1 písm. c) Zákonníka práce, ktorá bola doručená ţalobkyni
1 písm. c/ Zákonníka práce z dôvodu, ţe ţalobkyňa
lekárskeho posudku zo
lekárskeho posudku vzhľadom na svoj zdravotný stav stratila dlhodobo (trvale) spôsobilosť vykonávať doterajšiu prácu, v dôsledku čoho tvrdenie o jeho nejednoznačnosti povaţoval za bezpredmetné. Návrh v časti o zaplatenie náhrady mzdy vylúčil na samostatné konanie v zmysle ustanovenia § 112 ods. 2 O.s.p. a odklad rozhodnutia o trovách konania odôvodnil ustanovením § 151 ods. 3 O.s.p. Krajský súd v Trenčíne na odvolanie ţalovaného rozsudkom sp.zn. 6 Co 219/2011 z 24. júla 2012 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Dospel k záveru, ţe súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie vo veci, dospel k správnym skutkovým záverom, ktoré majú oporu vo vykonaných dôkazoch a vec správne právne posúdil. V celom rozsahu sa stotoţnil s jeho skutkovými závermi, ako aj s právnym posúdením veci v odôvodnení rozsudku a
2 O.s.p. na ne v plnom rozsahu poukázal. Konštatoval, ţe v danom prípade súd prvého stupňa na vec správne aplikoval ustanovenie § 74 ods. 1 Zákonníka práce, z ktorého zákonne vyvodil neplatnosť výpovede pre absenciu predchádzajúceho prerokovania so zamestnaneckou radou. Uviedol, ţe súd prvého stupňa absenciu tohto predchádzajúceho prerokovania výpovede vyvodil v súlade s ustanovením § 132 O.s.p. z vykonaných dôkazov, z ktorých zistil rozpory medzi výpoveďami svedkov ohľadne tejto skutočnosti, ako aj z neexistencie zápisnice z takéhoto prerokovania výpovede ţalovaným a zamestnaneckou radou. Pripomenul, ţe v zmysle § 233 ods. 1 Zákonníka práce je zamestnanecká rada kolektívnym orgánom, ktorý zastupuje zamestnancov zamestnávateľa a ide o orgán volený zamestnancami. Z uvedeného hľadiska povaţoval za konformný len taký výklad spôsobu činnosti zamestnaneckej rady, ktorú táto rada vykonáva minimálne prostredníctvom nadpolovičnej väčšiny všetkých jej členov, ktorých minimálny počet určuje ustanovenie § 234 ods. 1 Zákonníka práce. Preto sa nemohol stotoţniť s názorom ţalovaného,
ktorého súčinnosť zamestnaneckej rady pri skončení 4 5 Cdo 35/2013 pracovného pomeru ţalobkyne výpoveďou mohol účinne, teda kvalifikovaným spôsobom, vykonávať len jeden z troch členov rady. Uviedol, ţe rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky z
jeho názoru aj tým, ţe odvolací súd mu neposkytol dostatok času na zaujatie stanoviska k vyjadreniu ţalobkyne, pričom poukázal na to, ţe vyjadrenie mu bolo doručené
názoru dovolateľa mala spočívať v tom, ţe odvolací súd nezistil úplne a správne skutkový stavu veci a nevypočul svedkyne na odstránenie nejasností. Mal za to, ţe odvolací súd mal vykonať aj iný dôkaz, neţ bol v konaní navrhnutý, a to výpoveď p. B., bezpečnostnej techničky K1Ú MV SR ARO. Namietal aj, ţe odvolací súd iba prevzal konštatovanie súdu prvého stupňa o neexistencii zápisnice z prerokovania výpovede, avšak nedozisťoval, či existuje iný záznam o zasadnutí zamestnaneckej rady. Nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom [§ 241 ods. 2 písm. c) O.s.p.] spočívalo
dovolateľa v nesprávnych záveroch odvolacieho súdu pri posudzovaní splnenia hmotnoprávnej podmienky výpovede uvedenej v ustanoví § 74 Zákonníka práce. Navrhol, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Ţalobkyňa vo svojom vyjadrení k dovolaniu uviedla, aby dovolací súd dovolanie ako neprípustné odmietol a zároveň zaviazal ţalovaného na náhradu trov dovolacieho konania. 5 5 Cdo 35/2013 Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom. V zmysle § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu.
1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci.
3 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky
3 a 4. V danom prípade dovolaním ţalovaného nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, ţe dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, ţe dovolanie ţalovaného nie je
1 aţ 3 O.s.p. procesne prípustné. S prihliadnutím na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať vţdy, či dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou zo závaţných procesných vád vedúcich k vydaniu tzv. zmätočného rozhodnutia, neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania
O.s.p., ale sa 6 5 Cdo 35/2013 zaoberal aj otázkou, či konanie a rozhodnutie odvolacieho súdu nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p. (t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, o prípad nedostatku návrhu na začatie konania vo veciach, ktoré moţno začať len na návrh, o prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať, či o prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne obsadeným). Takéto vady konania ale v dovolacom konaní neboli zistené. Ţalovaný namietal, ţe k odňatiu moţnosti konať pred súdom
f/ O.s.p. malo dôjsť tým, ţe 1/ odvolací súd nenariadil na prejednanie odvolania pojednávanie, hoci rozhodnutie súdu prvého stupňa bolo zaloţené len na výpovediach svedkov, pričom obe strany na preukázanie skutkového stavu navrhli konfrontáciu svedkov a nedal moţnosť vyjadriť sa na pojednávaní a vykonať navrhnuté dôkazy; tým, ţe 2/ odvolací súd svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil, ako aj tým, 3/ ţe mu neposkytol dostatok času na zaujatie stanoviska k vyjadreniu ţalobkyne, keď poukázal na to, ţe vyjadrenie mu bolo doručené
1 O.s.p. (v znení účinnom od 15. októbra 2008), na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie ak a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b/ súd prvého stupňa rozhodol
bez nariadenia odvolacieho pojednávania, c/ to vyţaduje dôleţitý verejný záujem.
2 O.s.p. v tomto znení v ostatných prípadoch moţno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania. 7 5 Cdo 35/2013 V predmetnej veci je zrejmé, ţe odvolací súd sa stotoţnil s dôvodmi rozsudku prvostupňového súdu, teda mal za to, ţe tento dostatočne zistil skutkový stav a o veci aj správne rozhodol. K odňatiu moţnosti konať pred súdom ţalobcu nedošlo nenariadením pojednávania aj preto, ţe súd prvého stupňa rozhodol v predmetnej veci na pojednávaní a nejde tu ani o verejný záujem, keďţe nejde o veci týkajúce sa v rôznych súvislostiach väčšieho okruhu osôb, napr. spory týkajúce sa územného celku sídliska a pod. Dohovor o ľudských právach a základných slobodách nevyţaduje a ani z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva nemoţno vysledovať, ţe by sa malo na všetkých súdnych inštanciách pojednávanie vykonávať verejne. Ak teda rozhodoval súd prvého stupňa na pojednávaní, odvolací súd v zásade nemusí nariadiť pojednávanie. Odvolací súd však vţdy môţe nariadiť pojednávanie, ak to povaţuje za potrebné. Ţalovaný ďalej namieta, ţe nenariadením pojednávania odvolacím súdom došlo k odňatiu moţnosti konať pred súdom aj tým, ţe odvolací súd sa nepokúsil rozptýliť nejasnosti vo výpovediach svedkýň buď navrhovanou konfrontáciou alebo opätovnou výpoveďou pred odvolacím súdom a taktieţ tým, ţe nevykonal iný dôkaz, ako bol navrhovaný, a to výpoveď p. B..
1 O.s.p. účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môţe výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. V sporovom konaní sa uplatňuje prejednacia zásada. Účastník konania má jednak povinnosť tvrdenia, jednak dôkaznú povinnosť. Bremeno tvrdenia má základ v tom, ţe účastník, ktorý má povinnosť tvrdenia, nesie tieţ zodpovednosť za to, ţe sa súd skutočne potrebnú rozhodnú skutočnosť dozvie. Dôkazná povinnosť je povinnosťou účastníka označiť dôkazné prostriedky k preukázaniu tvrdených skutočností. Právo navrhnúť vykonanie toho, ktorého dôkazu má účastník konania, ktorý toto právo môţe uplatniť od podania návrhu na začatie konania aţ do vyhlásenia rozhodnutia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie a vo veciach, v ktorých sa nenariaďuje pojednávanie (§ 115a) najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej (§ 120 ods. 4 O.s.p). Rozsah a mieru, v ktorej sa dokazovanie vykonaná, určí súd. K procesným právam účastníka ale nepatrí, aby bol súdom vykonaný kaţdý dôkaz, ktorý účastník povaţuje za významný. Rozhodovanie o tom, ktoré 8 5 Cdo 35/2013 z navrhnutých dôkazov budú vykonané, patrí výlučne súdu a nie účastníkovi konania (§ 120 ods. l O.s.p., § 213 ods. 5 O.s.p.). Ak súd v priebehu konania nevykoná všetky navrhované dôkazy, nezakladá tým vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (viď R 37/1993, R 125/1999, R 6/2000); tento jeho postup môţe prípadne viesť k nesprávnym skutkovým zisteniam a v konečnom dôsledku aj k vecne nesprávnemu rozhodnutiu, nie však k odňatiu moţnosti konať pred súdom. Zákon v ustanovení § 120 ods. 1 O.s.p. vychádza z toho, ţe súd nie je pri vykonávaní dôkazov viazaný len formálnym návrhom účastníka na vykonanie dôkazu, ale pripúšťa aj moţnosť vykonať aj iné dôkazy ako navrhujú účastníci. Vzhľadom na to, ţe sporové konanie (akým konanie o neplatnosť výpovede bez pochýb
2 a 3 O.s.p). Odvolací súd je viazaný dôvodmi uvedenými v odvolaní, ktoré boli uvedené v odvolacej lehote (§ 204 O.s.p. a § 205 O.s.p) a ktorých existencia sa v konaní súčasne aj preukázala. Z odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu vyplýva, ţe odvolací súd venoval pozornosť všetkým odvolacím dôvodom, ktoré ţalovaný uviedol v odvolaní. Keďţe ţalovaný vo svojom odvolaní neuviedol ţiadne kvalifikované dôvody
ustanovenia § 205a O.s.p. a v zmysle ustanovenia § 205 ods. 3 O.s.p. moţnosť odvolateľa rozširovať odvolacie dôvody zaniká uplynutím odvolacej lehoty, nenariadenie pojednávania odvolacím súdom a nevykonanie nových dôkazov nemohlo mať vplyv na odňatie moţnosti konať pred súdom. Ţalovaný ďalej namieta, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu nie je dostatočne odôvodené, nakoľko odvolací súd sa nevysporiadal s jeho dôvodmi odvolania, čím bolo porušené právo na spravodlivý proces.
