Najvyšší súd Slovenskej republiky 6 Cdo 82/2012 U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu D. Š., bývajúceho v H., proti ţalovaným 1/ INVESTMENT PREMIER SLOVAKIA, spol. s. r.o., so sídlom v Bratislave, Zámocká 6619/3, IČO: 35 783656 a 2/ NATURE CAPITAL, a.s., so sídlom v Brne, Kolište 13, č. popisné 1912, Česká republika IČO: 26279924, o určenie neplatnosti zmluvy a o určenie, že nehnuteľnosti patria dedičstva po poručiteľke L. Š., vedenej na Okresnom súde Ţiar nad Hronom pod sp.zn. 7 C 177/2006, o dovolaní ţalovaných proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 26.októbra 2011 sp.zn. 17 Co 38/2011, takto r o z h o d o l : Dovolanie ţalovaného 1/ a ţalovaného 2/ o d m i e t a. Ţalobcovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva. O d ô v o d n e n i e Okresný súd Ţiar nad Hronom rozsudkom z
- septembra 2010 č.k. 7 C 177/2006- 311 vyhovel ţalobe právnej predchodkyne ţalobcu L. Š. a určil neplatnosť zmluvy o zabezpečovacom prevode práva k nehnuteľnej veci uzatvorenej dňa
- mája 2004 medzi ţalovaným 1/ ako veriteľom a ţalobkyňou ako dlţníkom, určil ţe ţalobkyňa je výlučnou vlastníčkou nehnuteľností vedených Katastrálnym úradom Banská Bystrica, Správa katastra Ţarnovica, pre okres Ţarnovica, Obec Ţarnovica, na LV č. X. a to CKN parcely č. X. o výmere X. m2, v kultúre zastavaná plocha a nádvorie domu číslo súpisné X. vrátane domovej nehnuteľnosti a CKN parcely č. X. o výmere X. m2 v kultúre záhrada v celosti a rozhodol o náhrade trov konania. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, ţe právny úkon povaţoval za neplatný pre jeho rozpor s dobrými mravmi. V dôsledku neplatnosti zmluvy o zabezpečovacom prevode nehnuteľnosti sa ţalovaný 1/ nemohol stať vlastníkom 2 6 Cdo 82/2012 nehnuteľností. Dospel preto k záveru, ţe vlastníčkou sporných nehnuteľností je naďalej pôvodná ţalobkyňa L. Š. Rozhodnutie o náhrade trov konania odôvodnila poukazom na ustanovenie § 142 ods. 1 O.s.p. Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom z
- októbra 2011 sp.zn. 17 Co 38/2011 na odvolanie ţalovaných 1/ a 2/, konajúc s právnym nástupcom pôvodnej ţalobkyne L. Š., ktorá zomrela X., o neplatnosti zmluvy a o určení, ţe nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom sporu, patria do dedičstva po poručiteľke L. Š., zmenil rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým určil, ţe zmluva o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva uzavretá dňa
- mája 2004 medzi ţalovaným 1/ ako veriteľom a L. Š. ako dlţníčkou je neplatná tak, ţe ţalobu v tejto časti zamietol. Určil, ţe sporné nehnuteľnosti patria do dedičstva po nebohej L. Š., rodenej C., ktorá zomrela X. a ţalobu proti ţalovanému 2/ v celom rozsahu zamietol. Ţalobcovi uloţil povinnosť zaplatiť ţalovanému 2/ náhradu trov konania v sume 523,87 eur a rozhodol o náhrade trov vo vzťahu ţalobcu a ţalovaného 1/ tak, ţe títo účastníci nemajú právo na náhradu trov konania. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, ţe ţalobca na ţalobe o určenie neplatnosti právneho úkonu nemá naliehavý právny záujem v zmysle § 80 písm. c/ O.s.p., keďţe túto otázku moţno ako prejudiciálnu vyriešiť v spore o určenie vlastníckeho práva k dotknutým nehnuteľnostiam. V tejto časti preto rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 220 O.s.p. zmenil a ţalobu zamietol. Otázku platnosti zmluvy posúdil ako otázku predbeţnú vo vzťahu k ţalobe o určenie, kto je vlastníkom nehnuteľností. Dospel zhodne s názorom súdu prvého stupňa k záveru, ţe zmluva o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva z
- mája 2004 sa prieči dobrým mravom, a preto je podľa § 39 OZ neplatná. Ţalovaný 1/ nemohol preto nadobudnúť vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam pôvodne patriacim nebohej L. Š.. Okresný súd preto správne rozhodol, ţe ich vlastníčkou je pôvodná ţalobkyňa, ktorá bola ich vlastníčkou aj ku dňu jej smrti. V dôsledku tejto skutočnosti v súlade so zmenou ţalobného návrhu ţalobe preto vyhovel a určil, ţe dotknuté nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľke L. Š.. Za dôvodnú povaţoval námietku ţalovaného 2/, ţe v spore o určenie neplatnosti právneho úkonu a ani v spore o určenie, kto je vlastníkom nehnuteľností, nie je vecne pasívne legitimovaný. Vo vzťahu k ţalovanému 2/ rozsudok okresného súdu preto podľa § 220 O.s.p. zmenil a ţalobu voči ţalovanému 2/ v celom rozsahu zamietol. O trovách konania vo vzťahu ţalobcu a ţalovaného 2/ rozhodol v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 3 O.s.p. a ţalovanému 2/ priznal náhradu trov konania. Vo vzťahu ţalobca a ţalovaný 1/ rozhodol o trovách konania s poukazom na ustanovenie § 142 ods. 2 O.s.p. 3 6 Cdo 82/2012 Proti tomuto rozsudku krajského súdu podali včas dovolanie ţalovaný 1/ v rozsahu výrokov, ktorým krajský súd určil, ţe dotknuté nehnuteľnosti patria do dedičstva po nebohej L. Š. a ktorým rozhodol o trovách konania a ţalovaný 2/ do výroku o trovách konania. Ţalovaný 1/ v dovolaní uviedol, ţe dovolanie podáva z dôvodu podľa § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. a ţe prípustnosť dovolania vyplýva z ustanovenia § 238 ods. 1 O.s.p., keďţe ide o zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu. Namietal, ţe nesúhlasí s argumentáciou odvolacieho súdu (rovnako tieţ súdu prvého stupňa), ktorou odôvodňoval rozpor zabezpečovacej zmluvy s dobrými mravmi. Základným a jediným účelom zmluvy o zabezpečovacom práve bola istota veriteľa, ţe dôjde k splneniu záväzku dlţníka. Nemoţno preto súhlasiť s názorom odvolacieho súdu, ţe účelom tejto zmluvy bolo získanie predmetných nehnuteľností. Nemoţno súhlasiť ani so súdom ustálenou „premyslenosťou“ konania ţalovaného 1/, keď postúpil pohľadávku z úveru voči ţalobcovi na J. M.. Odvolaciemu súd ďalej vytýkal, ţe platnosť zabezpečovacej zmluvy posúdil len s prihliadnutím na okolnosti na strane ţalobcu. Vôbec sa nezaoberal skutočnosťou, ţe ţalovaní poskytli ţalobcovi úver a ţe to bol práve ţalobca, ktorý si svoj záväzok voči ţalovaným nesplnil. Namietal tieţ, ţe odvolací súd na vec nesprávne aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka, hoci v danom prípade išlo o obchodnoprávny záväzkový vzťah. Ţalovaný 2/ uviedol, ţe odvolací súd vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia náhrady trov konania, pretoţe mu priznal náhradu trov právneho zastupovania len vo výške zníţenej tarifnej odmeny, čím nezohľadnil, ţe išlo o spoločné zastupovanie viacerých osôb. Ţalobca svoje právo vyjadriť sa k podaným dovolaniam ţalovaných nevyuţil. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení, ţe dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti takému rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 236 a nasl. O.s.p.). Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Keďţe v prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, podmienky prípustnosti tohto mimoriadneho opravného prostriedku upravujú ustanovenia § 238 O.s.p. Dovolanie je zásadne prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.), alebo proti rozsudku, 4 6 Cdo 82/2012 v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Dovolanie je prípustné tieţ proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 (§ 238 ods. 3 O.s.p.). Ţalovaný 1/ prípustnosť dovolania vyvodzoval z ustanovenia § 238 ods. 1 O.s.p., keďţe bol toho názoru, ţe odvolacím súdom bol rozsudok súdu prvého stupňa v dovolaním napadnutej časti vo veci samej zmenený. Súdna prax uţ opakovane konštatovala, ţe prípustnosť dovolania proti zmeňujúcemu rozsudku odvolacieho súdu je zaloţená na zásade diformity (rozdielnosti). O rozdielnosť rozhodnutí ide vtedy, keď súdy posúdili okolnosti významné pre meritórne rozhodnutie veci odlišne. To znamená, ţe ide o rozdielne konštituovanie alebo deklarovanie práv a povinností v právnych vzťahoch účastníkov. Pre posúdenie, či ide o zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu nie je preto rozhodujúce to, ako odvolací súd sformuloval výrok svojho rozsudku, (či ho formálne označil ako zmeňujúci, hoci v skutočnosti ide o potvrdzujúci rozsudok), prípadne ako v dôvodoch označil ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorých pri rozhodnutí postupoval (či rozhodol podľa § 219 O.s.p. alebo § 220 O.s.p.). Podľa názoru dovolacieho súdu v danom prípade nejde o rozsudok, ktorým by odvolací súd v dovolaním napadnutom výroku zmenil rozsudok súdu prvého stupňa. Z porovnania rozsudkov okresného a krajského súdu totiţ nevyplývajú ţiadne obsahové odlišnosti z hľadiska deklarovania práv a povinností účastníkov právneho vzťahu. Zmena výroku rozsudku odvolacieho súdu v časti týkajúcej sa pôvodnej ţalobkyne bola vyvolaná len tým, ţe ţalobkyňa v priebehu odvolacieho konania zomrela. Vo vzťahu k nej nebolo preto moţné určiť, ţe je výlučnou vlastníčkou predmetných nehnuteľností, ale ţe tieto nehnuteľnosti v celosti patria do dedičstva po nej. Týmto výrokom, oproti výroku rozsudku okresného súdu, sa však v deklarovaní práv a povinností účastníkov právneho vzťahu nič nezmenilo. Podstatou tohto určenia bolo totiţ rovnako zistenie vlastníctva pôvodnej ţalobkyne k predmetu sporu ku dňu jej smrti. Výrok odvolacieho súdu, ktorým rozhodoval o vlastníctve k predmetu sporu vo vzťahu k nebohej L. Š. zostal v porovnaní s rozsudkom 5 6 Cdo 82/2012 okresného súdu úplne rovnaký. Vecná zhoda oboch rozsudkov v tejto časti napokon vyplýva aj z ich odôvodnenia. So zreteľom na uvedené dovolací súd nepovaţoval ţalovaným 1/ napadnutý výrok rozsudku krajského súdu vo veci samej z hľadiska ustanovenia § 238 ods. 1 O.s.p. za zmeňujúci (proti ktorému by bolo dovolanie bez ďalšieho prípustné), ale za rozsudok, ktorým bolo rozhodnutie súdu prvého stupňa v tejto časti potvrdené. Podmienky prípustnosti tohto mimoriadneho opravného prostriedku preto skúmal v zmysle § 238 ods. 2 a 3 O.s.p. Rozhodnutiu odvolacieho súdu nepredchádzalo iné rozhodnutie dovolacieho súdu obsahujúce právny názor v tejto veci. Prípustnosť dovolania podľa § 238 ods. 2 O.s.p. preto neprichádza do úvahy. V dovolaním napadnutej časti nejde o potvrdzujúci rozsudok, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe je dovolanie proti nemu prípustné a nejedná sa ani o rozsudok, ktorým by bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým by súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. Dovolanie podľa § 238 ods. 3 O.s.p. nie je preto prípustné. Pokiaľ dovolanie ţalovaného 1/ smeruje aj proti výroku o trovách konania a ţalovaný 2/ napáda dovolaním výlučne výrok odvolacieho súdu o trovách konania, treba uviesť, ţe v zmysle ustanovenia § 167 ods. 1 O.s.p. sa o náhrade trov konania rozhoduje uznesením. O tejto povinnosti súd rozhoduje na návrh a spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie na ňom končí (§ 151 ods. 1 veta prvá O.s.p.). Z uvedeného vyplýva, ţe spravidla súd pojme rozhodnutie o trovách konania do rozsudku, ktorým rozhoduje o veci samej (§ 155 ods. 1 O.s.p.). Výrok o náhrade trov konania sa tak stáva súčasťou výroku rozsudku. To ale neznamená, ţe táto časť výroku zároveň stráca povahu rozhodnutia vydaného vo forme uznesenia. Práve naopak, túto povahu rozhodnutia si aj naďalej zachováva, pretoţe výrok o náhrade trov konania je obsiahnutý vo výroku rozsudku len z dôvodov procesnej hospodárnosti. Podmienky prípustnosti dovolania, smerujúceho proti uzneseniu odvolacieho súdu (ako tomu je v prejednávanej veci), sú upravené v ustanovení § 239 O.s.p. V treťom odseku tohto zákonného ustanovenia sú vymenované prípady, ktoré vylučujú prípustnosť dovolania. Jedným z nich je aj uznesenie o trovách konania, pričom nie je významný spôsob rozhodnutia odvolacieho súdu v porovnaní s rozhodnutím súdu prvého stupňa. Dovolanie proti takémuto rozhodnutiu preto nie je prípustné ani v prípade, ţe odvolací súd v tejto časti rozhodnutie súdu prvého stupňa zmenil. 6 6 Cdo 82/2012 Moţno teda uzavrieť, ţe dovolanie ţalovaného 1/ a ţalovaného 2/, ktoré smeruje proti výroku odvolacieho súdu o trovách konania, podľa § 239 ods. 3 O.s.p. prípustné nie je. Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní, postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v ustanovení § 237 O.s.p., neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238, resp. § 239 O.s.p., ale sa komplexne zaoberal otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p. (t.j. či v prejednávanej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, nepodania návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať a rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania nesprávne obsadeným súdom). Nezistil existenciu ţiadneho dôvodu obsiahnutého v jeho taxatívnom výpočte uvedenom pod písmenami a/ aţ g/. Dovolanie v tejto veci preto ani podľa § 237 O.s.p. prípustné nie je. Napokon dovolatelia vady uvedené v tomto zákonnom ustanovení ani nenamietali. Pokiaľ dovolatelia namietali, ţe odvolací súd nesprávne právne vec posúdil, treba uviesť, ţe uvedená námietka nespôsobuje existenciu vady v zmysle § 237 O.s.p. Námietka účastníka konania, ktorou vytýka súdu existenciu omylu pri aplikácii práva, treba povaţovať za dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. c) O.s.p., ktorý však sám o sebe prípustnosť dovolania nezakladá. Skutočnosť, ţe by rozhodnutie prípadne aj spočívalo na nesprávnom právnom posúdení veci, môţe byť len odôvodnením dovolania za predpokladu, ak je toto prípustné, nie však dôvodom jeho prípustnosti podľa § 236 a nasl. O.s.p. So zreteľom na vyššie uvedené moţno uzavrieť, ţe dovolanie ţalovaného 1/ a ţalovaného 2/ smerovalo proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, proti ktorému podľa § 238 a § 239 ods. 3 O.s.p. prípustné nie je; keďţe neboli zistené ani dôvody prípustnosti uvedené v § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky ich dovolania ako neprípustné odmietol (§ 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 veta prvá O.s.p.) bez toho, aby mohla byť preskúmaná vecná správnosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu. Ţalobca mal v dovolacom konaní úspech, preto mu patrí právo na náhradu trov konania proti ţalovaným, ktorí úspech nemali (§ 243b ods. 4 veta prvá O.s.p. v spojení 7 6 Cdo 82/2012 s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Ţalobcovi v dovolacom konaní ţiadne trovy nevznikli, preto mu neboli priznané. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
- apríla 2013 JUDr. Ladislav Górász, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová