Najvyšší súd 2 M Cdo 4/2012 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej B., so sídlom v B., zastúpenej M., so sídlom v B., proti povinnej A. G., bývajúcej v T., o vymoženie 1 327,76 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Revúca pod sp. zn. 4 Er 632/2009, o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z
- novembra 2010 sp. zn. 17 CoE 230/2010 v spojení s uznesením Okresného súdu Revúca z
- júna 2010 č. k. 4 Er 632/2009-10, takto r o z h o d o l : Mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky z a m i e t a . Povinnej náhradu trov konania o mimoriadnom dovolaní nepriznáva. O d ô v o d n e n i e Oprávnená podala súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie na vymoţenie sumy 1 327,76 € s príslušenstvom. Uviedla, ţe exekučným titulom je k návrhu pripojený rozhodcovský rozsudok, vydaný Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŢNA A MEDIAČNÁ, a.s., so sídlom v Bratislave, Trnavská cesta 7, z
- mája 2009 sp. zn. M1208452, ktorým bola ţalovanej A. G. uloţená povinnosť zaplatiť ţalobkyni B. istinu 1 327,76 € s príslušenstvom. Súdny exekútor poţiadal Okresný súd Revúca o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. 2 2 M Cdo 4/2012 Okresný súd Revúca uznesením z
- júna 2010 č.k. 4 Er 632/2009-10 ţiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. V odôvodnení uznesenia súd uviedol, ţe rozsudok rozhodcovského súdu ukladá povinnej zaplatiť nároky oprávnenej z titulu nesplateného úveru poskytnutého povinnej právnym predchodcom oprávnenej (P.) na základe zmluvy o úvere. Medzi účastníkmi nebolo sporné, ţe v predmetnej exekučnej veci sa vymáha plnenie zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Súčasťou zmluvných dojednaní, ktoré majú povahu všeobecných obchodných podmienok, ktoré sú tieţ predtlačené a veriteľom (oprávneným) opakovane pouţívané pri uzatváraní zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu je aj rozhodcovská doloţka (čl. 9.2.). Obsah rozhodcovskej doloţky bol veriteľom vopred pripravený a spotrebiteľ nemal moţnosť ovplyvniť jej obsah. V takejto forme napísané obchodné podmienky, maličkými písmenami s nahusteným textom, neumoţňujú spotrebiteľovi nielenţe ich riadne prečítanie, ale spotrebiteľ pri podpise zmluvy nemá moţnosť dohodnúť sa individuálne na obchodných podmienkach s dodávateľom. Rozhodcovská doloţka obsiahnutá v zmluve o úvere bola v čase jej uzatvárania neprijateľnou podmienkou v zmysle § 53 Občianskeho zákonníka a ako taká bola od počiatku neplatnou v zmysle Občianskeho zákonníka, ako aj smernice Rady č. 93/13/EHS. Pouţitie ustanovení smernice sa opiera o nepriamy účinok práva Európskej únie na právne poriadky členských štátov. Uvedená smernica bola prebratá do slovenského právneho poriadku zákonom č. 150/2004 Z.z., ktorým bol novelizovaný Občiansky zákonník. Súd vyvodil, ţe rozhodcovský súd, ktorý vydal rozsudok, na podklade ktorého oprávnená navrhuje vykonať exekúciu (exekučný titul), zvolila výlučne oprávnená. Týmto došlo k prehĺbeniu uţ aj tak faktického nerovného stavu medzi poskytovateľom úveru - veriteľom a spotrebiteľom - dlţníkom. Okresný súd uzavrel, ţe rozhodcovský rozsudok vydaný v takomto konaní nemôţe byť riadnym exekučným titulom na vykonanie exekúcie. Krajský súd v Banskej Bystrici na odvolanie oprávnenej uznesením z
- novembra 2010 sp. zn. 17 CoE 230/2010 rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil. Odvolací súd vychádzal zo skutočnosti, ţe medzi účastníkmi konania bola uzavretá zmluva o spotrebiteľskom úvere a to s prihliadnutím na povahu účastníkov, obsah 3 2 M Cdo 4/2012 zmluvy a vopred pripravený obsah zmluvy na predtlačenom formulári (§ 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.12.2007) a § 2 písm. a/ a b/ zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Na úverový vzťah medzi veriteľom (oprávnenou) a dlţníkom (povinnou) je potrebné aplikovať ustanovenia spotrebiteľského práva. Vychádzajúc z európskej legislatívy, ako aj