1 5 Cdo 189/2010 Najvyšší súd Slovenskej republiky U z n e s e n i e Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne E.K., bývajúcej v B., zastúpenej JUDr. R.O., PhD., advokátom sídlom v B.

§ 241ods.

2 písm. a/ O.s.p.), konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) a dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Dovolateľka (vychádzajúc z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky i Európskeho súdu pre ľudské práva) namietala nepreskúmateľnosť, nepresvedčivosť i neodôvodnenosť (t.j. arbitrárnosť i svojvoľnosť) rozhodnutia odvolaciemu súdu v zmysle poţiadaviek vyplývajúcich z ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p.

§ 211O.s.p.

Odvolací súdu pri vydaní rozsudku vychádzal z odlišného hodnotenia dôkazov ako súd prvého stupňa, pre ktorý si nezadováţil rovnocenný podklad, keď dokazovanie nevykonal ani ho nedoplnil, čím došlo k odňatiu procesných práv ţalobkyne, najmä práva vyjadriť sa k vykonaným dôkazom i k právnemu posúdeniu veci zaujatým odvolacím súdom (§ 213 ods. 2 O.s.p.). V konaní (podľa jej názoru) bolo nesporné, ţe zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom vznikla. Sporným bolo len to, ktorý orgán má v zmysle § 4 zákona č. 514/2003 Z.z., v mene štátu konať. Za nesprávny úradný postup podľa dovolateľky treba povaţovať postup orgánov činných v trestnom konaní, ktorým vznikla povinnosť vrátiť zaistené veci oprávnenej osobe, ak k ich vráteniu nedôjde z dôvodu straty, zničenia alebo odovzdania inému orgánu. Dovolateľka nesúhlasila so záverom odvolacieho súdu, ţe „neprodukovala“ ţiadne tvrdenie o tom, kedy sa mali ţalovaní dopustiť nesprávneho úradného postupu, ktorý jej zakladá nárok na náhradu škody. V tejto súvislosti poukázala na ţalobu a prednesy jej právneho zástupcu na pojednávaní súdu prvého stupňa z

1. októbra 2009 a
2. novembra 2009, kde bolo prezentované, ţe od zaistenia mincí výlučne orgány činné v trestnom konaní (Krajská správa Ministerstva vnútra v B.B., Obvodné oddelenie Ministerstva vnútra v B.B., Okresná prokuratúra v B.B., Ľudový súd v B.B.) mali mince k dispozícii a nesprávny úradný postup spočíva v ich zašantročení, strate a nevrátení; nesprávneho úradného postupu sa dopustili všetky ţalované orgány. Nepovaţovala za správny záver odvolacieho súdu, ţe pokiaľ okresný súd mincami nedisponuje nedopustil sa nesprávneho úradného postupu, ak ich nevydal. Z ustanovenia § 80 ods. 1 a 3 Trestného poriadku vyplýva, ţe po podaní obţaloby je rozhodovanie i dispozícia so zaistenými vecami výlučne v právomoci súdu, pritom nie je rozhodujúce kto má zaistené veci (súd, prokuratúra, alebo iný štátny orgán). Záver odvolacieho súdu o tom, ţe Okresný súd v B.B. nedisponoval mincami, nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Z vyjadrení ţalovaných 2/ a 3/ vyplýva, ţe štandardný postup v trestnom konaní je taký, ţe zaistené veci (ako vecné dôkazy) sa pripoja k trestnému spisu, 4 5 Cdo 189/2010 doručujú sa prokurátorovi a následne podaním obţaloby sú súčasťou súdneho spisu. Ţalovaní 2/ a 3/ vo vyjadrení k dovolaniu uviedli, ţe rozhodnutia odvolacieho súdu i súdu prvého stupňa, ktorým bola ţaloba voči ním zamietnutá, sú vecne správne, v tejto časti povaţovali dovolanie ţalobkyne za neprípustné a preto navrhli, aby ho dovolací súd zamietol. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení, ţe dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpená advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa (§ 236 a nasl. O.s.p.). Dospel pritom k záveru, ţe dovolanie v predmetnej veci je prípustné a dôvodné. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Bez ohľadu na to, či odvolací súd rozhodol rozsudkom alebo uznesením, pripúšťa § 237 O.s.p. dovolanie proti jeho rozhodnutiu vtedy, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád, vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia (ide o nedostatky v právomoci súdu, v spôsobilosti byť účastníkom konania, v riadnom zastúpení procesne nespôsobilého účastníka, o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej /res judikata/ alebo uţ prv začatého konania /litispendencia/, prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Pokiaľ odvolací súd rozhodol rozsudkom, je dovolanie proti nemu prípustné, ak je napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.) alebo rozsudok odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.) alebo potvrdzujúci rozsudok, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vo výroku vyslovil, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 (§ 238 ods. 3). Dovolateľka existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. netvrdila a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo; prípustnosť jej dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva. 5 5 Cdo 189/2010 So zreteľom na obsah dovolania ţalobkyne, ktorá uviedla, ţe v konaní pred odvolacím súdom jej bola odňatá moţnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.), ďalej ţe v konaní došlo k inej vade, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) a ţe rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p), je treba zdôrazniť, ţe ak je dovolanie neprípustné podľa ustanovenia § 238 O.s.p., dovolací súd sa nemôţe zaoberať dôvodmi dovolania vychádzajúcimi z ustanovenia § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O.s.p. Zároveň treba uviesť, ţe ustanovenie § 237 O.s.p. spája prípustnosť (i dôvodnosť) dovolania výlučne len so závaţnými procesnými vadami, a s výhradne tými, ktoré zakladajú tzv. zmätočnosť konania. Dovolanie ţalobkyne smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu ako celku, teda proti výrokom, ktorými bol 1/potvrdený, ale i 2/ zmenený rozsudok súdu prvého stupňa. I. Pre dovolanie smerujúce proti rozsudku odvolacieho súdu v jeho potvrdzujúcej časti (t.j. o zamietnutí ţaloby proti ţalovaným 2/ a 3/) nie sú splnené podmienky jeho prípustnosti podľa ustanovení § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p., lebo dovolanie nesmeruje proti zmeňujúcemu rozsudku, odvolací súd sa neodchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu (ktorý v tejto veci doposiaľ nerozhodoval, a preto ani nevyslovil právny názor) a dovolanie smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu a nejedná sa ani o potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a
3. Vzhľadom na ustanovenie § 242 ods. 1, veta druhá O.s.p., ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.s.p. (či uţ to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal predovšetkým otázkou, či dovolanie nie je dôvodné podľa § 237 O.s.p, pričom dospel k záveru, ţe prípustnosť dovolania podaného ţalobkyňou vyplýva z ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. Podľa § 237 písm. f/ O.s.p. dovolanie je prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred 6 5 Cdo 189/2010 súdom. Odňatím moţnosti konať pred súdom je potrebné rozumieť taký postup súdu, ktorým účastníkovi konania odníma tie procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. Predmetnému dôvodu dovolania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. sú vlastné tri pojmové znaky: 1/ odňatie moţnosti konať pred súdom, 2/ to, ţe odňatiu moţnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu, 3/ moţnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom na skutočnosť, ţe zákon bliţšie v ţiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie moţnosti konať pred súdom nešpecifikuje, pod odňatím moţnosti konať pred súdom treba vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemoţňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov. Vady zakladajúce zmätočnosť súdneho konania, ktoré zavinil súd svojím procesným postupom v rozpore so zákonom, spravidla vţdy účastníkovi konania odnímajú moţnosť konať pred súdom, pretoţe mu bránia v realizácii tých procesných práv, ktoré občiansky súdny poriadok priznáva na účelné uplatnenie alebo bránenie práva proti druhej strane v spore. Postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odňala moţnosť konať pred súdom zakladá porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len dohovor), porovnaj napr. sp. zn. III. ÚS 156/06, sp. zn. III. ÚS 331/04, sp.zn. II. ÚS 174/
4. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ústavy), kaţdý sa môţe domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach a záväzkoch (...). Podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len ústavný súd) zmyslom a účelom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (aj čl. 6 ods. 1 dohovoru) je zaručiť kaţdému reálny prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu o veci konať a rozhodnúť (m. m. I. ÚS 62/97, II. ÚS 26/96). K porušeniu základného práva na súdnu ochranu by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola 7 5 Cdo 189/2010 odmietnutá moţnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a ak by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (napr. I. ÚS 35/98). Z judikatúry tieţ vyplýva, ţe ak súd koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46 ods.1 ústavy inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou zaručené právo na súdnu ochranu (I. ÚS 4/94). Citovaný čl. 46 ods.1 ústavy (podobne aj čl. 6 ods. 1 dohovoru) je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu, zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 aţ 50 ústavy) normujúcich rámec, v ktorom je moţné domáhať sa jeho rešpektovania (m. m. I. ÚS 22/03). Obsah práva na súdnu ochranu v čl. 46 ods. 1 ústavy nespočíva len v tom, ţe osobám nemoţno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Kaţdé konanie súdu, ktoré je v rozpore so zákonom, je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu (I. ÚS 26/94). K odňatiu práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy preto dochádza aj vtedy, ak sa niekto („kaţdý“) domáha svojho práv na súde, ale súdna ochrana tomuto právu nie je priznaná, alebo nemôţe byť priznaná v dôsledku konania súdu, ktoré je v rozpore so zákonom (porovnaj III. ÚS 7/08). Konaním súdu sa rozumie jeho procesný postup. Konanie súdu v súlade so zákonom musí vykazovať určitú kvalitu a v materiálnom ponímaní zabezpečovať tak právo na súdnu ochranu. Súdne rozhodnutie, ktorým sa završuje poskytovanie súdnej ochrany, musí byť logickým a právnym vyústením doterajšieho priebehu a výsledkov konania, pri jeho vydaní musia byť zachované formálne a obsahové náleţitosti s dôrazom na prvky zrozumiteľnosti, určitosti, jasnosti a súladu jeho skutkových i právnych dôvodov vo vzťahu k výroku. Procesný postup súdu pri konštituovaní i vecnej zmene rozhodnutia, ktorý nenachádza oporu v zákone, je preto potrebné povaţovať za závaţnú vadu nenaplňujúcu materiálnu stránku práva na súdnu ochranu, práva na spravodlivý proces, ktorá v konečnom dôsledku objektívne bráni riadnemu (účinnému a efektívnemu) uplatneniu dôleţitých procesných práv účastníkov 8 5 Cdo 189/2010 konania slúţiacich na ochranu ich práv a oprávnených záujmov v občianskom súdnom konaní. Nemoţno opomenúť, ţe procesný úkon účastníka súdneho konania, ktorý má podstatný vplyv na ďalšie súdne konanie je moţné povaţovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu. Ak je účastník konania z uplatnenia tohto procesného úkonu vylúčený alebo v značnej miere obmedzený (pri jeho uplatnení) v dôsledku nesprávneho postupu súdu, dochádza k stavu, kedy sa mu postupom súdu porušuje ústavné právo na súdnu ochranu a spravodlivý proces. Najvyšší súd Slovenskej republiky povaţuje za potrebné poukázať na to, ţe konanie pred súdom musí zabezpečiť pre účastníkov konania spravodlivú ochranu ich práv a záujmov (tzv. fair process). Na zabezpečenie tejto ochrany priznáva Občiansky súdny poriadok účastníkovi viaceré procesné práva, medzi ktoré patrí aj právo vyjadrovať sa k tvrdeným skutočnostiam, navrhovať dôkazy na ich vyvrátenie a vyjadrovať