Najvyšší súd Slovenskej republiky 6 Cdo 47/2012 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedu senátu JUDr. Rudolfa Čirča a sudcov JUDr. Ladislava

zák. č. 293/1992 Zb. o úprave niektorých vlastníckych vzťahov k nehnuteľnostiam (ďalej len „zák.č. 293/1992 Zb.“), boli dňa 14. apríla 1994 zapísaní v katastri nehnuteľností za vlastníkov týchto pozemkov ţalovaná 1/ a jej manţel E. K. (ktorý zomrel v roku 2000). Ţalovaná 1/ však nemohla nadobudnúť vlastnícke právo k označeným pozemkom

§ 2ods.

2 uvedeného zákona, pretoţe s účinnosťou od 1. decembra 2000 bolo toto ustanovenie zrušené. Vlastnícke právo nemohla nadobudnúť ani vydrţaním

§ 134

Občianskeho zákonníka, a to pre nesplnenie podmienky oprávnenej drţby v zmysle tohto ustanovenia. Poručiteľ bol preto v čase svojej smrti spoluvlastníkom týchto pozemkov. Okresný súd Ruţomberok (ďalej len „súd prvého stupňa“ alebo „prvostupňový súd“) rozsudkom z

1. apríla 2011 č.k. 9 C 58/2010-183 určil, ţe do dedičstva po Š. C., zomr.
2. marca 1997, patria v spoluvlastníckom podiele 2/6-ín nehnuteľnosti zapísané v katastri nehnuteľností pre kat. úz. H. na liste vlastníctva č. X. ako pozemky parcely reg. C č. 884/3 – záhrada o výmere 367 m2, č. 884/4 – trvalé trávne porasty o výmere 2 757 m2 a č. 885/4 – orná pôda o výmere 1 188 m2 (ďalej len „pozemky“ alebo „sporné pozemky“). Vo zvyšku, t.j. v časti týkajúcej sa pozemku parcela č. 884/2, ţalobu zamietol. Vyhovujúci výrok vo veci samej odôvodnil výsledkami vykonaného dokazovania, z ktorého vyvodil záver, ţe aj keď ţalovaná 1/ (a pôvodne i jej manţel) bola dňa
3. apríla 1994 zapísaná v katastri nehnuteľností za vlastníčku pozemkov na základe notárskeho osvedčenia o ich drţbe, a ţalobca do desiatich rokov, t. j. do
4. apríla 2004, neuplatnil svoje vlastnícke (spoluvlastnícke) právo k pozemkom na súde, nemohla nadobudnúť vlastnícke právo

§ 2ods.

2 zák.č. 293/1992 Zb., pretoţe novelou tohto právneho predpisu vykonanou zákonom č. 393/2000 Z.z. bolo uvedené ustanovenie s účinnosťou od 1. decembra 2000 zrušené. Vlastnícke právo nenadobudla ani vydrţaním

§ 134Občianskeho zákonníka, pretoţe nepreukázala splnenie podmienky oprávnenej drţby.

