2 písm. a/ OSP a vec v r a c i a ţalovanému na ďalšie konanie. Ţalovaný je povinný zaplatiť ţalobcovi náhradu trov konania vo výške 202,67 € na účet právnej zástupkyne ţalobcu JUDr. I. R., advokátky, K., do 30 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. 2 3 Sţp/43/2009 O d ô v o d n e n i e I. Napadnutým rozsudkom krajský súd zamietol ţalobu ţalobcu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ţalovaného č. 11110/2008-2.1 zo dňa 05.11.2008, ktorým ţalovaný ako príslušný orgán štátnej správy
1 písm. c/ zákona č. 525/2003 Z.z. o štátnej správe starostlivosti o ţivotné prostredie a o zmene a doplnení niektorých zákonov, § 65 zákona č. 543/2002 Z.z. o ochrane prírody a krajiny, ďalej len zákon č. 543/2002 Z.z., a § 58 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov, ďalej len zákon č. 71/1967 Zb., rozhodujúc o odvolaní ţalobcu zo dňa 20.10.2008, podanom proti rozhodnutiu Krajského úradu ţivotného prostredia v Ţiline, odboru starostlivosti o ţivotné prostredie č. 2008/01122-14/Kr zo dňa 30.09.2008, ktorým rozhodol, ţe ţalobca nie je účastníkom konania v konaní Krajského úradu ţivotného prostredia v Ţiline č. 2008/01122/Kr, vo veci ţiadosti P. Z. M., so sídlom P., týkajúcej sa povolenie výnimky zo zakázanej činnosti
1 písm. i/ zákona č. 543/2002 Z.z. na organizovanie spoločnej poľovačky na diviačiu zver v Poľovnom revíri P. na území Národného parku Malá Fatra, kde platí tretí stupeň ochrany, odvolanie ţalobcu doručené na Krajský úrad ţivotného prostredia v Ţiline dňa 24.10.2008 zamietol a
2 zákona č. 71/167 Zb. rozhodnutie Krajského úradu ţivotného prostredia v Ţiline, odboru starostlivosti o ţivotné prostredie č. 2008/01122-14/Kr zo dňa 30.09.2008 potvrdil s odôvodnením, ţe správne orgány nie sú oprávnené nad rámec zákona (čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky) priznať fyzickým alebo právnickým osobám (mimovládnym organizáciám – tzv. zainteresovaná verejnosť) postavenie účastníka konania v zmysle zákona č. 71/1967 Zb. v rozhodovacom procese v oblasti ţivotného prostredia, napríklad pri povoľovaní výnimiek z územnej ochrany
zákona č. 543/2002 Z.z. (napr. povolenie spoločnej poľovačky na území národného parku), ak sa tieto osoby takéhoto postavenia doţadujú na základe Aarhuského dohovoru, ktorý bol uverejnený v Zbierke zákonov pod č. 43/2006 Z.z. v Oznámení Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky o prijatí Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záleţitostiach ţivotného prostredia, ďalej len Aarhuský dohovor, v súvislosti s jeho priamou aplikáciou
čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, a to i napriek tomu, ţe
3 a 6 zákona č. 543/2002 Z.z. sa takýmto osobám (mimovládnym organizáciám) expressis verbis priznáva len postavenie zúčastnenej osoby. Naviac, povolenie výnimky z územnej ochrany nie je uvedené 3 3 Sţp/43/2009 ani v Prílohe I. k Aarhuskému dohovoru a nie je ani činnosťou, ktorá môţe mať významný vplyv na ţivotné prostredie, najmä s prihliadnutím na skutočnosť, ţe
čl. 6 ods. 1 písm. b/ strany na tento účel určia, či určitá navrhovaná činnosť podlieha týmto ustanoveniam. Preto nie je moţné priznať zainteresovanej verejnosti práva
čl. 6, ak ide napr. o povolenie spoločnej poľovačky na území národného parku. V zmysle čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky sú orgány štátnej správy viazané aj pri posudzovaní otázky na účasť v správnom konaní len zákonom, v tomto prípade zákonom č. 71/1967 Zb. Keďţe Aarhuský dohovor nie je v tejto otázke dosť konkrétny a jednoznačný (tzn. nemá v tejto otázke priamy účinok), nemoţno rozhodnutím správneho orgánu pripustiť benevolenciu pri rozhodovaní nad rámec, ktorý vyplýva z vnútroštátnych predpisov. Krajský súd rozsudok odôvodnil tým, ţe vychádzajúc z aktuálneho právneho stavu vymedzeného vnútroštátnym právom Slovenskej republiky moţno konštatovať, ţe s účinnosťou od 01.12.2007 novela zákona č. 543/2002 Z.z. zmenila procesné postavenie občianskych zdruţení zaoberajúcich sa ochranou prírody a krajiny v konaniach