sa aj k právnym dôsledkom z nich vyplývajúcich. Medzi základné práva účastníka konania patrí aj právo účastníka konania napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje (§ 201 O.s.p.). Občiansky súdny poriadok stojí na zásade predvídateľnosti rozhodnutí súdu. Úmyslom zákonodarcu, ako to vyplýva priamo z dôvodovej správy k zákonu č. 384/2008 Z.z. bolo v praxi zabrániť vydávaniu tzv. prekvapivých rozhodnutí. Uvádza sa v nej, ţe účastník tak bude mať moţnosť vyjadriť sa k moţnej aplikácii doposiaľ nepouţitého ustanovenia, resp. inštitútu na zistený skutkový stav. S účinnosťou od
5. októbra 2008 Občiansky súdny poriadok (zákon č. 384/2008 Z.z.) v ustanovení § 213 ods. 2 O.s.p. posilňuje právo na spravodlivý proces tým, ţe účastník bude môcť aţ po samotné rozhodnutie argumentovať a predvídať moţné rozhodnutie súdu. Predvídateľnosť postupu súdu zaručuje tieţ ustanovenie § 118 ods. 2 O.s.p., ktoré sudcovi (súdu) umoţňuje uviesť, ktoré významné skutkové tvrdenia účastníkov povaţuje za zhodné a ktoré zo sporných tvrdení budú predmetom dokazovania. Predvídateľnosť postupu súdu vyplýva aj v prípadoch, ak návrh na začatie konania (§ 79 O.s.p.) nemá všetky zákonom poţadované náleţitosti, t.j. je neúplný (či neurčitý), pretoţe v ňom chýba opis rozhodujúcich skutočností (resp. je nejasný), je povinnosťou súdu uznesením v zmysle § 43 ods. 1 O.s.p. vyzvať účastníka na odstránenie vád podania a súčasne ho poučiť ako je potrebné podanie doplniť vrátane poučenia o právnych následkoch nerešpektovania takejto výzvy. Predvídateľné je také rozhodnutie, ktorému predchádza predvídateľný postup pri konaní a rozhodovaní. Zákon ustanovuje, ţe účastníci by nemali byť 9 5 Cdo 189/2010 zaskočení moţným iným právnym posúdením veci súdom bez toho, aby im bolo umoţnené tvrdiť skutočnosti významné z hľadiska sudcovho právneho názoru a navrhnúť k ich preukázaniu dôkazy. Rovnako by nemali byť zaskočení takým postupom súdu, ktorý nemá oporu v predvídateľnom právnom postupe súdu, ktorý je v súlade s procesným právom a jeho pravidlami. Sudca (súd) svoj právny názor (rovnako i procesný postup) môţe účastníkom v priebehu konania oznámiť. Účelom oboznámenia účastníkov konania s tzv. predbeţným právnym posúdením veci je zameranie dokazovania na sporné skutočnosti tak, aby sa vyslovený predbeţný názor sudcu potvrdil alebo vyvrátil. Potvrdzujúcu časť rozsudku odvolací súd odôvodnil tým, ţe ţalobkyňa neprodukovala tvrdenia, kedy sa mali ţalovaní 2/ a 3/ dopustiť nesprávneho úradného postupu; rozsudok odvolacieho súdu v jeho potvrdzujúcej časti teda vychádza z právneho záveru o nedostatku tvrdenia o čase, kedy malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu, čo odvolací súd povaţoval za rozhodujúce. Odvolací súd vyvodil svoj právny záver zo skutočnosti, ktorú súd prvého stupňa výslovne právne neposudzoval, resp. nevyhodnotil v neprospech ţalobkyne, ani nepovaţoval za potrebné pre takéto právne posúdenie vykonať dokazovanie, pretoţe ju nepovaţoval za spornú, keď vychádzal z toho, ţe jedinou spornou otázkou v konaní, bolo to, ktorý z orgánov zastupujúci štát je zodpovedný za vzniknutú škodu, resp. či ide o zodpovednosť spoločnú a nerozdielnu (str. 5 odsek 2 rozsudku súdu prvého stupňa); ţalobkyňa nemala moţnosť namietať a zdôvodňovať prípadné nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa ohľadne uvedenej právnej otázky, tak ako ju vyhodnotil a právne uzavrel odvolací súd; ţalobkyňa sa v dôsledku toho k samotným (iným, novým) právnym záverom odvolacieho súdu nemala moţnosť vyjadriť a predloţiť prípadne aj také dôkazy, ktoré sa z hľadiska doterajších právnych záverov súdu prvého stupňa nejavili významnými (pretoţe ich súd prvého stupňa nepovaţoval za sporné), avšak z hľadiska právnych záverov odvolacieho súdu boli rozhodujúce. Tým, ţe odvolací súd svoje rozhodnutie „nečakane“ zaloţil na iných právnych záveroch neţ súd prvého stupňa, bolo ţalobkyni odňaté právo namietať správnosť (novo zaujatého) právneho názoru na inštančne vyššom súde. Pokiaľ bol odvolací súd, na rozdiel od súdu prvého stupňa, iného názoru ohľadne otázky (ne)spornosti rozhodných skutkových tvrdení, mal účastníčku konania (ţalobkyňu) oboznámiť so svojím predbeţným právnym záverom a umoţniť jej vyjadriť sa k veci a prípadne predloţiť dôkazy na preukázanie jej tvrdení. Z obsahu spisu však takýto postup odvolacieho súdu nevyplýva. Dovolací súd poznamenáva, ţe pokiaľ by odvolací súd z návrhu na začatie konania, ďalších podaní a vyjadrení ţalobkyne nemal za to, ţe návrh na začatie konania obsahuje všetky 10 5 Cdo 189/2010 rozhodujúce skutočnosti (rozhodné okolnosti prípadu absentujú, prípadne nie sú uvedené jednoznačne), v takom prípade do úvahy prichádzal postup súdu podľa ustanovenia § 43 ods. 1 O.s.p., ktorý predchádza meritórnemu prerokovaniu veci. Právnym následkom v prípade neodstránenia vad podania (návrhu na začatie konania, ţaloby) pre neurčitosť, či nezrozumiteľnosť účastníkom konania je odmietnutie podania (§ 43 ods. 2 O.s.p.), nie však zamietnutie ţaloby z vecných dôvodov. Odvolací súd svojím postupom znemoţnil ţalobkyni realizáciu jej procesných práv a zaťaţil konanie procesnou vadou v zmysle §237 písm. f/ O.s.p. II. V prípade dovolania smerujúceho proti zmeňujúcemu rozsudku odvolacieho súdu (v časti, ktorým bola ţaloba proti ţalovanej 1/ zamietnutá), prípustnosť dovolania vyplýva z ustanovenia § 238 ods. 1 O.s.p. Dovolateľka v podanom dovolaní namietala nepreskúmateľnosť (resp. arbitrárnosť) rozhodnutia odvolacieho súdu pre chýbajúce odôvodnenie, tak ako to vyplýva z ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p.

§ 211O.s.p.

Ústavný súd podľa konštantnej judikatúry (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04) vyslovil, ţe súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods.1 ústavy (čl. 6 ods. 1 dohovoru) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z

1. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z
2. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z
3. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z
4. februára 1998). Súčasťou obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva podľa čl. 6 11 5 Cdo 189/2010 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (napr. III. ÚS 95/06, III. ÚS 260/06). Zásada spravodlivosti obsiahnutá v práve na spravodlivé súdne konanie (čl. 46 ods. 1 Ústavy SR) totiţ vyţaduje, aby súdy zaloţili svoje rozhodnutie na dostatočných a právne relevantných dôvodoch zodpovedajúcich konkrétnym okolnostiam prerokúvanej veci (III. ÚS 305/08). Právo účastníka súdneho konania na riadne odôvodnenie rozhodnutia je jednoznačne takým procesným právom, ktoré mu je v občianskom súdnom konaní priznané za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Zákonné poţiadavky na odôvodnenie rozsudkov vyplývajú z § 157 ods. 2 O.s.p. Jeho účelom je predovšetkým doloţiť správnosť rozsudku; zároveň je aj prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutia. Ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p. dáva súdom dostatočný návod na to, aké má byť odôvodnenie rozsudku. Z hľadiska úplnosti odôvodnenia rozsudku sa ţiada, aby odôvodnenie obsahovalo najmä stručné a výstiţné prednesy účastníkov a ich konečné návrhy, dôkazy, o ktoré súd oprel svoje skutkové zistenia, úvahy, ktorými sa spravoval pri hodnotení dôkazov a skutočností, ktoré mal preukázané, a právne posúdenie zisteného skutkového stavu podľa príslušných zákonných ustanovení. Ak súd svoj právny záver v rozhodnutí riadne neodôvodní, jeho rozsudok zostáva nepreskúmateľný. Keďţe odvolací súd pri zmene rozhodnutia (§ 220 O.s.p.) nahradzuje rozhodnutie súdu prvého stupňa, musí jeho rozhodnutie aj v tomto smere obsahovať úplné a výstiţné odôvodnenie zahrňujúce výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku rozhodnutia. Len takéto rozhodnutie moţno označiť za preskúmateľné (§ 157 ods. 2 O.s.p.

§ 211ods.

