Najvyšší súd Slovenskej republiky 1 Cdo 125/2010 U z n e s e n i e Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne Sociálnej poisťovne, so sídlom v Bratislave, Ul. 29. augusta č. 8-10, vo v

§ 142ods.

2 O.s.p. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala ţalovaná dovolanie. Ţiadala napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie, poťaţne zrušiť rozsudky oboch niţších súdov a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, alebo po zrušení rozsudkov niţších súdov konanie zastaviť. V dovolaní ţalovaná uviedla, ţe v priebehu celého konania poukazovala na to, ţe v konaní Okresného súdu Roţňava sp. zn. 5C 33/2005 (v čase podania dovolania bola uţ vec v štádiu odvolacieho konania) boli zistené nové skutočnosti indikujúce, ţe ako zamestnávateľ poškodeného zamestnanca Jána Csongovaia nenesie na jeho pracovnom úraze ţiadne zavinenie. Z tohto dôvodu aj podala v zákonnej lehote návrh na obnovu konania vo veci Okresného súdu Roţňava sp. zn. 8C 67/2003 a Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5Co 77/2005, ktoré sa vedie na Okresnom súde Roţňava pod sp. zn. 5C 122/2006. Podľa názoru dovolateľky mal odvolací súd vyčkať na rozhodnutie súdu o obnove konania, a poskytnúť tak priestor k zabezpečeniu spravodlivej ochrany práv a oprávnených záujmov účastníkov. Z tohto hľadiska nepovaţovala postup odvolacieho súdu za spravodlivý. Dovolateľka spochybňovala správnosť názoru odvolacieho súdu, ţe pre určenie výšky regresnej náhrady je určujúci rozsudok Okresného súdu Roţňava sp. zn. 8C 67/2003,

rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5Co 77/2005. Argumentovala tým, ţe uvedeným rozsudkom prechádzali uznesenia Okresného súdu Roţňava vo veciach sp. zn. 4C 392/2001 a 4C 1036/2001 o schválení súdnych zmierov medzi účastníkmi, v zmysle ktorých podiel zodpovednosti ţalovanej na pracovnom úraze predstavoval 50 %. Tieţ namietala i nesprávne určenie výšky regresu odvolacím súdom, ktorý ju vyčíslil na 1 943,83 € ako 60 % zo sumy 3 239,73 €, teda tak, ako keby ani nebolo došlo k späťvzatiu ţaloby v časti 936,46 €. V tejto súvislosti doplnila, ţe ak by nebolo došlo k tomuto pochybeniu, zmenil by sa aj pomer úspešnosti a neúspešnosti účastníkov konania, ktorý je rozhodujúci pre určenie náhrady trov konania. Taktieţ tvrdila, ţe ani prvostupňový, ani odvolací súd nerozhodli v priebehu konania uznesením o pripustení späťvzatia ţaloby v sume 936,46 €, čím bola účastníkom odňatá moţnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Dovolateľka napokon namietala i nesprávne označenie ţalobkyne (predovšetkým v rozhodnutí odvolacieho súdu) a tvrdiac existenciu prekáţok v zmysle § 19 a § 20 O.s.p. mala za to, ţe v konaní došlo i k vadám v zmysle § 237 písm. b/ a c/ O.s.p. 5 1Cdo 125/2010 Ţalobkyňa vo svojom vyjadrení k dovolaniu ţalovanej navrhla, aby dovolací súd zmenil napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v časti výpočtu priznanej náhrady škody tak, ţe uloţí ţalovanej povinnosť zaplatiť ţalobkyni 1 381,96 € v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku a nad uvedenú sumu rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o zamietnutí ţaloby potvrdí. V priebehu dovolacieho konania došlo k zmene účastníka na strane ţalovanej, keď pôvodná ţalovaná B., so sídlom v G., IČO: X zanikla zlúčením so spoločnosťou S. so sídlom v G., IČO: X a dovolací súd tak ďalej konal s touto nástupnickou spoločnosťou (§ 243c O.s.p.