tohto zákona tak, ţe namiesto procesného postavenia účastníka konania priznal zákon takýmto občianskym zdruţeniam postavenie zúčastnenej osoby. Práva a povinnosti zúčastnenej osoby vymedzuje v ustanovení § 15a zákon č. 71/1967 Zb., ktorého právnemu reţimu podliehajú konania
zákona č. 543/2002 Z.z., pokiaľ tento zákon neustanovuje inak. Oprávnenie byť účastníkom predmetného správneho konania pre ţalobcu, ktorý je občianskym zdruţením s predmetom činnosti ochrana prírody a krajiny, nevyplýva (§ 2 ods. 1 zákona č. 543/2002 Z.z.). Nemoţno ho vyvodiť ani zo všeobecného predpisu o správnom konaní (§ 14 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb.), pretoţe ţalobca sledujúci všeobecný záujem na ochrane prírody a krajiny, nie je v ţiadnom hmotnoprávnom vzťahu k predmetu správneho konania a jeho právneho postavenia (práv a povinností) sa rozhodnutie v takejto konkrétnej veci nijako nedotkne. Zo ţalobných dôvodov však vyplýva, ţe tieto skutočnosti ţalobca nehodlal podrobiť súdnemu prieskumu a svoje tvrdenia o nesprávnosti a nezákonnosti napadnutého rozhodnutia oprel o komunitárne právo (najmä článok 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru) tvrdiac, ţe oprávnenie byť účastníkom správneho konania vo veciach týkajúcich sa porušenia vnútroštátneho práva ţivotného prostredia mu vyplýva priamo z Aarhuského dohovoru. S ohľadom na takto vymedzený predmet súdneho prieskumu napadnutého rozhodnutia bolo prioritnou otázkou posúdenie priameho účinku Aarhuského dohovoru v slovenskom právnom poriadku. 4 3 Sţp/43/2009 Vo všeobecnosti platí, ţe zmluvnou stranou a adresátom medzinárodnej zmluvy je štát (spoločenstvo štátov), nie fyzické alebo právnické osoby členského štátu, ktoré medzinárodná zmluva bez ďalšieho k ničomu neoprávňuje, ani nezaväzuje.
slovenského právneho poriadku moţno na základe rozhodnutia Národnej rady Slovenskej republiky zaloţiť prednosť medzinárodnej zmluvy pred vnútroštátnymi zákonmi za predpokladu, ţe ide o zmluvu, ktorá bola predpísaným spôsobom ratifikovaná a vyhlásená. Pravidlo prednosti medzinárodnej zmluvy pred vnútroštátnymi zákonmi v zmysle článku 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky v praxi znamená, ţe v prípade rozporu medzi obsahom medzinárodnej zmluvy so zákonom platí medzinárodná zmluva, ktorej aplikácia má prednosť pred zákonom. Záujem na zachovaní právnej istoty ohľadom obsahu právneho poriadku štátu však vyţaduje, aby medzinárodná zmluva, ktorá má prednosť pred vnútroštátnymi zákonmi, bola priamo aplikovateľná (self-executing treaty). Ustanovenia medzinárodnej zmluvy teda musia byť, čo do obsahu natoľko jasné, určité a zrozumiteľné, aby na ich základe bolo moţné bez pochybností vyvodiť práva a povinnosti vnútroštátnych fyzických alebo právnických osôb. Predpokladom pre priamy účinok medzinárodnej zmluvy s právom prednosti pred zákonmi je teda dostatočne jasné a presné vymedzenie práv a povinností tak pre členský štát ako signatára zmluvy, ako aj pre konečných adresátov - jednotlivé fyzické a právnické osoby členského štátu, ktoré nevyţaduje ţiadne ďalšie vnútroštátne implementačné legislatívne opatrenia. Aarhuský dohovor je medzinárodnou zmluvou, ktorá bola predpísaným spôsobom ratifikovaná, podpísaná i vyhlásená a stala sa tak súčasťou vnútroštátneho poriadku Slovenskej republiky s právom prednosti pred zákonmi.