2 O.s.p.). V preskúmavanej veci sa ţalobkyňa voči ţalovaným 1/ aţ 3/ domáhala náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom štátneho orgánu pri výkone verejnej moci podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov. Súd prvého stupňa dospel k záveru, ţe ţaloba je dôvodná voči ţalovanej 1/; voči ţalovaným 2/ a 3/ ţalobu zamietol. Krajský súd, konajúci o odvolaniach ţalobkyne i ţalovanej 1/, rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, ţe ţalobu voči ţalovanej 1/ zamietol a v jeho zamietajúcej časti (proti ţalovaným 2/ a 3/) rozsudok súdu prvého stupňa 12 5 Cdo 189/2010 potvrdil; v dôvodoch zmeňujúceho rozhodnutia sa obmedzil iba na strohé konštatovanie, ţe pokiaľ okresný súd nevydal zlaté mince, ktorými nedisponuje, nedopustil sa nesprávneho úradného postupu, ktorým by ţalobkyni bola spôsobená škoda. Z takéhoto odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu je zrejmé, ţe nespĺňa náleţitosti odôvodnenia rozsudku v zmysle citovaného ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p a rovnako poţiadavky, ktoré vyplývajú z práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Predovšetkým nie je zrejmé aké právne normy vo veci súd aplikoval, ako ich prípadne vyloţil, keď dospel k záveru o neopodstatnenosti ţaloby voči ţalovanej 1/. Len samotné skutkové zistenie, ţe súd so zlatými mincami nedisponuje samo o sebe neindikuje ţiadnu konkrétnu hmotnoprávnu úpravu, ktorou malo byť rozhodnutie zdôvodnené a nevysvetľuje ani jej právnu interpretáciu odvolacím súdom. Pokiaľ odvolací súd, na rozdiel od súdu prvého stupňa, zaujal názor, ţe nevydanie mincí súdom nezakladá nesprávnosť úradného postupu, bol povinný svoj odlišný právny názor v kontexte konkrétne aplikovanej právnej úpravy vysvetliť vo vzťahu k všetkým relevantným skutkovým zisteniam prípadu. (Ne)správnosť úradného postupu orgánu verejnej moci je totiţ vţdy determinovaná všeobecne záväznou právnou úpravou, podľa ktorej má verejný orgán postupovať (konať i rozhodovať) a ktorá je pre jeho postup záväzná; preto len skutkové okolnosti (zistenia) samé o sebe nemôţu byť postačujúce pre riadne (zrozumiteľné, rozumné a presvedčivé) zdôvodnenie tejto právnej otázky. Obsah rozhodnutia odvolacieho súdu neumoţňuje verifikáciu správnosti ním prijatých právnych záverov v dôsledku úplnej absencie hmotnoprávnej úpravy, ktorú mal (mienil) vo veci aplikovať. Z odôvodnenia rozhodnutia napokon nie je zrejmé ani to, či a ako sa odvolací súd vysporiadal s odvolacou námietkou ţalobkyne o spoločnej a nerozdielnej zodpovednosti ţalovaných za škodu. Pre nedostatok odôvodnenia sa stal napadnutý rozsudok v tejto časti nepreskúmateľným, v dôsledku čoho konanie pred odvolacím súdom je postihnuté inou vadou konania v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. (viď napr. R 111/1998, vychádzajúc z judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorá povaţuje nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu za prejav a dôsledok tzv. inej procesnej vady konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci). Z uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, ţe procesný postup odvolacieho súdu zavŕšený dovolaním napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu, je zaťaţený vadou podľa § 237 písm. f/ O.s.p., existencia ktorej je vţdy dôvodom pre zrušenie dovolaním napadnutého rozhodnutia ale i vadou konania v zmysle § 241 ods. 2. písm. b/ O.s.p., Najvyšší súd 13 5 Cdo 189/2010 Slovenskej republiky preto zrušil rozsudok odvolacieho súdu a vec vrátil Krajskému súd v Bratislave na ďalšie konanie (§ 243b O.s.p.). Vzhľadom na dôvody, ktoré viedli k potrebe zrušiť rozhodnutie odvolacieho súdu, dovolaciemu súdu nebola daná moţnosť zaoberať sa vecnou správnosťou rozhodnutia ani ďalšími námietkami uvedenými v dovolaní. V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave, 24. mája 2011 JUDr. Daniela Š v e c o v á, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť : Hrčková Marta