Pokiaľ totiţ

vlastného tvrdenia mala nadobudnúť drţbu od Š. C. v roku 1987, nemohla byť dobromyseľná, ţe jej pozemky patria, keďţe vtedy platné právo vyţadovalo pre prevod nehnuteľnosti písomnú zmluvu registrovanú štátnym notárstvom, pričom existenciu takejto zmluvy v konaní ani netvrdila. 6 Cdo 47/2012 3 Krajský súd v Ţiline (ďalej len „odvolací súd) na odvolanie ţalovaných 1/ a 2/ rozsudkom z 21. septembra 2011 sp.zn. 7 Co 215/2011 rozsudok súdu prvého stupňa v odvolaním napadnutom vyhovujúcom výroku zmenil tak, ţe ţalobu zamietol. V odôvodnení rozsudku uviedol, ţe súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci, no vec nesprávne právne posúdil. Na rozdiel od prvostupňového súdu bol toho názoru, ţe kvalifikovaným uplynutím desaťročnej doby od zápisu ţalovanej 1/ (i jej manţela) v katastri nehnuteľností za vlastníčku pozemkov bez toho, ţeby si vlastnícke právo uplatnila iná osoba, stala sa ţalovaná 1/ výlučnou vlastníčkou týchto nehnuteľností. Na vzťahy existujúce pred týmto zápisom nebolo moţné prihliadať, pretoţe mohli byť relevantné len počas plynutia stanovenej desaťročnej doby. Tento právny záver odôvodnil tým, ţe i keď novelou zák. č. 293/1992 Zb. boli ustanovenia § 2 aţ § 9 tohto právneho predpisu zrušené, a to pred uplynutím doby desiatich rokov od zápisu ţalovanej 1/ a jej manţela do katastra nehnuteľností na základe vydaného notárskeho osvedčenia, zostali účinky zápisu tohto osvedčenia zachované. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie ţalobca. Ţiadal, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zmenil a potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo vyhovujúcom výroku, alebo aby rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnil nesprávnym právnym posúdením veci odvolacím súdom. Poukazoval na to, ţe vznik právnych vzťahov sa zásadne posudzuje

práva platného v čase ich vzniku, a teda aj vznik vlastníckeho práva sa posudzuje

právnych noriem platných v čase jeho vzniku. V čase, keď mala ţalovaná 1/ nadobudnúť vlastnícke právo

zák.č. 293/1992 Zb., t.j. dňom 14. apríla 2004, však uţ ustanovenia § 2 aţ 9 tohto predpisu boli zrušené. Preto vznik vlastníctva v tejto dobe nebolo moţné posudzovať

týchto ustanovení, ale len

§ 134Občianskeho zákonníka.

Ţalované 1/ a 2/ vo vyjadrení k dovolaniu navrhli tento mimoriadny opravný prostriedok ako neopodstatnený zamietnuť. Najvyšší súd Slovenskej republiky konajúci

§ 10aods.

1 O.s.p. ako súd dovolací (ďalej aj len „dovolací súd“) po zistení, ţe dovolanie bolo podané proti právoplatnému rozsudku odvolacieho súdu oprávnenou osobou (účastníkom konania) v zákonnej lehote (§ 240 ods. 1 O.s.p.) a ţe ide o rozsudok, proti ktorému je prípustné (§ 238 ods. 1 O.s.p.), preskúmal rozsudok odvolacieho súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, ţe dovolanie ţalobcu nie je dôvodné. 6 Cdo 47/2012 4 Dovolací súd predovšetkým z úradnej povinnosti skúmal existenciu vád konania taxatívne vymedzených v ustanovení § 237 O.s.p. a iných vád, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Zistil, ţe z obsahu spisu ţiadne takéto vady nevyplývajú. Následne sa zaoberal správnosťou napadnutého rozsudku z hľadiska uplatneného dovolacieho dôvodu, a to správneho právneho posúdenia veci. Nesprávnym právnym posúdením veci treba rozumieť nesprávnu aplikáciu hmotného práva na zistený skutkový stav alebo jeho nesprávny výklad, ktorý má za následok nesprávne rozhodnutie. V rámci dovolacieho dôvodu, ktorým je nesprávne právne posúdenie veci, dovolací súd skúma, či zistený skutkový stav umoţňoval, resp. neumoţňoval právny záver, ku ktorému dospel odvolací súd. V preskúmavanej veci bolo zo skutkového hľadiska zistené, ţe dňa 25. októbra 1993 bolo vo forme notárskej zápisnice č. N 27/93 a NZ 177/93 vydané notárkou JUDr. Máriou Macháčkovou osvedčenie

zák. č. 293/1992 Zb. o oprávnenej drţbe sporných pozemkov ţalovanou 1/ a jej manţelom E. K. Na základe tohto osvedčenia boli v katastri nehnuteľností s účinkom od 14. apríla 1994 obaja zapísaní za vlastníkov sporných pozemkov. Po dobu desiatich rokov od uvedeného zápisu neuplatnil ţalobca, resp. ani jeho právny predchodca, vlastnícke právo k týmto pozemkom. Od smrti E. K. na základe výsledkov dedičského konania po ňom (D 426/00) je v katastri nehnuteľností zapísaná ako výlučná vlastníčka pozemkov ţalovaná 1/.

