← Slovensko

o neúčinnosť právneho úkonu

Najvyšší súd Slovenskej republiky 1ObdoV/22/2012 U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací, v právnej veci ţalobcu JUDr. J. G., správca konkurznej podstaty úpadcu F. A. L., spol. s. r. o. v konkurze, P.O. BOX X., P., B., zastúpeného G. a P., s. r. o., L., B., proti ţalovanému V. Ú. B., a. s., B., M., IČO: X., zastúpenému Č. a H., s. r. o., advokátska kancelária, K., B., za účasti vedľajších účastníkov na strane ţalovaných: 1/ M.. F. S.S., B., Š., 2/ F. N. M. S.S., B., T., IČO: X., 3/ S. K., a. s., B., C., IČO: X., všetci vedľajší účastníci zastúpení advokátom JUDr. A. B., AK, J., B., o neúčinnosť právneho úkonu, vedenej na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 76Cb 183/1999, na dovolanie ţalovaného proti rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z

  1. júna 2012, č. k. 3Obo 45/2011-548, takto r o z h o d o l : Dovolanie ţalovaného sa o d m i e t a. Ţalovaný je povinný zaplatiť ţalobcovi na účet zástupcu náhradu trov dovolacieho konania v sume 159,17 eur. O d ô v o d n e n i e Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo
  2. januára 2006, č. k. 76Cb 183/1999-378 vyhovel ţalobe a určil, ţe právne úkony V., a. s., pobočka T. a F. A. L., spol. s. r. o., B., spočívajúce v uzatvorení záloţných zmlúv č. 5001 z
  3. januára 1994, č. 45003/A z
  4. januára 1994 a č. 45003/B z
  5. júna 1994 sú právne neúčinné. Ţalovanému uloţil povinnosť vrátiť do konkurznej podstaty úpadcu F. A. L., spol. s. r. o., B., IČO: X. sumu 97,265.174,88 Sk. A zaplatiť ţalobcovi 1.000,- Sk náhradu trov konania. 2 1ObdoV/22/2012 Rozhodol tak s odôvodnením, ţe Krajský súd v Bratislave rozsudkom z
  6. decembra 2002, č. k. 76Cb 183/1999-177 zamietol ţalobu a na odvolanie ţalobcu Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z
  7. marca 2004, sp. zn. 6Obo 87/2003 zrušil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Súd prvého stupňa vec opätovne v novom konaní prejednal doplnil dokazovanie o výpoveď svedka Ing. K. a po vyhodnotení dôkazov sa stotoţnil so záverom ţalobcu, ţe ak bol ţalovaný informovaný o neschopnosti úpadcu splácať úvery, ktoré mu ţalovaný poskytol v roku 1992, tak v roku 1994, kedy boli uzavreté odporovateľné záloţné zmluvy, zabezpečujúce úvery z roku 1993, musel resp. mal ţalovaný vedieť, ţe zabezpečované úvery nebudú splatené inak, ako predajom zaloţených nehnuteľných a hnuteľných vecí. Potom, ak ţalovaný vedel, ţe odporovateľnými úkonmi došlo k zaloţeniu všetkého hnuteľného a nehnuteľného majetku úpadcu a úpadca bol v čase zriadenia záloţného práva v úpadku a mal mnoţstvo iných splatných pohľadávok voči iným veriteľom, musel vedieť, ţe uzavretím predmetných zmlúv ukráti ostatných veriteľov úpadcu. Ďalej uviedol, ţe uzatvorením odporovateľných záloţných zmlúv došlo k naplneniu všetkých náleţitostí odporovateľného úkonu v zmysle § 15 ods. 2 zákona o konkurze a vyrovnaní. Súd vychádzal z toho, ţe záloţné zmluvy boli uzatvárané v posledných troch rokoch pred vyhlásením konkurzu a úmyslom úpadcu bolo ukrátiť konkurzných veriteľov a tento úmysel musel byť ţalovanému známy. Súd sa stotoţnil s tvrdením ţalobcu, ţe uzavretím odporovateľných záloţných zmlúv došlo k ukráteniu všetkých ostatných konkurzných veriteľov. Odporovateľnosť spočívala v tom, ţe odporovateľnými záloţnými zmluvami bol zmarený legitímny záujem ostatných konkurzných veriteľov vyjadrený v ustanovení § 15 ods. 1 ZKV a to pomerné uspokojenie konkurzných veriteľov. Pri posúdení existencie úpadcovho úmyslu ukrátiť konkurzných veriteľov, súd vychádzal z komplexného posúdenia výpovede svedka v kontexte s posúdením ostatných, súdu predloţených dôkazov. Svedok počas svojich výpovedí na pojednávaní
  8. decembra 2002 a
  9. novembra 2004 nikdy nepopieral, práve naopak tvrdil, ţe vedel o skutočnosti, ţe v čase uzavretia odporovateľných záloţných zmlúv mal úpadca značné mnoţstvo ďalších veriteľov. Napriek tomu zaloţil celý svoj majetok v prospech jedného veriteľa. Svedok výslovne uviedol, ţe úpadca iný majetok, okrem zaloţeného nemal. Za daných okolností nemoţno dospieť k inému záveru, ako k tomu, ţe úmyslom úpadcu bolo ukrátiť ostatných veriteľov. Úmysel spadá pod subjektívnu kategóriu konania úpadcu. Úmysel môţe byť úmyslom priamym alebo nepriamym. Prvým prípadom je, ak konajúca osoba chcela 3 1ObdoV/22/2012 spôsobom uvedeným v zákone porušiť alebo ohroziť záujem chránený zákonom /úmysel priamy/. Druhým prípadom je, ak konajúca osoba vedela, ţe svojim konaním môţe byť také porušenie alebo ohrozenie spôsobiť a pre prípad ţe ich spôsobí, bola s tým uzrozumená /úmysel nepriamy/. Spoločenským záujmom, ktorý je