súdu prichádzalo len odškodnenie eventuálnych zlepšení, doplnkov alebo iných pomôcok, ktoré vyplývajú bezprostredne zo zhoršeného zdravotného stavu ţalobcu, a ktoré museli byť aplikované na predmetné vozidlo práve v dôsledku tohto zhoršenia zdravotného stavu, ktoré nastalo v kritickom období. Z uvedených dôvodov súd skúmal rozsah a charakter doplnkov, ktoré boli inštalované na ţalobcovo motorové vozidlo značky Hyundai Santa Fe a ktoré by mohli byť v príčinnej súvislosti a nutnosti ich 5 Cdo 229/2011 2 inštalovania v dôsledku úrazu ţalobcu zo dňa
znalkyne potrebuje. Rovnako nebola priznaná náhrada ani za ďalšie poloţky uvádzané vo faktúre č. 22000217 vrátane ovládača SONY na autorádio, hoci ţalobca tvrdil, ţe ho potrebuje preto, aby mohol bezpečne ovládať autorádio. Súd mal za to, ţe ovládač sa skôr vzťahuje na CD, nakoľko sám ţalobca tvrdil, ţe rádio potrebuje na telefonovanie a počúvanie správ. Z týchto dôvodov bola 5 Cdo 229/2011 3 priznaná suma 1 463,02 €, reprezentujúca náhradu za doplnky, ktorých inštalácia bola nevyhnutná a v príčinnej súvislosti s úrazom ţalobcu zo 6. novembra 1967, ktorá je skutočnou eventuálnou škodou na strane ţalobcu. Vo zvyšku súd ţalobu vrátane uplatneného úroku z omeškania ako nedôvodnú zamietol, majúc za to, ţe ţalovaný sa zatiaľ do omeškania nedostal, nakoľko aţ vykonaným dokazovaním a výrokom súdu sa podarilo ustáliť, ktoré z vylepšení a doplnkov na motorové vozidlo moţno povaţovať za dôvodné. O trovách konania štátu rozhodol
1 O.s.p. a o trovách konania účastníkov
2 O.s.p. Krajský súd v Prešove na odvolanie oboch účastníkov konania rozsudkom z
odvolacieho súdu moţné zistiť, aká by mala byť príčinná súvislosť medzi potrebou zakúpenia tohto autorádia a zdravotným stavom ţalobcu. Mal za to, ţe nie je moţné uspokojiť sa s argumentáciou súdu prvého stupňa, ţe z tohto autorádia zisťuje ţalobca informácie o dopravnej situácii a pouţíva toto autorádio na telefonovanie bez pouţitia rúk, a priznať jej charakter argumentácie, ktorá by mohla odôvodniť priznanie náhrady za toto autorádio. Informácie o dopravnej situácii sú všeobecného charakteru platné pre kaţdého občana a vodiča a nemoţno v tejto okolnosti vidieť osobitný vzťah zhoršeného zdravotného stavu ţalobcu a potreby zakúpenia autorádia. O to viac je
odvolacieho súdu nepreskúmateľný a neodôvodnený záver súdu prvého stupňa, ţe toto autorádio pouţíva ţalobca na telefonovanie bez pouţitia rúk. Mal za to, ţe prvostupňový súd si pri tejto argumentácii osvojil bez kritického preskúmania len tvrdenia ţalobcu a jeho právnej zástupkyne, produkované v predchádzajúcich vyjadreniach podaných v predmetnej veci, ţe za týmto účelom ţalobca toto autorádio potrebuje bez toho, aby technická stránka celého problému bola nejakým spôsobom objasnená a preukázaná v rovine príčinnej súvislosti medzi zhoršeným zdravotným stavom ţalobcu a zakúpením predmetného autorádia. Konštatoval, ţe pokiaľ súd prvého stupňa chcel priznať náhradu aj za toto autorádio, mal dokazovanie v naznačenom smere doplniť, podrobne ţalobcu k tomuto vypočuť a predovšetkým si zabezpečiť technický podklad pre verifikáciu tvrdení v polohe tej, ţe autorádio sa vyuţíva na telefonovanie bez pouţitia rúk, pretoţe z beţnej praxe je zrejmé, ţe na telefonovanie bez pouţitia rúk sa pouţívajú spravidla iné technické prostriedky viaţuce sa k mobilným telefónom (tzv. hand free zariadenia). Pokiaľ aj autorádio má takýto charakter (čo zatiaľ nebolo preukázané, ani vylúčené), bolo potrebné takéto tvrdenia preskúmať a urobiť si o tom náleţitý obraz a vyhodnotiť, či takéto autorádio skutočne je v príčinnej súvislosti v tomto slova zmysle so zhoršeným zdravotným stavom ţalobcu. Pokiaľ ide o trovy konania, odvolací súd sa stotoţnil s argumentáciou ţalovaného uvedenou v jeho odvolaní, ţe vzdialenosť medzi Povaţskou Bystricou a Prešovom
dostupných mapových pomôcok, ktoré je moţné si zabezpečiť na internete, nedosahuje 270 km za jednu cestu, t.j. 540 km pri spiatočnej ceste, ale vzdialenosť je 258 km, čo pri spiatočnej ceste predstavuje 516 km. 5 Cdo 229/2011 5 Preto odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v jeho zamietavej časti a vo výroku o čiastočnom vyhovení ţalobe len do sumy 1 196,18 € po odrátaní ceny predmetného autorádia značky SONY, nutnosť aplikácie a zakúpenia ktorého je v predmetnej veci zatiaľ sporná, a v prevyšujúcej časti a vo výroku o trovách konania postupom
1 písm. f/ O.s.p. rozsudok zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu, čo do potvrdzujúceho výroku o čiastočnom zamietnutí ţaloby, podal dovolanie ţalobca, ktorý navrhol rozsudok odvolacieho súdu, ako aj rozsudok súdu prvého stupňa, zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania odôvodnil ustanovením § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. a § 237 písm. f/ O.s.p. tvrdiac, ţe postupom odvolacieho súdu mu bola odňatá moţnosť konať pred súdom a bolo porušené jeho právo na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces. Za takú vadu označil nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu, ako aj rozhodnutie vo veci odvolacím súdom bez nariadenia pojednávania napriek potrebe zopakovania alebo doplnenia dokazovania. V dôvodoch dovolania podrobne rozoberal skutkový a právny stav veci. Ţalovaný vo vyjadrení k dovolaniu ţalobcu mal za to, ţe odvolací súd svoje rozhodnutie odôvodnil náleţite, presvedčivo a v konaní postupoval v súlade s príslušnými ustanoveniami O.s.p. Navrhol, aby dovolací súd dovolanie ţalobcu zamietol a potvrdil správnosť rozsudku odvolacieho súdu. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel k záveru, ţe dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok nie je prípustný.
ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238 O.s.p. platí, ţe ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.) alebo rozsudok, 5 Cdo 229/2011 6 potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, avšak len vtedy, ak odvolací súd v jeho výroku vyslovil, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky
3 a 4 O.s.p. (§ 238 ods. 3 O.s.p.). V danej veci rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje znaky rozsudku uvedeného v § 238 ods. 1 a 3 O.s.p., pretoţe nejde o zmeňujúci, ale potvrdzujúci rozsudok, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, ţe je dovolanie proti nemu prípustné a nejde ani o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky
3 a 4 O.s.p. Dovolanie nie je prípustné ani
ustanovenia § 238 ods. 2 O.s.p. z dôvodu, ţe dovolací súd vo veci doposiaľ nerozhodoval. S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p. ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.s.p. (či uţ to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku
O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné
Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci
zákona bol potrebný, prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Existenciu ţiadnej podmienky prípustnosti dovolania uvedenej v tomto zákonnom ustanovení dovolací súd nezistil. So zreteľom na ţalobcom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, ţe v prejednávanej veci mu súdom bola odňatá moţnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Odňatím moţnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia tých jeho procesných práv, 5 Cdo 229/2011 7 ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie moţnosti konať pred súdom, 2/ to, ţe k odňatiu moţnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu, 3/ moţnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, ţe zákon bliţšie v ţiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie moţnosti konať pred súdom nešpecifikuje, pod odňatím moţnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemoţňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, ţe súdy pri prejednávaní a rozhodovaní veci postupovali v súlade s právnymi predpismi a ţalobcovi neznemoţnili uplatniť procesné práva priznané mu právnym poriadkom na zabezpečenie jeho práv a oprávnených záujmov. Dovolateľ v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. namieta porušenie jeho práva na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces. Základné právo na súdnu ochranu
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky zaručuje, ţe kaţdý sa môţe domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Z ustanovenia čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vyplýva, ţe kaţdý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná 5 Cdo 229/2011 8 nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, ţe tak základné právo
čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo
čl. 6 ods. 1 dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia (napr. II. ÚS 383/06). Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, ţe osobám nemoţno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Ak je toto konanie v rozpore s procesnými zásadami, porušuje ústavnoprávne princípy (napr. II. ÚS 85/06). Zmyslom práva na súdnu ochranu je umoţniť kaţdému reálny prístup k súdu a tomu zodpovedajúcu povinnosť súdu o veci konať. Ak osoba (právnická alebo fyzická) splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej musí umoţniť stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia vyplývajú (viď nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. augusta 2001 II. ÚS 14/2001, z 13. novembra 2002 II. ÚS 132/02, III. ÚS 171/2006 z 5. apríla 2007). Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie
čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (III. ÚS 209/04, IV. ÚS 115/03). Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej judikatúry vyslovil, ţe právo na spravodlivé súdne konanie zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vţdy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997).
2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení 5 Cdo 229/2011 9 dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu teda nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z
1 O.s.p. na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vţdy, ak a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b/ súd prvého stupňa rozhodol
bez nariadenia pojednávania, a c/ to vyţaduje dôleţitý verejný záujem.
2 O.s.p. v ostatných prípadoch moţno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania. Z dikcie ustanovenia § 214 ods. 1 O.s.p. vyplýva, ţe na prejednanie odvolania, ktoré smeruje proti rozhodnutiu vo veci samej musí predseda senátu nariadiť pojednávanie okrem iného aj vtedy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie. Či v konkrétnom prípade je nevyhnutné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, je však vecou úvahy odvolacieho súdu a nie účastníkov konania. Ak odvolací súd dospeje k záveru, ţe súd prvého stupňa náleţitým spôsobom zistil skutkový stav veci a preto nie je potrebné dokazovanie zopakovať alebo doplniť, nič mu nebráni (ak nejde o ostatné dva v zákone vymenované prípady) o odvolaní rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. Z obsahu spisu vyplýva, ţe odvolací súd povaţoval skutkové zistenia súdu prvého stupňa, pokiaľ ide o zamietavú časť rozsudku, za úplné a ich právne posúdenie za správne. Nepovaţoval preto za potrebné súdom prvého stupňa vykonané dokazovanie zopakovať alebo dokazovanie doplniť, o čom rozhodnúť je v jeho plnej kompetencii. Odvolací súd teda v danom prípade nepostupoval v rozpore so zákonom, keď na prejednanie odvolania nenariadil odvolacie pojednávanie. Vzhľadom na vyššie uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k právnemu záveru, ţe tým, ţe odvolací súd vo veci nenariadil odvolacie pojednávanie v zmysle ustanovenia § 214 ods. 1, 2 O.s.p. nebola ţalobcovi odňatá moţnosť konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. Nedošlo k znemoţneniu realizácie jeho procesných práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Dovolací súd poukazuje na tú skutočnosť, ţe za postup súdu 5 Cdo 229/2011 11 odnímajúci účastníkovi konania moţnosť konať pred súdom v zmysle citovaného zákonného ustanovenia, nie je moţné povaţovať postup súdu v súlade s príslušnými procesnými ustanoveniami. Nedošlo preto k závadnému procesnému postupu súdu, ktorým by sa ţalobcovi znemoţnila realizácia jeho procesných práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Skutočnosť, ţe by rozhodnutie prípadne aj spočívalo na nesprávnom právnom posúdení veci, tak ako namietal dovolateľ v podanom dovolaní, môţe byť len odôvodnením dovolania v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. v prípade, ak je dovolanie prípustné, a nie dôvodom jeho prípustnosti
O.s.p. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľom vytýkaná skutočnosť by mala za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo). Vzhľadom na uvedené moţno preto zhrnúť, ţe v danom prípade prípustnosť dovolania nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p., a iné vady konania v zmysle § 237 O.s.p. neboli dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalobcu v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. Pritom, 5 Cdo 229/2011 12 riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti. V dovolacom konaní úspešnému ţalovanému vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti ţalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však ţiadne trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, ţe nepodal návrh na ich priznanie. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 15. februára 2012 JUDr. Soňa Mesiarkinová, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.