názoru dovolacieho súdu celkový právny záver odvolacieho súdu o neopodstatnenosti určovacieho návrhu ţalobcu z dôvodu, ţe ţalovaná 1/ sa uplynutím doby desiatich rokov od zápisu notárskeho osvedčenia v katastri nehnuteľností stala výlučnou vlastníčkou pozemkov, bol správny a zodpovedal zistenému skutkovému stavu. Na tom nič nemení skutočnosť, ţe vecná správnosť rozsudku odvolacieho súdu bola daná čiastočne z iných, neţ v ňom uvedených dôvodov.

§ 2ods.

1 zák.č. 293/1992 Zb. v znení do 30. novembra 2000 na základe osvedčenia notára (ďalej len "osvedčenie") vydaného za podmienok uvedených v tomto zákone sa v evidencii nehnuteľností zapíše za vlastníka nehnuteľnosti osoba uvedená v tomto osvedčení. 6 Cdo 47/2012 5

§ 2ods.

2 zák.č. 293/1992 Zb. v znení do 30. novembra 2000 ak do 10 rokov odo dňa zápisu do evidencie nehnuteľností

odseku 1 neuplatní na súde alebo v konaní o pozemkových úpravách vykonávaných z dôvodu usporiadania vlastníckych a uţívacích pomerov vlastnícke právo k nehnuteľnosti takto zapísanej iná osoba, stáva sa zapísaná osoba vlastníkom zapísanej nehnuteľnosti na základe vydrţania; to platí aj pre prípad, keď nehnuteľnosť v tejto lehote bola prevedená na inú osobu, neţ ktorá je uvedená v osvedčení.

§ 2ods.

3 zák.č. 293/1992 Zb. v znení do 30. novembra 2000 po dobu uvedenú v odseku 2 má osoba zapísaná v evidencii nehnuteľností alebo nadobúdateľ zapísanej nehnuteľnosti postavenie oprávneného drţiteľa.

§ 134ods.

1 Občianskeho zákonníka oprávnený drţiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretrţite v drţbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať rokov, ak ide o nehnuteľnosť. Účelom zákona č. 293/1992 Zb., účinného od

1. júna 1992, bolo okrem iného upraviť podmienky a postup pri zápise neevidovaných vlastníckych vzťahov k nehnuteľnostiam (§ 1 písm. a/). Cieľom tejto právnej úpravy bolo usporiadanie neevidovaných právnych vzťahov k nehnuteľnostiam v urýchlenom a pokiaľ moţno najmenej formálnom konaní. Tento cieľ bol reakciou na skutočnosť, ţe vtedajšia evidencia nehnuteľností neodráţala skutočné vlastnícke pomery k nehnuteľnostiam. Postup a podmienky zápisu za vlastníka do evidencie nehnuteľností upravovala druhá časť uvedeného zákona v § 2 aţ
2. Citované ustanovenie § 2 ods. 1 zák.č. 293/1992 Zb. umoţňovalo, aby na základe notárskeho osvedčenia o drţbe (vydaného za podmienok stanovených zákonom) sa v evidencii (v katastri) nehnuteľností zapísal za vlastníka nehnuteľnosti ten, kto bol uvedený v tomto osvedčení.

