názoru súdu správne, keď so ţalobcom nekonal v danom prípade ako s účastníkom konania a napadnutým rozhodnutím mu nepriznal toto postavenie. Nestotoţnil s tvrdeniami ţalobcu o porušení čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, v zmysle ktorého má ţalobca ako zainteresovaná verejnosť (zákon č. 83/1990Zb., čl. 2 Aarhuského dohovoru, stanovy zdruţenia) mať zabezpečený prístup k správnemu alebo súdnemu konaniu umoţňujúcemu napadnutie úkonov alebo opomenutí súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s vnútroštátnym právom v oblasti ţivotného prostredia. Poukazujúc na článok 7 ods. 4, 5 Ústavy SR dospel krajský súd opäť k odlišnému právnemu názoru od ţalobcu v otázke priamej aplikovateľnosti 2 článku 9 Aarhuského dohovoru, kedy uzavrel, ţe toto ustanovenie je aplikovateľné aţ prostredníctvom úprav vnútroštátneho práva, a teda nie je priamo aplikovateľné.
názoru krajského sudu súdu, z logického a gramatického výkladu článku 9 ods. 2 Aarhuského dohovoru, nevzniká ţalobcovi automaticky právo zúčastňovať sa správneho a súdneho konania ako jeho účastník, vzniká len povinnosť strany (štátu) prijať vo svojom vnútroštátnom práve také úpravy, aby mala zainteresovaná verejnosť prístup k procesu preskúmavaní rozhodnutí buď pred súdom, alebo iným nestranným orgánom v prípadoch činností uvedených v článku 6 Aarhuského dohovoru. Dohovor teda ukladá stranám (štátom) „prijať zákonnú úpravu, na základe ktorej umoţní zainteresovanej verejnosti zúčastňovať sa preskúmania rozhodnutí o činnostiach umoţní zainteresovanej verejnosti zúčastňovať sa preskúmania rozhodnutí o činnostiach
či. 6 pred súdom alebo iným orgánom, napr. prokuratúrou. Za účelom postupného zosúladenia vnútroštátnych predpisov s článkami Dohovoru, priebeţného hodnotenia jeho vykonávania, sa
či. 10 strany Dohovoru schádzajú na pravidelných stretnutiach. Časový horizont, v ktorom má byť vnútroštátne právo upravené
poţiadaviek Dohovoru určený nie je. V danom prípade nebola splnená podmienka
či. 9 ods. 2 a 3 Aarhuského dohovoru na to, aby sa ţalobca stal účastníkom v správnom konaní, pretoţe nebol splnený predpoklad
vnútroštátneho práva (§ 82 ods. 3 zákona o ochrane prírody), nejedná sa o rozhodnutie o činnostiach
či. 6 Aarhuského dohovoru ani o rozhodnutie, ktoré je v rozpore s vnútroštátnym právom v oblasti ţivotného prostredia. Z paragrafu 82 ods. 3 č. 543/2002 Z.z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane prírody a krajiny“, resp. „ZPK“) nevyplýva ţalobcovi postavenie účastníka konania, moţno mu priznať len postavenie zúčastnenej osoby
1, 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) a § 82 ods. 6 zákona o ochrane prírody a krajiny, z ktorého postavenia ţalobcovi vyplývajú práva písomne poţiadať orgán ochrany prírody, aby ho písomne upovedomil o začatých správnych konaniach, v ktorých môţu byť dotknuté záujmy ochrany prírody a krajiny chránené týmto zákonom. Ţiadosť musí obsahovať najmä názov zdruţenia, jeho sídlo, identifikačné číslo, meno a priezvisko osoby oprávnenej konať v mene zdruţenia a určenie konania, o ktorého začatí chce byť zdruţenie upovedomené; prílohou k ţiadosti musia byť stanovy preukazujúce predmet činnosti
odseku
ktorých je výklad práva EÚ záväzný s účinkami ex tunc pre všetky vnútroštátne súdy od momentu, kedy sa uvedené pravidlo, ktoré bolo predmetom výkladu zo strany Súdneho dvora EÚ, stalo záväzným. Súdny dvor v rozsudku z 8.marca 2011 č. C-240/09 uzavrel, ţe „článok 9 ods. 3 Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia schváleného v mene Európskeho spoločenstva rozhodnutím Rady 2005/370/ES zo
čl. 234 Zmluvy o Európskych spoločenstvách. Ústavný súd Slovenskej republiky zdôraznil, ţe nie kaţdé nepredloţenie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru, ktoré je v rozpore s právom EÚ, musí mať automaticky za následok porušenie základného práva na súdnu ochranu
čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie
čl. 6 ods. 1 dohovoru. Len zásadné a kvalifikované pochybenie pri rozhodovaní o (ne)predloţení prejudiciálnej otázky, ktoré môţe spočívať vo svojvoľnom či na prvý pohľad celkom nesprávnom nepredloţení prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru v prípade, keď súd sám o interpretácii práva EÚ mal pochyby a predbeţnú otázku nepredloţil, má za následok porušenie základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie, keďţe týmto spôsobom by bola svojvoľne popretá právomoc Súdneho dvora (porovnaj rozhodnutie Spolkového ústavného súdu BVerfGe 82, 159; uznesenie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. IV. ÚS 154/08 z 30. júna 2008). V predloţenej veci však Ústavný súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe „ak najvyšší súd v posudzovaných veciach mal povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru a v namietaných konaniach tak neurobil, pričom nesplnenie tejto povinnosti malo zároveň zásadný vplyv na rozhodnutie vo veci samej, tak tým „zbavil“ sťažovateľa práva, aby sa súčasťou právneho základu pre meritórne rozhodnutie v namietaných konaniach stal výklad práva Európskej únie uskutočnený súdnym dvorom“. Takýmto postupom najvyššieho súdu v namietaných konaniach a v nich vydanými rozsudkami došlo preto
názoru Ústavného súdu Slovenskej republiky k porušeniu sťaţovateľovho základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.
článku 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky ústavný súd rozhoduje o sťaţnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
článku 127 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky ak ústavný súd vyhovie sťaţnosti, svojím rozhodnutím vysloví, ţe právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody
odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd
odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môţe prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môţe zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to moţné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody
odseku 1, obnovil stav pred porušením.
1 OSP súd je viazaný rozhodnutím ústavného súdu o tom, či určitý právny predpis je v rozpore s ústavou, so zákonom alebo s medzinárodnou zmluvou, ktorou 6 je Slovenská republika viazaná (§ 109 ods. 1 písm. b/). Súd je tieţ viazaný rozhodnutím ústavného súdu alebo Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré sa týkajú základných ľudských práv a slobôd. Ďalej je súd viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o tom, ţe bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný
osobitných predpisov, a kto ich spáchal, ako aj rozhodnutím o osobnom stave, vzniku alebo zániku spoločnosti a o zápise základného imania; súd však nie je viazaný rozhodnutím v blokovom konaní. Po zrušení rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky Ústavným súdom Slovenskej republiky sa vec vrátila opäť do štádia odvolacieho konania pred Najvyšším súdom Slovenskej republiky. Najvyšší súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP) s poukazom na citované právne normy, ako aj s ohľadom na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z
tohto zákona je aj fyzická osoba, občianska iniciatíva alebo právnická osoba, ktorej toto postavenie vyplýva z osobitného predpisu. Združenie s právnou subjektivitou, ktorého predmetom činnosti najmenej jeden rok je ochrana prírody a krajiny (§ 2 ods. 1), a ktoré podalo predbežnú žiadosť o účastníctvo
odseku 6, je účastníkom konania, pokiaľ mu to postavenie nevyplýva už z predchádzajúcej vety, ak písomne alebo elektronicky potvrdilo svoj záujem byť účastníkom v začatom správnom konaní; potvrdenie musí byť doručené príslušnému orgánu ochrany prírody v lehote na to určenej týmto orgánom a zverejnenej spolu s informáciou o začatí tohto konania ako konania, v ktorom môžu byť dotknuté záujmy ochrany prírody a krajiny chránené týmto zákonom,
odseku 7.“ Súčasne boli zmenené aj znenia § 82 ods. 6 a 7 zákona o ochrane prírody a krajiny.