zásad a pojmových znakov, z ktorých pri definícii spotrebiteľskej zmluvy je nevyhnutné vychádzať, nemoţno úpravu v Občianskom zákonníku povaţovať za taxatívnu. Občiansky zákonník len exemplifikatívne v ustanovení § 53 ods. 3 (v znení účinnom do 31.12.2007) ustanovuje, ktoré podmienky moţno povaţovať za neprijateľné. Za neprijateľnú a teda neplatnú podmienku zmluvy uzavretej medzi účastníkmi súd osobitne posúdil rozhodcovskú doloţku. S týmto názorom sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţnil. Dojednania o rozhodcovskej doloţke podľa čl. 9.2 Obchodných podmienok pre úver, sú neprijateľnou podmienkou podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, nie ods. 4 písm. r/ ako uviedol okresný súd, ktoré bolo zakotvené aţ od 1.1.2008 a podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka sú neplatné. Je nepochybné, ţe predmetná zmluva o úvere, ako neoddeliteľná súčasť exekučného titulu, obsahuje podmienky spôsobujúce značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán. Treba súhlasiť, ţe rozhodcovská doloţka v zmluve nie je dojednaná individuálne, čo zjavne vyplýva z jej zaradenia do všeobecných podmienok poskytnutia úveru tzv. Obchodných podmienok pre úver, ako súčasti formulárovej zmluvy o úvere. Z formulácie rozhodcovskej doloţky vyplýva, ţe vopred bol presne určený rozhodcovský súd, ktorý bude oprávnený v rámci rozhodcovského konania vo veci sporu účastníkov konať. Rozhodcovskou doloţkou bola úplne vylúčená moţnosť prejednania a rozhodnutia veci pred všeobecným súdom v zmysle O.s.p. Reálne došlo k narušeniu smernicou sledovanej rovnováhy medzi zmluvnými stranami a to samozrejme v neprospech spotrebiteľa (dlţníka). Spotrebiteľ sa podpisom zmluvy, obsahom ktorej je aj takáto doloţka, reálne vopred vzdáva práva na účinnú procesnú obranu (či uţ z nevedomosti alebo nemoţnosti vplývať na obsah zmluvy), čo je v podmienkach právneho štátu neprijateľným javom - podmienkou. Obsah rozhodcovskej doloţky bol veriteľom vopred pripravený a rozhodcovská doloţka, ktorá mala v predmetnom konaní zaloţiť legitimitu pre exekučný titul, všeobecne znemoţňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom. Tým došlo 4 2 M Cdo 4/2012 k prehĺbeniu uţ aj tak faktického nerovného stavu medzi poskytovateľom úveru - veriteľom a spotrebiteľom - dlţníkom. Potom aj rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom je exekučný titul, sa uskutočnilo bez riadneho zmocnenia zo strany zmluvných strán. V zmysle výkladu smernice Rady č. 93/13/EHS rozhodcovská doloţka obsiahnutá v zmluve o úvere bola v čase jej uzatvárania neprijateľnou podmienkou v zmysle § 53 ods. l Občianskeho zákonníka a ako taká bola uţ od počiatku neplatnou podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka. Rozhodcovský rozsudok vydaný v takomto konaní, nemôţe byť spôsobilým exekučným titulom na vykonanie exekúcie v celom rozsahu. Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu v spojení s rozhodnutím súdu prvého stupňa podal generálny prokurátor mimoriadne dovolanie. Navrhol zrušiť napadnuté uznesenia (ako aj nadväzujúce rozhodnutie o zastavení exekúcie) a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Poukázal na čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, § 122 ods. 1 O.s.p., § 123 O.s.p., § 153 ods. 1 O.s.p. Súd prvého stupňa v odôvodnení uznesenia uviedol, ţe vykonal dôkaz spisovým materiálom rozhodcovského súdu, ktorý si od rozhodcovského súdu za týmto účelom vyţiadal. Tento dôkaz vykonal súd prvého stupňa bez nariadenia pojednávania. Účastníci konania nemali moţnosť vyjadriť sa k vykonanému dôkazu. Nie je vôbec zrejmé, prečo sa vlastne exekučný súd ustanovením obchodných podmienok obsahujúcim rozhodcovskú doloţku zaoberal, keď samotná zmluva o úvere obsahuje rozhodcovskú doloţku (článok 3.6). Ustanovenia obchodných podmienok sa pouţijú iba za predpokladu, ţe samotná zmluva neobsahuje odchylnú úpravu. Za ďalšie mimoriadne závaţné procesné pochybenie (spôsobujúce odňatie moţnosti oprávnenej konať pred súdom) povaţuje to, ţe súdy prijali ako skutkový záver konštatovanie, ţe spotrebiteľ si rozhodcovskú doloţku individuálne nedohodol. Pre prijatie takéhoto skutkového záveru nebol vykonaný jediný dôkaz a ţiadny z účastníkov sa nevyjadril (netvrdil), či moţnosť individuálnej dohody bola alebo nebola spotrebiteľovi daná. Zo strany exekučného súdu ide preto o klasický príklad prijatia arbitrárneho skutkového záveru. Zmluva o úvere, obsahujúca rozhodcovskú doloţku (v obchodných podmienkach k zmluve), bola uzavretá