odseku 2 tohto ustanovenia ak do desiatich rokov od zápisu neuplatní v konaní na súde alebo v konaní o pozemkových úpravách vlastnícke právo iná osoba, stáva sa zapísaná osoba vlastníkom na základe vydrţania. Zároveň v zmysle § 2 ods. 3 uvedeného zákona zapísaná osoba nadobudla postavenie oprávneného drţiteľa, a to po dobu desiatich rokov od zápisu, pričom toto ustanovenie odkazovalo na § 129 a nasl. Občianskeho zákonníka (o drţbe a oprávnenej drţbe). 6 Cdo 47/2012 6 Novelou vykonanou zákonom č. 393/2000 Z.z. boli s účinnosťou od 1. decembra 2000 zo zák.č. 293/1992 Zb. vypustené ustanovenia § 2 aţ 9. Právne postavenie osôb zapísaných v katastri za vlastníkov nebolo novelou výslovne riešené.

názoru dovolacieho súdu ustanovenie § 2 ods. 2 zák.č. 293/1992 Zb. bolo vo vzťahu k § 134 Občianskeho zákonníka špeciálnou úpravou, ktorá umoţňovala vydrţanie ako originálny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva za jednoduchších podmienok, neţ aké stanovovala všeobecná úprava. Vydrţanie vlastníckeho práva

§ 2ods.

2 zák. č. 293/1992 Zb. vyţadovalo splnenie podmienok, a to ţe išlo o osobu zapísanú v katastri nehnuteľností za vlastníka na základe notárskeho osvedčenia o drţbe, a ţe do desiatich rokov od zápisu tejto osoby neuplatnila vlastnícke právo k nehnuteľnosti v konaní na súde alebo v konaní o pozemkových úpravách iná osoba. Zrušenie uvedeného ustanovenia k 30. novembru 2000, t.j. po ôsmych rokoch a šiestich mesiacoch od jeho účinnosti, malo za následok, ţe u ţiadnej osoby zapísanej v katastri nehnuteľností za vlastníka na základe notárskeho osvedčenia o drţbe, nemohlo dôjsť k zavŕšeniu podmienok vydrţania

tejto špeciálnej úpravy (pre neuplynutie desaťročnej doby plynúcej odo dňa zápisu za vlastníka). Tým však nebola u takejto osoby dotknutá moţnosť vydrţania vlastníckeho práva splnením podmienok vydrţania vyplývajúcich z § 134 Občianskeho zákonníka. Týmito podmienkami boli :

1. a)spôsobilý predmet vydrţania,
2. b)oprávnená drţba a
3. c)nepretrţité trvanie oprávnenej drţby po dobu desiatich rokov, ak išlo o nehnuteľnosť. Podmienka oprávnenej drţby bola u osoby zapísanej v katastri nehnuteľností za vlastníka na základe notárskeho osvedčenia o drţbe splnená bez ďalšieho. Vyplývala zo zákona ako právny účinok zápisu notárskeho osvedčenia o drţbe do katastra nehnuteľností. Takáto osoba nadobudla totiţ postavenie oprávneného drţiteľa, zaručené po dobu desiatich rokov odo dňa zápisu do katastra. Zrušenie ustanovení, na základe ktorých takéto postavenie získala, nemalo na vznik a trvanie práva oprávnenej drţby ţiaden vplyv. Oprávnená drţba je v právnom poriadku Slovenskej republiky koncipovaná ako subjektívne právo a zároveň ako právny vzťah, ktorého obsah je vymedzený v § 130 Občianskeho zákonníka. Z ustanovenia § 854 Občianskeho zákonníka, prípadne aj z ďalších prechodných ustanovení tohto predpisu vyplýva základná intertemporálna zásada súkromného práva, v zmysle ktorej sa novou právnou úpravou spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred účinnosťou tejto úpravy, no vznik právnych vzťahov a nároky z nich vzniknuté sa posudzujú