krajského súdu súhlasiť moţno s názorom ţalovaného, ţe s ohľadom na znenie Aarhuského dohovoru moţno konštatovať, ţe Aarhuský dohovor počíta s vnútroštátnymi normami na vykonanie jeho jednotlivých ustanovení. Vo viacerých článkoch Aarhuského dohovoru sa výslovne uvádza, ţe „...kaţdá zmluvná strana zabezpečí prístup k právnej ochrane v záleţitostiach ţivotného prostredia...“ (článok 1), „...kaţdá strana prijme nevyhnutné právne, správne a iné opatrenia vrátane opatrení, ktoré zabezpečia zlučiteľnosť ustanovení implementujúcich ustanovenia tohto dohovoru...“ (článok 3 ods. 1), „...kaţdá strana prijme vykonávacie alebo iné opatrenia pre účasť verejnosti pri príprave plánov a programov týkajúcich sa ţivotného prostredia...“ (článok 7), „... kaţdá strana bude primeraným spôsobom uznávať a podporovať zdruţenie 5 3 Sţp/43/2009 a organizácie a skupiny, ktoré podporujú ochranu ţivotného prostredia a zabezpečí, aby aj vnútroštátny poriadok bol v súlade s týmto záväzkom...“ (článok 3 ods. 4). Z uvedeného, popri vyššie citovaných ustanoveniach Aarhuského dohovoru
krajského súdu vyplýva, ţe Aarhuským dohovorom na seba štát prevzal záväzok zabezpečiť prístup verejnosti k informáciám o ţivotnom prostredí a k rozhodovacím procesom týkajúcim sa ţivotného prostredia, a to predovšetkým implementáciou rámcových pravidiel upravených Aarhuským dohovorom. Pokiaľ ide o článok 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, ktorý sa týka všeobecného prístupu k spravodlivosti vo veciach ţivotného prostredia, bez zreteľa na to, či ide o povoľovací proces
článku 6 Aarhuského dohovoru, obsah tohto článku je natoľko nejasný a nejednoznačný, ţe z neho nemoţno bez pochybností vyvodiť pravidlo správania, ktoré autor touto normou sledoval. Predmetný článok zaväzuje štát zabezpečiť prístup členov verejnosti k správnemu alebo súdnemu konaniu umoţňujúcemu napadnutie úkonov a opomenutí orgánov verejnej moci, ak sú v rozpore s vnútroštátnym právom v oblasti ţivotného prostredia, na druhej strane však viaţe zabezpečenie tohto záväzku na splnenie podmienok uvedených vo vnútroštátnom práve, ak sú nejaké. Z takto formulovanej normy nemoţno jednoznačne vyloţiť, aké práva má ţalobca ako člen verejnosti vo vzťahu k správnemu konaniu vo veciach ochrany prírody a krajiny, prípadne i k súdnemu konaniu umoţňujúcemu preskúmanie zákonnosti vydaných rozhodnutí. Nemoţno teda jednoznačne ani tvrdiť, ţe vnútroštátna právna úprava postavenia občianskych zdruţení v konaní pred orgánmi ochrany prírody a krajiny je v rozpore s pravidlami ustanovenými v článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru. Preto krajský súd v zhode so ţalovaným konštatoval, ţe napriek právu prednosti Aarhuského dohovoru pred vnútroštátnymi zákonmi, zaloţenému na článku 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, nemoţno priznať článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru priamy účinok vo vnútroštátnom práve, pretoţe z tohto článku jednoznačne nevyplýva pre ţalobcu právo byť účastníkom správneho konania, ktorého sa v konkrétnom správnom konaní dovolával. Pravidlo o aplikačnej prednosti Aarhuského dohovoru pred vnútroštátnymi zákonmi preto v danom prípade nebolo moţné uplatniť. Pokiaľ teda správne orgány postupovali
vnútroštátnej právnej úpravy – zákona č. 543/2002 Z.z., ktorý zaručuje ţalobcovi v správnom konaní týkajúcom sa ochrany prírody a krajiny procesné postavenie zúčastnenej osoby s právami a povinnosťami vymedzenými v § 15a zákona č. 71/1967 Zb. a nepriznali ţalobcovi postavenie účastníka konania, postupovali v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky. Právo byť účastníkom konkrétneho správneho konania v danom prípade, by ţalobcovi 6 3 Sţp/43/2009
názoru krajského súdu neprináleţalo ani za predpokladu, ţe by krajský súd pripustil priamy účinok článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru v slovenskom právnom poriadku a akceptoval tvrdenie ţalobcu, ţe na základe tohto ustanovenia medzinárodnej zmluvy je oprávnený zúčastniť sa tohto typu správnych konaní ako ich účastník. Predmetné ustanovenie Aarhuského dohovoru totiţ hovorí o prístupe členov verejnosti k správnemu alebo súdnemu konaniu len vtedy, ak došlo v konkrétnom prípade k porušeniu vnútroštátneho práva ţivotného prostredia. Musí teda existovať úkon orgánu verejnej moci (v danom prípade rozhodnutie alebo postup ţalovaného), o ktorom ţalobca ako člen verejnosti tvrdí, ţe sa prieči právnemu poriadku Slovenskej republiky v oblasti práva ţivotného prostredia. Preto moţno konštatovať, ţe chýba základný predpoklad pre uplatnenie ţalobcom tvrdeného práva verejnosti na prístup k správnemu konaniu, ktorým je rozhodnutie, postup alebo iný úkon ţalovaného, ktorý by sa priečil vnútroštátnemu právu ţivotného prostredia. II. Proti rozsudku krajského súdu podal ţalobca v zastúpení advokátkou včas odvolanie a navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, ţe ţalobe v celom rozsahu vyhovie. Namietal, ţe v konaní pred správnymi orgánmi sa doţadoval priznania postavenia účastníka konania na základe článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, a porušenie svojich práv rozhodnutím ţalovaného aj prvostupňového správneho orgánu vyvodzoval z porušenia práv zakotvených v článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, teda mal mať prístup k správnemu alebo súdnemu konaniu, umoţňujúce mu napadnutie úkonov a opomenutí súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s vnútroštátnym právom Slovenskej republiky v oblasti ţivotného prostredia. Ţalobca svoje právo byť účastníkom konania v konaniach vedených pred prvostupňovým správnym orgánom aj ţalovaným vyvodzuje z ustanovenia článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, ktorý ako je to zrejmé z jeho exaktnej formulácie, zaručuje členom verejnosti prístup k správnemu alebo súdnemu konaniu, umoţňujúcemu napadnutie úkonov súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s vnútroštátnym právom v oblasti ţivotného prostredia bez toho, aby boli dotknuté procesy preskúmania uvedené v odsekoch 1 a
V. časti OSP (Správne súdnictvo) tak, ţe súd aj bez návrhu uznesením priberie do konania „účastníka správneho konania“, ktorého práva a povinnosti by mohli byť zrušením správneho rozhodnutia dotknuté.