- mája 2006 medzi povinnou a P., ktorá pohľadávku neskôr postúpila oprávnenej. Ďalej poznamenal, ţe súdy boli 5 2 M Cdo 4/2012 povinné aplikovať na skutkový stav ustanovenia § 93b ods. 1 a 2 zákona č. 483/2001 Z.z. a interpretovať tieto ustanovenia vo vzťahu k predpisom o ochrane spotrebiteľa. Na klienta banky sa vzťahuje nevyvrátiteľná domnienka znalosti právneho predpisu. Má sa za to, ţe klient banky vie, ţe návrh na uzavretie zmluvy zo strany banky musí obsahovať aj návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy. Konajúce súdy zároveň pochybili, pretoţe na otázku posúdenia platnosti rozhodcovskej doloţky aplikovali ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktoré ešte neboli účinné v čase uzavretia zmluvy o úvere z
- mája
- Oprávnená, povinná a ani súdny exekútor (keďţe ako oznámil, to nepovaţoval za potrebné) sa k mimoriadnemu dovolaniu písomne nevyjadrili. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd rozhodujúci o mimoriadnom dovolaní (§ 10a ods. 3 O.s.p.) po zistení, ţe mimoriadne dovolanie podal včas generálny prokurátor (§ 243g O.s.p.) na základe podnetu účastníčky konania, preskúmal vec bez nariadenia pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p. a § 243i ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, ţe mimoriadne dovolanie nie je dôvodné. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom mimoriadneho dovolania, ale aj dôvodmi uplatnenými v mimoriadnom dovolaní. Obligatórne (§ 243i ods. 2 v spojení s § 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami uvedenými § 237 O.s.p. a tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Vady v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/, g/ O.s.p. a tzv. iné vady dovolateľ nenamietal, a tieto nevyšli najavo ani v dovolacom konaní. Dovolací sa zaoberal námietkou uvedenou v mimoriadnom dovolaní, či rozhodnutie súdov je dostatočne odôvodnené (§ 237 písm. f/ O.s.p.), resp. či ho nemoţno povaţovať za arbitrárne. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva 6 2 M Cdo 4/2012 odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (III. ÚS 209/04, IV. ÚS 115/03). Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej judikatúry vyslovil, ţe právo na spravodlivé súdne konanie zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vţdy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgiadis v. Grécko z
- mája 1997, Recueil III/1997). Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Podľa § 167 ods. 2 O.s.p. ak nie je ďalej ustanovené inak, pouţijú sa na uznesenie primerane ustanovenia o rozsudku. To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu ale nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z
- decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z
- decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z
- mája 1997; Higgins c. Francúzsko z
- februára 1998). Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-
- Ústavný súd uţ vyslovil, ţe súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom 7 2 M Cdo 4/2012 súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03). Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe v odôvodnení svojho rozhodnutia prvostupňový súd zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody svojho rozhodnutia a odvolací súd dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil. Ich rozhodnutia nemoţno povaţovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretoţe súdy sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlili od znenia príslušných ustanovení a nepopreli ich účel a význam. Z obsahu spisu je zrejmé, ţe medzi právnou predchodkyňou oprávnenej (P.) a povinnou bola