6 zákona o ochrane prírody a krajiny tak, ţe zdruţeniam
odseku 3 zákon umoţňuje formou predbeţnej ţiadosti písomne poţiadať orgán ochrany prírody o účasť v bliţšie nešpecifikovaných správnych konaniach, ktoré tento orgán v budúcnosti začne alebo v súčasnosti vedie, a v ktorých môţu byť dotknuté záujmy ochrany prírody a krajiny chránené 7 týmto zákonom. Súčasne zákon v § 82 ods. 7 orgánu ochrany prírody ukladá a špecifikuje povinnosť zverejniť na svojej internetovej stránke informáciu o začatí kaţdého správneho konania, v ktorom môţu byť dotknuté záujmy ochrany prírody a krajiny chránené týmto zákonom okrem konaní
odseku 8, a to najneskôr do troch dní od začatia konania. Ţalobca sa v konaní pred správnym orgánom a následne v konaní pred súdom domáhal priznania postavenia účastníka správneho konania, konkrétne konania o povolenie výnimky z podmienok ochrany chráneného ţivočícha – medveďa hnedého (§ 40 ZPK). Právo na toto postavenie odvodil ţalobca z článku 9 od. 3 Aarhuského dohovoru, v zmysle ktorého je kaţdá strana dohovoru povinná zabezpečiť, aby členovia verejnosti mali prístup k správnemu alebo súdnemu konaniu umoţňujúcemu napadnutie úkonov alebo opomenutí súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s jej vnútroštátnym právom v oblasti ţivotného prostredia. Zdôraznil pritom, ţe realizáciu tohto práva v správnom konaní zabezpečuje len postavenie účastníka konania, keďţe len toto postavenie umoţňuje vyuţívať také právne prostriedky, ktoré sú spôsobilo dosiahnuť preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu vydané v správnom konaní, teda podrobiť preskúmaniu konanie alebo opomenutie orgánov verejnej moci rozhodujúceho o udelení výnimky. Poukázal tieţ na to, ţe rozsah práv zúčastnenej osoby (§15a správneho poriadku) je oproti právam účastníka konania uţší minimálne o dva aspekty, a to o právo na doručovanie rozhodnutí vydaných v správnom konaní a o právo podať proti rozhodnutiu správneho orgánu opravný prostriedok (odvolanie v správnom konaní, ţaloba v správnom súdnictve). Namietol, ţe prvostupňový správny orgán, ţalovaný a následne aj krajský súd sa zaoberali otázkou účastníctva v dotknutom správnom konaní z hľadiska článku 9 ods. 2 Aarhuského dohovoru, a teda sa vôbec nevysporiadali s námietkou vznesenou ţalobcom, t.j. ţe mu postavenie účastníka, ako je uvedené aj vyššie, vyplýva z článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru.
1 OSP v správnom súdnictve súdy preskúmavajú na základe ţalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.
2 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy (ďalej len "rozhodnutie správneho orgánu").
3 OSP rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môţu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť. 8
1 OSP
ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, ţe bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a ţiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu.
2 OSP pri rozhodnutí správneho orgánu vydaného v správnom konaní je predpokladom postupu
tejto hlavy, aby išlo o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť.
OSP súdy nepreskúmavajú a/ rozhodnutia správnych orgánov predbeţnej povahy a procesné rozhodnutia týkajúce sa vedenia konania, b/ rozhodnutia, ktorých vydanie závisí výlučne od posúdenia zdravotného stavu osôb alebo technického stavu vecí, ak samy osebe neznamenajú právnu prekáţku výkonu povolania, zamestnania alebo podnikateľskej alebo inej hospodárskej činnosti, c/ rozhodnutia o nepriznaní alebo odňatí odbornej spôsobilosti právnickým osobám alebo fyzickým osobám, ak samy osebe neznamenajú právnu prekáţku výkonu povolania alebo zamestnania, d/ rozhodnutia správnych orgánov, ktorých preskúmanie vylučujú osobitné zákony.
1 OSP ţaloba sa musí podať do dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia správneho orgánu v poslednom stupni, pokiaľ osobitný zákon neustanovuje inak. Zameškanie lehoty nemoţno odpustiť. Ţalobca nesporne napadol rozhodnutie o nepriznaní postavenia účastníka v správnom konaní, ktoré
právnej teórie ako aj predchádzajúcej ustálenej súdnej praxe (pozri bliţšie napr. rozhodnutia Vrchného súdu v Prahe č. Rs 419 5A 88/97, či Rs 457 5A 7/98, a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sţp/1/2010) je rozhodnutím procesnej povahy, a preto je
a/ OSP vylúčené zo súdneho prieskumu. Súdna prax však, osobitne práve po vydaní rozsudku Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-240/09 z
3 OSP a konanie nezastavil, pretoţe mal za to, ţe je potrebné riadne zistiť moment doručenia preskúmavaného rozhodnutia a aţ následne konštatovať, či ţaloba bola alebo nebola podaná v zákonom ustanovenej lehote.
OSP kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môţe konať vo veci (podmienky konania). Hoci krajský súd v úvode svojho rozhodnutia skonštatoval zachovanie uvedenej zákonnej lehoty, toto tvrdenie v čase rozhodovania Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nenachádza oporu v administratívnom spise. Preto je namieste mať pochybnosť o tom, či krajský súd dostatočne vyhodnotil naplnenie podmienok konania, konkrétne včasnosť 10 podania ţaloby, a následne nevykonal ţiadne dôkazy na zistenie tejto skutočnosti. Týmto postupom zaťaţil konanie vadou
1 písm. h/ OSP. Najvyšší súd Slovenskej republiky z uvedených dôvodov dospel k záveru, ţe je potrebné odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu zrušiť a vec mu vrátiť na nové konanie (§ 221 ods. 1 písm. h/, ods. 3 v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP). V novom konaní krajský súd v prvom rade vykoná dokazovanie za účelom riadneho zistenia, či bola zachovaná lehota na podanie ţaloby
Aţ po tom, ako bude mať preukázané včasné doručenie ţaloby, pristúpi k ďalšiemu prejednaniu veci. Najvyšší súd Slovenskej republiky dáva do pozornosti krajského súdu, ţe, ako bolo uvedené vyššie, súdna prax pripúšťa moţnosť preskúmavania zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu o nepriznaní postavenia účastníka, avšak len pod podmienkou, že správne konanie, do ktorého chce žalobca vstúpiť, v čase preskúmavania zákonnosti rozhodnutia o nepriznaní postavenia účastníka správneho konania žalobcovi trvá. V prípade skončenia správneho konania vydaním právoplatného rozhodnutia vo veci totiţ z hľadiska súdneho prieskumu zákonnosti odpadáva spôsobilý predmet konania – rozhodnutie správneho orgánu o nepriznaní postavenia účastníka stráca povahu „konečného rozhodnutia“, ktorého prípadné zrušenie by mohlo pre dotknutý subjekt zaloţiť právo zapojiť do správneho konania ako jeho účastník. V prípade existencie právoplatného rozhodnutia vydaného v správnom konaní, totiţ osoba domáhajúca sa postavenia účastníka v správnom konaní uţ nemôţe realizovať svoje procesné oprávnenia. Tieto môţe vykonávať iba v prípade, ak správne konanie aktuálne prebieha, pričom v takomto prípade je preskúmanie rozhodnutia o pristúpení ďalšieho účastníka do konania dôvodné. Preto je potrebné, aby súd v kaţdom konkrétnom konaní zisťovať stav správneho konania, konkrétne či sa nejedná o právoplatne skončenú vec. V prípade zistenia, ţe správne konanie je právoplatne skončené, je potrebné zastaviť
3 OSP, keďţe, ako je uvedené vyššie, neexistuje spôsobilý predmet prieskumu a odkázať osobu, ktorá sa domáha účastníctva v správnom konaní na ustanovenie § 250b ods. 2 OSP, za predpokladu zachovania lehoty. Tieto môţe vykonávať iba v prípade, ak správne konanie aktuálne prebieha, pričom v takomto prípade je preskúmanie rozhodnutia o pristúpení ďalšieho účastníka do konania dôvodné. Dôvodom pre zisťovanie stavu správneho konania je tieţ potreba naplniť účel práva na súdnu a inú právnu ochranu realizovanú súdmi a orgánmi verejnej správy, t.j. poskytnúť ochranu reálnym a realizovateľným právam fyzických a právnických osôb, a nie formalistickým výkladom práva rozhodovať vo veci len pre to, aby litera zákona bola dodrţaná aj za cenu, ţe ochrana práv a právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb bude zabezpečená len pro forma. V prípade účastníctva v správnom konaní by v takom prípade osoba mala síce rozhodnutie o tom, ţe je účastníkom správneho konania, avšak toto samo osebe by nezaisťovalo reálnu moţnosť ich výkonu, pretoţe by len konkurovalo 11 právoplatnému rozhodnutiu vo veci samej, bez toho, aby ho samo osebe malo za následok jeho zrušenie a „znovuotvorenie“ správneho konania.
3 OSP súd uznesením konanie zastaví, ak sa ţaloba podala oneskorene, ak ju podala neoprávnená osoba, ak smeruje proti rozhodnutiu, ktoré nemôţe byť predmetom preskúmavania súdom, ak ţalobca neodstránil vady ţaloby, ktorých odstránenie súd nariadil a ktoré bránia vecnému vybaveniu ţaloby, alebo ak ţalobca nie je zastúpený
2). Odvolanie proti uzneseniu je prípustné. Ţalobca domáhajúci sa preskúmania rozhodnutia, ktorým mu správny orgán nepriznal postavenie účastníka, preto musí postupovať v zmysle § 250b ods. 2 a 3 OSP a podať novú ţalobu tentoraz ţiadajúc preskúmanie zákonnosti správneho rozhodnutia, ktorým bolo správne konanie právoplatne skončené. V rámci tohto konania sa súd nutne bude vysporiadavať aj s otázkou správnosti určenia okruhu účastníkov konania. Krajský súd tieţ rozhodne o trovách odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP). Najvyšší súd Slovenskej republiky na záver poukazuje na jeho iné rozhodnutie v obdobnej veci ţalobcu, konkrétne na rozsudok z 13. novembra 2012, sp. zn. 3Sţp/31/2012, najmä na to, ţe „povinnosť euro konformného výkladu existovala už v čase vydaného napadnutého prvostupňového rozhodnutia žalovaného o nepriznaní postavenia účastníka správneho konania žalobcovi. Najvyšší súd ďalej poukazuje na to, že
rozsudku C-103/88 Fratelli Constanzo Spa, výrok pod bodom 4, správne orgány majú rovnakú povinnosť ako súdy, aplikovať Európske právo a zdržať sa aplikácie ustanovení národného práva, ktoré sú v rozpore s nim. Prenesením tohto princípu na daný prípad, správne orgány nemôžu poukazovať na čl. 2 ods. 2 ústavy, že nie sú oprávnené konať nad rámec zákona.“ Napriek tomu, ţe sa v tu prejednávanej veci Najvyšší súd Slovenskej republiky stotoţňuje s právnym názorom vysloveným v rozsudku vo veci 3Sţp/31/2012, nemohol neprihliadnuť na skutočnosť, ţe je pochybné, či boli splnené podmienky pre konanie vo veci, konkrétne či ţaloba bola podaná včas. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 10. januára 2013 JUDr. Eva Babiaková, CSc., v.r predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Lenka Štefčíková
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.