dôvodovej správy k novele OSP, cieľom zmeny ustanovenia § 250 ods. 1 OSP bolo umoţniť plnohodnotne sa zúčastniť súdneho konania aj „účastníkovi správneho konania“, ktorý nie je ţalobcom. Dôvodová správa uvádza, ţe právna úprava je reakciou na poţiadavky Aarhuského dohovoru. Z uvedeného moţno vyvodiť záver, ţe pokiaľ by ţalobca ako občianske zdruţenie so vzťahom k ţivotnému prostrediu mal v správnom konaní postavenie len zúčastnenej osoby a nie „účastníka správneho konania“, súdy by ho nemohli pribrať do konania v zmysle § 250 ods. 1 OSP a to napriek tomu, ţe novela predmetného ustanovenia bola uskutočnená práve z dôvodu reagovať na poţiadavky Aarhuského dohovoru. Predmetné ustanovenie by bolo v tomto smere neaplikovateľné a mienený úmysel zákonodarcu reagovať na poţiadavky Aarhuského dohovoru by zostal nenaplnený. So zreteľom na vyššie uvedené skutočnosti, ako aj dôvody uvedené v ţalobe proti rozhodnutiu ţalovaného, je ţalobca toho názoru, ţe jediným postupom ţalovaného aj prvostupňového správneho orgánu, ktorý by rešpektoval ustanovenie článku 7 ods. 5 9 3 Sţp/43/2009 Ústavy Slovenskej republiky, by bolo v rámci platných ustanovení zákona č. 71/1967 Zb. priznať ţalobcovi postavenie účastníka konania. Len práva účastníka konania umoţňujú ţalobcovi realizovať práva zakotvené v článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru. III. Ţalovaný vo vyjadrení k odvolaniu ţalobcu navrhoval, aby odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil. Uviedol, ţe v danom prípade nebola splnená podmienka
čl. 9 ods. 2 a 3 Aarhuského dohovoru na to, aby sa ţalobca stal účastníkom konania, pretoţe nebol splnený predpoklad
vnútroštátneho práva (§ 82 ods. 3 zákona č. 543/2002 Z.z.), nejedná sa o rozhodnutie
čl. 6 Aarhuského dohovoru, ani o rozhodnutie, ktoré je v rozpore s vnútroštátnym právom. Článkom 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru je daná moţnosť verejnosti napadnúť akékoľvek porušenie právnych predpisov v oblasti ţivotného prostredia, ktorého sa dopustil buď orgán verejnej moci alebo akákoľvek fyzická alebo právnická osoba. Preskúmanie úkonu alebo opomenutia, ktoré je v rozpore s vnútroštátnym právom môţe vykonať štátny orgán alebo súd.
implementačného sprievodcu k Aarhuskému dohovoru nemá Aarhuský dohovor vplyv na právo zmluvných strán (strán Aarhuského dohovoru) ustanoviť kritériá, na základe ktorých môţu mať členovia verejnosti prístup ku konaniam o vymáhaní práva ţivotného prostredia. Tento záväzok môţe byť splnený napríklad ustanovením moţnosti iniciovať správne konanie (podnet na preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania, podnet na podanie protestu prokurátora). Ďalej poukázal na to, ţe súd prvého stupňa v písomnom odôvodnení rozsudku a ani ţalovaný nikdy nespochybnil, ţe v prípade Aarhuského dohovoru ide o medzinárodnú zmluvu o ľudských právach a základných slobodách, ktorá má prednosť pred zákonmi
čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky. Vyplýva to z uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky č. 1840 zo dňa 23.09.2005 a z doloţky prednosti. V doloţke prednosti je tieţ uvedené, ţe ide o medzinárodnú zmluvu, na ktorej vykonanie je potrebný zákon a súčasne o medzinárodnú zmluvu, ktorá neobsahuje priamu úpravu práv a povinností fyzických alebo právnických osôb. Práve táto charakteristika má zásadný význam pre posúdenie priameho účinku medzinárodnej zmluvy. 10 3 Sţp/43/2009 Zásada prednosti medzinárodnej zmluvy pred zákonmi
čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky znamená, ţe v prípade rozporu medzi obsahom platnej medzinárodnej zmluvy, ktorú schválila Národná rada Slovenskej republiky a ktorá bola riadne ratifikovaná a vyhlásená predpísaným spôsobom, a zákonom, nepouţije orgán aplikujúci právo zákon, ale medzinárodnú zmluvu. Zároveň sa však inštitút prednosti môţe logicky vzťahovať len na tie medzinárodné zmluvy, ktoré sú aspoň v časti spôsobilé na priamu aplikáciu, čiţe len na medzinárodné zmluvy, na vykonanie ktorých nie je potrebný zákon ani iný všeobecne záväzný právny predpis. IV. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní ţalobcu (§ 212 ods. 1 OSP, § 246c ods. 1 veta prvá OSP), postupom
2 veta prvá OSP a následne potom, ako bolo oznámenie o vyhlásení rozsudku vyvesené na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.supcourt.gov.sk, www.nsud.sk, vyhlásil vo veci rozsudok, ktorým
3 veta prvá OSP zmenil napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave tak, ţe rozhodnutie ţalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím ţalovaného zrušil
2 písm. a/ O.s.p., pretoţe rozhodnutie správneho orgánu vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci a to pomerom hlasov členov senátu 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). V prejednávanej veci bolo sporné, či ţalobca ako zdruţenie, ktorého cieľom je ochrana ţivotného prostredia, v správnom konaní týkajúcom sa povolenia výnimky
zákona č. 543/2002 Z.z., je účastníkom správneho konania, ktorého sa ţalobca domáhal na základe Aarhuského dohovoru, pričom zákon mu priznával postavenie zúčastnenej osoby.
