu všetkých relevantných odvolacích námietok ţalobcu a na niektoré vôbec nereagoval, čím nerešpektoval poţiadavku na riadne odôvodnenie rozsudku v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p., čím ţalobcovi odňal moţnosť konať pred súdom, vrátane moţnosti náleţite skutkovo a právne argumentovať proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, čo malo za následok porušenie práva na spravodlivé súdne konanie zaručené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR a v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Za odňatie moţnosti konať pred súdom povaţoval aj skutočnosť, ţe odvolací súd na rozdiel od súdu prvého stupňa posúdil vec len podľa § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka a nie aj podľa § 12 ods. 3, ktorý bol pre vec rozhodujúci, t.j. nerozhodoval podľa relevantnej právnej normy, pričom tak postupoval bez vedomosti účastníka. Za odňatie moţnosti konať pred súdom ţalobca povaţuje tieţ skutočnosť, ţe mu nebolo doručené písomné vyjadrenie ţalovaného k odvolaniu. Nedoručením vyjadrenia odvolací súd porušil jeho právo na spravodlivý proces a vytvoril stav nerovnosti účastníkov v konaní. Za odňatie moţnosti konať pred súdom povaţuje tieţ postup odvolacieho súdu, ktorý rozhodol vec bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., pričom neuviedol, prečo pojednávanie neprichádzalo do úvahy. Za inú vadu konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) ţalobca povaţuje skutočnosť, ţe odvolací súd nevykonal nápravu vád konania súdu prvého stupňa. Za nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) je potom potrebné povaţovať to, ţe odvolací súd neaplikoval na prejednávaný prípad ustanovenie § 12 ods. 3 Občianskeho zákonníka, ktoré bolo pre vec rozhodujúce. 4 4 Cdo 46/2012 Ţalovaný v písomnom vyjadrení k dovolaniu navrhol dovolanie ţalobcu ako neprípustné odmietnuť. Uviedol, ţe ţalobcovi nebola odňatá moţnosť konať pred súdom, podmienky podľa § 237 písm. f/ O.s.p. neboli splnené a preto nie je zaloţená prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu a nie sú dané ani iné dovolacie dôvody. Uviedol, ţe rozhodnutie súdu je riadne odôvodnené, ak v dostatočnej miere uvádza dôvody, na ktorých súd zaloţil svoje rozhodnutie a ak sa odvolací súd stotoţňuje s odôvodnením prvostupňového rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť na skonštatovanie správnosti dôvodov prvostupňového rozsudku. Námietky ţalobcu týkajúce sa dovolacích dôvodov v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 písm. b/, c/ O.s.p. povaţoval vzhľadom na neprípustnosť dovolania, za bezpredmetné. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p), zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovení § 238 O.s.p. platí, ţe ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.) alebo rozsudok, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.), alebo rozsudok potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd v jeho výroku vyslovil, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu alebo ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 (§ 238 ods. 3 O.s.p.). Nakoľko v prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok, ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa (pričom v jeho výroku prípustnosť dovolania nevyslovil, ani nejde o potvrdzujúci rozsudok vo veci neplatnosti zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p.), je nepochybné, ţe prípustnosť dovolania ţalobcu z § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p. nemoţno vyvodiť. 5 4 Cdo 46/2012 Vzhľadom na zákonnú povinnosť skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. (§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.), neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale zaoberal sa i otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p. V zmysle § 237 O.s.p. S. dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Dovolateľ vady v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/, g/ O.s.p. nenamietal a ich existencia v dovolacom konaní nevyšla najavo. S prihliadnutím na obsah dovolania dovolací súd osobitne skúmal, či postupom súdov nedošlo k odňatiu moţnosti účastníka konania pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).Túto vadu dovolateľ videl v porušení jeho práva na spravodlivé súdne konanie (nedoručenie mu vyjadrenia druhého účastníka k jeho odvolaniu a nedostatočné odôvodnenie rozhodnutí súdov oboch stupňov, resp. ich nepreskúmateľnosť, prekvapivé rozhodnutie, či rozhodnutie odvolacím súdom bez nariadenia pojednávania). Dovolací súd vzhliadol ako dôvodnú dovolaciu námietku, ktorá sa týkala postupu odvolacieho súdu, ktorým malo podľa názoru dovolateľa prísť k odňatiu moţnosti konať pred súdom tým, ţe mu nedoručil vyjadrenie druhého účastníka k jeho odvolaniu. Postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odňala moţnosť konať pred súdom zakladá porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), porovnaj napr. sp. zn. III. ÚS 156/06, sp. zn. III. ÚS 331/04, sp.zn. II. ÚS 174/
- 6 4 Cdo 46/2012 Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), kaţdý sa môţe domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch. Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, ak súd koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46 ods.1 ústavy inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou zaručené právo na súdnu ochranu (I. ÚS 4/94). Obsah práva na súdnu ochranu v čl. 46 ods. 1 ústavy nespočíva len v tom, ţe osobám nemoţno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Kaţdé konanie súdu, ktoré je v rozpore so zákonom, je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu (I. ÚS 26/94). K odňatiu práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy, preto dochádza aj vtedy, ak sa niekto („kaţdý“) domáha svojho práv na súde, ale súdna ochrana tomuto právu nie je priznaná, alebo nemôţe byť priznaná v dôsledku konania súdu, ktoré je v rozpore so zákonom (porovnaj III. ÚS 7/08). Koncept spravodlivého súdneho konania vnímaný v rozhodovacej činnosti Európskeho súdu pre ľudské práva ako aj v judikatúre Ústavného súdu Slovenskej republiky (viď sp. zn. II. ÚS 116/09, sp. zn. III. ÚS 199/08, sp. zn. IV. ÚS 186/09) vyţaduje, aby kaţdej procesnej strane bola daná primeraná moţnosť predniesť svoju záleţitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej pozície – proti jej protistrane (pozri napr. Nideröst- Huber proti Švajčiarsku,
