Najvyšší súd 5 Cdo 97/2012 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne JUDr. J. V., zastúpenej JUDr. P.P.advokátom v H.proti ţalovanému J. S., o z

§ 142ods.

1 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p. Mal za to, ţe v odvolacom konaní úspešný ţalovaný by mal nárok na náhradu trov konania, tento si však ţiadne trovy neuplatnil a neúspešnej ţalobkyni nárok na náhradu trov konania nevznikol, ani si ţiadne neuplatnila. Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podala dovolanie ţalobkyňa, ktorá navrhla rozsudok odvolacieho súdu, ako aj rozsudok súdu prvého stupňa, zrušil a vec im vrátiť na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania odôvodnila ustanovením § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. a § 237 písm. f/ O.s.p., tvrdiac, ţe postupom súdu jej bola odňatá moţnosť konať pred súdom a bolo porušené jej právo na spravodlivý súdny proces. Za takú vadu označila nesprávne právne posúdenie veci súdmi, nepreskúmateľnosť a nepresvedčivosť rozhodnutí prvostupňového a odvolacieho súdu, ako aj skutočnosť, ţe odvolací súd zaloţil svoje rozhodnutie na úvahách, ku ktorým bolo potrebné vykonanie znaleckého skúmania. Namietala, ţe prvostupňový, ako aj odvolací súd, nesprávne posúdili otázku pouţitia ustanovenia § 420 ods. 1 a § 415 Občianskeho zákonníka na danú vec, nakoľko bez akejkoľvek opory v dokazovaní dospeli k záveru, ţe ţalobkyni konaním ţalovaného škoda nevznikla. Podľa názoru ţalobkyne si ţalovaný ako účastník záväzkového vzťahu s pôvodným ţalobcom nesplnil svoju prevenčnú povinnosť zabrániť tomu, aby kobyla nezostala gravidná s iným ţrebcom ako tým, ktorého si vymienil pôvodný ţalobca, a preto zodpovedá za škodu vzniknutú v príčinnej súvislosti s týmto opomenutím. Mala za to, ţe otázka rezorbcie či abortu plodu koní je otázkou odbornou a ak ju chcel súd posudzovať, či teda skutočne mohlo dôjsť a za akých okolností k tejto príčine nedonosenia plodu u koňa, mal byť na relevantné posúdenie tejto skutočnosti prizvaný znalec z príslušného odboru, čo súd neurobil a stotoţnil sa so záverom MVDr. H.. Taktieţ mala za to, ţe v prípade, ak odvolací súd spochybňoval výpočet hodnoty nenarodeného koňa znalcom určeným prvostupňovým súdom, mal vec vrátiť prvostupňovému súdu a ţiadať vypracovať kontrolný znalecký posudok. Podľa názoru dovolateľky v konaní tieţ absentuje vykonanie dokazovania týkajúceho sa vplyvu situácie na trhu s koňmi na hodnotu ţriebäťa. V dôvodoch dovolania podrobne rozoberala skutkový a právny stav veci. 5 Cdo 97/2012 5 Ţalovaný sa k dovolaniu ţalobkyne nevyjadril. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel k záveru, ţe dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok nie je prípustný. Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238 O.s.p. platí, ţe ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.) alebo rozsudok, potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, avšak len vtedy, ak odvolací súd v jeho výroku vyslovil, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. (§ 238 ods. 3 O.s.p.). V danej veci rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje znaky rozsudku uvedeného v § 238 ods. 1 a 3 O.s.p., pretoţe nejde o zmeňujúci, ale potvrdzujúci rozsudok, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, ţe je dovolanie proti nemu prípustné a nejde ani o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. Dovolanie nie je prípustné ani podľa ustanovenia § 238 ods. 2 O.s.p. z dôvodu, ţe dovolací súd vo veci doposiaľ nerozhodoval. S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p., ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.s.p. (či uţ to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné 5 Cdo 97/2012 6 ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Existenciu ţiadnej podmienky prípustnosti dovolania uvedenej v tomto zákonnom ustanovení dovolací súd nezistil. So zreteľom na ţalobkyňou tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, ţe v prejednávanej veci jej súdom bola odňatá moţnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Odňatím moţnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie moţnosti konať pred súdom, 2/ to, ţe k odňatiu moţnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu, 3/ moţnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, ţe zákon bliţšie v ţiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie moţnosti konať pred súdom nešpecifikuje, pod odňatím moţnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemoţňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, ţe súdy pri prejednávaní a rozhodovaní veci postupovali v súlade s právnymi predpismi a ţalobkyni neznemoţnili uplatniť procesné práva priznané jej právnym poriadkom na zabezpečenie jej práv a oprávnených záujmov. 5 Cdo 97/2012 7 Dovolateľka v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. namieta porušenie jej práva na spravodlivý súdny proces. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky kaţdý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, ţe osobám nemoţno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Z dovolania ţalobkyne je zrejmé, ţe k procesnej vade konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. malo podľa jej názoru dôjsť v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci súdmi. Dovolací súd preto povaţuje za potrebné uviesť, ţe ustanovenie § 237 písm. f/ O.s.p. dáva odňatie moţnosti konať pred súdom do súvislosti výlučne s faktickou procesnou činnosťou súdu, a nie s jeho právnym hodnotením veci zaujatým v napadnutom rozhodnutí. Právne 5 Cdo 97/2012 8 posúdenie veci súdom je realizáciou jeho rozhodovacej činnosti a nemôţe zakladať dôvod prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., pretoţe právnym posudzovaním veci súd neporušuje ţiadnu procesnú povinnosť vyplývajúcu mu zo zákona, ani procesné práva účastníka. Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe nie je dôvodná ani námietka ţalobkyne týkajúca sa nedostatočnej odôvodnenosti, resp. nepreskúmateľnosti písomného vyhotovenia rozhodnutia prvostupňového a odvolacieho súdu. To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu ale nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z

1. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z
2. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z
3. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z
4. februára 1998). Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-
5. Ústavný súd uţ vyslovil, ţe súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03). Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu musí mať náleţitosti uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p. (§ 211 O.s.p.). Odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení 5 Cdo 97/2012 9 dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tieţ s poukazom na ním prijaté právne závery. Účelom odôvodnenia rozsudku je vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu musí byť zároveň aj dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v dovolacom konaní. Ak rozsudok odvolacieho súdu neobsahuje náleţitosti uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p., je nepreskúmateľný. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na kaţdú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p. je odvolaciemu súdu daná moţnosť vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Moţnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je podmienená tým, ţe odvolací súd sa v plnom rozsahu stotoţní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa, a to po skutkovej ako aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne nestotoţní s týmito závermi, neprichádza do úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia. Môţe síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvého stupňa, toto doplnenie však nemôţe byť v rozpore so závermi súdu prvého stupňa, môţe ho iba dopĺňať v tom zmysle, ţe ďalšie závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvého stupňa. Odvolací súd prirodzene musí odpovedať na podstatné a právne významné dôvody odvolania a nemôţe sa obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody. Inak sa dostane mimo limitov práva na spravodlivý proces, ktoré je chránené nielen čl. 46 ods. 1 ústavy, ale aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov zodpovedajú poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných zákonných ustanovení. 5 Cdo 97/2012 10 Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Súd prvého stupňa primerane vysvetlil, z akých úvah vychádzal pri závere, ţe vo veci nie je daná príčinná súvislosť medzi škodnou udalosťou a škodou. Dostatočne tieţ vysvetlil, prečo nemoţno ako škodnú udalosť povaţovať skutočnosť, ţe kobyla D. vstrebala plod po umelej inseminácii. Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia v súlade s ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p. skonštatoval správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré toto rozhodnutie potvrdil. Jeho rozhodnutie nemoţno povaţovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretoţe odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a ţe odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako celok s poukazom na ustanovenia § 219 ods. 2 O.s.p. spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv ţalobkyne. K námietke ţalobkyne, ţe odvolací súd zaloţil svoje rozhodnutie na úvahách, ku ktorým je potrebné vykonanie znaleckého skúmania, dovolací súd povaţuje za potrebné uviesť, ţe súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy. Nevykonanie dôkazov podľa návrhov alebo predstáv účastníka konania nie je ani postupom, ktorým by súd účastníkom odňal moţnosť konať pred súdom, lebo rozhodovanie o tom, ktoré dôkazy budú vykonané, patrí výlučne súdu, a nie účastníkom konania (§ 120 ods. 1 O.s.p.). Ak súd niektorý dôkaz nevykoná, môţe to viesť 5 Cdo 97/2012 11 nanajvýš k jeho nesprávnym skutkovým záverom, a teda v konečnom dôsledku aj k nesprávnemu rozhodnutiu, nie však k zmätočnosti rozhodnutia (viď napr. aj rozhodnutia uverejnené v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky pod č. 37/1993 a pod č. 125/1999). Pokiaľ ide o námietku ţalobkyne, týkajúcu sa svedeckej výpovede svedka MVDr. H. a prevzatia jeho odborných záverov prvostupňovým súdom, dovolací súd uvádza, ţe táto námietka bola uţ obsahom odvolania, pričom odvolací súd sa s ňou vo svojom rozhodnutí dostatočne vysporiadal. Z dovolania vyplýva tieţ námietka ţalobkyne, ţe napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Treba uviesť, ţe nesprávne právne posúdenie veci (omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav) je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia ţalobkyne boli opodstatnené, ňou uvádzané skutočnosti by mali za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, nezakladali by ale prípustnosť dovolania podľa § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd pouţil na zistený skutkový stav správny právny predpis a či ho aj správne aplikoval, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné. O taký prípad ale v danej veci nejde. Vzhľadom na uvedené moţno preto zhrnúť, ţe v danom prípade prípustnosť dovolania nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p., a iné vady konania v zmysle § 237 O.s.p. neboli dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalobkyne v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/

§ 243bods.

5 O.s.p., ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. Pritom, 5 Cdo 97/2012 12 riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti. V dovolacom konaní úspešnému ţalovanému vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti ţalobkyni, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p.

§ 224ods.

1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však ţiadne trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, ţe nepodal návrh na ich priznanie a ani ich nevyčíslil. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :

1. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
2. októbra 2012 JUDr. Vladimír Magura, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia : Dagmar Falbová