chránený ustanoveniami § 15 ods. 1 a ods. 2 ZKV pritom je, aby uzatváraním inak perfektných právnych úkonov nedochádzalo k ukracovaniu ostatných konkurzných veriteľov, preto v rámci konkurzného konania sa sledujú záujmy všetkých veriteľov pri uspokojovaní. Napriek skutočnosti, ţe svedok nikdy priamo nepotvrdil, ţe jeho úmyslom, ako úmyslom štatutárneho orgánu úpadcu bolo ukrátiť ostatných veriteľov, súd dospel k presvedčeniu, ţe úmysel ukrátiť ostatných veriteľov v čase uzavretia odporovateľných záloţných zmlúv bol na strane úpadcu daný. Vzhľadom na okolnosti, ktoré predchádzali a sprevádzali uzavretie záloţných zmlúv, si bol podľa názoru súdu úpadca dobre vedomý, ţe svojim konaním môţe spôsobiť porušenie alebo ohrozenie ZKV chráneného záujmu a ţe bol s tým uzrozumený. Veriteľov bolo v v tom čase značné mnoţstvo a objem ich pohľadávok bol značný. O tomto mal úpadca vedomosť, napriek tomu zaloţil celý svoj majetok v prospech jedného veriteľa. Ţalovaný mal vedomosť, ţe záloţnými zmluvami sa zakladá celý úpadcov majetok, záloţné zmluvy preto majú charakter odporovateľných úkonov. Prospech z týchto úkonov mal ţalovaný. Ţalovaný krátko po uzavretí záloţných zmlúv celý zaloţený majetok predal, čím dôsledky odporovateľného úkonu boli dokonané. Tým došlo k ukráteniu ostatných konkurzných veriteľov v sume 97,265.174,88 Sk, preto súd vyhovel ţalobe tak ako je uvedené v jeho výroku. Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie ţalovaný. Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací vec prejednal a rozhodol uznesením z
  10. marca 2010, č. k. 1Obo 16/2010-474 tak, ţe napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Vo svojom rozhodnutí vyslovil právny záver, ţe z vykonaného dokazovania nemá za preukázané splnenie zákonných podmienok, ktoré sa vyţadujú na úspešné uplatnenie odporovateľnosti právnych úkonov. Ţalobca v konaní neprodukoval dôkazy a súd prvého stupňa ani odvolací súd nemôţu jeho povinnosť nahádzať. Dokazovanie vykonané súdom prvého stupňa nekorešponduje s právnym názorom vyjadreným v rozsudku zo
  11. januára 4 1ObdoV/22/2012 2006, č. k. 76Cb 183/1999-378, preto povaţoval za potrebné, aby súd v novom konaní toto zosúladil, prípadne vykonal ďalšie dokazovanie o otázkach, či v čase uzavretia sporných záloţných zmlúv bola spoločnosť F. A. L., spol. s. r. o., v úpadku a ak spoločnosť bola v úpadku, či úpadca dbal aj na záujmy ostatných veriteľov, alebo len na záujmy ţalovaného a či ţalovaný o týchto skutočnostiach vedel. Proti tomuto rozhodnutiu podal ţalobca ústavnú sťaţnosť. Ústavný súd Slovenskej republiky Nálezom II.ÚS 387/2010-41 zo
  12. marca 2011 zrušil uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
  13. marca 2010, č. k. 1Obo 16/2010-474 a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu, ţe základné práva JUDr. G., správcu konkurznej podstaty úpadcu F. A. L., spol. s. r. o. v konkurze, boli porušené. V odôvodnení poukázal na ustanovenia § 213 O. s. p. a na rozhodnutie Krajského súdu v B. zo
  14. januára 2006, ktorý po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, ţe uzavretím záloţných zmlúv boli naplnené znaky odporovateľného úkonu definované v § 15 ods. 2 aţ 6 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení účinnom v čase uzavretia záloţných zmlúv /ďalej len ZKV/. Súd vychádzal z toho, ţe záloţné zmluvy boli uzavreté v posledných troch rokoch pred vyhlásením konkurzu, úmyslom úpadcu bolo ukrátiť konkurzných veriteľov, pričom tento úmysel musel byť ţalovanému známy. Konaním úpadcu bol zmarený legitímny záujem ostatných veriteľov o pomerné uspokojenie. V čase uzatvárania záloţných zmlúv mal úpadca značné mnoţstvo ďalších veriteľov, napriek tomu zaloţil celý svoj majetok v prospech jediného veriteľa /ţalovaného/, ktorý mal z uvedených právnych úkonov prospech. Naopak, odvolací súd na základe dôkazov vykonaných pred súdom prvého stupňa dospel v namietanom rozhodnutí k odlišným skutkovým zisteniam, teda ţe úmysel úpadcu ukrátiť veriteľov, preukázaný nebol, ţalovaný o úmysle úpadcu ukrátiť veriteľov, nevedel, časový úsek medzi uzatvorením úverových zmlúv a záloţných zmlúv je irelevantný a svedok je zaujatý, bez toho, aby vykonal akékoľvek dokazovanie, resp. v potrebnom rozsahu dokazovanie zopakoval a zabezpečil si tak podklad pre odlišné skutkové závery. V tejto súvislosti ústavný súd poukázal na právne závery dovolacieho súdu v tejto veci, ktorý uviedol, ţe odvolací súd nemal dostatočný podklad k tomu, aby vyslovil skutkové zistenie, ţe v posudzovanom prípade neboli naplnené podmienky odporovateľnosti pri záloţných zmluvách... uzavretých ţalovaným a dlţníkom. Aby odvolací súd mohol dospieť k takýmto skutkovým zisteniam, musel by vykonať dokazovanie v rozsahu vymedzenom ustanovením § 213 ods. 3 O. s. p. Pri vykonaní takéhoto dokazovania by musel dbať na 5 1ObdoV/22/2012 procesné právo účastníkov konania vyjadriť sa k jednotlivým dôkazom po ich vykonaní. Ďalej uviedol, ţe Najvyšší súd nerešpektuje právny názor dovolacieho súdu, opakovane postupoval v priamom rozpore so znením § 213 ods. 3 O. s. p., a teda sa natoľko odchýlil od jeho znenia, ţe zásadne poprel jeho účel a význam, keď dospel k odlišným skutkovým zisteniam ako krajský súd, bez vykonania vlastného dokazovania v odvolacom konaní. V tomto smere bol postup najvyššieho súdu svojvoľný /arbitrárny/, teda v rozpore s čl. 46 ods.1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Vzhľadom na zrušujúce rozhodnutie odvolacieho súdu nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky, odvolanie ţalovaného opätovne Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací, prejednal a po preskúmaní napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa dospel k záveru, ţe odvolanie nie je opodstatnené a rozsudkom z
  15. júna 2012, č. k. 3Obo 45/2011- 548 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a ţalovanému uloţil povinnosť zaplatiť ţalobcovi trovy odvolacieho konania 97,88 eur, trovy dovolacieho konania 663,88 eur, spolu 761,76 eur. Rozhodol tak s odôvodnením, ţe pri vykonaní dokazovania zistil, ţe návrh na konkurz na spoločnosť F. A. L., spol. s. r. o., podala spoločnosť S.
  16. augusta 1994 a odporované právne úkony boli dlţníkom urobené v roku
  17. Konkurz na majetok dlţníka bol vyhlásený uznesením z
  18. mája 1995, č. k. 23K 4/1994-
  19. Z uvedeného je zrejmé, ţe k uzavretiu odporovateľných záloţných zmlúv došlo jeden rok pred vyhlásením konkurzu, je to v zákonom stanovenom období troch rokov pred začatím konkurzu /§ 15 ods. 2 ZKV/. Predmetom odporovaných právnych úkonov sú: záloţná zmluva č. 5001, z
  20. januára 1994, záloţná zmluva č. 45003/A, z
  21. januára 1994, záloţná zmluva č. 45003/B, z
  22. júna
  23. Odvolací súd na pojednávaní konanom
  24. júna 2012 vypočul ako svedka bývalého konateľa spoločnosti F. A. L., spol. s. r. o., Ing. K.. Svedok uviedol, ţe úpadca si bol vedomý toho, ţe uzavretím predmetných záloţných zmlúv ukráti ostatných veriteľov a na dotaz, či úpadca mal aj úmysel ich ukrátiť alebo si bol vedomý toho, ţe ich ukráti, svedok uviedol, ţe úpadca nemal inú moţnosť. Na otázku, kto bol iniciátorom uzatvorenia záloţných zmlúv, uviedol, ţe pán G., v tom čase námestník V. v T.. Na otázku, kto konkrétne dal poţiadavku na zoznam zaloţených nehnuteľností, svedok uviedol, ţe poţiadavku dala V.. Na dotaz ţalovaného, kto sa zúčastňoval rokovaní ohľadom záloţných zmlúv, svedok uviedol, ţe pán 6 1ObdoV/22/2012 G. a on. Ostané mená si uţ nepamätá. Na otázku ţalovaného, či spoločnosť F. A. L., spol. s. r. o., bola v čase uzatvárania záloţných zmlúv v úpadku, svedok uviedol, ţe áno. Na otázku ţalobcu, či si spoločnosť bola vedomá, ţe uzavretím záloţných zmlúv ukráti ostatných veriteľov, svedok uviedol, ţe uzavretím záloţnej zmluvy v júni áno. Na dotaz ţalobcu, či ţalovaný bol informovaný o zlej hospodárskej situácii spoločnosti F. A. L., svedok uviedol, ţe samozrejme a to formou písomnou aj verbálnou, mesačne a kvartálne. O tom, ţe spoločnosť bola v zlej hospodárskej situácii ţalovaného on sám informoval osobne a doklady o tom určite existujú. Podľa prehlásenia svedka, uzatvorenie záloţných zmlúv bolo výsledkom informovanosti ţalovaného o zlej hospodárskej situácii, vyplývajúcej z koncoročných výsledkov za rok 1993, kedy ţalovaný evidentne znervóznel a spoločnosť úpadcu záloţné zmluvy podpísať musela. Odvolací súd na základe takto vykonaného dokazovania sa stotoţnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa, ţe spoločnosť F. A. L., spol. s. r. o., pri uzatváraní predmetných záloţných zmlúv si bola vedomá, ţe ostatných veriteľov týmto konaním ukráti, a preto sa nedá vyvodiť, ţe spoločnosť F. A. L., spol. s. r. o., nemala úmysel uzatvorením predmetných záloţných zmlúv ostatných veriteľov neukrátiť. Záloţné zmluvy so ţalovaným uzavrela aţ následne, po uzavretí úverových zmlúv, teda nie v čase, keď poskytnutie úverov bolo uzavretím záloţných zmlúv podmienené. V čase, keď spoločnosť F. A. L., spol. s. r. o., záloţné zmluvy podpísala, finančné prostriedky z poskytnutých úverov boli prečerpané. Spoločnosť F. A. L. predmetnými záloţnými zmluvami zaloţila celý svoj majetok v prospech jedného veriteľa, napriek tomu, ţe si bola vedomá svojej zlej hospodárskej a finančnej situácie. Prehlásenie bývalého konateľa spoločnosti Ing. K., ţe spoločnosť predmetné záloţné zmluvy podpísať musela, nevylučuje, ţe nemala úmysel ukrátiť ostatných veriteľov.. Odvolací súd sa stotoţnil so záverom súdu prvého stupňa, ţe úmyslom úpadcu bolo ukrátiť ostatných veriteľov. Odvolací súd skúmal splnenie aj druhej podmienky odporovateľnosti podľa § 15 ZKV a to, či tento úmysel musel byť druhej strane známy. Z dokazovania na súde prvého stupňa vyplynulo, ţe ţalovaný bol informovaný o hospodárskej situácii terajšieho úpadcu, preto si bol vedomý, ţe ukráti ostatných veriteľov. Zo svedeckej výpovede Ing. K. vyplynulo, ţe ţalovaný o zlej hospodárskej situácii spoločnosti F. A. L., spol. s. r. o., vedel, tento svedok sa neustále zúčastňoval rokovaní s pracovníkmi ţalovaného, najmä s námestníkom V. T. pánom G.. V odvolacom konaní Najvyšší súd Slovenskej republiky nepovaţoval za potrebné vypočuť pána G., lebo je známe, ţe jednou z najzákladnejších povinností banky, ktorá úvery poskytuje, 7 1ObdoV/22/2012 je informovanosť o finančnej situácii dlţníka. Fakt, ţe úvery, na ktoré boli záloţné zmluvy uzavreté aţ následne, pribliţne po necelom roku, neboli prvými poskytnutými úvermi ţalovaným, sporný nie je. Išlo uţ o niekoľko násobné úverovanie dlţníka, preto ţalovaný si bol vedomý zlej hospodárskej situácie a výškou majetku dlţníka. Fakt, ţe V. ako jeden z veriteľov aţ následne, keď dlţník okrem majetku nemal ţiadne finančné prostriedky, spracoval záloţné zmluvy so zoznamom hnuteľných a nehnuteľných vecí, ktoré ţiadal zaloţiť a obratom ich predal za hodnotu 97,265.174,88 Sk, potvrdzuje to, ţe ţalovanému musel byť úmysel úpadcu ukrátiť ostatných veriteľov známy. Z uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil. Proti tomuto rozhodnutiu podal dovolanie ţalovaný. Ţiadal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v spojení s rozsudkom súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Podľa dovolateľa prípustnosť dovolania je daná podľa ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p. K odňatiu moţnosti konať pred súdom malo dôjsť tým, ţe rozsudok odvolacieho súdu je nepreskúmateľný pre nedostatočné odôvodnenie. Ţalovaný tvrdí, ţe odvolací súd sa nedostatočne venoval opisu vlastných úvah a pouţitých myšlienkových postupov, vôbec neodpovedal na viaceré jeho odvolacie námietky a vyvoláva ďalšie nezodpovedané otázky. Odvolací súd v odôvodnení konštatuje, ţe otázku výskytu /resp. absencie/ úmyslu ukrátiť svojich veriteľov povaţuje za jednu z otázok vysokej dôleţitosti. Za účelom potvrdenia, resp. nepotvrdenia úmyslu úpadcu ukrátiť ostatných veriteľov vypočul štatutárneho zástupcu úpadcu p. K.. Podľa ţalovaného tento svedok uţ o totoţnej otázke vypovedal, dokonca opakovane, ale jeho predchádzajúce výpovede boli obsahovo protichodné. Bol vypočutý na pojednávaní
  25. decembra 2002 a na pojednávaní
  26. novembra 2004 a z jeho výpovede vyplynul jednoznačný záver, ţe si nebol vedomý toho, ţe úpadca uzavretím predmetných záloţných zmlúv uprednostňoval jedného z veriteľov. Svedok si nepamätal okolnosti, za ktorých došlo k uzavretiu záloţných zmlúv, ani príčiny, pre ktoré sa tak stalo aţ v roku
  27. Na druhom pojednávaní si odrazu jasne spomenul na okolnosti a dôvody uzavretia záloţných zmlúv a to napriek tomu, ţe v roku 2002 sa na tieto okolnosti nevedel rozpamätať. Svedok na oboch pojednávaniach rozhodne poprel, ţe by pri uzatváraní záloţných zmlúv mal úpadca úmysel ukrátiť akéhokoľvek svojho veriteľa. Podľa názoru dovolateľa svedok K. na týchto výsluchoch vţdy jednoznačne poprel úmysel úpadcu ukrátiť veriteľov uzavretím záloţných zmlúv. Navyše odvolateľ súdu oznámil viaceré skutočnosti spochybňujúce hodnovernosť výpovede tohto svedka. Napriek tomu v napadnutom rozsudku 8 1ObdoV/22/2012 sa odvolací súd nevysporiadal ani s rozpornosťou predchádzajúcich výpovedí svedka K. a ani s jeho opakovane vznesenými námietkami spochybňujúcimi vierohodnosť výpovede svedka. Na základe poslednej výpovede p. K. odvolací súd ustálil, ţe úpadca určite uzavrel sporné záloţné zmluvy v úmysle ukrátiť svojich ostatných veriteľov. Pre ţalovaného je nepochopiteľné a na ujmu presvedčivosti odvolacieho rozsudku, ţe za tohto stavu odmietol odvolací súd vykonať ţalovaným navrhnutý dôkaz svedeckou výpoveďou p. G., keď pred tým vypočul v odvolacom konaní svedka p. K., ktorý aţ po márnom uplynutí premlčacích lehôt na prípadné trestné stíhanie voči nemu pre spáchanie trestného činu poškodzovania veriteľa, uviedol skutočnosti, ktoré by mohli byť dostatočným dôvodom na jeho trestné stíhanie. Pritom práve pán Ing. G., ako priamy účastník prípravy a uzavierania sporných záloţných zmlúv mohol vyplniť medzery v najnovšej výpovedi svedka p. K., mohol tieţ vypovedať o ďalších rozhodujúcich okolnostiach, ktoré sa vyskytli. Odmietnutie vykonania tohto dôkazu vysvetlil odvolací súd len tým, ţe jednou z najzákladnejších povinností banky, ktorá úvery poskytuje, je informovanosť o finančnej situácii dlţníka. Ţalovaný toto odôvodnenie povaţuje za nepresvedčivé. Za absolútne nejasné povaţoval záver odvolacieho súdu o najdôleţitejšej otázke tohto sporu a to či ţalovanému bol alebo nebol známy údajný úmysel úpadcu ukrátiť svojich veriteľov. Podľa dovolateľa výpoveď svedka p. K. o tejto otázke má bezcennú hodnotu a bez vykonania dokazovania svedeckou výpoveďou p. Ing. G. nemohol zistiť akými dokladmi, informáciami, indíciami o ekonomickej a finančnej kondícii v tom čase ţalovaný disponoval. Úkony oboch zmluvných strán pri uzavieraní predmetných záloţných zmlúv ţalovaný označil ako úkony úplne obvyklé preukazujúce nanajvýš jeho úmysel ochrániť čo najviac jeho majetkové záujmy, čo je bezpochyby legitímnym cieľom. Chronológia udalostí popísaná v odôvodnení odvolacieho súdu nepovaţuje za dôkaz o úmysle úpadcu ukrátiť svojich veriteľov uzavretím záloţných zmlúv a uţ vôbec dôkaz o údajnej vedomosti ţalovaného o tomto tvrdenom úmysle úpadcu ukrátiť svojich veriteľov. Opačný záver odvolacieho súdu povaţuje za nesprávny a zároveň za absolútne nevysvetlený opis myšlienkového postupu konajúceho odvolacieho súdu. Opísaný postup odvolacieho súdu povaţuje za právne alibistický prístup, ktorý zníţil mieru presvedčivosti odvolacieho rozsudku na minimum a spôsobil jeho nepreskúmateľnosť a tieto skutočnosti ţalovaný označil za také, ktoré mu znemoţnili riadne uplatniť jeho právo na obranu voči tomuto rozsudku. Ţalovaný označil napadnutý rozsudok aj za vecne nesprávny podľa neho odvolací súd dospel k nesprávnemu právnemu názoru v otázke, či bol alebo nebol ţalovaný 9 1ObdoV/22/2012 informovaný o údajnom úmysle úpadcu ukrátiť svojich veriteľov uzavretím predmetných záloţných zmlúv. Za otázne povaţoval, či vychádzal z chybne alebo naopak zo správne zisteného skutkového stavu vo veci a ţiada, aby túto otázku riadne vyhodnotil dovolací súd. Podľa ţalovaného ţalobca nepreukázal údajnú vedomosť ţalovaného o úmysle úpadcu ukrátiť svojich veriteľov a v tejto otázke dôkazné bremeno neuniesol v dôsledku čoho mal odvolací súd napadnutý prvostupňový rozsudok zmeniť a ţalobu zamietnuť. Podaním doručeným dovolaciemu súdu
  28. októbra 2012 oznámili: 1/ M.. F. S.S., B., Š., 2/ F. N. M. S.S., B., T. a 3/ S. K., a. s., B., C., ţe vstupujú do konania ako vedľajší účastníci na strane ţalovaného. Svoj právny záujem na výsledku konania zdôvodnili tým, ţe výsledok konania môţe viesť k vzniku povinnosti vedľajších účastníkov poskytnúť zahraničnému akcionárovi ţalovanej spoločnosti odškodnenie. Ţiadajú, aby dovolací súd dovolaniu ţalovaného vyhovel. Plne sa stotoţňujú s dôvodmi a závermi v ňom uvedenými a sú presvedčení, ţe v danom prípade došlo zo strany odvolacieho súdu k odňatiu moţnosti konať pred súdom, čo zakladá prípustnosť dovolania ţalovaného. Uviedli , ţe ţalovaný v priebehu konania písomne aj ústne uviedol argumenty podporujúce ním uplatnenú obranu- nesplnenie zákonom stanovených podmienok odporovateľnosti právnych úkonov a tieto argumenty podloţil príslušnými dôkazmi, resp. na ich preukázanie navrhol príslušné dôkazy. Súd prvého stupňa a ani odvolací súd sa v odôvodnení svojich rozhodnutí nijakým relevantným spôsobom s týmito argumentmi a dôkazmi nevysporiadali, alebo sa s nimi vysporiadali v priamom rozpore s obsahom predloţených a vykonaných dôkazov. Tento postup označili za postup v rozpore s právom účastníka na náleţité odôvodnenie súdneho rozhodnutia, práva na spravodlivý proces, ale aj so zásadou rovnosti účastníkov konania podľa čl. 47 ods.3 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 37 ods.3 Listiny základných práv a slobôd. Súdu prislúcha v súlade so S. právnym poriadkom chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje v tom, ţe všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, kde jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany / napr. I.ÚS 241/2007/. Sú toho istého názoru ako dovolateľ, ţe odôvodnenie napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu vyššie uvedené kritéria nespĺňa, skutkový a právny základ napadnutého rozhodnutia zostáva účastníkovi konania nejasný, viaceré podstatné skutkovo a právne relevantné otázky zostávajú nezodpovedané a to predovšetkým vzhľadom na absenciu vysporiadania sa s argumentáciou 10 1ObdoV/22/2012 ţalovaného, protichodnými výpoveďami svedkov, ako aj vzhľadom na nedostatočné preukázanie splnenia podmienok odporovateľnosti. Podľa názoru vedľajších účastníkov odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia nijakým spôsobom nevysporiadal s protichodnými výpoveďami svedka p. K.. Tak ako dovolateľ tvrdia aj vedľajší účastníci, ţe na pojednávaniach, ktoré predchádzali pojednávaniu pred odvolacím súdom, výslovne poprel, ţe by pri uzatváraní sporných záloţných zmlúv mal úpadca úmysel ukrátiť akéhokoľvek svojho veriteľa. Napriek protichodným výpovediam tohto svedka odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nevysvetlil a ani neuviedol, na základe akých úvah dospel k záveru, ţe práve posledná výpoveď tohto svedka, hoci diametrálne odlišná, je pravdivá a tie predchádzajúce nie. Ďalej namietajú, ţe odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nedostatočným spôsobom objasnil a vysvetlil, prečo odmietol vypočuť ţalovaným navrhnutého svedka p. G.. Pritom neuviedol a nevysvetlil, prečo nevypočul tohto svedka . Vedľajší účastníci povaţovali za základnú procesnú povinnosť odvolacieho súdu vysporiadať sa s protichodnými tvrdeniami svedka p. K. a prečo sa priklonil k jeho tvrdeniam uvedeným pri poslednom výsluchu bez toho, aby na potvrdenie ich pravdivosti a správnosti vypočul svedka p. G.. Tvrdia, ţe odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nijakým spôsobom neobjasnil, resp. nevysvetlil, na základe akých úvah a dôkazov mal za preukázanú existenciu úmyslu úpadcu ukrátiť svojich veriteľov. K takémuto záveru dospel odvolací súd výlučne na základe poslednej výpovede svedka p. K.. Napokon namietajú, ţe odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nijakým spôsobom neobjasnil, resp. nevysvetlil, na základe akých úvah a dôkazov mal za preukázané existenciu vedomosti na strane ţalovaného o úmysle ukrátiť svojich veriteľov. Aj v tomto prípade odvolací súd vychádzal výlučne z poslednej výpovede svedka p. K. a to napriek tomu, ţe tento svedok vôbec neuviedol, akými konkrétnymi informáciami ţalovaný v danom období disponoval, kedy, ako, kto a kde ich ţalovanému poskytol. Odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nijakým spôsobom nevysvetlil, prečo povaţoval výpoveď svedka p. K. za dostatočnú na preukázanie údajnej vedomosti ţalovaného o úmysle úpadcu ukrátiť svojich veriteľov. Ţalobca vo vyjadrení k dovolaniu ţalovaného navrhol dovolanie ako neprípustné odmietnuť. Uviedol, ţe ţalovaný prípustnosť dovolania opiera o údajný nedostatok dôvodov v odôvodnení odvolacieho rozsudku. Podľa názoru ţalobcu sa odvolací súd náleţite zaoberal 11 1ObdoV/22/2012 otázkami, rozsudok je riadne preskúmateľný, beţnému subjektu je zrejmé akými skutočnosťami sa súd zaoberal, aké skutočnosti mal preukázané a v akom rozsahu povaţoval za potrebné doplniť dokazovanie na rozptýlenie určitých pochybností oproti skutkovým zisteniam súdu prvého stupňa. Odvolací súd v prejednávanej veci mal povinnosť len opakovať, resp. podľa svojho uváţenia rozšíriť dokazovanie, pokiaľ by mala potenciálne do úvahy prichádzať moţnosť odchýlenia sa od skutkových zistení súdu prvého stupňa. Prípustnosť dovolania nemôţe byť to, ţe ţalovaný nesúhlasí s tým, aké závery odvolací súd prijal z opakovaného dokazovania výsluchom svedka. Podotkol, ţe tento dôkaz len doplnil dokazovanie k otázke úmyslu spoločnosti F. A. L. ukrátiť veriteľov podpisom odporovateľných právnych úkonov. Chápe, ţe výsledok tohto dokazovania je v neprospech ţalovaného, avšak namietanie dokazovania bez jediného relevantného podkladu povaţuje za irelevantné. Ţalovanému nebolo bránené v jeho práve namietať zaujatosť svedka, vyjadriť sa k návrhu na vykonanie dokazovania. V prípade, ak by bolo ţalovanému bránené zo strany súdu vo výkone jeho práv, boli by porušené jeho práva účasti v konaní. Súhlasí s tým, ţe náleţitosťou odôvodnenia rozhodnutia má byť také odôvodnenie, z ktorého je zrejmé, akými úvahami sa odvolací súd riadil, aké prijal závery a z čoho dané závery vyplývajú. Na druhej strane je celkom beţné, ţe s odôvodnením rozhodnutia nemusí súhlasiť kaţdý účastník, najmä ten, ktorý neuspel. Ďalej ţalobca zrekapituloval, čo vyplýva z napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu. Zdôraznil, ţe odvolací súd jasne vysvetlil, čo ho viedlo ku skutkovému zisteniu o naplnení posledného predpokladu na prijatie záveru o neúčinnosti odporovaných záloţných zmlúv a to, či ţalovanému musel byť úmysel druhej strany známy. V danom prípade išlo o opakované úverovanie známeho klienta, ako aj o najzákladnejšiu povinnosť banky, byť informovaný o finančnej situácii dlţníka. Treba uviesť, ţe ţalovaný takúto povinnosť má, a teda o úmysle dlţníka musel vedieť, ako vyplýva z vykonaného dokazovania, o tom aj skutočne vedel. Odvolací súd nevypočul navrhnutého svedka pána G.. Odvolací súd vysvetlil, prečo k výsluchu nepristúpil. Uviedol, ţe výsluch tohto svedka nepovaţoval za potrebný, lebo jednou z najzákladnejších povinností banky je informovať sa o finančnej situácii dlţníka, ako to vyplynulo z výpovede svedka p. K. a v danom prípade išlo o niekoľko násobné úverovanie dlţníka. Preto tvrdenie dovolateľa, ţe napadnuté rozhodnutie nebolo náleţite odôvodnené, povaţuje za účelové. Ţalovaný v podaní doručenom súdu
  29. februára 2013 reagoval na vyjadrenie ţalobcu k jeho dovolaniu. Uviedol, ţe vyjadrenie ţalobcu ani minimálne neoslabuje 12 1ObdoV/22/2012 argumentáciu dovolateľa. V dovolaní poukázal na viaceré nedostatky v postupe odvolacieho súdu, ktoré rozdelil do dvoch základných skupín: a/ procesnoprávne pochybenia, ku ktorým patrí najmä výskyt vady uvedenej v § 237 písm. f/ O. s. p., ktorou je odňatie moţnosti konať pred súdom, došlo k nej najmä nepreskúmateľnosťou odvolacieho rozsudku pre absolútne nedostačujúce odôvodnenie b/ hmotno-právne pochybenia, ktoré spôsobili vydanie nesprávneho rozsudku odvolacím súdom. Kaţdý tento dovolací dôvod v dovolaní podporil viacerými konkrétnymi argumentmi. Ţalobca vo vyjadrení sa venuje identickým čiastkovým témam, pričom uvádza presne opačné tvrdenia, ako ţalovaný v dovolaní. V celom vyjadrení ţalobca nepodal presvedčivé vysvetlenie, prečo sa domnieva, ţe chýbajúce odpovede na otázky vymenované v dovolaní, nie sú na ujmu presvedčivosti a zákonnosti odvolacieho rozsudku. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací /§ 10a ods. 2 O. s. p./, po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania /§ 240 ods. 1 O. s. p./, skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania /§ 243a ods. 1 O. s. p./ najskôr to, či sa ním napáda rozhodnutie, proti ktorému je dovolanie prípustné. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa /§ 236 ods. 1 O. s. p./. V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa ust. § 238 ods. 1 O. s. p. dovolanie je prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Dovolanie je prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu, vysloveného v tejto veci /§ 238 ods. 2 O. s. p./. Podľa ust. § 238 ods. 3 O. s. p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O. s. p. Ţalovaný dovolaním nenapadol zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, ani rozsudok vydaný vo veci, v ktorej sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu, 13 1ObdoV/22/2012 vysloveného v tejto veci. Dovolanie smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku súdu prvého stupňa, ktorý nevykazuje ani znaky uvedené v § 238 ods. 3 O. s. p. Prípustnosť dovolania preto nemoţno vyvodiť z týchto ustanovení. V zmysle § 242 ods. 1 O. s. p. je dovolací súd povinný prihliadať vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O. s. p. Iba v prípade, ţe by rozhodnutia odvolacieho súdu alebo predchádzajúce konanie vykazovalo procesnú vadu, uvedenú v ust. § 237 O. s. p., by bolo dovolanie prípustné. Dovolací súd sa neobmedzil iba na skúmanie podmienok prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa ustanovenia § 238 O. s. p., ale zaoberal sa aj otázkou, či podané dovolanie nie je prípustné aj podľa ust. § 237 písm. a/ aţ g/ O. s. p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou z uvedených procesných vád /ide o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka konania, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekáţku veci právoplatne rozhodnutú alebo prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, odňatie účastníkovi moţnosť konať pred súdom, rozhodol vylúčený sudca alebo súd nesprávne obsadený/. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa ustanovenia § 237 O. s. p. nie je predmet konania významný, ak je konanie postihnuté niektorou z vád v tomto ustanovení uvedených, je moţné ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým inak dovolanie nie je prípustné. Pre záver o prípustnosti dovolania podľa ustanovenia § 237 O. s. p. nie je významný subjektívny názor účastníka konania, rozhodujúce je, ţe k tejto vade skutočne došlo. Ţalovaný vo svojom dovolaní uviedol, ţe došlo k vade uvedenej v ustanovení § 237 písm. f/ O. s. p., ţe v konaní mu bola postupom odvolacieho súdu odňatá moţnosť konať pred súdom. Podľa § 237 písm. f/ O. s. p. dovolanie je prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom. Odňatím moţnosti konať pred súdom sa rozumie taký postup súdu, ktorým znemoţní účastníkovi konania realizáciu procesných práv, priznaných mu Občianskym súdnym 14 1ObdoV/22/2012 poriadkom za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Musí však ísť o znemoţnenie