- februára 1997, ods. 23, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-I). Okrem tejto poţiadavky koncept spravodlivého súdneho konania v sebe implikuje právo na kontradiktórne konanie, podľa ktorého procesné strany musia dostať príleţitosť, nielen predloţiť všetky dôkazy potrebné na to, aby ich návrh uspel, ale aj zoznámiť sa so všetkými dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli predloţené (účastníkmi), alebo zabezpečené (súdom) s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu a vyjadriť sa k nim (pozri Nideröst-Huber, citované vyššie, Milatová a ďalší proti Českej republike, č. 61811/00, ECHR 2005-V, Mareš proti Českej republike, č. 1414/03,
- október 2006, Krčmář a ďalší proti 7 4 Cdo 46/2012 Českej republike, č. 35376/97,
- marec 2000, Vokoun proti Českej republike, rozsudok z
- júla 2008). Za súčasť práva na spravodlivý proces je treba preto povaţovať právo účastníkov konania na doručenie procesných vyjadrení ostatných účastníkov. Európsky súd pre ľudské práva v rozsudku z
- apríla 2010 vo veci Hudáková a ďalší proti Slovenskej republike uviedol, ţe „...význam poţiadavky, aby bolo vyjadrenie zaslané všetkým účastníkom konania spočíva v potrebe zabezpečenia, aby procesné strany mali vieru vo výkon spravodlivosti a aby im nebola odopretá moţnosť vyjadriť sa ku skutočnostiam, ktoré by mohli ovplyvniť rozsudok súdu.“. Nedoručenie vyjadrenia účastníka konania druhému účastníkovi konania vytvára stav nerovnosti účastníkov v konaní pred súdom, čo je v rozpore s princípom kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní ako súčasti práva na spravodlivý proces. Zásada kontradiktórnosti konania, ktorá síce v našom právnom poriadku výslovne upravená nie je, no patrí medzi všeobecné zásady občianskeho súdneho konania a je jedným z prvkov spravodlivého súdneho procesu, spočíva v existencii procesnej rovnosti účastníkov konania, v tzv. rovnosti zbraní účastníkov, v rámci ktorej „kaţdá strana musí mať zásadne moţnosť nielen predloţiť dôkazy a argumenty, ktoré povaţuje za nutné pre úspech jej poţiadaviek, ale musí mať i moţnosť zoznámiť sa s kaţdým dokladom a pripomienkou predloţenou súdu za účelom ovplyvniť jeho rozhodnutie, a vyjadriť sa k nim“ (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Mantovanelli proti Francúzsku z
- marca 1997). Porušenie povinnosti doručiť odvolanie vrátane vyjadrenia k odvolaniu účastníkom konania má za následok vadu konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., pretoţe sa účastníkovi konania odníma moţnosť uplatnenia procesného práva vyjadriť sa k úkonu druhého účastníka konania. Dovolací súd zo súdneho spisu zistil, ţe ţalobca napadol rozsudok okresného súdu odvolaním (č.l. 293 aţ 305, doplnené č.l. 306 aţ 308). Toto odvolanie spolu s jeho doplnením bolo zaslané na vyjadrenie ţalovanému (č.l. 309), ktorý sa následne podaním z
- októbra 2010 k odvolaniu ţalobcu vyjadril, pričom vyjadrenie bolo súdu zaslané v dvoch exemplároch (č.l. 235 a nasl.). Ako vyplýva zo spisu, toto vyjadrenie ţalobcovi doručené nebolo, pretoţe súd prvého stupňa v rámci prípravy predloţenia spisu odvolaciemu súdu nedal pokyn na jeho doručenie a obidva exempláre sa nachádzajú v súdnom spise doteraz. Tento nedostatok neodstránil ani odvolací súd, napriek tomu dňa
- novembra 2011 vyhlásil rozsudok. Treba 8 4 Cdo 46/2012 uviesť, ţe odvolací súd sa vyjadrením ţalovaného k odvolaniu ţalobcu vo svojom rozhodnutí zaoberal a toto i uviedol do obsahu odôvodnenia svojho rozhodnutia. Keďţe však v danej veci vyjadrenie ţalovaného k odvolaniu nebolo doručené ţalobcovi, treba konštatovať, ţe v tejto súvislosti nie je moţné odvolacie konanie povaţovať za spravodlivé. Právo účastníkov konania na doručenie procesných vyjadrení ostatných účastníkov treba povaţovať za súčasť práva na spravodlivý proces. Nedoručenie vyjadrenia účastníka konania druhému účastníkovi konania vytvára stav nerovnosti účastníkov v konaní pred súdom, čo je v rozpore s princípom kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní, ako súčastí práva na spravodlivý proces (mutatis mutandis I.ÚS 2/05, I.ÚS 100/04, I.ÚS 335/06). Preto dovolací súd dospel k záveru, ţe došlo k porušeniu základného práva dovolateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (viď nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 335/06), v dôsledku čoho bola dovolateľovi odňatá moţnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Procesná vada podľa ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. zakladá prípustnosť dovolania a je zároveň tieţ dôvodom, pre ktorý musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie zrušiť, pretoţe rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závaţnou procesnou vadou nemôţe byť povaţované za správne. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1 O.s.p.). Vzhľadom na dôvod zrušenia sa nezaoberal ďalšími námietkami uvedenými v dovolaní. V novom rozhodnutí rozhodne súd znovu o trovách pôvodného ako aj dovolacieho konania (§ 243 ods. 1 O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
- P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
- februára 2013 JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r. predsedníčka senátu 9 4 Cdo 46/2012 Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková