Najvyšší súd 7 Cdo 107/2012 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky Lawyer Partners, a. s., so sídlom v Bratislave, Prievozská 37, zastúpe

§ 141a“).

K dôvodu prípustnosti dovolania podľa ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p. uviedla, že uznesenie krajského súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení otázky prípustnosti odvolania a teda zároveň jeho právomoci rozhodovať o predmetnom odvolaní. Teda krajský súd svojím postupom, t. j. nezákonným rozhodovaním mimo rámec zverenej právomoci porušil jej právo 1/ na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), 2/ na spravodlivý súdny proces (čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ďalej len „dohovor“), 3/ vlastniť majetok (čl. 20 ods. 1 ústavy), 4/ na pokojné užívanie majetku (čl. 1 protokolu č. 1 dohovoru). Na záver opakovane vyslovila dôrazný nesúhlas so spôsobom založenia právomoci krajského súdu podľa § 202 ods. 3 písm. q/ O. s. p. a contrario. Odporkyňa navrhla dovolanie navrhovateľky odmietnuť. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení, že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.), zastúpená advokátom (§ 241 ods. 1 O. s. p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno týmto opravným prostriedkom napadnúť (§ 236 a nasl. O. s. p.). 4 7 Cdo 107/2012 Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.). V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol uznesením. V zmysle § 239 O. s. p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnuté zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu (§ 239 ods. 1 písm. a/ O. s. p.) alebo, ak odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b/ O. s. p.). Podľa § 239 ods. 2 O. s. p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky. Keďže rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré je napadnuté dovolaním, nevykazuje znaky niektorého z týchto uznesení, nemožno prípustnosť dovolania navrhovateľky z ustanovenia § 239 O. s. p. vyvodiť. S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O. s. p., ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O. s. p. (či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 239 O. s. p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O. s. p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku či uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdov, spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka konať pred súdom a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Vady konania podľa § 237 písm. b/, c/, e/ a g/ O. s. p. v dovolaní navrhovateľkou namietané neboli a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. Preto prípustnosť dovolania z týchto ustanovení vyvodiť nemožno. 5 7 Cdo 107/2012 S prihliadnutím na obsah dovolania sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či v konaní odvolacieho súdu nedošlo k procesným vadám uvedeným v § 237 písm. a/, d/ a f/ O. s. p. (t. j., že sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie a že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom). Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu (§ 237 písm. a/ O. s. p.) je daná, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal inak rozhodnúť iný orgán. V občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány (§ 7 ods. 1 O. s. p.). V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy (pozri bližšie ustanovenie § 7 ods. 2 O. s. p.). Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy v občianskom súdnom konaní len, ak to ustanovuje zákon (§ 7 ods. 3 O. s. p.). Nedostatok právomoci súdu sa považuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá má za následok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť a vec postúpiť inému orgánu. V danej veci navrhovateľka procesnú vadu konania uvedenú v § 237 písm. a/ O. s. p. nevyvodzuje z toho, že súdy nemajú právomoc rozhodovať o povinnosti zložiť

ustanovenia § 141a ods. 1 O. s. p., ale namieta, že proti uzneseniu, ktorým sa rozhodlo o povinnosti zložiť preddavok na trovy konania, bez ohľadu na to, či sa takáto povinnosť uložila alebo nie (návrh odporkyne na zloženie preddavku bol zamietnutý), nie je v súlade s ustanovením § 202 ods. 3 písm. q/ O. s. p. odvolanie prípustné. Preto podľa jej názoru mal odvolací súd odvolanie odporkyne ako neprípustné (§ 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p.) odmietnuť. Je preto nepochybné (a nepopiera to ani sama navrhovateľka), že bola daná právomoc odvolacieho súdu rozhodnúť o podanom odvolaní. 6 7 Cdo 107/2012 Vzhľadom na to nie je opodstatnená námietka navrhovateľky o existencii vady konania v zmysle § 237 písm. a/ O. s. p., lebo súdy (vrátane odvolacieho) rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich právomoci. Pokiaľ ide o samotné odvolanie (z hľadiska jeho prípustnosti) Najvyšší súd Slovenskej republiky sa stotožňuje so záverom odvolacieho súdu, podľa ktorého proti uzneseniu súdu prvého stupňa, ktorým neuložil povinnosť zložiť preddavok na trovy konania (takýto návrh zamietol), treba prípustnosť odvolania vyvodiť z ustanovenia § 202 ods. 3 písm. q/ O. s. p. výkladom a contrario. Podľa § 202 ods. 3 písm. q/ O. s. p. odvolanie nie je prípustné proti uzneseniu, ktorým sa rozhodlo o povinnosti zložiť

§ 141a

. Logickým a gramatickým výkladom znenia citovaného ustanovenia (...„ktorým sa rozhodlo o povinnosti zložiť

§ 141a

“) možno podľa názoru dovolacieho súdu dospieť k jedinému záveru, že odvolanie nie je prípustné len proti takému uzneseniu súdu prvého stupňa, ktorým „uložil“ povinnosť zložiť preddavok (podľa § 141a O. s. p.). Preto proti uzneseniu s opačným záverom t. j. neuložení takejto povinnosti nie je odvolanie vylúčené a možno ho teda podrobiť prieskumu v odvolacom konaní. V danej veci uznesením prvostupňového súdu povinnosť zložiť preddavok uložená nebola, ale návrh (na uloženie takejto povinnosti) bol naopak zamietnutý, preto správne odvolací súd výkladom a contrario vychádzal z prípustnosti odvolania (konštatoval ju správne aj súd prvého stupňa v poučení svojho uznesenia) a rozhodnutie súdu prvého stupňa preskúmal aj z hľadiska jeho vecnej správnosti. Vychádzajúc z uvedeného nemožno považovať za opodstatnenú ani námietku o existencii vady konania právoplatne rozhodnutej veci (§ 237 písm. d/ O. s. p.). Predpokladom právoplatnosti rozhodnutia (samozrejme okrem jeho doručenia) je nemožnosť podať proti nemu odvolanie, čo nie je daný prípad. Najvyšší súd Slovenskej republiky sa stotožňuje aj s výkladom samotného ustanovenia § 141a ods. 1 O. s. p. (prijatého zákonom č. 388/2011 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Občiansky súdny poriadok a účinného od