1 zákona č. 543/2002 Z.z., na konanie
tohto zákona sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní, ak tento zákon neustanovuje inak.
3 zákona č. 543/2002 Z.z. v znení účinnom do 30.04.2010, účastníkom konania o vydanie súhlasu alebo povolenie výnimky je v prípadoch uvedených 11 3 Sţp/43/2009 v odseku 2 len ţiadateľ, ak tento zákon neustanovuje inak. Účastníkom konania o vydanie súhlasu na zriadenie zoologickej záhrady je aj obec, v ktorej katastrálnom území je alebo má byť zoologická záhrada umiestnená. Zdruţenie s právnou subjektivitou, ktorého predmetom činnosti najmenej jeden rok je ochrana prírody a krajiny (§ 2 ods. 1) a ktoré písomne oznámi svoju účasť v konaní najneskôr do siedmich dní od upovedomenia
odseku 7, je zúčastnenou osobou.
1 zákona č. 71/1967 Zb. účastníkom konania je ten, o koho právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach sa má konať alebo koho práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti môţu byť rozhodnutím priamo dotknuté; účastníkom konania je aj ten, kto tvrdí, ţe môţe byť rozhodnutím vo svojich právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach priamo dotknutý, a to aţ do času, kým sa preukáţe opak.
2 zákona č. 71/1967 Zb. účastníkom konania je aj ten, komu osobitný zákon také postavenie priznáva.
1 zákona č. 71/1967 Zb. osobitný zákon môţe ustanoviť, za akých podmienok sa na konaní alebo na jeho časti má právo zúčastniť aj iná osoba neţ účastník konania (ďalej len ,,zúčastnená osoba“).
2 zákona č. 71/1967 Zb. zúčastnená osoba má právo byť upovedomená o začatí konania a o iných podaniach účastníkov konania, zúčastniť sa na ústnom pojednávaní a na miestnej obhliadke, navrhovať dôkazy a doplnenie podkladu rozhodnutia. Osobitný zákon môţe ustanoviť zúčastnenej osobe viac práv.
článku 9 ods. 2 Aarhuského dohovoru, kaţdá strana, v rámci svojho vnútroštátneho práva, zabezpečí, aby členovia zainteresovanej verejnosti a/ majúci dostatočný záujem alebo, alternatívne, b/ ak pretrváva porušovanie ich práva v prípadoch, kde to právne predpisy strany upravujúce správne konanie poţadujú ako predbeţnú podmienku, mali prístup k procesu preskúmania pred súdom a/alebo iným nezávislým a nestranným orgánom ustanoveným na základe zákona s cieľom napadnúť vecnú a procesnú zákonnosť akéhokoľvek rozhodnutia, úkonu alebo opomenutia, podliehajúc článku 6 12 3 Sţp/43/2009 a v prípadoch stanovených vnútroštátnym právom a bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia odseku 3, a iným relevantným ustanoveniam tohto dohovoru. O tom, čo predstavuje dostatočný záujem a porušovanie práva, bude rozhodnuté v súlade s poţiadavkami vnútroštátneho práva a v súlade s cieľom dať zainteresovanej verejnosti široký prístup k spravodlivosti v rámci rozsahu pôsobnosti tohto dohovoru. Na tento účel sa záujem akejkoľvek mimovládnej organizácie, ktorá spĺňa poţiadavky uvedené v článku 2 ods. 5 povaţuje za dostatočný na účely písmena a/. Tieto organizácie budú povaţované za také, ktorých práva môţu byť porušené na účely písmena b/. Ustanovenia odseku 2 citovaného článku 9 nevylučujú moţnosť predbeţného preskúmania správnym orgánom a nie je nimi dotknutá poţiadavka uplatnenia správneho preskúmania pred súdnym preskúmaním, ak takáto poţiadavka vyplýva z vnútroštátneho práva.
článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, naviac bez toho, aby boli dotknuté procesy preskúmania uvedené v odsekoch 1 a 2, kaţdá strana zabezpečí, ak sú splnené podmienky uvedené v jej vnútroštátnom práve, ak sú nejaké, aby členovia verejnosti mali prístup k správnemu alebo súdnemu konaniu umoţňujúcemu napadnutie úkonov a opomenutí súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s jej vnútroštátnym právom v oblasti ţivotného prostredia.
2 OSP, ţalobcom je fyzická alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, ţe ako účastník správneho konania bola rozhodnutím a postupom správneho orgánu ukrátená na svojich právach. Podať ţalobu môţe aj fyzická alebo právnická osoba, s ktorou sa v správnom konaní nekonalo ako s účastníkom, hoci sa s ňou ako s účastníkom konať malo. V správnom konaní, vo veci ţiadosti P. Z. M., so sídlom P., o povolenie výnimky zo zakázanej činnosti
1 písm. i/ zákona č. 543/2002 Z.z., organizovať spoločné poľovačky, na území na ktorom platí tretí stupeň ochrany, bol v zmysle § 82 ods. 3 prvá veta zákona č. 543/2002 Z.z. účastníkom konania len ţiadateľ. Ţalobca mal v tomto 13 3 Sţp/43/2009 administratívnom konaní procesné postavenie zúčastnenej osoby v zmysle § 82 ods. 3 tretia veta zákona č. 543/2002 Z.z. v znení účinnom do 30.04.2010. Ţalobca právo byť účastníkom konania v správnom konaní vyvodzuje z ustanovenia článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru. Namietal, ţe procesné postavenie zúčastnenej osoby mu neumoţňuje plne realizovať jeho oprávnenia
článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, napadnutie úkonov a opomenutí orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s vnútroštátnym právom v oblasti ţivotného prostredia. Len procesné postavenie účastníka konania (správneho alebo súdneho) mu umoţňuje, či uţ v správnom konaní alebo v následnom súdnom konaní napadnúť úkony a opomenutia orgánov verejnej moci, teda podávať proti ním opravné prostriedky a ţaloby v správnom súdnictve. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 5 Sţp/41/2009 zo dňa 22.06.2009 predloţil Súdnemu dvoru Európskej únie
čl. 234 Zmluvy o zaloţení Európskeho spoločenstva nasledujúce predbeţné otázky:
1 písm. i/ zákona č. 543/2002 Z.z., organizovať spoločné poľovačky, na území na ktorom platí tretí stupeň ochrany, postavenie zúčastnenej osoby. Ţalobca v správnom konaní v postavení zúčastnenej osoby nemôţe proti rozhodnutiu správneho orgánu, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom v oblasti ţivotného prostredia podať odvolanie a potom v zmysle § 250 ods. 2 OSP ani ţalobu o preskúmanie zákonnosti tohto rozhodnutia a postupu správneho orgánu. 16 3 Sţp/43/2009 Smernica Rady 92/43/EHS z 21. mája 1992 o ochrane prirodzených biotopov a voľne ţijúcich ţivočíchov a rastlín, ďalej len smernica o biotopoch, bola do slovenského právneho poriadku transponovaná zákonom č. 543/2002 Z.z. (príl. 2 bod 2) a vyhláškou č. 24/2003 Z.z., ktorou sa vykonáva zákon č. 543/2002 Z.z. o ochrane prírody a krajiny (príl. 36 bod 2). Vychádzajúc z rozsudku Súdneho dvora Európskej únie C-240/09 zo dňa 08.03.2011, aj keď článok 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru nemá priamy účinok v práve Európskej únie, s cieľom umoţniť účinnú ochranu ţivotného prostredia vyplývajúcu z práva Európskej únie, v predmetnom prípade zo smernice o biotopoch, keďţe bola implementovaná aj do právneho poriadku Slovenskej republiky, je potrebné v správnom konaní postupovať tak, aby ţalobca ako zdruţenie na ochranu ţivotného prostredia mohol podať ţalobu proti rozhodnutiu správneho orgánu, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom Európskej únie, teda priznať mu postavenie účastníka správneho konania. Rešpektujúc závery Súdneho dvora Európskej únie Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 1S 229/2008-75 zo dňa 26.02.2009 zmenil tak, ţe zrušil rozhodnutie ţalovaného č. 11110/2008-2.1 zo dňa 05.11.2008 v spojení s prvostupňovým rozhodnutím Krajského úradu ţivotného prostredia v Ţiline č. 2008/01122- 14/Kr zo dňa 30.09.2008 a vec vrátil ţalovanému na ďalšie konanie. O trovách konania rozhodol odvolací súd
1 veta prvá OSP v spojení s § 224 ods. 2 OSP a § 246c ods. 1 veta prvá OSP tak, ţe priznal ţalobcovi, ktorý mal v konaní úspech právo na náhradu trov konania. Ţalobca si podaním zo dňa 02.01.2009, doručeným krajskému súdu dňa 05.01.2009, na náhradu uplatnil trovy konania na súde prvého stupňa, a to trovy právneho zastúpenia za dva úkony právnej sluţby: prevzatie a príprava zastúpenia vo výške 1 465,- Sk, ţaloba zo dňa 03.12.2008 vo výške 1 465,- Sk, 2x reţijný paušál vo výške 2x 190,- Sk, spolu 3 310,- Sk + 19% DPH, celkom trovy právneho zastúpenia na súde prvého stupňa vo výške 3 938,9 Sk, t.j. 130,75 €. Trovy právneho zastúpenia boli uplatnené a priznané v súlade s § 11 ods. 1 v spojení s § 14 ods. 1 písm. a/, c/, § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky 17 3 Sţp/43/2009 č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych sluţieb v znení účinnom v čase vykonania právnych sluţieb. Trovy právneho zastúpenia na odvolacom súde si úspešný ţalobca uplatnil v odvolaní zo dňa 06.04.2009, doručenom krajskému súdu dňa 06.04.2009, za 1 úkon právnej sluţby - odvolanie zo dňa 06.04.2009 vo výške 53,49 € a reţijný paušál 6,95 €, spolu 60,44 + 19% DPH, celkom trovy právneho zastúpenia na odvolacom súde vo výške 71,92 €, pričom boli uplatnené a priznané
1 v spojení s § 14 ods. 1 písm. c/, § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. v znení účinnom v čase vykonania právnej sluţby. Celkom boli priznané ţalobcovi na náhradu tieto trovy konania 130,75 € + 71,92 € = 202,67 €, ktoré je povinný zaplatiť ţalovaný na účet JUDr. I. R. č. účtu: X vedený v S. S., a.s., VS: X. Ţalobcovi súd nepriznal na náhradu odmenu za jeden úkon právnej sluţby, ktorý si uplatnil v písomnom podaní zo dňa 30.06.2011, a to podanie návrhu na prerušenie konania zo dňa 28.09.2009, uplatnený vo výške jednej polovice výpočtového základu
3 citovanej vyhlášky, t.j. 57,95 € a reţijný paušál 6,95 € spojený s uvedeným úkonom, keďţe takéto podanie súd nevyţadoval a o skutočnosti, či je potrebné konanie prerušiť
2 písm. c/ OSP v spojení s § 109 ods. 1 písm. c/ OSP, rozhoduje aj bez návrhu. P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný. V Bratislave dňa 07. júla 2011 JUDr. Jana Z E M K O V Á PhD. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Emília Čičková
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.