právnych predpisov platných v čase ich vzniku. Táto zásada, zakazujúca tzv. 6 Cdo 47/2012 7 pravú retroaktivitu, je analogicky pouţiteľná aj pre interpretáciu účinkov zákona č. 393/2000 Z.z., ktorým boli zrušené ustanovenia § 2 aţ 9 zák.č. 293/1992 Zb. Jej uplatnenie znamená, ţe vznik práva oprávnenej drţby zaručeného na dobu desiatich rokov, resp. právneho vzťahu oprávnenej drţby, treba posudzovať

ustanovenia § 2 ods. 3 zák.č. 293/1992 Zb. platného v čase vzniku tohto práva, resp. právneho vzťahu. Zrušenie uvedeného ustanovenia nič nezmenilo na vzniku práva oprávnenej drţby, ktoré osoba zapísaná za vlastníka nadobudla zápisom do katastra na základe notárskeho osvedčenia o drţbe, a to na dobu desiatich rokov. Nemalo vplyv ani na ďalšiu existenciu oprávnenej drţby. Účinnosťou zákona č. 393/2000 Z.z. oprávnená drţba osoby zapísanej v katastri nehnuteľností za vlastníka ako riadne nadobudnuté právo, resp. právny vzťah, nezanikla. Iný výklad, ktorý by takýto následok pripúšťal, by bol ústavne nesúladný, pretoţe by neprípustne odnímal uţ exitujúce právo. Odporoval by tak základnému princípu právneho štátu, a to princípu právnej istoty a v ňom obsiahnutým zásadám dôvery v platné právo a ochrany nadobudnutých práv. V prejednávanej veci vyššie uvedené znamená, ţe ţalovaná 1/ zapísaná v katastri nehnuteľností od 14. apríla 1994 za vlastníčku sporných pozemkov na základe osvedčenia o ich drţbe, nadobudla týmto zápisom právne postavenie oprávnenej drţiteľky zo zákona. Preto v konaní nebola povinná tvrdiť, a teda ani preukazovať nadobudnutie oprávnenej drţby v čase predchádzajúcom tomuto zápisu (dokazovanie vykonané súdom prvého stupňa na túto okolnosť bolo nadbytočné). Keďţe účinnosťou zákona č. 393/2000 Z.z. sa na jej právnom postavení oprávnenej drţiteľky nič nezmenilo a neboli zistené ţiadne skutočnosti, v dôsledku ktorých by v dobe desiatich rokov (plynúcej odo dňa jej zápisu do katastra) došlo k prerušeniu vydrţacej doby pre stratu dobromyseľnosti a tým aj oprávnenej drţby (ţalobca takéto skutočnosti ani netvrdil), splnila podmienky vydrţania vlastníckeho práva k pozemkom

§ 134Občianskeho zákonníka.

Uplynutím doby desiatich rokov, t.j. dňom

1. apríla 2004, sa tak stala výlučnou vlastníčkou sporných pozemkov, pričom zároveň zaniklo vlastnícke, resp. spoluvlastnícke právo doterajších vlastníkov. Za tejto situácie, ako aj s prihliadnutím na skutočnosť, ţe v čase smrti poručiteľa bola ţalovaná 1/ spolu so svojím manţelom zapísaná za vlastníčku pozemkov, odvolací súd správne rozsudok súdu prvého stupňa vo vyhovujúcom výroku zmenil tak, ţe ţalobu o určenie predmetu dedičstva zamietol. So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie ţalobcu smerujúce proti správnemu rozsudku odvolacieho súdu zamietol (§ 243b ods. 1 O.s.p.). 6 Cdo 47/2012 8 Úspešným ţalovaným náhradu trov dovolacieho konania nepriznal, pretoţe ţalovaná 1/ si náhradu týchto trov neuplatnila a ostatným ţalovaným v súvislosti s dovolacím konaním ţiadne trovy nevznikli. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:
2. P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
3. apríla 2013 JUDr. Rudolf Čirč, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia : Dagmar Falbová