§ 107ods.

4 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods.1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podal účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), ktorý je zastúpený advokátom (§ 241 ods.1 O.s.p.) bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.), skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný. Podľa § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. Prípustnosť dovolania má vo všeobecnosti stránku objektívnu a subjektívnu. Objektívna stránka sa nevzťahuje na osobu konkrétneho dovolateľa a zohľadňuje (len) vecný aspekt tohto opravného prostriedku – či smeruje proti rozhodnutiu vykazujúcemu zákonné znaky rozhodnutia, proti ktorému je dovolanie prípustné (objektívna prípustnosť dovolania je vymedzená ustanoveniami § 236 aţ § 239 O.s.p.). Subjektívna stránka prípustnosti dovolania sa naopak viaţe na osobu konkrétneho dovolateľa a zohľadňuje osobný aspekt toho, kto podáva dovolanie – či je u neho daný dôvod, ktorý ho oprávňuje podať dovolanie. Pri skúmaní subjektívnej stránky prípustnosti dovolania treba vziať na zreteľ, či dovolateľ bol negatívne dotknutý napadnutým rozhodnutím (viď tieţ R 50/1999). V prejednávanej veci odvolací súd vo veci samej rozhodol rozsudkom, dovolaním je napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorý obsahuje viacero výrokov a pretoţe dovolateľ nekonkretizoval, ktorý z nich dovolaním napadol, dovolací súd vychádzal z toho, ţe rozsudok 6 1Cdo 125/2010 odvolacieho súdu je napadnutý vo všetkých jeho výrokoch; a preto otázku prípustnosti dovolania smerujúceho proti jednotlivým výrokom musel riešiť samostatne. Dovolanie proti rozsudku, je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.) alebo rozsudok, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.), alebo rozsudok potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd v jeho výroku vyslovil, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu, alebo ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 (§ 238 ods. 3 O.s.p.). Dovolanie proti uzneseniu je prípustné, ak je ním napadnuté zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu (§ 239 ods.1 písm. a/ O.s.p.) alebo ak odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev [§ 109 ods. 1 písm. c/] na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b/ veta prvá O.s.p.). Podľa § 239 ods.2 O.s.p. dovolanie je prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky. V danom prípade prípustnosť dovolania, v časti smerujúcej proti výroku rozsudku odvolacieho súdu pripúšťajúcemu späťvzatie ţaloby o sumu 936,46€, ktorým bol rozsudok súdu prvého stupňa zrušený a konanie zastavené a v časti smerujúcej proti výroku, ktorým bol rozsudok súdu prvého stupňa potvrdený, neprichádza do úvahy. V časti smerujúcej proti potvrdzujúcemu výroku rozsudok nevykazuje znaky rozsudku uvedeného v § 238 ods. 1 a 3 O.s.p., pretoţe nejde o zmeňujúci, i keď je súčasťou výroku rozsudku odvolacieho súdu, ktorým čiastočne zmenil rozsudok súdu prvého stupňa, ale o potvrdzujúci rozsudok, čo vyplýva z porovnania rozsudkov súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, ţe je dovolanie prípustné a nejedná sa ani o rozsudok, ktorým by bol rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým by súd prvého stupňa vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a

1. Dovolanie nie je prípustné ani podľa § 238 ods.2 O.s.p. z dôvodu, ţe dovolací súd vo veci doposiaľ nerozhodoval. Pokiaľ ţalovaná v časti dovolania 7 1Cdo 125/2010 napadla výrok rozsudku odvolacieho súdu o späťvzatí ţaloby ktorým bol rozsudok súdu prvého stupňa zrušený a konanie zastavené, touto časťou dovolania napadnuté rozhodnutie má povahu uznesenia (viď § 167 ods. 1 O.s.p.). Dovolanie v tejto časti smeruje teda proti uzneseniu, ktoré nevykazuje znaky ani jedného z uznesení vymenovaných vyššie; nejedná sa o zmeňujúce, ani o potvrdzujúce uznesenie, preto prípustnosť dovolania podľa § 239 O.s.p. nie je daná. Dovolanie ţalovanej by mohlo byť procesne prípustné, len ak by konanie, v ktorom bol vydaný napadnutý rozsudok, došlo k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. O procesnú vadu konania v zmysle tohto ustanovenia ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska § 237 O.s.p. sú právne významné len tie procesné nedostatky, ktoré vykazujú znaky vád taxatívne v ňom vymenovaných; iné procesné vady konania alebo vecné nesprávnosti rozhodovania, i keby k nim v konaní došlo, nezakladajú prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia. Treba zdôrazniť, ţe z hľadiska posúdenia existencie niektorej z procesných vád v zmysle § 237 O.s.p. ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, nie je významný subjektívny názor účastníka, ţe v konaní došlo k takejto vade, ale len zistenie, ţe v konaní skutočne došlo k niektorej z taxatívne vymenovaných vád. Vady konania v zmysle § 237 písm. a/, d/, e/ a g/ O.s.p. v dovolaní ţalovanou namietané neboli a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. Prípustnosť jej dovolania preto z uvedených ustanovení nemoţno vyvodiť. S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti, ktorých sa mali dopustiť súdy oboch niţších stupňov, sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či ten kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania a procesnú spôsobilosť (§ 237 písm. b/ a c/ O.s.p.) a tieţ či účastníkovi sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.), pričom existenciu ţiadnej podmienky 8 1Cdo 125/2010 prípustnosti dovolania, na ktoré poukazovala ţalovaná nezistil. Ţalovaná v dovolaní tvrdí, ţe označenie ţalobkyne v ţalobe, v rozsudku súdu prvého stupňa a najmä v rozsudku odvolacieho súdu nie je správne a od samého počiatku konania existovala tu prekáţka v konaní v zmysle § 19 a § 20 O.s.p. a ďalej tvrdí, ţe ani prvostupňový, ani odvolací súd nerozhodli v priebehu konania uznesením o o pripustení späťvzatia ţaloby v sume 936,46 €, čím bola účastníkom odňatá moţnosť konať pred súdom. Pokiaľ ide o ţalovanou výslovne označený dôvod prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. b/, c/ O.s.p., tento sa týka jednej z najzákladnejších podmienok konania, a to spôsobilosti byť účastníkom konania (§ 19 O.s.p.) a procesnej spôsobilosti (§ 20 O.s.p.). Občiansky súdny poriadok procesnú podmienku konania spôsobilosti byť účastníkom konania vytvára tak, ţe ju zásadne viaţe na normy hmotného práva, ktoré upravujú hmotnoprávnu subjektivitu. Inak povedané, spôsobilosť byť účastníkom konania zodpovedá spôsobilosti mať práva a povinnosti v zmysle hmotného práva. Hoci spôsobilosť mať práva a povinnosti vo všeobecnosti upravujú ustanovenia Občianskeho zákonníka (§ 18 a nasl.), v niektorých prípadoch zákon spôsobilosť mať práva a povinnosti v hmotnoprávnych vzťahoch upravuje v osobitnom predpise, avšak iba vo vzťahoch, ktoré sú predmetom úpravy tohto osobitného zákona. Dôsledkom procesnej spôsobilosti je, ţe kaţdý môţe pred súdom ako účastník konania samostatne konať v tom rozsahu, v akom má spôsobilosť vlastnými úkonmi nadobúdať práva a brať na seba povinnosti. Právnické osoby a štát majú procesnú spôsobilosť v neobmedzenom rozsahu, a preto na ich strane nemôţe vzniknúť jej nedostatok. Právnické osoby konajú prostredníctvom štatutárnych orgánov alebo poverených zástupcov. Výkon a organizáciu sociálneho poistenia upravuje zákon č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení (ďalej len „ zákon“). Podľa ustanovenia § 120 ods.2 a 3 tohto zákona Sociálna poisťovňa je verejnoprávna inštitúcia zriadená na výkon sociálneho poistenia a je právnickou osobou so sídlom v Bratislave. Orgánmi Sociálnej poisťovne sú a) generálny riaditeľ Sociálnej poisťovne, b) Dozorná rada Sociálnej poisťovne a c) riaditeľ pobočky Sociálnej poisťovne (§ 121 zákona) a organizačné zloţky Sociálnej poisťovne tvorí ústredie a pobočky (124 zákona). Z ustanovenia § 127 ods.1 a 3, veta prvá zákona vyplýva, ţe pobočku riadi riaditeľ pobočky a riaditeľ pobočky koná v mene Sociálnej poisťovne vo všetkých veciach patriacich do pôsobnosti pobočky. 9 1Cdo 125/2010 Z obsahu spisu vyplýva, ţe označenie účastníka na strane ţalobcu je súladné so zákonom, teda správne Sociálna poisťovňa so sídlom v Bratislave, zastúpená Ing. Ľ. Č., riaditeľkou Sociálnej poisťovne, pobočka Roţňava; s týmto účastníkom oba súdy niţších stupňov konali a rozhodnutie odvolacieho súdu bolo aj riadne doručené tomuto účastníkovi. Z uvedeného potom vyplýva, ţe vada podľa § 237 písm. b/, c/ O.s.p. nie je daná. Dovolateľka tieţ namietala existenciu procesnej vady podľa § 237 písm. f/ O.s.p., v zmysle ktorého ustanovenia odňatím moţnosti konať pred súdom sa rozumie taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. O vadu, ktorá je z hľadiska tohto ustanovenia významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. Späťvzatie návrhu celkom a tieţ aj len sčasti je dispozitívnym úkonom, na ktorý je oprávnený iba ţalobca a toto dispozičné právo ostáva účastníkovi zachované nielen počas konania na súde prvého stupňa (§ 96 O.s.p.), ale aj po vydaní rozhodnutia súdu prvého stupňa, najneskôr však do momentu, kým jeho rozhodnutie nenadobudne právoplatnosť. Znamená to, ţe vziať ţalobu späť je moţné nielen počas odvolacej lehoty, ale kedykoľvek počas odvolacieho konania, najneskôr do právoplatnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktorá skutočnosť však nenastane skôr, kým o odvolaní právoplatne nerozhodne odvolací súd (§ 206 ods.1 O.s.p.). Zo zákonnej úpravy vyplýva, ţe ţalovaný môţe späťvzatiu zabrániť. Súd je totiţ povinný vyzvať ţalovaného, aby sa vyjadril, či so späťvzatím ţaloby, resp. jej časti súhlasí, alebo nie. Zo spisu nevyplýva, ţe by súdy v prejednávanej veci v prípade ţalovanej nerešpektovali niektoré z týchto práv. Podľa zápisnice o pojednávaní na súde prvého stupňa z
2. októbra 2007 ţalobkyňa vzala sčasti svoj návrh späť vo výške 26 120 Sk (867,02 €) a ţalovaný s čiastočným späťvzatím ţaloby súhlasil (č.l. 35 spisu); ţalobkyňa v priebehu odvolacieho konania v podaní z
3. apríla 2009 späťvzatie ţaloby v uvedenej časti potvrdila a zároveň vzala späť návrh v časti 69,44 € (č. l. 138 spisu) a ako vyplýva z podania ţalovaného z
4. apríla 2009 tento so späťvzatím ţaloby nevyslovil nesúhlas (č. l. 143 spisu). Z uvedeného moţno vyvodiť, ţe súdy prvostupňový aj odvolací dali ţalovanej moţnosť 10 1Cdo 125/2010 vyjadriť sa k späťvzatiu ţaloby, odvolací súd tým, ţe na základe čiastočného späťvzatia rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a konanie zastavil, ţalovanej moţnosť konať pred súdom neodňal. Keďţe v danom prípade vo vzťahu k výroku
5. tohto rozhodnutia dovolanie nie je podľa § 238 a § 239 O.s.p. prípustné, nebola preukázaná existencia dovolateľom namietaných vád konania v zmysle § 237 písm. b, c// a f/ O.s.p., dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, ţe dovolanie ţalovanej je neprípustné, preto ho odmietol (§ 243 ods. 5 O.s.p.

§ 218ods.

1 písm. c/ O.s.p.). Iná situácia nastáva v prípade pokiaľ ţalovaná svojím dovolaním napadla rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa, v ktorej časti je dovolanie podľa § 238 ods. 1 O.s.p. procesne prípustné. V zmysle § 241 ods.2 O.s.p. dovolanie moţno odôvodniť len tým, ţe a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237, b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Vzhľadom na ustanovenie § 242 ods.1 druhá veta O.s.p. dovolací súd skúmal či v konaní nedošlo k procesný vadám v zmysle § 237 O.s.p., prípadným k tzv. inej vadám (neţ v § 237 vymenovaným). Tzv. iná vada konania je dôsledkom a vonkajším prejavom procesného nedostatku, ktorý je významný, pokiaľ mal za následok nesprávne rozhodnutie vo veci( § 241 ods.2 písm. b/ O.s.p. ). O vadu tejto povahy ide tieţ v prípade nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu (R 111/1998). Aj odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu musí mať náleţitosti uvedené v § 157 ods.3 O.s.p. (§ 211 O.s.p.). Odvolací súd sa musí v odôvodnení rozhodnutia vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tieţ s poukazom na prijaté právne závery. Účelom odôvodnenia rozsudku je teda vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu musí byť zároveň aj prostriedkom kontroly v konaní o mimoriadnom 11 1Cdo 125/2010 opravnom prostriedku. Ak rozsudok odvolacieho súdu neobsahuje náleţitosti uvedené v § 157 ods.2 O.s.p. je nepreskúmateľný. V prejednávanej veci ţalobkyňa uplatnila nárok na náhradu škody, ktorá jej vznikla vyplatením dávok invalidného poistenia zamestnancovi ţalovanej za obdobie od

1. januára 2004 do
2. decembra
3. Odvolací súd vzhľadom na povahu uplatneného nároku podľa § 238 ods.1 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení účinnom do
4. decembra 2007 v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval, ţe základnou otázkou v konaní bolo zistenie existencie predpokladov, a to zistenie, či je dané protiprávne konanie ţalovanej a či ţalovaná zodpovedá v zmysle zákonníka práce za pracovný úraz, ktorý sa stal jej zamestnancovi J. J. a v akom rozsahu a uviedol, ţe táto otázka uţ bola posudzovaná, a to v konaní vedenom na Okresnom súde Roţňava pod sp. zn. 8C/67/2003, v ktorom konaní ţalobkyňa uplatňovala na tom istom základe nárok na náhradu škody, ale za iné obdobie (od
5. septembra 2001 do
6. decembra 2002). V tomto konaní bola ustálená zodpovednosť ţalovanej za pracovný úraz a bola určená miera jej zavinenia v rozsahu 60 %. Rozsudok vydaný okresným súdom bol v tejto veci potvrdený (v napadnutom vyhovujúcom výroku) Krajským súdom v Košiciach rozsudkom pod sp. zn. 5 Co/77/2005 z
7. októbra 2005 a stal sa záväzným (§ 159 ods.2 O.s.p.) tak pre účastníkov konania ako aj pre štátne orgány. Na základe uvedeného dospel, na rozdiel od názoru súdu prvého stupňa, k názoru, ţe pri posudzovaní tej istej otázky je viazaný tým, ţe uţ bola právoplatne vyriešená v inom konaní , a preto rozhodnutie súdu prvého stupňa napriek tomu, ţe sa oboznámil s obsahom spisu Okresného súdu Roţňava pod sp. zn. 8C/67/2003 bolo zaloţené na nesprávnom právnom posúdení veci. Rozsudok súdu prvého stupňa preto zmenil a ţalovanú zaviazal na náhradu škody vo výške 60 % z uplatneného nároku t.j. zo sumy 3 239,73 €, ktorú ţalobkyňa pôvodne poţadovala v ţalobe. Zo spisu je zrejmá skutočnosť, ţe o náhrade škody vzniknutej výplatou dávok invalidného poistenia zamestnancovi ţalovanej J. J. a s tým spojenej zodpovednosti ţalovanej za pracovný úraz uţ bolo právoplatne rozhodnuté nielen vyššie spomenutým rozsudkom, ale aj rozhodnutím Okresného súdu v Roţňave pod sp. zn. 4C/1036/01 z
8. januára 2002, ktorému predchádzalo rozhodnutie toho istého súdu pod sp. zn.4C/392/01 z 14.augusta 2001, v ktorých rozhodnutiach miera zodpovednosti ţalovanej na náhrady škody bola určená v rozsahu 50 %. za iné obdobia. Tieţ i to, ţe na Okresnom súde v Roţňave predmetom 12 1Cdo 125/2010 konania je ten istý nárok za obdobie od
9. januára do
10. decembra 2003, konanie je vedené pod č. k. 4C/33/2005, ktoré doposiaľ nie je ukončené. Odvolací súd pri výklade svojich právnych úvah, prečo za základ svojho rozhodnutia a tým zodpovednosť ţalovanej za pracovný úraz, teda jej protiprávne konanie s mierou jej zavinenia v rozsahu 60 % , vzal za základ práve rozhodnutie Okresného súdu Roţňava pod sp. zn. 8C/67/2003

rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach pod sp. zn. 5Co/77/2005 v napadnutom rozsudku (napriek jeho rozsiahlemu odôvodneniu) bliţšie vysvetlil. Ani k právne významným skutočnostiam, na základe ktorých za skoršie obdobia bola určená iná miera zavinenia ţiadne stanovisko nezaujal a ani neuviedol prečo, napriek tomu, ţe tieto rozhodnutia uvedeným rozsudkom predchádzajú a ţalobkyňa na tieto opakovane poukazovala. Preto pre nedostatok dôvodov je rozhodnutie nepreskúmateľné. Nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia sa týka aj časti, ktorou odvolací súd určil výšku priznanej náhrady škody. Odvolací súd pri stanovenej miere zavinenia túto výšku určil sumou 1 943,83 €, keď uviedol, ţe na strane ţalovanej je dané zavinené protiprávne konanie v rozsahu 60 % - nej miere zavinenia tak ako to uţ bolo ustálené v súdom konaní sp. zn. 8C/67/2003 vedenom na Okresnom súde Roţňava. Nevysvetlil akým spôsobom k danej čiastke dospel; moţno sa len domnievať, ţe v danom prípade pri určení výšky priznanej náhrady škody, neprihliadol na to, ţe počas konania došlo k späťvzatiu ţaloby v časti 936,46 €. So zreteľom na zistenú procesnú vadu, s prihliadnutím na ktorú prichádzalo do úvahy len zrušenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu vo vzťahu k výroku 2., dovolací súd nepristúpil k posúdeniu správnosti právnych záverov, na ktorých spočíva rozhodnutie odvolacieho súdu. Vzhľadom na to Najvyšší súd Slovenskej republiky výrok rozsudku odvolacieho súdu, ktoré boli napadnuté procesne prípustnou časťou dovolania, zrušil podľa § 243b ods.1 O.s.p. (spolu s ním zrušil aj súvisiacu výrok o náhrade trov konania medzi účastníkmi konania) a vec v rozsahu zrušenia vrátil Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie (§ 243b ods. 2 O.s.p.) Rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. 13 1Cdo 125/2010 P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 31. júla 2012 JUDr. Jana B a j á n k o v á, v. r. predsedníčka senátu Za správnosť: Hrčková Marta