- mája 2006 uzavretá zmluva o úvere, v ktorej povinná okrem iného potvrdila, ţe sa oboznámila s obchodnými podmienkami, súhlasí s ich obsahom a prijíma návrhy v nich predloţené. V rámci obchodných podmienok pre úver bolo uvedené, ţe zmluvné strany sa dohodli, ţe akékoľvek spory, ktoré vzniknú zo zmluvy o úvere a obchodných podmienok budú riešené dohodou, a ţe v prípade nedosiahnutia dohody klient prijíma návrh na riešenie sporov v rozhodcovskom konaní pred stálym rozhodcovským súdom zriadenom pri spoločnosti ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŢNA A MEDIAČNÁ, a.s. Miestom rozhodcovského konania je Bratislava. Tu pre úplnosť dovolací súd dodáva, ţe ustanovenie zmluvy o úvere a to článok 3.6 nemoţno povaţovať za rozhodcovskú doloţku. Vychádzajúc z uvedeného skutkového stavu dovolací súd povaţuje za správny právny záver súdu prvého stupňa i odvolacieho súdu o oprávnenosti exekučného súdu skúmať ex offo platnosť rozhodcovskej doloţky dohodnutej medzi právnou predchodkyňou oprávnenej a povinnou v obchodných podmienkach k zmluve o úvere, majúcej charakter spotrebiteľskej zmluvy. Tento právny záver moţno vyvodiť z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s princípom ochrany práv spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany, vyplývajúcim z právnej úpravy premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa. V zmysle ustanovenia § 44 ods. 2 8 2 M Cdo 4/2012 Exekučného poriadku exekučný súd je ex offo povinný skúmať, či exekučný titul nie je v rozpore so zákonom. Pri posudzovaní tohto základného predpokladu pre udelenie poverenia na vykonanie exekúcie sa exekučný súd nezaoberá vecnou správnosťou exekučného titulu, ale skúma, či exekučný titul bol vydaný orgánom, ktorý na to mal právomoc, a či je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Dovolací súd dodáva, ţe v prípade, ţe účastník rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyuţije moţnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom, znamenajúci neúčinnosť, a teda nezáväznosť tohto exekučného titulu. Generálny prokurátor ďalej uviedol, ţe to, ţe rozhodcovská doloţka nebola dohodnutá individuálne, vyvodili súdy bez toho, aby vykonali relevantné dokazovanie (bez účasti oprávnenej a bez moţnosti vyjadriť sa k vykonanému dokazovaniu). V preskúmavanej veci bolo dovolaním napadnuté rozhodnutie, resp. rozhodnutia, vydané v štádiu exekučného konania, v ktorom exekučný súd posudzoval splnenie zákonom stanovených procesných predpokladov pre udelenie poverenia súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie. Po podaní ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie exekučný súd preskúmava ţiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul z hľadiska ich súladu so zákonom. Pritom medziiným skúma, či návrh na vykonanie exekúcie má všetky náleţitosti, či je k návrhu pripojený exekučný titul opatrený potvrdením (doloţkou) o vykonateľnosti, či je exekučný titul materiálne vykonateľný, či sú oprávnený a povinný osobami uvedenými v exekučnom titule a či sú splnené všeobecné podmienky konania v zmysle § 103 O.s.p. V štádiu exekučného konania, pri ktorom súd skúma, či ţiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), sa vychádza z tvrdení oprávneného/oprávnenej v návrhu na vykonanie exekúcie 9 2 M Cdo 4/2012 a z exekučného titulu. V tomto štádiu exekučný súd nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach § 122 aţ § 124 O.s.p.) - postačujúce je totiţ, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho zaloţených listín. Dokazovanie (vyţadujúce nariadenie pojednávania s moţnosťou účasti oprávneného i povinného) v tejto časti exekučného konania neprichádza do úvahy aj z dôvodu, aby sa tým nezmaril účel