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky kaţdý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, ţe osobám nemoţno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý 10 5 Cdo 35/2013 súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z
2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení 11 5 Cdo 35/2013 dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov zodpovedajú poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných zákonných ustanovení. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Primerane vysvetlil, z akých úvah vychádzal pri závere, ţe nedošlo k splneniu hmotnoprávnej podmienky platnosti výpovede, a to jej riadneho prerokovania zamestnávateľom so zamestnaneckou radou, ktorej členkou bola aj ţalobkyňa. Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia v súlade s ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p. skonštatoval správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa a v podrobnostiach odkázal na dôvody jeho rozsudku. Osobitne sa vyporiadal s námietkami ţalovaného uvedenými v odvolaní o tom, ţe súčinnosť zamestnaneckej rady pri skončení pracovného pomeru nemohol zamestnávateľ kvalifikovaným spôsobom vykonávať jedným z troch členov rady a nemoţnosti preskúmavania platnosti súhlasu zamestnaneckej rady. Odôvodnenie jeho rozhodnutia nemoţno preto povaţovať za tak nejasné a nezrozumiteľné, ţe by to ţalovanému znemoţňovalo objektívne posúdiť jeho (ne)správnosť, prípadne kvalifikovane sa rozhodnúť, ktorým dovolacím dôvodom má dovolanie odôvodniť. V súvislosti s dovolacou námietkou ţalovaného, ţe odvolací súd sa nevyporiadal náleţite so všetkými jeho námietkami, dovolací súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo 16. marca 2005 sp.zn. II. ÚS 78/05,
ktorého : "Súčasťou základného práva na súdnu ochranu v občianskom súdnom konaní
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je právo na odôvodnenie, ktorého štruktúra je rámcovo upravená 12 5 Cdo 35/2013 v § 157 ods. 2 O.s.p. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na kaţdú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní". Ţalovaný teda neopodstatnene tvrdil, ţe súdy niţších stupňov tým, ţe svoje rozhodnutia náleţite nezdôvodnili, porušili jeho právo na spravodlivý proces. Dovolací súd námietku ţalovaného, ţe odvolací súd mu neposkytol dostatok času na zaujatie stanoviska k vyjadreniu ţalobkyne, pričom poukázal na to, ţe vyjadrenie mu bolo doručené 19. júla 2012 a rozsudok vyhlásil konajúci súd 24. júla 2012, povaţuje za neodpodstatnenú.
názoru dovolacieho súdu si odvolací súd svoju povinnosť doručiť vyjadrenie ţalobkyne k odvolaniu ţalovaného kvalifikovane splnil a vyjadrenie ţalobkyne doručil ţalovanému v dostatočnom časovom predstihu piatich dní pred vyhlásením rozhodnutia. Dovolací súd navyše uvádza, ţe ani ţalovaný sám ako účastník konania nebol po podaní odvolania dostatočne opatrný pri ochrane svojich práv. Odvolanie ţalovaného bolo súdu prvého stupňa doručené
5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti. V dovolacom konaní nebol ţalovaný úspešný a právo na náhradu trov dovolacieho konania vzniklo ţalobkyni (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd priznal ţalobkyni náhradu trov dovolacieho konania spočívajúcu v odmene advokáta za 1 úkon právnej sluţby, ktorú poskytol ţalobkyni vypracovaním vyjadrenia k dovolaniu (§ 14 ods. 1 písm. b/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych sluţieb). Základnú sadzbu tarifnej odmeny za tento úkon právnej sluţby určil
1 písm. a/ vyhlášky vo výške 58,69 €, čo s náhradou výdavkov za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške jednej stotiny výpočtového základu [§ 1 ods. 3 a § 16 ods. 3 vyhlášky (t.j. 7,63 €)] a 20 % DPH predstavuje spolu 79,58 €. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 7. marca 2013 JUDr. Vladimír Magura, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia : Dagmar Falbová
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.