Obsah (5)

§ 250j§ 250b§ 250h§ 157§ 221

Najvyšší súd 8Sžf/10/2012 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne : P., s.r.o., S., P., IČO: X., zastúpenej JUDr. I. B., advokátom so sídlom v

ktorého môţe ţalobca rozsah napadnutia správneho rozhodnutia rozšíriť len v lehote na podanie ţaloby, preto rozsah preskúmavacieho konania bol daný ţalobnými námietkami, ktorých základom bolo tvrdenie, ţe správca dane pri opakovanej daňovej kontrole nemôţe zisťovať nové skutočnosti, t. j. také, ktoré nezistil pri riadnej daňovej kontrole, ale opakovaná daňová kontrola umoţňuje len odstrániť uţ zistené nedostatky. S poukazom na ustanovenia § 15b ods. 1 a 2, § 15 ods. 1, § 2 ods. 1 a 3 zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení platnom v rozhodnom čase (ďalej len „zákon č. 511/1992 Zb.“) vyjadril krajský súd názor, ţe z týchto zákonných ustanovení nevyplýva, ţe pri opakovanej daňovej kontrole môţe správca dane len odstraňovať nedostatky zistené pri riadnej daňovej kontrole a nemôţe zisťovať nové skutočnosti, naopak, stotoţnil sa s argumentáciou ţalovaného, ţe aj pri opakovanej daňovej kontrole správca dane samostatne určuje rozsah daňovej kontroly tak, aby bol naplnený účel daňovej kontroly, ktorým je zistiť alebo preveriť základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti. Ako nedôvodnú vyhodnotil námietku ţalobkyne o porušení § 15 ods. 10, § 2 ods. 3 a § 48 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. poukazujúc na to, ţe o výsledku opakovanej daňovej kontroly vyhotovil dňa

1. januára 2010 správca dane protokol, ku ktorému sa ţalobkyňa písomne vyjadrila dňa
2. januára 2010, všetky jej námietky uvedené vo vyjadrení k protokolu boli zahrnuté a vyhodnotené správcom dane v dodatku č. 1 k protokolu zo dňa zo dňa
3. februára 2010, ktoré obsahovo súviseli s problematikou moţnosti či nemoţnosti zisťovania nových skutočností pri vykonávaní opakovanej daňovej kontroly, s čím sa správca dane v dodatku č. 1 protokolu, ale aj ţalovaný v preskúmavanom rozhodnutí skutkovo aj právne vysporiadali, následne na ústnom pojednávaní konanom dňa
4. februára 2010 sa uskutočnilo záverečné prerokovanie protokolu o výsledku zistení z opakovanej daňovej kontroly, vrátane dodatku č. 1, na ktorom neboli vznesené ţiadne námietky alebo návrhy smerujúce k obsahu zápisnice, ktorú všetci prítomní na znak súhlasu s jej obsahom podpísali. Krajský súd povaţoval za právne nevýznamnú aj ďalšiu námietku ţalobkyne voči argumentácii správcu dane v rozhodnutí, ţe zistil nové skutočnosti, ktoré boli predmetom riadnej kontroly posudzované jednotlivo, avšak pri opakovanej daňovej kontrole uţ vo vzájomnej súvislosti, čím malo

ţalobkyne dôjsť k porušeniu § 2 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb.. Krajský súd mal za to, ţe keďţe správca dane pri opakovanej daňovej kontrole mohol zisťovať nové skutočnosti, argumentácia správcu dane, ţe pri riadnej daňovej kontrole posudzoval faktúru, výdavkový pokladničný blok atď. jednotlivo a pri opakovanej daňovej kontrole vo vzájomnej súvislosti, nič nemení na skutočnosti, ţe opakovanú daňovú 3 8Sžf/10/2012 kontrolu vykonal v rozsahu a spôsobom uvedeným v zákone č. 511/1992 Zb. Výrok o náhrade trov konania odôvodnil poukazom na § 250k ods. 1 OSP s ohľadom na neúspech ţalobkyne v konaní a s ohľadom na to, ţe ţalovaný nemá zo zákona právo na náhradu trov konania, čo bol dôvod ich nepriznania účastníkom konania. Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote ţalobkyňa odvolanie navrhujúc, aby odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak, ţe zruší rozhodnutie ţalovaného a vec mu vráti na ďalšie konanie a zároveň zaviaţe ţalovaného k náhrade trov konania, dôvodiac, ţe v konaní pred súdom

1. stupňa došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 písm. f/ OSP, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie súdu
2. stupňa vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietala, ţe krajský súd nepreskúmaval napadnuté rozhodnutie a jemu predchádzajúce správne konanie z pohľadu ustanovenia § 250j ods. 2 a 3 OSP, keďţe ţalobkyňa v ţalobe výslovne poukázala na to, ţe v konaní ţalovaného došlo k porušeniu ustanovenia § 48 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb., z ktorého vyplýva zákonná povinnosť ţalovaného v odvolacom konaní vysporiadať sa so všetkými námietkami uvedenými v odvolaní majúc za to, ţe ak tak ţalovaný neurobil, bolo povinnosťou súdu postupovať

§ 250jods.

2 písm. e/ OSP. Poukázala na to, ţe svojím podaním zo dňa

1. apríla 2011 krajský súd oboznámila s ďalšími vadami tak prvostupňového ako aj odvolacieho daňového konania, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutých rozhodnutí, pričom citovala právnu vetu z rozsudku Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp. zn. 2 Azs 23/2003, v zmysle ktorého má súd prihliadnuť na vady konania z úradnej povinnosti. Mala za to, ţe ignorovanie zrejmej nezákonnosti správneho aktu súdom v dôsledku prísnej dispozičnej zásady, ktorá sa v správnom súdnictve uplatňuje, by bolo v rozpore s účelom správneho súdnictva. Konštatovala, ţe doplnením podania zo dňa
2. apríla 2011 sa snaţila ţalobkyňa upriamiť pozornosť súdu na tú časť správneho spisu, v ktorej absentujú akékoľvek úkony správcu dane v prvostupňovom daňovom konaní, poukazujúc tieţ na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 238/06 zo dňa
3. decembra 2008.

názoru ţalobkyne bolo povinnosťou krajského súdu venovať tejto skutočnosti náleţitú pozornosť a rozhodnutia správnych orgánov zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie, ak by bol po preskúmaní správneho spisu zistil, ţe prvostupňový daňový orgán vydal rozhodnutie bez toho, aby ţalobkyni boli upreté v daňovom konaní jej práva uvedené v § 2 ods. 1, 2 a 8 a § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. Ďalej ţalobkyňa poukázala na to, ţe na súdnom pojednávaní dňa 25. novembra 2011 namietala nezákonnosť postupu správnych orgánov, keďţe ich rozhodnutia boli vydané po opakovanej daňovej kontrole, pričom 4 8Sžf/10/2012 pôvodné daňové konanie nebolo právoplatne ukončené, avšak súd sa vznesenou námietkou odmietol zaoberať a v odôvodnení svojho rozsudku ju ani nespomenul. Upriamila pozornosť aj na to, ţe nezákonnosť takejto praxe daňových úradov si daňová správa uvedomila aţ záverom roku 2010, keď na pracovnom stretnutí zástupcov odboru metodiky daní so zástupcami odborov daňového konania daňového riaditeľstva bol dohodnutý taký postup správcu dane, ţe po zrušení rozhodnutia sa správca dane vráti do vyrubovacieho konania, v rámci ktorého vykoná potrebné dôkazy v zmysle rozhodnutia odvolacieho orgánu resp. súdu a daňový úrad uţ nedostane podnet na vykonanie opakovanej daňovej kontroly. Ţalobkyňa mala za to, ţe bolo povinnosťou súdu v záujme ochrany jej ústavných a zákonných práv prihliadnuť k vyššie uvedeným vadám konania z úradnej povinnosti, aj keď na ne výslovne nebolo v ţalobe poukázané, avšak tieto vady konania boli zjavné zo správneho spisu, a jedná sa o vady takého charakteru a takej miery závaţnosti, ţe bránili ďalšiemu preskúmaniu napadnutého rozhodnutia v medziach ţalobou namietanej nezákonnosti. Ţalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhol napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdiť. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj ako „najvyšší súd“) ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 OSP) a dospel k záveru, ţe odvolaniu ţalobkyne je potrebné priznať úspech. V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe ţalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené záujmy týchto osôb môţu byť priamo dotknuté (§ 244 ods. 1, 2 OSP).

§ 250bods.

1 OSP ţaloba sa musí podať do dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia správneho orgánu v poslednom stupni, pokiaľ osobitný zákon neustanovuje inak. Zameškanie lehoty nemoţno odpustiť.

§ 250hods.

1 OSP aţ do rozhodnutia súdu môţe ţalobca rozsah napadnutia správneho rozhodnutia obmedziť; rozšíriť ho môţe len v lehote