realizácie konkrétnych procesných práv, ktoré by inak účastník mohol pred súdom uplatniť a z ktorých v dôsledku nesprávneho postupu súdu, bol vylúčený. Dovolací súd preskúmal rozhodnutie odvolacieho súdu a nezistil, ţe by postupom odvolacieho súdu bola ţalovanému znemoţnená realizácia procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva. Odvolací súd rozhodoval v súlade v Občianskym súdnym poriadkom. Ţalovaný mal moţnosť vyjadriť sa k všetkým podstatným dôkazom a argumentom ţalobcu v priebehu konania. Všetky skutkové zistenia, vyplývajúce z obsahu spisu sú riadne uvedené v odôvodnení súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu a súdy oboch stupňov sa s podstatnými otázkami v odôvodnení svojich rozhodnutí náleţite vysporiadali. Námietku nedostatku riadneho odôvodnenia napadnutého rozhodnutia dovolací súd vyhodnotil ako nedôvodnú. Odvolací súd napadnuté rozhodnutie riadne odôvodnil v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O. s. p. a v súlade s poţiadavkou preskúmateľnosti. Odvolací súd dal v napadnutom rozhodnutí odpoveď na všetky podstatné námietky nastolené účastníkmi konania. Dovolací súd poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. IV.ÚS 329/2004, podľa ktorého súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka konania. Procesný postoj účastníka konania zásadne nemôţe bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na všetky tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu. Podľa názoru dovolacieho súdu k vytýkanému nesprávnemu postupu v prejednávanej veci nedošlo. Skutočnosť, ţe odvolací súd nevykonal dôkaz navrhnutý ţalovaným , t.j. vypočutie svedka pána G., nemoţno povaţovať za postup, ktorým by súd ţalovanému odňal moţnosť konať pred súdom. Nevykonanie dôkazov navrhnutých účastníkom nie je postupom, ktorým súd odňal účastníkovi moţnosť konať pred súdom. Tento názor zaujal Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí uverejnenom v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov 15 1ObdoV/22/2012 Slovenskej republiky pod č. 37/
  30. Platí to v plnom rozsahu aj o takom dôkaze, ktorý účastník zo svojho subjektívneho hľadiska povaţuje za vysoko významný. Rozhodovanie o tom, ktoré z navrhovaných dôkazov budú vykonané, patrí výlučne súdu a nie účastníkovi konania /§ 120 ods. 1 O. s. p./. Skutočnosť, ţe odvolací súd nevykonal taký dôkaz, ktorý by bol podľa účastníka spôsobilý privodiť zvrat v skutkových zisteniach, by mohla mať za následok neúplne zistený skutkový stav, vedúci k vydaniu nesprávneho rozhodnutia, zakladalo by to dôvodnosť dovolania, nebolo by to však odňatím moţnosti konať pred súdom, ktoré by zakladalo prípustnosť dovolania. To či skutkové a právne závery, zaloţené na dokazovaní vykonanom bez zreteľa na navrhnuté a nevykonané dôkazy, sú správne alebo nie, moţno v dovolacom konaní posúdiť aţ v prípade, ak by bolo z určitého dôvodu dovolanie prípustné. Ide o dôvod, ktorý síce môţe zakladať dôvodnosť dovolania, nie však jeho prípustnosť. O taký prípad v prejednávanej veci nešlo. Ţalovaný mohol v konaní vyuţiť svoje práva a uplatniť procesným predpisom dovolený vplyv na priebeh konania a rozhodnutie súdu. Mal moţnosť vyjadriť svoj názor na to, ako sa majú príslušné predpisy hmotného práva na vec správne aplikovať, ako sa majú skutkové zistenia právne hodnotiť a aký konečný záver o dôvodnosti ţaloby sa má z nich vyvodiť. Skutočnosť, ţe odvolací súd jeho skutkové a právne hodnotenie neakceptoval, nemoţno povaţovať za odňatie práva konať pred súdom. Dôvod zakladajúci prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O. s. p. tým nebol naplnený. Keďţe dovolací súd nezistil ani iný dôvod, ktorý by zakladal prípustnosť dovolania, dovolanie ţalovaného ako neprípustné podľa § 218 ods.1 O. s. p. v spojení s § 243b ods. 4 O. s. p. ako neprípustné odmietol. Ţalobca mal v dovolacom konaní úspech, má preto podľa § 243b ods. 4 v spojení s § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p. právo na náhradu trov dovolacieho konania. Dovolací súd priznal úspešnému ţalobcovi náhradu trov dovolacieho konania, ako si ich vyčíslil a to trovy právneho zastúpenia za dva úkony právnej pomoci – prevzatie zastúpenia a vyjadrenie k dovolaniu ţalovaného v sume 159,17 eur /odmena za jeden úkon 58,69 eur, paušálna náhrada za úkon – dvakrát po 7,63 eur a 20 % DPH v sume 26,33 eur /. Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 4 :
  31. P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok. 16 1ObdoV/22/2012 V Bratislave,
  32. marca 2013 JUDr. Anna Marková, v. r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: H.

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.