1. januára 2012) odvolacím súdom vychádzajúcim 7 7 Cdo 107/2012 jednak z dôvodu jeho prijatia konštatovaného v dôvodovej správe (že v sporoch, v ktorých je uplatňovaná vyššia peňažná suma, je strana vystupujúca ako odporca často v situácii, že je voči nej uplatňovaný návrh, ktorý sa javí ako šikanózny, odporca platí trovy konania – napr. odmenu advokáta zo sumy, ktorá je voči nemu uplatňovaná s rizikom, že ak bude v bránení práva úspešný, navrhovateľ mu trovy neuhradí, keď napr. ešte počas konania podľa jeho vývoja postúpi pohľadávku na inú osobu, u ktorej nie je zabezpečená vymožiteľnosť pohľadávky) a tým aj z jeho účelu a zmyslu, ktorým je eliminácia šikanóznych návrhov v čo najväčšej miere (ako konštatoval aj odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia). Podľa § 141a ods. 1 O. s. p. navrhovateľovi, u ktorého nie sú splnené predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov podľa § 138 v celom rozsahu a ktorý uplatňuje právo na zaplatenie peňažnej sumy prevyšujúcej 400-násobok životného minima pre jednu plnoletú fyzickú osobu, súd na návrh odporcu uloží, aby v lehote nie dlhšej ako 60 dní zložil preddavok na trovy konania. Na zloženie preddavku podľa prvej vety vyzve súd súčasne s uložením povinnosti navrhovateľovi v rovnakej lehote aj odporcu. Povinnosť zložiť preddavok na trovy konania nemá účastník, ktorého majetkové pomery ako dlžníka nemožno usporiadať podľa osobitného predpisu o konkurznom konaní. Ak navrhovateľ preddavok na trovy konania v určenej lehote nezloží a odporca, ktorý má povinnosť zložiť preddavok, ho zložil, súd konanie v lehote 15 dní od uplynutia lehoty na zloženie preddavku na trovy konania zastaví. Zo znenia citovaného ustanovenia teda vyplýva, že ak podá odporca (voči ktorému navrhovateľ uplatňuje zaplatenie sumy v uvedenej výške) návrh na zloženie preddavku na trovy konania, je súd v prvom rade povinný skúmať splnenie predpokladov navrhovateľa na oslobodenie od súdnych poplatkov (§ 138 O. s. p.). Ak dospeje k záveru, že nie sú splnené, uloží navrhovateľovi povinnosť zložiť preddavok na trovy konania (v zákonom ustanovenej výške) za súčasného vyzvania na jeho zloženie aj odporcu (majúceho povinnosť ho zložiť). V prípade, ak navrhovateľ (nespĺňajúci predpoklady pre oslobodenie od súdnych poplatkov) preddavok (v určenej lehote a výške) nezloží a odporca (iba taký, ktorý má povinnosť zložiť preddavok), ho zloží, súd konanie zastaví. Z uvedeného možno vyvodiť záver (totožný so záverom odvolacieho súdu), že ak navrhovateľ preddavok na trovy konania nezloží, súd konanie zastaví nielen vtedy, ak 8 7 Cdo 107/2012 preddavok odporca (súčasne vyzvaný na jeho zloženie) zloží, ale aj vtedy, ak ho nezloží, pretože ho na splnenie tejto povinnosti nemožno vyzvať. Preto interpretáciu § 141a ods. 1 O. s. p. súdom prvého stupňa, že v prípade, ak odporcovi nemožno uložiť povinnosť zložiť preddavok na trovy konania, nemôže dôjsť k naplneniu podmienky pre zastavenie konania, spočívajúcej v zložení preddavku odporcom, nemožno považovať za správnu, čo napokon konštatoval aj odvolací súd. Táto totiž nezohľadňuje časť formulácie poslednej vety § 141a ods. 1 O. s. p. ..., „ ktorý má povinnosť zložiť preddavok“, ... (výklad prvostupňového súdu by zodpovedal právnej vete v znení – „Ak navrhovateľ preddavok na trovy konania v určenej lehote nezloží a odporca ho zložil, súd konanie v lehote 15 dní od uplynutia lehoty na zloženie preddavku na trovy konania zastaví“). Preto (tak ako správnym posúdením prípustnosti odvolania) ani správnou interpretáciou ustanovenia § 141a ods. 1 O. s. p. odvolacím súdom, ktorou je súd prvého stupňa viazaný, nebola odňatá navrhovateľke možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.). V súvislosti s námietkou navrhovateľky o porušení jej práv treba uviesť, že do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí právo účastníka, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnym názorom a návrhmi vo veci. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totiž totožné s očakávaniami a predstavami účastníka konania, navyše keď spĺňa aj parametre zákonného rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O. s. p. v spojení s § 167 ods. 2 O. s. p.). Vzhľadom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že v danom prípade prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239 O. s. p., ani z ustanovenia § 237 O. s. p. Preto dovolanie navrhovateľky podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako dovolanie, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné, odmietol. O trovách dovolacieho konania Najvyšší súd Slovenskej republiky nerozhodoval, pretože nejde o konečné rozhodnutie a súd prvého stupňa rozhodne o nich až v konečnom rozhodnutí vo veci. 9 7 Cdo 107/2012 Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
2. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
3. februára 2013 JUDr. Daniela Švecová, v. r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Viera Čulenová