§ 250b

. 5 8Sžf/10/2012 Pri preskúmavaní zákonnosti a postupu správneho orgánu súd prihliadne len na tie vady konania pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 OSP). Najvyšší súd súhlasí s právnym názorom krajského súdu, ţe správne súdnictvo je ovládané zásadou koncentrácie vyjadrenou v ustanovení § 250h ods. 1 OSP,

ktorého môţe ţalobca rozsah napadnutia správneho rozhodnutia rozšíriť len v lehote na podanie ţaloby, avšak na druhej strane z ustanovenia § 250i ods. 3 OSP vyplýva, ţe krajský súd by mohol v prípade procesných vád zrejmých zo spisu posúdiť, či ide o vady takého charakteru a takej závaţnosti, ţe bráni preskúmaniu napadnutého rozhodnutia v medziach ţaloby a prihliadnuť k nim ex offo. Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, po posúdení relevantnosti odvolacích námietok nedá rozhodnúť inak, a to aj s prihliadnutím na rešpektovanie zásady hospodárnosti konania, ako zrušiť napadnutý rozsudok a vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie, a to pre závaţné pochybenie, majúce za následok nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku. Z obsahu odvolania ţalobkyne je zrejmé, ţe nesúhlasila so spôsobom, akým sa prvostupňový súd vysporiadal s jednotlivými ţalobnými námietkami, pričom zároveň namietala závaţné procesné pochybenia a to, ţe sa prvostupňový súd opomenul vysporiadať s podaním ţalobkyne zo dňa 11. apríla 2011 a s jej námietkou na nezákonnosť opakovanej daňovej kontroly vznesenou na súdnom pojednávaní dňa 25. novembra 2011, pričom dôvody a argumentácia v nich obsiahnutá sú

názoru ţalobkyne právne významné.

§ 157ods.

2 OSP odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Citované zákonné ustanovenie je potrebné z hľadiska práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky vykladať a uplatňovať tak, ţe rozhodnutie súdu musí obsahovať dôvody, na základe ktorých je zaloţené. 6 8Sžf/10/2012 K základným právam účastníka konania obsiahnutým v práve na spravodlivý proces, patrí právo na uvedenie dostatočných dôvodov, na ktorých je rozhodnutie zaloţené. V súvislosti s riadnym odôvodnením je potrebné uviesť, ţe vychádzajúc z konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (o. i. veci García Ruiz proti Španielsku, rozsudok zo dňa 21.1.1999 týkajúci sa sťaţnosti č. 30544/96, Ruiz Torija proti Španielsku, rozsudok zo dňa 9.12.1994, týkajúci sa sťaţnosti č. 18390/91, Van de Hurk proti Holandsku, rozsudok zo dňa 19.4.1994, týkajúci sa sťaţnosti č. 16034/90, ), judikatúry Ústavného súdu SR (sp. zn. I. ÚS 226/03 zo dňa 12.5.2004, III. ÚS 209/04 zo dňa 23.6.2004, sp. zn. III. ÚS 95/06 zo dňa 15.3.2006, sp. zn. III. ÚS 260/06 zo dňa 23.8.2006), nie je nutné, aby na každú žalobnú námietku bola daná súdom podrobná odpoveď a rozsah povinnosti odôvodniť súdne rozhodnutie sa môţe meniť

povahy rozhodnutia a musí byť analyzovaný s ohľadom na okolnosti kaţdého prípadu, ak však súd v odôvodnení nereaguje na zásadnú, relevantnú námietku, súvisiacu s predmetom súdnej ochrany prednesenú ţalobcom, je potrebné tento nedostatok považovať za prejav arbitrárnosti (svojvoľnosti). Súd je povinný dbať na to, aby jeho rozhodnutie bolo presvedčivé, na podporu čoho uvedie dostatočné argumenty. Pokiaľ teda v posudzovanej veci krajský súd nepreskúmal komplexne námietky ţalobkyne a pokiaľ nechal bez povšimnutia a bez odôvodnenia takéhoto svojho postupu námietky voči vadám daňového konania pred správnym orgánom bliţšie špecifikované v podaní ţalobkyne zo dňa 11. apríla 2011 a na súdnom pojednávaní dňa 25. novembra 2011,

názoru odvolacieho súdu postupoval nedôsledne, a preto prisvedčil ţalobkyni v tom, ţe uvedeným postupom bolo porušené jej právo na spravodlivý a riadny súdny proces, právo domáhať sa zákonom stanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde ako aj zásadu spravodlivého procesu

čl. 46 ods. 1 a čl. 38 Listiny základných práv a slobôd. Ústavný súd Slovenskej republiky uţ vyslovil, ţe „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ (IV. ÚS 115/03). Z vyššie uvedených dôvodov bude preto povinnosťou prvostupňového súdu opätovne prejednať vec v rozsahu všetkých vznesených námietok ţalobkyne a vysporiadať sa s nimi a svoje rozhodnutie náleţite odôvodniť. 7 8Sžf/10/2012 Vzhľadom na hore uvedené skutočnosti odvolací súd rozhodol tak, ţe napadnutý rozsudok krajského súdu

§ 221ods.

1 písm. f/ OSP zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 221 ods. 2 OSP). V novom rozhodnutí rozhodne prvostupňový súd i o náhrade trov odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 v spojení s § 246c ods. 1 vetou prvou OSP). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 21. februára 2013 JUDr. Jaroslava Fúrová, v. r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia : Dagmar Bartalská