exekúcie. Vecnú správnosť dovolaním napadnutých uznesení nebola spôsobilá spochybniť ani námietka o nesprávnom právnom posúdení veci v otázke samotnej neprijateľnosti rozhodcovskej doloţky z dôvodu, ţe podľa § 93b zákona o bankách povinná nemala povinnosť prijať návrh rozhodcovskej zmluvy, a ţe o tejto moţnosti mala vedieť. Uvedené ustanovenie nijako nezbavovalo právnu predchodkyňu oprávnenej povinnosti predloţiť povinnej návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy takým spôsobom, aby z neho bolo dostatočne zrejmé, ţe povinnej sa poskytuje moţnosť voľby prijať alebo neprijať návrh na riešenie prípadných sporov výlučne v rozhodcovskom konaní, a aby bolo z neho tieţ zrejmé, ţe jej boli poskytnuté aj jasné a zrozumiteľné informácie, čo znamená výlučné riešenie sporov v rozhodcovskom konaní. Pokiaľ právna predchodkyňa oprávnenej takto nepostupovala, resp. pokiaľ takýto postup nebol oprávnenou doloţený listinami pripojenými k návrhu na exekúciu, súdy správne konštatovali neprijateľnosť rozhodcovskej doloţky. Rozhodcovská zmluva uzavretá so spotrebiteľom, ak má byť právom akceptovateľná ako prejav zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Slobodná vôľa vyţaduje informácie o moţnosti voľby medzi viacerými riešeniami a informácie o tom, čo tá-ktorá voľba konkrétne znamená. Oprávnená sa svojej zodpovednosti za uzavretie neprijateľnej rozhodcovskej doloţky nemohla zbaviť ani poukazom na princíp “ignorantia iuris non excusat” (neznalosť zákona neospravedlňuje) uplatnením jeho dôsledkov v neprospech povinnej. Kým rešpektovanie tohto princípu v spotrebiteľských právnych vzťahoch zo strany dodávateľa (poskytovateľa, podnikateľa) treba vyţadovať v najvyššej moţnej miere, jeho uplatnenie v neprospech spotrebiteľa bude prichádzať do úvahy len výnimočne, ak to 10 2 M Cdo 4/2012 budú odôvodňovať konkrétne okolnosti prípadu. Aj v prípade tohto princípu totiţ platí, ţe v konkrétnych súvislostiach ustupuje na strane spotrebiteľa dôleţitejšiemu princípu, ktorým je princíp ochrany spotrebiteľa. Vychádzajúc z povahy spotrebiteľských právnych vzťahov realite praktického ţivota, a teda aj zdravému rozumu, odporuje poţiadavka na podrobnej (aţ detailnej) znalosti právnych predpisov (akým je v danej veci zákon o bankách) zo strany spotrebiteľa. Preto neinformovanosť spotrebiteľa, resp. jeho nedostatočná informovanosť v tejto oblasti, mu nemôţe byť na ujmu. K rovnakému záveru dospel uţ Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom uznesení zo
- januára 2013 sp. zn. 6 M Cdo 9/
- Na vecnej správnosti dovolaním napadnutých rozhodnutí nemohla nič zmeniť ani námietka generálneho prokurátora, ţe na posúdenie platnosti rozhodcovskej doloţky súdy aplikovali ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktoré v čase uzavretia zmluvy o úvere ešte neboli účinné (§ 53 ods. 4 písm. r/ a § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka). Záver o neprijateľnosti rozhodcovskej doloţky (z dôvodov uţ uvedených) s následkom jej neplatnosti totiţ pri pouţití eurokonformného výkladu (výkladu súladného so smernicou) umoţňovali uţ aj ustanovenia Občianskeho zákonníka platné v čase uzavretia zmluvy o úvere, a to § 53 ods. 3 a 4 tohto predpisu. So zreteľom na uvedené dovolací súd mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora ako nedôvodné zamietol (§ 243b ods. 1 O.s.p. v spojení s § 243i ods. 2 O.s.p.). V konaní o mimoriadnom dovolaní úspešnej povinnej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá podala podnet na podanie mimoriadneho dovolania a ktorá úspech nemala (§ 148a ods. 2 O.s.p.). Dovolací súd jej však náhradu trov konania o mimoriadnom dovolaní nepriznal, pretoţe nepodala návrh na ich priznanie a navyše jej ţiadne trovy v dovolacom konaní nevznikli. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
- 11 2 M Cdo 4/2012 P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
- januára 2013 JUDr. Jozef Kolcun, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová