uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici zo
uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici zo
opravným uznesením z
rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici z
1 písm. c/ O.s.p., nakoľko týmito rozhodnutiami bol porušený zákon, pričom ochranu práv a právom chránených záujmov účastníka konania nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami. Navrhol uvedené uznesenia zrušiť a vec vrátiť Okresnému súdu Žiar nad Hronom na ďalšie konanie z dôvodu, že obe tieto rozhodnutia spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci, a to v nesprávnej aplikácii § 142 ods. 2 O.s.p.
O.s.p., v súvislosti s rozhodnutím o trovách konania medzi navrhovateľom a odporcom, namiesto aplikácie § 142 ods. 3 O.s.p. Navrhovateľ ani odporca sa k mimoriadnemu dovolaniu nevyjadrili. Vedľajší účastník na strane odporcu vo svojom vyjadrení považoval mimoriadnym dovolaním napadnuté uznesenia za vecne správne, rozhodnutie však ponechal na úvahu dovolacieho súdu. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 3 O.s.p.), po zistení, že mimoriadne dovolanie podal včas generálny prokurátor na základe podnetu účastníka konania (§ 243e ods. 1 O.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 243f ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243i ods. 2 3 4 MCdo 3/2012 O.s.p.
3 O.s.p.) preskúmal napadnuté uznesenia a dospel k záveru, že mimoriadne dovolanie je dôvodné. V zmysle § 243f ods. 1 O.s.p. mimoriadnym dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie súdu za podmienok uvedených v § 243e, ak
2 O.s.p.). Obligatórne (§ 243i ods. 2 O.s.p.
1 veta druhá O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tiež tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Generálny prokurátor namietal, že obe napadnuté rozhodnutia súdov nižších stupňov spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci. Právne posúdenie veci je činnosť súdu, v rámci ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávne právne posúdenie veci ide vtedy, ak súd nepoužil náležitý právny predpis alebo ak súd aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Od povinnosti platiť trovy konania (§ 140 O.s.p.) treba odlíšiť povinnosť hradiť trovy konania. Podstata povinnosti hradiť trovy konania spočíva v tom, že súd zaviaže jedného účastníka konania nahradiť druhému účastníkovi buď celkom, alebo sčasti trovy konania, ktoré v priebehu konania tento druhý účastník už zaplatil. Pritom povinnosť nahradiť trovy konania zahŕňa iba tie, ktoré boli potrebné na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva. Ako to správne uvádza aj generálny prokurátor v mimoriadnom dovolaní, pri rozhodovaní o náhrade trov konania vychádza súd zo zásady zodpovednosti za výsledok (zásada úspechu) alebo zo zásady zodpovednosti za zavinenie alebo náhodu. Zásada zodpovednosti za výsledok (zásada úspechu) sa uplatňuje pri rozhodovaní o náhrade trov sporového konania. Len v sporovom konaní sa totiž dá hovoriť o úspechu, resp. neúspechu účastníka konania. Kritériom na priznanie nároku na náhradu trov konania je miera úspechu vo veci, ktorá sa zisťuje tak u navrhovateľa (žalobcu), ako aj u odporcu (žalovaného). Miera úspechu vo veci závisí od vzťahu meritórneho rozhodnutia k žalobnému petitu, ktorý bol naposledy urobený vo veci samej. Podľa miery úspechu môže súd o náhrade trov konania rozhodnúť 4 4 MCdo 3/2012 buď tak, že prizná náhradu všetkých trov účelne vynaložených na uplatňovanie alebo bránenie práva tomu účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal (§ 142 ods. 1 O.s.p.), alebo náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov konania právo, ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný (§ 142 ods. 2 O.s.p.), alebo môže priznať plnú náhradu trov konania účastníkovi, aj keď mal vo veci úspech len čiastočný, ak mal neúspech len v pomerne nepatrnej časti (§ 142 ods. 3 O.s.p.) alebo môže priznať plnú náhradu trov konania účastníkovi, aj keď mal vo veci úspech len čiastočný, ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu (§ 142 ods. 3 O.sp.), alebo, napokon, prizná odporcovi náhradu trov konania proti navrhovateľovi, aj keď odporca nemal úspech vo veci, ak svojim správaním nedal príčinu na podanie návrhu na začatie konania (§ 143 O.s.p.). Ako z uvedeného vyplýva, v dvoch prípadoch dáva zákon súdu právo priznať plnú náhradu trov konania účastníkovi aj napriek tomu, že mal vo veci úspech len čiastočný. Po prvé je to vtedy, ak mal neúspech len v pomerne nepatrnej časti a po druhé môže súd priznať plnú náhradu trov konania účastníkovi aj napriek tomu, že mal vo veci len čiastočný úspech, ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu (§ 142 ods. 3 O.s.p.). Aplikácia tohto ustanovenia teda prichádza do úvahy iba pri rozhodnutiach, ktoré zaväzujú na plnenie, a z nich iba pri tých, ktorými sa rozhoduje o výške plnenia. Nestačí, ak sa nimi rozhoduje iba o základe nároku. Súčasne musí byť splnená aj druhá podmienka, ktorou je závislosť vyčíslenia plnenia buď od znaleckého posudku, alebo od úvahy súdu. Ako vyplýva z obsahu spisu, v danom prípade si navrhovateľ uplatnil voči odporcovi nárok na mimoriadne zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia z dôvodu chorôb z povolania podľa § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. vo výške 28.918,54 €. Dokazovaním v tomto konaní bolo preukázané, že u navrhovateľa sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa opodstatňujúce zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia, čím bol osvedčený základ nároku. Súd následne voľnou úvahou dospel k záveru, že z titulu zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia je u navrhovateľa odôvodnené plnenie vo výške 6.512,65 € a vo zvyšku preto návrh zamietol. Určenie samotnej výšky navrhovateľom uplatneného nároku na mimoriadne zvýšenie odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia nad základnú sumu teda nepochybne záviselo od úvahy súdu, preto s prihliadnutím na vyššie uvedené teoretické východiská, z hľadiska rozhodovania o náhrade 5 4 MCdo 3/2012 trov konania boli naplnené všetky zákonné predpoklady pre aplikáciu ustanovenia § 142 ods. 3 O.s.p. (navrhovateľ mal vo veci čiastočný úspech a rozhodnutie záviselo od úvahy súdu), teda priznanie plnej náhrady trov konania navrhovateľovi a nie pre aplikáciu § 142 ods. 2 O.s.p.
1 O.s.p., teda nepriznanie náhrady trov konania odporcovi z dôvodov hodných osobitného zreteľa, keďže odporca nárok na priznanie náhrady trov konania nemal. Z toho vyplýva, že mimoriadnym dovolaním napadnuté rozhodnutia prvostupňového i odvolacieho súdu spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p.), preto Najvyšší súd Slovenskej republiky obe tieto rozhodnutia v zmysle § 243b ods. 1 a 2 O.s.p.
2 O.s.p. zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V novom rozhodnutí rozhodne súd aj o trovách pôvodného a dovolacieho konania (§ 243a ods. 1 O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.